PR

Mramorová katedrála – lezenie v Andách

02.05.14
Na jazere vial ľadový vietor, ktorý tvoril na hladine obrovské vlny... Cítili sme sa, akoby sme boli v strede rozbúreného oceánu, ktorého vlny narážali do boku nášho člnka s pripnutým motorom. Sam Bie, Jon Cardwell a ja sme sa zababušili do vetroviek, stiahli si kapucne ešte hlbšie do čela a odovzdali sa do rúk Francesca, nášho verného hostiteľa a kormidelníka člnu, aby nás dostal bezpečne na breh. V porovnaní s týmto sa zdali byť naše záchranné vesty úplne zbytočné.

S každým nepríjemným momentom získavala skutočnosť čoraz výraznejšie obrysy: nachádzali sme sa v patagónskych Andách, ktoré sú známe nestabilným počasím a silným vetrom. Bolo to na konci jari a na začiatku leta a naša misia znela sólo výstupy a bouldrovanie z vysokej vody! Jon a ja sme si so sebou priniesli ľahkú výbavu proti dažďu s obavou pred ľadovou vodou, ale ani nás nenapadlo, že počasie bude až také strašné... V hlavách sme mali nádherné slnečné dni a čistú, pokojnú vodu zo všetkých tých fotografií miesta zvaného Mramorová katedrála.

Nakoniec sa nám našťastie podarilo dostať na breh. Boli sme uzimení až do špiku kostí a trochu otrasení, ale nažive. Sam, Jon a ja sme sa naštvaní vrátili do nášho domčeka, dopriali si horúci čaj a rozmýšľali sme nad našimi perspektívami. Rýchly výlet z Čile do Argentíny sa hneď zmenil na dobrodružstvo a náš konečný cieľ, dedinka Puerto Río Tranquilo, bol ako „putovanie na koniec sveta“. A keď sme sa tam už konečne dostali, zdalo sa, že na akékoľvek lezenie môžeme rovno zabudnúť... Zostávali nám len tri dni, počasie bolo strašné a stále sme počúvali rozporuplné správy, či je tu vôbec dovolené liezť. Mať pritom výhľad na nádherné detaily mramorových jaskýň pritom nebolo o nič utešujúcejšie: boli úžasné a my tu musíme len tak sedieť! Záhadné miestnosti vyhĺbené v jemnom vápenci, ktoré vypracovali tisíce rokov pôsobenia ľadovcovej vody doplnené kvapľami a piliermi. Bolo by to absolútne dokonalé ihrisko pre horolezcov s nespočetnými trasami... keby len bolo trochu teplejšie a neprekážali nám úradníci so svojimi nejasnými zákonmi.

Potom sme sa zobudili do ďalšieho upršaného dňa so svištiacim vetrom a trpezlivosť nášho tímu bola na bode mrazu. Sam a ja sme už boli rozčúlení a pripravení to vzdať, ale Jon nás priviedol k rozumu. Jeho argument znel, že po investovaní toľkého času a energie do príchodu na toto zabudnuté miesto planéty, musíme vyskúšať všetko čo sa dá, aby sme mohli vyliezť na tie úžasné mramorové vecičky. Zdráhavo som napokon súhlasil a s Francescom sme sa dohodli, že náš príde odtiaľ zobrať neskôr popoludní. Dúfali sme, že počasie sa trochu umúdri a ak aj nie, napriek všetkému sa pokúsime vyliezť do jaskýň pri pobreží. O nich nám nakoniec oznámili, že tu môžeme liezť. Zlou správou bolo, že jaskyne neboli chránené pred dažďom. Na chvíľu sa však na nás usmialo šťastie, dážď trochu poľavil a raz za čas sa dokonca na pár minút ukázalo slnko.

Začiatok vytúženej akcie a zdráhavé lúče slnka nás okamžite posilnili na duchu... Vzrušení sme plávali člnom naokolo a hľadali sme najlepšie miesto na lezenie. Keď sme sa už dohodli na trase, zmiešaninou španielčiny a angličtiny sme vysvetlili Francescovi, kam nás má zobrať. Francesco obratne nasmeroval čln do nami vybratej jaskyne a napokon som sa ja s Jonom vydala na striedačku do postupného vyliezania na hladké a často nesmierne ostré mramorové útvary. Počas niekoľkých hodín sa nám podarilo vyliezť na rôzne útvary a našli sme množstvo úžasných lezeckých trás, ale báli sme sa vyliezť až hore, lebo následný pád do tej ľadovcovej zmesky by znamenal sedieť premočení niekoľko hodín v loďke v tom strašnom vetre – hypotermiu by sme mali istú!

