Túra

Ružín – Sivec – Kloptaň – Mníšek n. H.

09.05.14
Chceli sme si prejsť nám doposiaľ menej známe miesta, ktoré sa nachádzajú mimo hlavného hrebeňa Volovských vrchov, ktorý sme absolvovali pred rokmi. Dlhší čas nás lákali Sivec s Folkmarskou skalou, ktoré sme si chceli vychutnať počas pravej jesene. Nuž sme jednoducho vyhútali trasu, spojili s hlavným hrebeňom cez Kojšovskú hoľu a Kloptaň a bolo hotovo. Rátali sme s trojdňovým pochodom bez prekonávaní rekordov – túlačka v pravom zmysle slova.

1. deň

Ružín, vlak – Malý Ružínok – sedlo Gaľová – Priehyba pod Sivcom – Sivec (Šivec) – Ružín, most (Ružínska priehrada)- Ostrý hŕbok – sedlo pod Folkmarskou skalou, pamätník

A tak v jedno neskoré októbrové ráno opúšťam rýchlik Excelsior v Kysaku. Tento rýchlik pre mňa predstavuje azda najlepšie spojenie z Moravy. Z Kysaku mi chýba zopár kilometrov spať po železnici do Ružína po tej istej trase, no opätovná prehliadka pozláteného údolia Hornádu sa mi nezunovala. Osviežujem si spomienky na návštevu Jánošíkovej bašty, obdivujem stráne Humenca aj Bokšovskej skaly a už je tu Ružín. Z ružínskej zastávky sledujem modrožlté značky. Idem sprvu po ceste okolo priehrady, potom cez most, prechádzam pomedzi záhrady a ocitám sa v ľudoprázdnej dolinke Malý Ružínok. V závere doliny sa značka obracia traverzovať Spálený vrch a pritom veľmi príjemne stúpa.

Nasávam vôňu čerstvo popadaného lístia a zlatú vrstvu prehŕňam nohami pri každom kroku. Onedlho som v prívetivom sedielku medzi Spáleným vrchom a kótou 888, kde je lavička s výhľadom na hrebene Slanských vrchov na horizonte. Je čas obeda, salámka s chlebíkom a psík pohryzkáva br-uško (rozumej bravčové uško). V sedle Galová opúšťam modrú a obraciam na západné smery, tentoraz po zelenej schádzam do Priehyby pod Sivcom (Šivcom). Názov vápencového krásavca akiste pochádza práve od bielosivých skál, no mohlo by tak byť aj od masívnych tiel bukov na jeho úpätí. Ozaj Sivec! Batoh, ktorý síce nie je taký ťažký ako zvyčajne, zahrabávam predsa len do lístia a poľahky dosahujem ostrého vrcholového hrebienka (781 m), miesta plánovaného stretnutia s priateľom. Je sobota, pomerne výhľadové počasie a podľa toho vrcholové partie aj vyzerajú. Azda nejaký oddiel, tuším Prešovčania. Pozerám okolo seba a zisťujem, čo všetko odtiaľto vidno. Na Tatry to síce nie je, ale severné a východné obzory sú čistunké – z detailov vynímam Spišský hrad, Roháčku oproti, obidve Stráže a hradné vrchy Šariša, Maglovca a Soľnohradu ako aj daľšie partie Slanských vrchov (iba severná časť). No jednako magnetom stále zostáva kľukatá stuha priehrady na Hornáde podo mnou, nuž toto som dosiaľ poznal iba z fotiek. Ale v skutočnosti je to ozaj parádne!

