Lezenie

Buttermilks a Zion

27.03.14
Highballingové a klasické lezenie na najlepšej americkej skale – Ticho zrazu preťal náhly výkrik a o moment neskôr už Alex dopadol na bouldermatku, priamo pred jeho ohromených spoločnÍkov. Bolo to jedno z tých nepríjemných pristátí. Kontrola systému: všetko sa zdá byť v poriadku, okrem Alexovho prostrednÍka, ktorý vyzerá, akoby sa zasnúbil so strúhačom syra. Raz darmo, Buttermilks je z ostrej žuly a keď sa z neho zošmyknete, kruto vás potrestá. Je to jednoduché, však? Z prstov pokrytých kriedou kvapkala hustá červená krv a vsakovala do púštneho piesku. Dočerta, prečo práve teraz? K istému víťazstvu už stačil len moment.

Bolo to v posledný deň našej cesty do kalifornskej mekky bouldringu – skale Buttermilks, a času už nebolo nazvyš. Na druhý deň sme mali vyraziť do národného parku Zion za chýrnym lezením v puklinách. Ale ešte predtým, ako to malo nastať, si musel Alex poradiť s jedným nedokončeným projektom. Alex mal totiž sen – sen, ktorý so sebou viezol celé tisíce míľ. Sníval o výstupe na neslávne známy „Evilution to the Lip“ (V10), ktorý bol verziou legendárneho testovacieho bouldru „Evilution“ s prívlastkom trojitého P: priveľký, priťažký a prekrásny.

„Evilution“ sa nachádza na bouldrovom bloku Grandpa Peabody, s veľkosťou približne rodinného domu a tvarom biliardovej gule. Skalní highballingoví lezci ho nazývajú „jeden z najkrajších bouldrových problémov na svete.” Krása je naozaj super vec, ale ak stratíte hlavu hore na Evilutione, máte naozaj problém. Pád z tohto balvanu znamená dlhý let so škaredým pristátím.

Štyria kamaráti, príliš málo času

Na horolezeckú návštevu Štátov môžete mať naozaj tisíc dôvodov a každý z nich je dostatočne presvedčivý, aby ste vyskočili od radosti a rovno sa rozbehli do najbližšej cestovnej agentúry pre letenky. V Štátoch je dostatok miest na lezenie až do súdneho dňa.

Takže: 14 dní určite nemožno považovať za dostatok času, ak vezmeme do úvahy takéto množstvo lezeckých príležitostí. Je to vlastne skoro nič. Bolo to však maximum, aké mohli Alex, Tilo, Raphaela a Maria, kamaráti z Rakúska a Nemecka, využiť počas cesty v tejto zasľúbenej krajine. Maximum tohto výletu bolo preto úplne jasné a evidentné od samého začiatku: ísť na plné obrátky! Ale predtým, ako to tím rozbehol, bolo treba vymyslieť trasu.

„Dva týždne – dve miesta“ – to znelo ako dokonalý a zmysluplný plán, ale vybrať tie správne destinácie už bolo náročnejšie. Čo bude najlepšou kombináciou? Yosemite a Red River Gorge? Hueco Tanks a Joshua Tree? Buttermilks a Zion? Hmm…

Kalifornia

Každá cesta sa niekde musí začať a tá naša začala v Las Vegas, epicentre rýchleho šťastia a veľkých snov v srdci nevadskej púšte. Naša prvá jazda cez toto mesto bola ako senzuálna bomba: všade, kam ste sa pozreli, vás oslepovali svetlá a trblietanie. My sme však nemali čas ponoriť sa do tohto sveta hlbšie. Náš vlastný americký sen nepozostával z pípania výherných automatov a rizika hazardu, ale z čohosi hmatateľnejšieho: zlatistej žuly Buttermilks a červenkastého pieskovca Zionu. Všetko však má svoj čas: najprv sme odišli do Bishopu.

