Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Plášťovce – Raj – Praha – Lučenec

Obyčajne sa na prvú viacdňovú túru spojenú s prespávaním v prírode vyberám okolo Veľkej noci. Keďže tento rok prišla jar skôr, išiel som na výlet už koncom marca. Prešiel som sa z Plášťoviec do Lučenca. Prechádzka mi trvala tri dni, pričom tretí deň som končil až za tmy. Keďže som so sebou nemal baterku, práve koniec výletu bol najzaujímavejší.

Vzdialenosť
120 km
Prevýšenie
+3540 m stúpanie, -3500 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jar – 24.03.2014
Pohoria
Slovenské stredohorie: Krupinská planina, Ostrôžky a Juhoslovenská kotlina (Ipeľká a Lučenecká kotlina)
Trasa
Voda
Modrý Kameň, časť Dolina (upravený prameň nad cestou) a studne na samotách
Nocľah
bivaky v lese pri Čelovciach a nad Veľkým Krtíšom
Doprava
Levice (vlak, bus) - Plášťovce (bus)
Lučenec (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Plášťovce – Pustatina Raj – Volský vrch – Klenianska pustatina – Zabukovina – Paľkov vrch – Hrušov – Prašný vrch, rozhľadňa – Jablonec – Brništská dolina – Veľká dolina – Čelovce – Za hôrkou – Noviny – Kosihovce – Kosihovský Kamenný vrch – Kosihovce – Čebovce – Kamenná žena – Španí laz – Plachtinské lazy – Trúbiaci kameň – Krížne cesty – Horné Plachtince – Prostredničianske lazy – Modrý Kameň, časť Dolina – Modrý Kameň – Veľký Krtíš – rázc. pod Babkou – Horné Strháre – Koprovnica – Lomnianska dolina – Senné – Príboj – Imrov Kopec – Kakatka – Lysec – Lentvorský mlyn – Pražský mlyn – Praha – Lupoč – Halič – Horná Telka – Dolná Telka – Lučenec

Z Plášťoviec do Hrušova

Autobus ma vysadil na rázcestí pred Plášťovcami. V obchode som si kúpil nejakú poživeň a vybral som sa cestou na Ipeľské Úľany. Na jednom úseku je cesta zarezaná do terénu, čím sa odkrylo podložie. Tvoria ho „sopečné aglomeráty“. Skala pôsobí ako zlepenec, akurát že kamienky nie sú riečne, ale sopečné a výplň tvorí sopečný prach. Z podobného materiálu sú vytvorené všetky skalné útvary, ktoré som počas prechádzky míňal.

Do Hrušova som chcel ísť okolo samoty Raj (Pustatina Raj). Keďže tú oplotili plotom s betónovými stĺpikmi a na všetky cesty umiestnili zamknuté brány, musel som samotu obísť cez zorané pole. Doobeda pršalo a pole bolo poriadne rozbahnené. Po pár krokoch som mal na topánkach masívne blatové papuče a bolo jasné, že som ich doma impregnačným sprejom striekal zbytočne. Aby sa mi za bahnom necnelo, za poľom bola ešte čerstvo zoraná lúka. Z poľa som vystúpal na západný predvrchol kopca Volová - Volský vrch. Chvíľu som išiel po hrebeni a nato som zbehol na lúky. Boli na nich malebné samoty Pustatina a Zabukovina. Nádherný kraj. Trochu som sa tam zamotal, ale keď som prišiel k vysielaču na Paľkovom vrchu, zorientoval som sa a zbehol som do Hrušova.