Myšlienka vyraziť na cestu k tomuto vzdialenému miestu a vyskúšať si sólové lezenie na úžasných útvaroch mramorových jaskýň sa zrodila v mysli Sama Bieho... Všetko to začalo obrázkom na Facebooku, ktorý ho zaujal. Nádherné mramorové jaskyne v pastelových farbách visiace nad krištáľovo čistým jazerom, nikdy nedotknuté horolezcami. Sama to zaujalo a rozhodol sa o tomto mieste zistiť všetko, čo sa dalo...

Tieto mramorové jaskyne, katedrála a kaplnka, sú súčasťou oblasti s extrémne tvrdým vápencovým (mramorovým) podložím, ktorá sa nachádza na západnej strane jazera General Carrera (na čilskej strane) zvaného tiež Jazero Buenos Aires (na argentínskej strane). Jazero sa nachádza na hraniciach medzi Argentínou a Čile a je medzi ne rozdelené takmer presne na polovicu – je to najväčšie jazero v Čile a druhé najväčšie v Južnej Amerike. Z dôvodu jeho veľkosti a častých patagónskych vetrov sa na jeho hladine často tvoria obrovské vlny. Jazero General Carrera sa navyše napája z ľadovcov, takže jeho hladina každý rok rastie alebo klesá o niekoľko metrov. Na miestach, kde prechádza mramor priamo do jazera, sa kombinácia týchto dvoch činiteľov za 6 000 rokov zerodovala na jednu z najúžasnejších kamenných formácií na svete – jaskyne, piliere a výbežky tu vyrastajú priamo z krištáľovo čistej ľadovcovej vody.

Hoci vzdialenosť, akú treba prekonať do Puerto Río Tranquilo, nie je veľmi veľká – len pár sto kilometrov od argentínskych hraníc, je to nesmierne izolované miesto s ťažkým dojazdom a dostať sa tam trvalo oveľa dlhšie. Hneď po prekročení hraníc do Čile sa zmení cesta na nesmierne malé, zablatené cestičky – výnimkou nie je ani hlavná cesta smerujúca po celej dĺžke Čile, kvôli čomu je akákoľvek forma cestovania veľmi pomalá. Verejná doprava je navyše veľmi zriedkavá a často na ňu márne čakáte i napriek cestovnému poriadku. Bežný spôsob presúvania je pre cestovateľov stopovanie, ale nie je to o nič lepšie – cestujete takisto pomaly a nemožno sa na to spoliehať, keďže si tu nepotrpia na nijakú hustú dopravu, a to ani na miestach, kde by ste to naozaj očakávali!

Keď nám Sam prvýkrát ukázal fotky, nemali sme ani potuchy o týchto logistických problémoch a vyzeralo to ako skvelé miesto, keďže ani nebolo ďaleko od argentínskeho Esquel, kde sme boli práve na dlhej túre so značkou Petzl. Preto sme o tom veľmi nerozmýšľali ani neplánovali a rovno sme s Jonom súhlasili. Hneď deň po skončení akcie Petzl Roc Trip sme sa ja, Sam Bie a Jon Cardwell už viezli v prenajatom aute cez nekonečnú argentínsku pustatinu.

Rovina sa tu rozprestiera do absolútnej ničoty, ktorú len z času na čas naruší malá vyvýšenina alebo nejaká tichá dedinka. Počas ôsmich hodín jazdy sa cesta pomaly zhoršovala. Z kvalitne vyasfaltovanej diaľnice sa napokon stal len akýsi zablatený chodník plný výmoľov, na ktorom by rýchlosť 30 km/h znamenala pre naše prenajaté autíčko istú smrť.

Pomaly... Áno. Nudne... Určite nie. V skutočnosti to bola jedna z najkrajších a najviac fascinujúcich ciest – videli sme tam veľa divokých zvierat a rôznorodosti aj napriek tej nekonečnej rovine. Bolo tam všetko, od močiarov plných plameniakov až po púšte so stádami divokých koní, alpák a pštrosov, ktoré dopĺňali menšie vtáky. Videli sme ešte aj skunka, ktorý náhodou prechádzal cez cestu priamo pred naším autom. Sam a Jon ho naháňali so svojimi fotoaparátmi a verte alebo nie, ten odvážny malý skunk sa im dokonca postavil na odpor... teda aspoň na chvíľu. Nakoniec však stratil trpezlivosť s fotografmi, náš malý kamoš nadvihol chvost a ostriekal Sama od hlavy až po päty vrátane fotoaparátu.