Cestou cez púšť sme si všimli, akými kontrastmi žije toto miesto: raz za čas tu stojí osamotený Jozueho strom a všade široko-ďaleko úplná prázdnota, kamene a piesok. Po čase sme zastavili v meste Beatty v Death Valley. Boli sme hladní. Beatty je malé mestečko podobné tým, aké môžu Európania poznať z fi lmov ako „Táto krajina nie je pre starých“ alebo „Stopár“. Nájdete tam parkovisko pre obytné prívesy, zopár vyhorených vrakov áut a opálených týpkov predávajúcich pri obchode železný šrot. Zohnali sme nejaké jedlo a vypadli sme odtiaľ.

Po ďalšej nekonečnej jazde na medzištátnej ceste sme konečne dorazili do Owens Valley, čo je najnižšie položená dolina Severnej Ameriky. Napravo od neho sa nachádza mesto Bishop, ktoré je bouldringovou bránou do Buttermilks.

Svoj príchod sme ani nemohli načasovať lepšie, keďže hodinu pred západom slnka sa začal ten najúžasnejší fi lm, aký si mohla matka príroda vymyslieť. Vyzeralo to, akoby začal celú krajinu pokrývať nejaký obrovský instagramový fi lter. Zasnežené štíty hôr sa začali trblietať jemnou ružovou farbou a oblaky, ktoré boli doteraz v hanblivej sivej farbe, sa zmenili na blyštiacu sa fl otilu svetlo-oranžových lodičiek, akoby ich zrazu niekto vykoloroval. Špeciálne efekty made in Kalifornia.

Buď vo veľkom štýle alebo vôbec

„Človeče, tie sú obrovské!“ „Desnéééé!“ „Nehrozí, že tam hore niekedy vyleziem.“ Kvôli obrovským rozmerom niektorých balvanov v Buttermilks sa okamžite začína stierať hranica medzi bouldringom a voľným sólom. Táto neostrá hranica medzi obomi štýlmi sa začala nazývať „highballing“. Highbally sú balvany s výškou 15 a viac metrov. Inými slovami, sú k***a vysoké.

Ak to myslíte vážne s lezením na nejaký veľký kúsok v Buttermilks, radšej by ste mali čertovsky dobre vedieť, čo robíte. „Radšej už príďte aj s barlami“ – takúto radu napísal vo svojej vo svojej knihe o Buttermilks highballový veterán Wills Young, a mal na to dobrý dôvod. Ako rada to môže znieť dosť sarkasticky, ale jej význam je úplne iný. Berte ju ako veľmi vážne varovanie: highbally v Buttermilks naozaj nie sú miesta, kam chcete liezť len kvôli profi lovke na Facebooku. Pád z ich vrchu môže pre vás skončiť veľmi škaredo, bez ohľadu na to, koľko ľudí bude na vás dávať pozor a koľko pripravíte na zem bouldermatiek. A ak si myslíte, že z každého problému vás dostane hrubá sila, ste totálne mimo. 8-10 m nad zemou sa už každý záhyb zdá byť príliš malý a každý oporný bod klzký ako mydlo. Tam hore už telo neposlúcha príkazy z mozgu. Bouldring sa od istého bodu stáva psychologickou hrou so sebou samým.

Správni chlapíci a správni sprievodcovia

Mohli sme sa na všetko vykašľať, prečítať si knižného sprievodcu a jednoducho začať liezť naslepo na jeden z balvanov tohto kamenného labyrintu a skončiť nejakým katastrofálnym spôsobom. Ale našťastie sme sa rozhodli inak. Ešte pred odchodom z domu sme si vybavili dvoch sprievodcov. Myslí nám to, čo? Jedno je isté: lepších miestnych ako bol Kevin Jorgeson a Carlo Traversi, ktorí sa ukázali ako absolútni bouldroví velikáni, sme ani nemohli nájsť.

