Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Levoča – Dvorce – Vinná – Tichý Potok

Levočské vrchy ma lákali roky. Veď je to slovenská zem neznáma, kde je stále čo objavovať. Informácií o pohorí nie je veľa, a tak bolo o to vzrušujúcejšie sa vybrať do týchto končín. Plán bol prejsť celý hlavný hrebeň, no ako to už býva zvykom, plány sa zmenili...

Vzdialenosť
39 km
Prevýšenie
+1069 m stúpanie, -1106 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 14.09.2013
Pohoria
Levočské vrchy
Trasa
Voda
studnička pri chate Vinná
Nocľah
senník pri chate Vinná
Doprava
Poprad (vlak, bus)/Prešov (vlak, bus) – Levoča (bus)
Tichý Potok (bus) - Lipany (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)
» č.1107 Spišská Magura (1:50.000)
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Levoča – Zbojnícka lúka – rázc. pod Krížovým vrchom – býv. Dvorce – Krížový vrch, býv. chata Sklenár – Gehuľa – traverz Holého vrchu – pamätník SNP na Javorinke – chata Vinná – Václavák – Škapová dolina – býv. Blažovská Dolina – býv. Blažov – Tichý Potok

Levočské vrchy sa stali neprístupným územím pre turistov od roku 1952, kedy sa múdre a mocné hlavy rozhodli z pohoria vybudovať vojenský obvod Javorina. Nastal rázny stop návštevám divokých dolín a horských lúk pre bežného človeka. V srdciach mnohých vášnivých turistov ostalo horstvo len vyšrafovaným miestom na mape, ktoré si priali navštíviť. Ale nemohli. Potom prišli ďalšie múdre a mocné hlavy a rozhodlo sa: vojenský obvod už nie je potrebný. A tak sa po dlhých rokoch stala turistika v Levočských vrchoch opäť legálnou. Na mape čoskoro pribudla červená „hrebeňovka“, ktorá smeruje zo severu na juh pohoria. Práve nová značka nás zlákala. Z predchádzajúcich návštev som vedel, že s nocovaním pod strechou by nemal byť problém, keďže rôznych chát, búd, prístreškov a kadečoho je po horách dosť.

1. deň

Stretávame sa v klasickom zložení v počte štyri kusy odhodlaných turistov. Odhodlanie je dobrá vec. Najmä ak si zabudnete mapu. Teda mapu som nezabudol, zabudol som len na to, že v nej značku, po ktorej sa chystáme ísť, nemám. Vystupujeme v Levoči pri centre. Dokupujeme zásoby, aby bolo čo zjesť a vypiť pri večernom táborení alebo nocovaní pod strechou, alebo... Ani sme nevedeli, kde prespíme, hoci som v hlave spriadal plány, že senník pri chate Vinná by bol ideálny. Uvidíme, veď deň sa len začína.

V Levoči sa motáme dosť dlho. Nachádzame vináreň plnú trocha pochabo vyzerajúcich štamgastov sediacich takto zavčasu pri poháriku vínka. Neodoláme a kupujeme aj my. Monča klasicky nosí so sebou pomaly celú sadu korenín. Ak niečo nemáme, stačí sa jej opýtať – strčí ruku do batohu a máte to. Či už to je horčica, či olivy, leukoplast, šnúrky... Myslím, že má zázračný batoh. Mala aj klinčeky, mala aj cukor. Varené vínko bude na záver dňa delikatesou. Tešíme sa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po dlhšom postávaní v centre sa konečne vyberáme na cestu. Značku nemáme, ani ju nevidíme, len ju tušíme kdesi na severnom okraji mesta. Pomedzi domčeky vychádzame na dlhú lúku s celkom peknými rozhľadmi. Z rozhľadov veľa nemáme kvôli nízkej oblačnosti, ale som si istý, že by odtiaľ boli pekné výhľady na Levoču. Vchádzame do lesa a každý si svojím tempom ukrajuje z cesty. Prvú dlhšiu prestávku si dávame pri drevenom prístrešku blízko Ostrej hory. Tu sa konečne napájame na červenú značku. A tu začínajú problémy s jej hľadaním. Niekde je na stometrovom úseku pomaly desať značiek a niekde nie je žiadna. Skoro na každej križovatke lesných ciest stojíme a tápeme. Hádame, kam sa vybrať – možno by naozaj pomohla nová mapa.

Pokračujeme miestami veľmi pekným lesom so starými jedľami s množstvom húb okolo. Trasa nie je frekventovaná. Je dosť zarastená a chodníček je občas úplne nevýrazný. Značku úplne strácame na veľkej lúke v blízkosti bývalej obce Dvorce, ktorá úplne zanikla. Bezradne volíme oddych v prístrešku s vyrezávanou sochou sv. Huberta a pcháme do seba bravčovú masť s cibuľou. Zazerám dlho do mapy, ale netuším, kade môže značka viesť. Rozhodujeme sa ísť najvýraznejšou cestou, ktorá vedie na sever. Po okolí sa motá niekoľko hubárov, tí nám poradiť taktiež nevedia.