Prašný vrch a Jablonec

Na okraji Hrušova ma zaujali pivničky v zákrute cesty a náučný chodník. Na tabuliach boli zaujímavé informácie. Keďže chodník išiel mojím smerom, rozhodol som sa, že pôjdem po ňom. Vyliezol som na Prašný vrch (513 m). Na jeho vrchole je rozhľadňa, ktorej čosi chýba. Keď som sa rozhliadol po okolí, pochopil som, že to „čosi“ ktosi spálil. Ako hovoril Werich: „Lidé jsou různí ...“ Na tabuli naučného chodníka bola povesť o tom, že sa na kopci raz za čas otvára diera s pokladmi. Dieru som síce našiel, ale poklady v nej neboli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z Prašného kopca som zbehol do Jablonca. Osada bola v minulosti obývaná iba sezónne. Bývali tu ľudia z Hrušova, ktorí na okolitých lúkach pásli statok. Je tu zrekonštruovaný drevený domček so slamenou strechou. Neďaleký kamenný na svoje zmŕtvychvstanie ešte iba čaká. V lese pod osadou je oblá sopečná skala obalená machom a na tabuli je ďalšia povesť. Tentokrát nie o bohatstve, ale o láske. Dolu na Brništskom potoku sú pereje, ale o nich na tabuli povesť nie je.

Zoči voči diviakovi

Zbehol som dolu dolinou na rázcestie a asfaltkou som prišiel do Čeloviec. Za dedinou som putoval po poľnej ceste, ktorá bola budovaná z kameňov. Šerilo sa. V smrečine som si pripravil nocľah a večeral som, keď tu v šere vidím, ako si to ku mne mašíruje diviak. Zdrevenel som. Vedel som, že by som ho mal na seba upozorniť, ale nie tak, aby o mne vedela celá hora. Preto, keď bol odo mňa asi 10 metrov, za-c-kal som. Asi tak, ako keď c-káte na partnera, keď chrápe. Diviak zastal a zdvihol hlavu. Asi sekundu na mňa hľadel a spracovával si informáciu v hlave a vtedy nebolo jasné, či sa pohne dopredu alebo dozadu. Našťastie, po sekunde sa otočil a odprášil preč. Vydýchol som si.

Kosihovský Kamenný vrch

Ďalší deň som zbehol do Kosihoviec a stúpal som na kopec. Zlákal ma vychodený chodník, no ten viedol iba do sadu. Jeho krajom som vyšiel do lesa a postupne som sa prebojoval na modrú značku. Tá ma bez problémov priviedla na vrchol. Kamenný vrch (442 m) je pozostatok podmorského lávového prúdu. Na jeho vrchole je plošina, z ktorej je nádherný výhľad najmä na Kosihovce a Juhoslovenskú kotlinu. Chvíľu som si oddýchol a začal som schádzať. Išiel som po starej modrej značke, ktorú som kdesi pod žltobielou skalou stratil a zbehol som do dediny. V obchode som si kúpil miestny chlieb. Na voľno predávali iba krájaný, ostatné boli iba na objednávku.

Kamenná žena

Z Kosihoviec som zamieril do Čeboviec. Včera som išiel cez Čelovce, dnes cez Čebovce. Za dedinou som chvíľu stúpal lesom. Pri horárni ťažili lesníci drevo. Chlapík mal plne naloženú vetriesku (Praga V3S) a oprel ju o strom. O zábavu mali postarané. Zbehol som do doliny a prišiel som na svah. Tu kdesi má byť skalný útvar Kamenná žena. Keďže sa mi nechcelo pachtiť do kopca, rozhodol som sa, že bude kdesi podo mnou a začal som klesať. Lenže zbehol som až pod kopec a skalu som nenašiel. Až keď som na lúke zašiel ďalej od hôr, všimol som si, že celkom hore na ostrohu čosi je. A tak som sa začal liepať späť.

Najprv okrajom rúbane a neskôr lesom som prišiel k čistinke. Problém bol v tom, že ju obkolesovala hradba z černičia. Na tretí pokus som sa cez ňu dostal a stál som pri nej. Pri Kamennej žene. Je to skalný hríb, tvorený zo sopečných aglomerátov, pričom za ním je ešte jeden oveľa menší. To bude kamenné batoľa. Vyfotil som si krásku zo všetkých strán a pobral som sa ďalej.