Vďaka opakovaným výstupom na balvany „The Swarm“ a „Mandala sit“ (oba hodnotené na V14) má lezecký opasok Kevina za sebou opakované výstupy na niekoľko najťažších pozícií v Buttermilks. Aby to nebolo všetko, nielen, že prežil blízke stretnutie s miestnym kráľom, super-highballom „Ambrosia“, ale nič sa mu pri tom nestalo a navyše ho pokoril. Carlo je naproti tomu jeden z najsilnejších bouldrových lezcov na svete.

Vďaka opakovaným výstupom ako napríklad „Heritage“ (8B+), Val Bavona/Švajčiarsko a „Meadowlark Lemon“ (V15), Red Rocks/Nevada, už má za sebou jedny z najťažších miest vôbec. Mesto Bishop sa stalo v posledných rokoch pre Carla druhým domovom a momentálne sa pripravuje na opakované zdolanie ostrého kúska „The Spectre“ (V13). Nebolo žiadnych pochýb, že títo chlapci vedeli, čo robia a čo je ešte dôležitejšie, čo bude dobré aj pre nás.

Nasledujúceho rána sme sa už rozohrievali na balvane „Sunshine Boulder“ pri teplote okolo nuly. Spolu s Kevinom a Carlom sme vyliezli na kúsok „Good Morning, Sunshine“. Bolo to naozaj super a do meravých prstov sa nám postupne vracal cit. Hneď potom sa Maria a Raphi rozbehli k miestu „Iron Man Area“, kde chceli zdolať absolútnu klasiku „Iron Man Traverse“ (V4). Kým však prišli na rad, museli si odstáť pekne v rade, čo v takéto krásne nedele nie je ničím výnimočným.

Alex a Tilo zatiaľ končili „Saigon“ (V6) a už poškuľovali na ďalší projekt: veľkého brata „Saigonu“. „Saigon direct“ (V9) je nielen o poznanie ťažší, ale aj pomerne vysoký: kúsok, z akého vám vlasy vstanú dupkom. Obaja naň s prehľadom vyliezli o dva dni neskôr. Kevin naproti tomu pracoval na svojom futuristickom projekte len pár metrov ďalej. Krátky popis problému ako ho videl Kevin, znel asi takto: „Z dobrého úchytu prechádzate na zlý, z ktorého prejdete na ešte horší a napokon sa dostávate na úplné zlo.“

Najlepšie sú dni, keď sa oddychuje

Lezenie v Buttermilks bolo super, ale po pár dňoch sme mali úplne odreté špičky prstov a telá nás boleli od vypätia z tých nekonečných maximálnych pohybov. Inými slovami, potrebovali sme deň na odpočinok a na objavovanie okolia iného ako masívy balvanov. Čoskoro sme zistili, že najlepšiu kávu v meste nájdete v kaviarni „Black Sheep“ a že najšťavnatejšie stejky majú v „Bowling Center“.

Trochu neskôr sme sa stretli s Willsom Youngom a jeho ženou Lisou Randsovou. Sú dokonalým príkladom mocného páru. Wills je autorom sprievodcu po Buttermilks a pozná celú oblasť rovnako dobre ako svoju obývačku, zatiaľ čo Lisa je jednou z najsilnejších bouldrových lezcov, akí kedy liezli po bishopskej žule. Je zároveň špecialistkou na higbally a živým dôkazom toho, že highballing nie je len pre chlapov a že „gule“, ktoré vraj treba na to, aby ste vyliezli na fakt vysoké kúsky, treba mať nie v gatiach, ale v hlave. Lisa vie, o čom hovorí, keďže už vyliezla na oveľa desivejšie highbally, na aké by si väčšina mužov vôbec trúfl a myslieť.