Nakoniec sme dorazili do Los Antiguos a k čílskej hranici, ktorá sa nachádzala len pár sto kilometrov od nášho cieľa. To sme však nevedeli, že naše problémy ešte len začínajú. Pri prenajímaní auta sme počuli, že sa práve zmenili zákony a že už nie je možné prejsť prenajatým autom do Čile. Keďže sme nemali žiadne iné možnosti (zdá sa, že v tejto časti sveta verejná doprava vôbec neexistuje), rozhodli sme sa zariskovať a skúsiť to aj tak. Takže sme si zapriali veľa šťastia a s obavami sme zastavili na hraniciach. Všetko vyzeralo byť v poriadku, Sam dostal zopár pečiatok a teraz už istejšie pristúpil k druhému okienku, zatiaľ čo colníci vybavovali mňa a Jona. Len vtedy sme si uvedomili, čo sa vlastne deje – Samovi sa podarilo odísť autom z Argentíny, ale teraz musel prísť do Čile! O chvíľu neskôr sme sa už dozvedeli nepríjemnú správu – auto tam nemôžeme vziať v nijakom prípade. Takže po niekoľkých hodinách čakania, trochu papierovačiek a množstve pečiatok, sme boli späť v Argentíne, totálne frustrovaní a bez nápadu, čo ďalej.

Čoskoro sme zistili, že hoci sme len 8 km od Chile Chico (najbližšie mesto na druhej strane hraníc), nikto nám nevedel poskytnúť informácie o situácii na druhej strane hraníc. Zostávalo nám len nechať tam auto, zobrať taxík do Chile Chico a vymyslieť ďalšiu časť cestovania až potom, keď dorazíme do Čile. Po jazde v preplnenom taxíku s neuveriteľným nákladom batožiny, ešte viac papierovačkách a pečiatkach, sme sa konečne dostali do Čile. Naše počiatočné vzrušenie rýchlo vyprchalo a uviazli sme kdesi na rohu pri obchode, čakajúc na autobus, ktorý nikdy neprišiel – majiteľ obchodu nám nakoniec povedal, že autobus dnes nepríde a ďalší tu bude (možno) o dva dni. Keďže nám už došli nové nápady, vyhľadali sme hotel, napili sa vína a ešte raz rozmýšľali, ako pokračovať. Majitelia hotela nám nakoniec vybavili svojho kamaráta, ktorý nás mal odviezť na druhý deň ráno. Už sa zdalo, že sme našli riešenie, ale na druhý deň ráno v dohodnutom čase nikto neprišiel. Čakali sme do obeda, potom do druhej... Stále nič a moja trpezlivosť už naozaj dochádzala! Chcela som niečo podniknúť a zostávali nám len dve možnosti: 1 – vrátiť sa do Argentíny, kde nás čakalo naše auto, a nájsť si inú destináciu. alebo 2 – vyskúšať stopovanie. Nakoniec sme sa všetci zhodli na tom, že druhé riešenie asi nevyjde, ale stojí za to ho skúsiť. Takže sme opäť skončili kdesi na rohu so zdvihnutými palcami. Ten krátky záblesk nádeje však rýchlo vyprchal – von z mesta nesmerovala takmer nijaká premávka, popoludnie sa pomaly menilo na večer a naša trojica s množstvom batožiny mohla o nejakom stope len snívať.

Prešla takmer hodina a už sme boli na dobrej ceste vzdať sa nášho šialeného plánu, keď pri nás zrazu zastavil nákladiak. Rýchlo sme nahádzali výbavu do auta, natlačili sme sa dovnútra a prekvapene sme zistili, že jeden z tých chlapíkov je v skutočnosti z Anglicka. Pracoval na sebestačnej farme v malej dedine asi hodinu od jazera. O hodinu neskôr sme aj presne tam skončili – opäť sme sedeli na krajnici, ale tentokrát už naozaj v totálnej pustatine. Úplnou náhodou sedel oproti nám iný stopár, ktorý k nám prišiel, aby nám prezradil, že tu sedí už celý deň a že stopovanie na tomto osamelom mieste je absolútne úžasná vec. Na naše prekvapenie sa na nás opäť usmiala Šťastena a onedlho nám zastavil ďalší nákladiak. Po ďalších dvoch stopoch sme skončili pri poslednej odbočke, len 40 km od nášho cieľa. Stmievalo sa, ale nám to bolo jedno – dostali sme sa predsa až sem, a dokonca sme tam našli nielen malú autobusovú zastávku (miestečko na spanie), ale aj balvan, na ktorý sa dalo poliepať!