Na vrchole Sivca (Šivca) nachádzam drobné zvyšky muriva, žeby podmurovka chaty? Neviem. Zo siesty ma prebúdza očakávaný príchod kamoša, s ktorým pokračujeme celú trasu spoločne. Cez Priehybu stále po zelenej klesáme k Ružínskej priehrade. Spätné pohľady na Sivec (Šivec) sú neskutočne krásne a stále sme omámení jesennou vôňou lístia, najkrajšou vôňou na svete! Prichádzame na most cez nádrž, ktorá sa pomaly ponára do nefalšovaného októbrového tieňa, aby sme po žltej znova vystúpali pomedzi chatky na lúky pod Ostrým hŕbkom a zachytili posledné lúče Slnka. Rozmýšľame, prečo žltá robí zložité manévre, nebodaj to je kvoli zachádzke ku Gregorovmu prameňu. Vody nemáme nazvyš, tento problém našťastie vyrieši neočakávaný prameň (48° 49' 46" N, 21° 03' 32" E). Super, môžme pokračovať rovno smerom na Ostrý hŕbok, iba podľa mapy a zvyškov intuície. Aj keď máme stan, pomaly sa obzeráme po nejakom romantikuš mieste pre nocľah. Chceme čo najbližšie k Folkmarskej skale. Popri trase nachádzame niekoľko posedov, jeden z nich vyzeral ozaj luxusne, no buď sú zamknuté, alebo na prespanie z iných dôvodov nevhodné (veľkosť alebo schátranosť). Stále stúpame krásnymi lúčnymi partiami a pásmi lesa, už za súmraku prekonávame Ostrý hŕbok (798 m) a po peknom hrebienku prichádzame na akúsi poľanu s maringotkou. Pekné miestečko zaraďujeme do pomyselnej zálohy a hovoríme si, že to ešte kúsok skúsime. Oplatilo sa – prichádzame do sedla pod Folkmarskou skalou. Ide o nie veľmi rozľahlú lúčku so statnými stromami, pod nimi funkčná búdka s ohniskom. Obďaleč stojí pripomienka partizánskych bojov - drobný pamätník. Robíme ohník, večeriame a nakoniec sa rozhodujeme pre stan povedľa búdky, pohodlie je pohodlie – vek je tu.

2. deň

Folkmarská skala – sedlo Zemičky – Murovaná skala – Krížny hrb – Suchý vrch – sedlo pod Suchým vrchom – Kojšovská dolina, lyžiarske vleky – Golgota – Kojšovská hoľa – Chata Erika – Spálenica – Biely kameň – sedlo Tri studne

Ráno počasie vyzerá, že bude slnečno, no výhľady kvôli oparu budú podstatne horšie ako z predošlého dňa. Nuž idem so psíkom na východ na západ na Folkmarskú skalu (915 m), no z vrcholu vidno tak do 20 kilometrov, prekliaty opar. Naviac, Slnko vychádza nad zalesneným úbočím skaly, nuž sa vraciame za raňajkami do sedla. Kamoš si robí čajík, tak sa pripájame a užívame si chvíle v prekrásnom kútiku Slovenska. Dnes je v pláne prechod do oblasti Kojšovskej hole s nocľahom na hrebeni kdesi za Chatou Erika, čiže času máme nazvyš. Počas raňajok sa povetrie úplne zbavilo oparu a smogu, že sa rozhodujeme znova pre Folkmarskú skalu. Tentoraz je to úplne iný výhľad, ako spred dvoch hodín! Hoci stále v opare, na horizonte sa sivejú tatranské štíty. Rozhliadame sa, opäť vidno Spišský hrad, údolie Hnilca, priamo pod nami učupený Kojšov a na juhu hradba Kojšovskej hole – teda jeden z dnešných spomínaných cieľov.