Jeden projekt po všetkých ostatných? Jedinou výnimkou zostal „Evilution to the Lip“. Alex si už vypracoval svoje pohyby do dokonalosti, ale stále znova a znova padal. Napokon prišiel aj posledný deň, ktorý sme strávili útokom na balvan Grandpa Peabody. Prešlo niekoľko hodín a nastal večer. Alex vedel, že buď to urobí teraz, alebo nikdy. Zhlboka sa nadýchol. Krv z posledného pokusu si už povytieral a prsty mal oblepené čerstvou páskou. Vyrazil do akcie a jeden pohyb po druhom vykonával s čo najväčšou precíznosťou. Vtedy prišiel na najťažšie miesto. Tentokrát sa však stroj osudu zasekol. Každý prst bol presne na svojom mieste. Teraz vydrž! Tri ťahy ďalej preťal ticho srdcervúci výkrik. Ježiš, padá dole? Alex? Nie, to bol výkrik radosti. Alex už pevne držal vrcholovú pozíciu – dokázal to! Je po všetkom! A teraz hor sa do Zionu.

Už len tri dni

Buttermilks už dávno zmizol z dohľadu a posledné štyri hodiny sa blížime k národnému parku Zion v západnom Utahu. Keď sme uvideli lesklé červené steny pohoria Navajo Sandstone, naša pozornosť sa rýchlo odpútala od zlatej žuly v Buttermilks a preniesla sa na nový objekt túžby. Aspoň nateraz. Rýchly pohľad na letenky ukázal, že do odchodu domov nám zostávajú už len tri dni. Dokonca aj po dvoch týždňoch náročného bouldringu sa Alexov a Tilov smäd po lezení nepodarilo uhasiť. Ich nadšenie však bolo úplne pochopiteľné, lebo „Moonlight Buttress“ v Zione je jednoducho povinná korisť každého ambiciózneho horolezca a výstup touto trasou je rovnako vyhľadávaný ako Nose v Yosemite. Ak sa už ocitnete v Zione, takúto šancu musíte využiť. Je to predsa otázka cti.

„Moonlight Buttress“ má takmer 366 m a po prvýkrát túto trasu zliezli Jeff Lowe a Mike Weiss v roku 1971 s pomocným istením. Dve desaťročia neskôr navštívila Zion rocková legenda Peter Croft (spolu s Johnnym Woodwardom) a vykonali prvý neistený výstup s 5.12d/13a. Bolo úplne zrejmé, že Tilo a Alex majú veľké oči a aj knižný sprievodca nás varoval, že pri takýchto trasách sú silné prsty len polovičnou odpoveďou. Posledná veta popisu trasy bola „pripravte sa na poriadne náročné dobrodružstvo“.

Začiatok takmer od nuly

Puklinové lezenie a lezenie v európskych vápencoch nemajú spoločné takmer nič. Správne techniky lezenia škárou (, pri ktorých si zakliňujete prsty, ruky, ramená alebo celé telo do puklinového systému) sú neraz úplne odlišné od úchytových a krokových techník na vápenci, ale s trochou talentu a motivácie je možné sa ich rýchlo naučiť. Motivácia je jedna vec, správna stratégia úplne iná. Tilo a Alex sa chceli najprv trochu rozohriať a zblížiť sa s miestnymi kameňmi, a tak sa vydali na „Cerberus Gendarme“ a „Moonlight Buttress“ si nechali na neskôr.

Dohodli sa s dvomi miestnymi, Andym Raetherom a Kyleom Vassilopoulosom, ktorých poprosili o pomoc pri „malom dolaďovaní“. „Malé dolaďovanie“ je dosť dôležitý faktor, najmä pokiaľ ide o bezpečný spôsob istenia. Keďže Zion je jedna z tradičných lezeckých vychytávok Spojených štátov, istenie tu musí byť vždy prvoradé. Medzi najpoužívanejšie pomôcky patria friendy (angl. „Camalot“ alebo kratšie „Cam“). Sú to zariadenia, ktoré sa v puklinách v prípade pádu rozšíria a zaseknú a tým zabránia jeho vážnejším dôsledkom. Ale o výbere správnej veľkosti friendu z 15 rôznych možností, ktoré vám visia zo sedačky, sa ľahšie hovorí ako sa naozaj robí, najmä, ak ste takí vysilení, že ledva hýbete rukou.