Samozrejme, hneď sme sa vykašľali na stopovanie a začali sme liezť na balvan... A je to neuveriteľné, ale opäť sme mali šťastie a nemuseli sme tam ani stráviť noc. V úplne poslednom záblesku denného svetla sme dostali toho najneuveriteľnejšieho stopa – pri odbočke sa zastavil kamión, ktorý prevážal bager, lebo jeho šofér si chcel pokecať s kamošom. Šofér sa volal Oscar a bez otáľania nás privítal na palube, aby sme spolu cestovali ďalších niekoľko hodín rýchlosťou 10 km za hodinu. Ešte nikdy som nebola taká šťastná, že ideme tak pomaly – po toľkých dňoch cesty sme si konečne mohli byť istí, že sa dostaneme do Puerto Río Tranquilo!

Po príchode do mesta sme potrebovali vypustiť tie dlhé dni frustrácie a žúrovali sme až do rána... Oslavovali sme náš príchod a Oscarove narodeniny a všetky naše starosti sme hodili za hlavu! Oni sa však vrátili hneď na druhý deň ráno, keď sme sa zobudili do boja s dažďom a úradníkmi, čo nám zabralo ďalších pár dní. Nakoniec, v náš posledný deň, sa konečne ukázalo slnko. Náš verný spoločník Francesco nás vyložil na brehu a ja som zlanovala k jednej z trás, ktorá ma zaujala hneď pri prvej obhliadke v hustom daždi. Bol to nádherný lezecký zážitok – zábavná strešná časť s veľkými úchytmi, ktoré sa potom zmenili na krehké a jemné doštičky. Bolo skvelé opäť liezť po celej tej dlhej cesty na miesto, ktoré vyzeralo ako „koniec sveta“.

Jon sa presunul popri pobreží a pripravoval sa na svoj výstup a úžasný kamenný nos, ktorý sme takisto objavili deň predtým. Keď sme už vyliezli z lode, začali sme s Jonom na trase trochu šantiť a Jonovi sa podarilo vyriešiť trojrozmernú
postupku ťahov vrátane výčnelku nad jeho hlavou, cez ktorý sa dostal na prázdnu časť vodorovnej strechy. Ale nanešťastie, práve predtým, ako sa mohol Jon pokúsiť vyliezť na ten kamenný nos, sa objavila akási veľmi ofi ciálne vyzerajúca loď, ktorá mierila rovno k nám. Keď sa k nám priblížila, vystrašili sme sa ešte viac – mali zbrane a mierili na nás fotoaparátom. Keď prišli bližšie, rozkázali nám (po španielsky), aby sme zliezli na breh. Už som si predstavovala, ako mierime v putách do čilského väzenia a zároveň som nemala ani potuchy, čoho sme sa vlastne dopustili... Našťastie tam boli traja úradníci, ktorí boli veľmi priateľskí a vďaka našej lámanej španielčine sme pochopili, že tam napokon nesmieme liezť a už to nemáme opakovať.

Aj tak to bol však koniec nášho posledného dňa, takže po ich odchode sme si zbalili ruksaky a s istou nervozitou sme začali cestu späť do Argentíny. Boli sme však naďalej rozhodnutí do poslednej bodky zistiť, čo robiť smieme. Takže, keď sme napokon dorazili späť do Chile Chico, Sam, Jon a ja sme navštívili miestny regionálny úrad. Pomocou jedného miestneho, ktorý sa s nami skamarátil, sa nám podarilo vysvetliť celú situáciu úradníkom. Záver: to miesto bolo jednoducho súkromný pozemok a jediné, čo sme potrebovali, bolo získanie súhlasu jeho majiteľa – naozaj dobré vedieť, no aká škoda, že sme sa to nedozvedeli skôr...

Tento výlet bol úplne nová skúsenosť pre celý náš tím a ani v najdivokejších snoch sme si nepredstavovali, že to celé skončí takto. A možno to nebolo presne to, čo sme chceli, ale bolo to úžasné dobrodružstvo a skúsenosť a zároveň totálny úspech – napriek všetkým príkoriam osudu, ktoré sa proti nám postavili, sme dorazili do nášho cieľa Puerto Río Tranquilo a objavili sme neuveriteľnú krásu mramorovej katedrály a jaskýň. Jon a ja sme porazili nevľúdne patagónske počasie a z toho, čo ja viem, sme boli prví ľudia, ktorí liezli na týchto fantastických mramorových jaskyniach. Objavovanie jedinečných súčastí týchto nedotknutých a úžasných formácií, bez akýchkoľvek informácií a v jednom z najodľahlejších miest na svete, bolo absolútne hodné všetkých tých nervov.