Trúbiaci kameň

Stúpal som hrebeňom. V tunajších lesoch je veľa zveri. Včera som vyplašil laň a zopár stád srniek, tu som si jednu skupinku dokonca odfotil. Vyšiel som na Španí laz (643 m), minul som vežu, ktorá sa ponáša na Eiffelovku, a schádzal som do údolia. Keď sa potok Lištica zareže do planiny, potok urobí obrat o 180 stupňov a namiesto toho, aby ďalej tiekol na sever, zamieri na juh. Nuž a práve v tom ohybe je Trúbiaci kameň.

V skutočnosti je v ohybe iba tabuľa, samotný kameň je šuter, ktorý sa nachádza asi 30 metrov nad dolinou. Sú v ňom dve malé diery. Keď do hornej fúknete, kameň by mal trúbiť. Tak som do nej fúkol a... kameň ma ošpliechal. Avšak aj keď som z neho vyfúkal všetku vodu, z trúbenia nebolo nič. Celé sa mi to zdalo akési čudné. Vôbec by som nebol prekvapený, keby sa ukázalo, že tie diery a hieroglyfy na kameni sú dielom miestneho lapaja. Na môj vkus to bolo až príliš cimrmanovské.

Do Veľkého Krtíša

V Horných Plachtinciach je zopár pekných domov juhoslovenského typu. Ich strecha pretŕča vedľa steny a tvorí „gánok“. V dedine sa ku mne pridal mladý vlčiak. Asi sa chcel hrať, ale veľmi mi neveril. Tak som sa s ním rozprával a kráčal som ďalej. Pes si našiel veľký kameň, ktorý vláčil v papuli, ale nedovolil mi vziať mu ho. Za potokom som stratil modrú značku a musel som sa štverať cez hrebeň. Až na ňom to vlčiak vzdal a vrátil sa do dediny.

Minul som Prostredničianske lazy a zbehol som do modrokamenskej osady Dolina. Na jej okraji je upravený prameň, jediný, ktorý som počas trojdňového putovania videl. Dá sa považovať za „overený zdroj“, pretože som z neho pil a prežil som to bez ujmy. Z Modrého Kameňa som hlavnou cestou zbehol do Veľkého Krtíša. Dokúpil som si jedlo a v lese nad mestečkom som núdzovo nocoval.

Cez Senné

Ďalší deň som putoval po červenej značke. Trasa bola miestami celkom dobre vyznačená, ale nie vychodená. Postupne zarastá a je ťažké držať sa jej. A tak som pochodoval podľa TuristickaMapa.sk a keď som videl okolo seba značku, bral som to ako potvrdenie toho, že idem správne.

Pred Hornými Strhármi je veľká pieskovňa. V dedine som zle pochopil šípku pri dome smútku a vybral som sa cez cintorín. Zle. Lesom som vyliezol na hrebeň a cestou sa ku mne červená značka pridala. Za Koprovnicou som kráčal chvíľu po asfaltke. Prešiel som nízky hrebeň a išiel som lúkou. Tráva na nej postupne osychala, ale topánky mi aj tak premokli. Za Senným som kráčal po hlavnej ceste. Jazdilo po nej viac kamiónov s drevom ako osobných áut a všetky smerovali na juh. Pred Príbojom som prešiel cez potok a z Krupinskej planiny som prišiel do pohoria Ostrôžky. Nad Príbojom som si opäť vykračoval po starej ceste dláždenej veľkými kameňmi. Keď chodím po takýchto cestách, šliapem po histórii. Je to zaujímavé putovanie.

Lysec

Prešiel som pravickú osadu Imrov Kopec a okolo zvernice som zbehol do doliny Kakatka. Čakalo ma 400-metrové stúpanie na najvyšší kopec, ktorý mám na trase. Sprvu to ušlo. Išiel som peknou cestou hore dolinou. Lenže neskôr bolo treba ísť zvážnicou, ktorá bola zarastená černičím. Len som si vyťahoval tŕne z nohavíc a z vetrovky. Vyliezol som na Lysec (716 m). Kopec je zalesnený, výhľad je iba z predvrcholu. Hore som míňal troch mládencov. Boli to jediní turisti, ktorých som počas putovania stretol.