Bezpečné zaseknutie friendu do pukliny je rovnaké umenie ako správne pohyby pri lezení škárou, a je to osobitne namáhavé v psychickom zmysle. Prvý záťažový test istenia prišiel rýchlejšie, ako by si boli pomysleli. Tilovi sa podaril samovražedný ťah ako z hollywoodskeho fi lmu na trase zvanej „Intruder“ (5.11+) a za moment už bezmocne visel na lane. Friend, ktorý zachytil jeho pád, bol zaseknutý na svojom mieste, akoby bol pribetónovaný. Vďaka bohu! „To bola bomba! Ale my profíci sme v pohode“, skvitoval Tilo svoj „úspech. Hneď priznal, že puklinová trasa 5,11+ (alebo 7a+) je dosť odlišná než lezenie na vápencovej trase s rovnakým bodovaním, ktorú normálne zvláda úplne v pohode. Nasledoval „Dire Wolf“ (5,12). Táto trasa mala náročnejšie bodovanie, ale Tilovi sadla lepšie. Zdolal ju na prvý pokus, čo mu dodalo poriadnu dávku sebavedomia. A čo ak sa z Tila vykľuje jeden z tých prirodzených puklinových talentov, ktorý v ňom doteraz spal? Všetko sa ukáže pri trase „Buttress“.

Svitanie s mesiacom

Na druhý deň skoro ráno si chlapci vyložili na chrbáty ruksaky. Cestou k cieľu minuli ešte „Angels Landing“, čo je jedna z najznámejších kamenných veží parku. Už onedlho sa im otvoril výhľad na „Moonlight Buttress“, ale predtým, ako sa mohli Tilo a Alex dotknúť jeho puklín, sa museli dostať bez mosta cez rieku Virgin River. Voda bola úplne ľadová, ale okamžite ich prebrala. O niečo neskôr už boli priamo v centre diania: stál pred nimi veľký dvojstenný útvar známy ako Monster. S pochybnosťami si ho premeriavali. Prečo má dočerta niekto liezť na čosi ako toto? Odpoveď je však jednoduchá: kvôli dokonalým puklinovým systémom, ktoré tu získavajú najlepšiu formu svojho druhu, vďaka čomu je to skvelé miesto na nezabudnuteľné puklinové dobrodružstvo. Po niekoľkých metroch na kline začína „monštrum“ ukazovať tesáky. „Boha, je to oveľa ťažšie, než som si to predstavoval.“ Lezenie sa stávalo s každým metrom namáhavejšie a onedlho už nemali predlaktia ani chvíľu oddychu.

Okrem toho, na ďalšej úrovni na nich čakal komín a ak existuje čosi, čo dokáže obyčajného európskeho horolezca-začiatočníka rozhádzať viac ako šialená puklina, je to šialený komín. „Bolo to otrasné, skoro som pustil do gatí“, zdôveril sa neskôr Alex. Alex a Tilo sa postupne prebojovávali čoraz vyššie, ale nakoniec museli pripustiť, že neistené lezenie na „Moonlight Buttress“, bola trochu iná liga, než sú ich možnosti. Aspoň teda nateraz. Ako sa hovorí, „Svet sa ešte neskončil“ a raz sa sem vrátia, to je isté. Keď už mali zbalené ruksaky, ešte poslednýkrát sa zahľadeli na „Moonlight Buttress“. Po chvíli odvrátili pohľady od steny a vydali sa na cestu späť.

text: FLO SCHEIMPFLUG, EVA MESCHEDE foto: MICHAEL MEISL

--
Pozn. redakcie: Tento text je PR článok zadávateľa. Neprešiel jazykovým ani redakčným spracovaním a nemusí vyjadrovať názor redakcie HIKING.SK.
Najnovšie články autora
 