Vraciame sa do sedla pod Folkmarskou skalou, traverzom sa pohodlne dostávame do sedla Zemičky, aby sme sa vydriapali strmým svahom Murovanej skaly na jej chrbát. Našťastie, výstup je krátky a zrazu sa nájdeme na krásnej lúčke, obklopenej rôznofarebnými stromami, niečo neskutočné! Ďalší pochod hrebeňom Murovanej skaly je takmer bez výhľadov, iba z dvoch miest sa v diaľke črtajú Slanské vrchy a najvýchodnešie hrebene Volovských vrchov. Na Suchom vrchu (889 m) prichádza čas obeda a tak v rýchlosti čosi pojeme, pridáme čajík a keksy. Zo sedla pod Suchým vrchom už nič nevymýšľame a priamo po ako tak spevnenej ceste mierime priamo k údolným staniciam lyžiarskych vlekov v údolí Kojšovského potoka. Už je tu Golgota. Teraz nás čaká len záverečný výšvih okolo bufetu Katka k odbočke na vlastný vrchol Kojšovskej hole (1246 m). Prichádzame do turisticky exponovanej časti trasy, nechýbajú výletujúce páry ako aj tí, čo sú ďalej – teda rodinky s kočíkmi a nesmú chýbať motorkári. Potreboval by som povolenie k odstrelu, no neviem, kde sa dá vybaviť. Pri prameni nad bufetom naberáme chutnú vodu, v sedle Kojšovskej hole napchávame batožinu pod hustú smrečinu a odskočíme si na vlastný vrchol. Opäť je trocha oparovo, navyše začalo badane fúkať. Niečo pofotíme, najmä Folkmarskú skalu a poberáme sa po batohy.

Prechádzame okolo Eriky. Chata teraz prechádza rekonštrukciou, takže bolo zatvorené a teda aj po pivku, ale nejaký život dnu sme zaznamenali. Dobré znamenie. Pokračujeme po hlavnom hrebeni Volovských vrchov, červené značky Cesty hrdinov SNP (E8) nás budú sprevádzať až na Kloptaň. No teraz to máme asi 20 minút po asfalte. Ďalej nás hlavný hrebeň celkom príjemne prekvapil. Čakali sme veľa holorubov ako aj stromami zahataných úsekov, no nič také. Pravdaže spočiatku bola cesta vyjazdená od strojov a videli sme množstvo rúbanísk, no za Bielym kameňom nešvárov ubudlo a ďalej sme si už užívali krásnych rudohorských lesov, ktoré sú rovnako prekrásne od Predného holiska (Predná holica) bárs až po Poľanu.

Keďže sa začalo zmrákať, opäť bola starosť, kde hlavy zložíme. Ani som nevedel, že turisti z Prakoviec majú v sedle Tri studne výborné miesto na kempovanie! Strecha na hlavou, ohnisko a obďaleč pramienok, ktorý sme si overili po ceste. Všetko bolo ako fatamorgána. Vietor zosilnel, nuž sme dvojnásobne radi za prepychový areál! Opäť utekáme po drevo, les okolo je vyzbieraný, nuž to dalo trošku roboty. A už sú tu až rituálne záležitosti magických večerov pod širákom – nejaká večera s čajíkom a posedenie pri ohníku dlho do noci. Je krásne pozorovať psíka, ako veľmi rýchlo pochopí, že sme sa tu rozhodli pre nocľah. Unavený zalezie do svojej tašky a čaká, kým sa jedlo pripraví. Po celodennom pochode veru vyhladne!

3. deň

Sedlo Tri studne – Ovčinec – Kloptaň – sedlo Hutnej hole – Mníšek nad Hnilcom

Ráno je prívetivejšie, vietor ustal a aj kamsi odvial nepriateľa výhľadov – opar. Ani sa nám veľmi nechce opustiť magické miesto (ďakujeme prakovským turistom!). Ale dnešný deň je záverečný a popoludní nás čaká dlhá cesta vlakom. Vieme, aké je to biedne so spojmi v hladovej Hnileckej doline pod nami. Po raňajkách vyrážame západným smerom na Kloptaň. Cesta sa dôsledne drží hrebeňa, ale ten je k turistom prívetivý. Pri prechode cez nevýrazný vrch Ovčinec spomíname na útulnú chatičku Tajga, ktorá nás prichýlila pred rokmi. Ktovie, či by sme ju ešte našli a či stále stojí. Krásnymi jedľovobukovými lesmi pokračujeme na Kloptaň (1153 m), kde sa k uvedeným pridávajú smrečiny. Nebo sa celkom vyčistilo, nuž z minirozhľadne s útulňou (bola v poriadku) máme pred sebou juho- až severozápadné pohľady od Stolice v Slovenskom rudohorí až po Vysoké Tatry. Ale troška oparu predsa len zostalo. Krásne miesto, vyhliadkou ešte získalo na príťažlivosti. Teraz ale musíme po zelenej z hrebeňa, smer Mníšek nad Hnilcom. Sprvoti troška klesáme, ale výbežok hrebeňa k Hutnej holi je úžasný. Jeseň v plnom prúde a na horizonte tatranská stena, sme v nemom úžase. Za Hutnou hoľou cesta naozaj klesá. A to tak, že poriadne. Strácame rýchlo výšku a nakoniec sa zjavíme na lúčnych partiách povyše mestečka.