text: MAYAN SMITH-GOBAT foto: SAM BIÉ

--
Pozn. redakcie: Tento text je PR článok zadávateľa. Neprešiel jazykovým ani redakčným spracovaním a nemusí vyjadrovať názor redakcie HIKING.SK.
Najnovšie články autora
 
PR Madagaskar – lezecká cesta Solar Fusion (8a) S východom slnka sa ozve škrekot lemura, ktorý sa ozýva medzi bralami a budí mňa a Mayan Smith-Gobat. Takto vyzerá náš budíček posledné tri dni. Ak sa slnko presúva smerom k vrcholkom hôr, zaplaví nás teplo. Mayan sa prevalila vo svojom spacáku, v snahe uniknúť neuveriteľne hrejivým lúčom, ktoré prídu o chvíľu. Ale vzdáva to, vystrčí hlavu cez okraj bivaku a pozoruje, ako sa oblaky lenivo prevaľujú cez dolinu o 300 metrov nižšie. 20/05/15 adidas Rubrika adidas
PR Tim Maud: všestrannosť je kľúčová Menej vecí, viac športových zážitkov. Dokonca aj deň znesie viac. A nezabudnite pritom posúvať svoje hranice. Presne to poháňalo globálneho riaditeľa dizajnu pre outdoorové oblečenie, Tima Mauda, pri tvorbe novej kolekcie terrex pre sezónu jar/leto 2015. 07/05/15 adidas Rubrika adidas
Názor Rozprávanie, písanie, zotrvanie v tichu Reinhold Messner bude mať 70 rokov. Čo k tomu dodať? Veľa? Málo? Tak normálne? Niečo sa zmenilo? Viac ako u iných? Nie je to ľahká otázka. Každý si ju musí zodpovedať sám. Odpoveď, akú sme našli my, je jednoduchá: nepovieme nič a hovoriť necháme Reinholda Messnera. Tento rozhovor má byť zároveň istým gestom. Gestom vďačnosti za desaťročie inšpirácie a gestom, ktorým vyjadrujeme aj naše blahoželanie. Preto Vám prajeme všetko najlepšie k 70. narodeninám, pán Messner! -Florian Scheimpflug- 07/06/14 adidas Rubrika adidas
Najnovšie články na titulke
 
PR Tipy a triky pre kempovanie Leto je tu a tak ako každý rok, mnohí z nás využijú možnosť vyraziť niekam za zaslúženým oddychom. Istotne ste aj vy uvažovali vymeniť hluk veľkomesta za útek do prírody. Leto je ideaálnym časom na kempovanie, preto sme si pre Vás pripravili tipy a triky, ktoré sa vám rozhodne pri kempovaní zídu. dnes sponzorovaný článok Začíname
Túra Ľubovnianske kúpele – Vysoká – Kolárovo a dole Do kúpeľov sa ľudia väčšinou chodia rekreovať a oddychovať – leňošiť. Niektoré v minulosti slávne kúpele už zanikli a niektorým miestam názov kúpele ostal, aj keď sa tam ľudia už nechodia liečiť. Takýmto prípadom sú Ľubovnianske kúpele, ktoré však stále vďaka veľkému hotelu, chatám a vlekom ostali atraktívnou rekreačnou lokalitou. No a keďže mnohí rekreanti neobľubujú len tak vylihovať a k relaxu potrebujú aj aktívny pobyt, opíšem jednu okružnú trasu z Ľubovnianskych kúpeľov, o ktorej existencii som sa dozvedel len náhodou, keď som v miestnom hoteli bol kamarátovi na svadbe. Trasa je značená len miestnym modrým značením, na mapách ju teda nenájdete. dnes Lukáš Varšík Levočské vrchy
Túra Okruh z Ružomberka cez Šiprúnske sedlá Tatry sú sezónne plné, a tak sa vyberám pre zmenu do Veľkej Fatry. Ranný presun trochu trvá, a tak sa rozhodujem ušetriť si časť výstupu lanovkou z Hrabova. Jednak aby som mala viac času na hrebeni, jednak po túre by som ešte nemala byť príliš unavená na šoférovanie. Stíham lanovku o desiatej, kabínka ma rýchlo vyvezie na Malinô brdo. Premáva v polhodinových intervaloch. Odtiaľto by sa dalo ísť ešte vyššie sedačkou, ale zasa chcem si aj trochu zašportovať, takže už len po vlastných. včera Soňa Mäkká Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1529 ľudí
0.26 (0.02)