Cez Prahu

Zbehol som k Lentvorskému a neskôr k Pražskému mlynu. Dolinkou tiekol potok Luboreč, no mostík bol rozbitý a kamene akosi ďaleko od seba. Tak som vzal drúk do jednej ruky a takto, o paličke, som potok po vratkých kameňoch prešiel. Vyliezol som na pražské pláňavy. Značka išla ohradou, v ktorej sa podľa upozornenia pásli plemenné býky. Nuž, vďaka za upozornenie. Prišiel som do dediny Praha. Dobre čítate, Praha je novohradská dedina. A to nepíšem preto, že by som bol z Bratislavy. V Prahe je veľa domčekov juhoslovenského typu s gánkami, pričom viaceré sú čerstvo zrekonštruované.

Po tme do Lučenca

Na okraji Lupoče som mal drobnú šarvátku s miestnym gunárom, ktorý si chránil husi, a zbehol som do Haliče. V mestečku je pekný zámok, ale k nemu som nešiel. Trielil som do obchodu. Prišiel som k nemu o 17.45 h, pričom o 18-tej zatvárali. To bolo o chlp. Potreboval som kúpiť najmä čosi na pitie.

Za Haličou som išiel cestičkami pomedzi polia. Minul som Hornú Telku a zotmelo sa. Zjedol som večeru a do lesa pred Lučencom som prišiel za svitu hviezd. Nepredpokladal som, že budem šliapať v noci, preto som so sebou nemal baterku. Bolo to veselé. Modrú značku som stratil hneď, ako som vošiel do lesa. Kráčal som po lesnej ceste na juh a keď sa mi zdalo, že je čas zamieriť na východ, odbočil som doľava na ďalšiu cestu. Určovať svetové strany podľa hviezd sa nedalo, lebo stromy a oblaky mi zakaždým zakrývali najdôležitejšiu časť oblohy. No keď som si zložil okuliare a zo vzdialenosti 2 cm som sa zahľadel na kompas, videl som strelku. Ako hovorím, bolo to veselé.

Koľaje od áut boli tmavšie, zvyšok cesty bol svetlejší. Čoskoro som zistil, že svetlejšie je aj bukové drevo uložené vedľa cesty. O jedno som zakopol a skoro som sa naň rozpleštil. Najzaujímavejšie to bolo na križovatkách. Prešiel som cez dve a zakaždým som musel obehnúť dosť veľký okruh, aby som zistil, kde z nich vychádzajú cesty a kam asi tak mieria.

Kdesi som na strome videl dvojicu značiek, ktoré ďalej nepokračovali. Doma som zistil, že som natrafil na staré značenie. Postupne som sa blížil k jasnejšiemu fľaku na obzore, až som pri športovom areáli prišiel do Lučenca. Konečne. Čosi po 21.00 h som dorazil na stanicu, pričom nohy som mal ako Buratino. Také drevené.

Odmena na záver

Na tomto mieste sa obyčajne uvádza, ako si človek dá „do trumpety“ niečo dobré na privítanie v civilizácii. Aj mňa také čosi čakalo. Nebolo to však orosené a už vôbec nie horké. V Haliči som si kúpil smotanový jogurt s brusnicami. Zopár hodín som ho vláčil v batohu, natriasal som ho... a smotana sa postupne menila na šľahačku. Páni, to bola dobrota! Vrelo odporúčam.

Záver

V oblasti Slovenského stredohoria ma najviac zaujali skaly tvorené sopečnými aglomerátmi a domčeky s gánkami. Neskorá jeseň, zima, prípadne skorá jar sú asi najvhodnejším obdobím na návštevu týchto miest. V lete tu bude na turistiku príliš teplo a od vonkajších aktivít budú človeka odrádzať roje štípajúcich a pichajúcich potvor.

Fotogaléria k článku

Najnovšie