Nejaký čas to ešte trvá do obce (autobus je samozrejme preč) ako aj na stanicu (Horehronec ide o hodinu a podľa výpravcu mešká 20 minút). Potrebujeme do Margecian. Nakoniec v Krčme pri stanici (tak sa skutočne volá) dávame po kofolke a hovoríme si – čo pôjde skôr, tým ideme. Nakoniec vyhral autobus. Priznám sa, týmto úsekom Hnileckej doliny som ešte necestoval, nuž mám oči otvorené. Za zmienku stojí iba pohľad na Gelnický hrad (Gölnitz – nemecký názov Hnilca), ktorý míňame v celkom tesnej blízkosti. Od kostola v Margecanoch prechádzame ponad Ružínsku priehradu, no vody je málo, nuž pri moste je iba zablatený koniec vzdutia nádrže dotovaný Hornádom. Sledujeme, ako po vzdialenom železničnom moste prichádza Horehronec. Neprekáža, máme aj tak času nazvyš, nuž prechádzame Margecanmi na železničnú stanicu, kde sa naše putovanie prekrásnou východnou časťou Slovenského rudohoria, čiže Volovskými vrchmi, končí.

Záver

Ako som naznačil v úvode, nebolo to žiadne diaľkoplazecké vystúpenie ani prekonávanie rekordov, ale išlo o vyčistenie hláv. Ponasávanie atmosféry jesene a vône spadnutého lístia, ako aj poznanie nových miest a aj lokalít, čo sme dávnejšie prešli. Niekedy začínam rozmýšľať – ktovie, či sa mi podarí sa sem ešte niekedy vrátiť. Pevne verím, že áno.

Fórum 6 príspevkov
Ružín – Sivec – Kloptaň – Mníšek n. H. 16/05/14 22:06 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Poráča do Hnilčíka na pohodu za tri dni Prechádzka bola naplánovaná ako óda na jeseň. Ako sme si povedali, tak sme urobili. Všetko sme podriadili načerpaniu jesennej atmosféry neskorého babieho leta, ktoré v týchto končinách býva mimoriadne "srdcolapné". Opäť sme spojili viaceré krásne miesta, ktoré sme navštívili počas predošlých vandrov (peši či na bicykli) a vyšla nám pohodová trasa s minimálnym prevýšením. Je to na neuverenie, ale počas troch dní som nevydal ani za kvapku potu. 18/12/17 Pavel Filák Volovské vrchy
Túra Výpad za zlatou štvrťhodinkou na Žalostinú V posledných časoch zimné obdobia veľmi snehovým podmienkam neprajú. A keď máte radi zasnežené kopčeky, je treba využiť každý okamih, keď je aspoň malá šanca na bielu pokrývku. A tak sa jedného upršaného februárového dňa s kolegom z práce rýchlo rozhodujeme pre podvečerný výšľap do oblasti Žalostínskej vrchoviny. Keďže robíme obaja v Hodoníne, aj Žalostiná pre nás predstavuje pomerne vysoký kopec. Slnka mnoho nebude, no možno budeme mať šťastie. 28/12/16 Pavel Filák Biele Karpaty
Túra Jesenný vander Brabačer 2015 Dovoľte mi opísať 5-dňový vander krajinou, ktorá je môjmu srdcu veľmi, veľmi blízka. Možno mnohí viete alebo až po prečítaní pochopíte prečo. Opäť je tu jeseň s ňou stále počasie i farebné hory a lesy. Je to na počudovanie, keď je príroda najkrajšia, býva vonku azda najmenej ľudí. Nás ťahá von, a tak sme opäť na cestách, tentoraz sme zvolili niečo ako reminiscenciu na našu dávnejšiu „expedíciu“ ČERBABRA_2002, kedy sme prešli Čergov, Bachureň a časť Braniska. Vtedy bol december, mínusové teploty a akcia sa veľmi vydarila. Tentoraz sme išli opačným smerom, preto aj názov je v opačnom garde. 16/05/16 Pavel Filák Branisko, Čergov, +
Najnovšie články na titulke
 