PR Madagaskar – lezecká cesta Solar Fusion (8a) S východom slnka sa ozve škrekot lemura, ktorý sa ozýva medzi bralami a budí mňa a Mayan Smith-Gobat. Takto vyzerá náš budíček posledné tri dni. Ak sa slnko presúva smerom k vrcholkom hôr, zaplaví nás teplo. Mayan sa prevalila vo svojom spacáku, v snahe uniknúť neuveriteľne hrejivým lúčom, ktoré prídu o chvíľu. Ale vzdáva to, vystrčí hlavu cez okraj bivaku a pozoruje, ako sa oblaky lenivo prevaľujú cez dolinu o 300 metrov nižšie. 20/05/15 adidas Rubrika adidas
PR Tim Maud: všestrannosť je kľúčová Menej vecí, viac športových zážitkov. Dokonca aj deň znesie viac. A nezabudnite pritom posúvať svoje hranice. Presne to poháňalo globálneho riaditeľa dizajnu pre outdoorové oblečenie, Tima Mauda, pri tvorbe novej kolekcie terrex pre sezónu jar/leto 2015. 07/05/15 adidas Rubrika adidas
Názor Rozprávanie, písanie, zotrvanie v tichu Reinhold Messner bude mať 70 rokov. Čo k tomu dodať? Veľa? Málo? Tak normálne? Niečo sa zmenilo? Viac ako u iných? Nie je to ľahká otázka. Každý si ju musí zodpovedať sám. Odpoveď, akú sme našli my, je jednoduchá: nepovieme nič a hovoriť necháme Reinholda Messnera. Tento rozhovor má byť zároveň istým gestom. Gestom vďačnosti za desaťročie inšpirácie a gestom, ktorým vyjadrujeme aj naše blahoželanie. Preto Vám prajeme všetko najlepšie k 70. narodeninám, pán Messner! -Florian Scheimpflug- 07/06/14 adidas Rubrika adidas
Najnovšie články na titulke
 
Túra Výstup na jarno-zimný Sivec Zámerom článku nie je primárne predstaviť vrch Sivec (Šivec), ktorý je na stránkach Hikingu popísaný dostatočne. Skôr ide o to, demonštrovať na ňom nádherné, trochu až bizarné výtvory aprílovej prírody. Minulý týždeň nám totiž pomaly sa pohybujúca tlaková níž nadeľovala výdatné zrážky, ktoré trvali, na apríl veľmi netypicky, niekoľko dní. Keďže k nám zároveň vťahovala chladný vzduch zo severu, na slovenské hory sa vrátila pravá zima v podobe rekordných nádielok snehu. A keďže v nižších polohách je naplno rozbehnutá jar, tento kontrast si netreba nechať ujsť. dnes Peťo Nový Čierna hora
Rozhovor Biker Michal Maroši si splnil svoj kanadský sen Michal Maroši, profesionálny jazdec známy aj pod prezývkou Marosana, sa narodil 29. mája 1978 v Benátkach nad Jizerou. V roku 1998 vyhral Európsky šampionát v dual slalome. V roku 2003 sa zúčastnil známej freeridovej súťaže RedBull Rampage v Utah (USA), ktorá je vrcholom freeridingu, kde získal 4. miesto. Vyskúšal rôzne disciplíny napr. downhill, four cross, bmx, dual, slopestyle, freestyle, dirt, pumptrack... Venuje sa podpore bikovej scény, organizuje kempy pre nádejných jazdcov. Natočil sériu Marosana never dies a na konci sezóny organizuje festival Marosana end of the season. včera Tatiana Filipková Rozhovory
Predstavenie Fenix HL26R – nabíjacia čelovka pre bežcov Čelovky Fenix, ktoré sme doposiaľ testovali, budili dojem nerozbitnosti, lebo robustnosť mala prednosť pred gramami navyše. Preto telo čelovky bolo kovové a dizajnovo vybočovalo z radu bežného outdoorového vzhľadu. Tento raz sa mi však do ruky dostal model HL26R, ktorý má plastové telo, je ľahký a dizajnovo viac zapadá do outdooru. Jeho hlavným zameraním je horský beh, čo ho však nediskvalifikuje ani z iných použití. 26/04/17 Ľubomír Mäkký Čelovky a svietidlá

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1340 ľudí
0.26 (0.05)