Správa Novela zákona o lesoch by mala pomôcť ochrane prírody Minulý týždeň schválil parlament popri novele zákona o ochrane prírody a krajiny aj novelu zákona o lesoch. Tá obsahuje viaceré ustanovenia, ktoré môžu pomôcť ochrane prírody. Paradoxne ide o prvý všeobecne záväzný právny predpis definujúci bezzásahový režim v slovenskej legislatíve. Okrem iného sa zaoberá ochranou pralesov a pralesových zvyškov, povoľuje tiež pasenie hospodárskych zvierat na lesných pozemkoch, ak si to vyžaduje program starostlivosti o chránené územie. Podľa zákona o ochrane prírody sa budú schvaľovať programy starostlivosti na územiach NATURA 2000. dnes Soňa Mäkká Správy
Ferrata Dolomity – Tofana di Mezzo a Tofana di Dentro Tofany sú jednou z najznámejších častí Dolomitov. Výstup na Tofanu di Rozes som opísal v minulom článočku, v tomto opíšem okruh cez Tofanu di Mezzo a Tofanu di Dentro, ktorý som absolvoval hneď ďalší deň. Až večer pred túrou som si pozrel odhadované časy ferrát a trochu som sa naľakal. Naštudoval som si zopár ústupových trás, avšak dúfal som, že okruh zvládnem celý podľa pôvodného plánu. dnes Martin Knor Zaistené cesty (via ferrata, klettersteig)
Extra Štátne lesy TANAP-u neuznávajú niektoré pralesy a rúbu v nich Kým LESY SR v pralesoch vymapovaných občianskym združením PRALES nezasahujú, ich sesterská organizácia Štátne lesy TANAP-u spochybňuje existenciu viacerých pralesov a rúbe v nich. ŠL TANAP-u fungujú samostatne, na dohode medzi Lesmi a mimovládnymi organizáciami PRALES a WWF o nezasahovaní v pralesoch sa nezúčastňujú. včera Soňa Mäkká Publicistika

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Ružín – Sivec – Kloptaň – Mníšek n. H. 16/05/14 22:06 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Čierna hora a Volovské vrchy
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1246 m n. m.
    • min: 270 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 3000 m
    • klesanie: 2930 m
  • Vzdialenosť
    • 55 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 19.10.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 48.875 ° SŠ
      dĺžka: 21.1087 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.81135 ° SŠ
      dĺžka: 20.81545 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.82769 ° SŠ
      dĺžka: 21.01625 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 48.76479 ° SŠ
      dĺžka: 20.91716 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • sedlo pod Folkmarskou skalou, sedlo Tri studne (bivak)
  • Voda
    • Ružín, chaty (prameň v Ružinku), prameň pod Ostrým hŕbkom, Gregorov prameň, prameň nad bufetom Katka, sedlo Tri studne
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Kysak (vlak, bus) - Ružín (vlak, bus)
      Mníšek nad Hnilcom (vlak, bus) - Margecany (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1 (0.35)