Až keď prechádzame popri veselo pomaľovanej bývalej autobusovej zastávke, viem, že smer máme správny, aj keď bez značky. Stúpame na Krížový vrch. Sprvu vedie cesta rozsiahlými lúkami, neskôr sa vnára do lesa. Po trocha prudšom stúpaní sa ocitáme na obrovských rúbaniskách. Výhľady síce stoja za to, ale za akú cenu. Počasie sa troška umúdrilo, a tak môžeme v diaľke vidieť Tatry a slnkom ožiarenú kotlinu pod nami. Značky niet.

Neďaleko Krížového vrchu stojí ruina bývalej chaty Sklenár. Stále sme bez značky, ale prechádzame popri miestach, ktoré som si pamätal z fotografií, keď som túru plánoval, takže musíme mať správny smer. Prvú značku po dlhom úseku nachádzame až niekde za Gehuľou. Tá nás vedie z hrebeňa do doliny, čo nás opäť vyvádza z konceptu. Mávnem len rukou a hovorím: "Kam prídeme, tam budeme. A basta." Prišli sme. Presne tam, kam sme chceli. Občas je aj náhoda blbec.

Holý vrch sme obišli z južnej strany a vyšli sme do doliny bez lesa. Síce v mape je les zakreslený krásnou zelenou farbou, v skutočnosti je to pustatina. Ako z apokalyptických záberov. Sme zhrození, ale zároveň aj fascinovaní. Nadávame a žasneme. Všetko je ako na dlani. Každá cestička a každý pohyb v doline. Ideálne miesto pre poľovnícky posed. Samozrejme, nechýba tu. A vyzerá dosť luxusne. Je ale zatvorený. Na protiľahlom hrebeni ukazujem kamarátom malý biely fliačik. Tam máme namierené. Priamo k pamätníku SNP na mieste, kde havarovalo lietadlo Li-2 počas vojnových rokov.

Pri pamätníku si dávame posledný dnešný oddych. Pojedáme zvyšky čučoriedok, čítame si niečo o havárii lietadla a asfaltovou cestou neomylne smerujeme k chate Vinná. Senník je prázdny, široko-ďaleko ani živej duše. Batohy hádžeme do sena, rozkladáme si naše pelechy. Po chvíli všetci posedávame pri ohníku, opekáme, debatujeme, varíme vínko. Na okolie padá tma a vzduch chladne, ale spať sa nám ešte nechce. Takmer až do polnoci sme vonku a užívame si pohodu, aká sa dá zažiť len v horách.

2. deň

Ráno je poriadne chladné a vonku fúka nepríjemný studený vietor. To, že leto končí, je hneď cítiť. Opäť je nízka oblačnosť, všetko je akési sivé a neutešené. Rozhodujeme sa, že sabotujeme plán prejsť celý hrebeň, najmä z dôvodu, že máme len malú časovú rezervu a po skúsenostiach s hľadaním značiek zo včerajška sme si takmer istí, že posledný vlak z Nižných Ružbách nestíhame. Dnes nás teda čaká dratie podrážok na asfalte. Od chaty mierime na Václavak – jednu z najväčších križovatiek ciest v pohorí. Tu sa spúšťame do doliny potoka Škapová. Okolie je zničené, ale miesta, ktoré odolali, sú naozaj nádherné – staré jedle a buky, do toho sa po kameňoch valí priezračná voda. Farby začínajúcej jesene lahodia oku aj duši. Klesanie dolinou Škapovej až ku Toryse sa zdá byť nekonečné. Na bicykli by to musela byť nádherná jazda.

Potok na mnohých miestach vytvára kaskády alebo malé vodopády, alebo obnažuje skalné steny z bridlíc, ktoré pôsobia, akoby ich vytvoril zručný kamenár a nie príroda sama. Je čo obdivovať. Postupne sa vyjasňuje aj obloha a pred nami sa otvára nádherná dolina hornej Torysy. Táto časť sa nazýva aj Blažovskou dolinou. Kedysi sa tu rozprestierala pomerne veľká dedina Blažov. Po vyhlásení vojenského obvodu bola celá dedina násilne vysťahovaná do obcí a miest po celom východnom Slovensku. To sa mnohým obyvateľom nepáčilo a aj napriek vedomiu možných trestov sa sem vrátilo vyše 100 rodín. Tie boli opätovne nasilu vysťahované a domy dala vláda preventívne zbúrať, aby sa návrat nespokojných občanov nemohol zopakovať. Ostal stáť len kostol. Ten ale pre obavu, že by sa z neho stalo pútnické miesto vysťahovaných obyvateľov, zbúrali taktiež. Dnes je ako pamiatka na obec postavená drevená kaplnka, kde sa konajú stretnutia rodákov obce a bohoslužby.

Po dlhom čase stretávame konečne skupinku ľudí. Levočské vrchy sú naozaj ľudoprázdne pohorie. Akoby miestne hory naďalej strážili svoju nedostupnosť pre bežných ľudí. Končíme v Tichom Potoku. Dedinka má zvláštne čaro. Ako keby za jej chrbtom ležalo niečo tajomné – niečo, čo treba objaviť. Levočské vrchy majú pred sebou lepšie časy – verím tomu.

Zhrnutie

Veľmi dobrá sieť asfaltových a spevnených ciest, vedúcich celým pohorím, je dobrým základom pre ďalší rozvoj cykloturistiky. Takisto krásne vrcholové lúky a úžasné výhľady na Tatry, v severnej časti aj neporušené lesy sú spoľahlivým predpokladom k tomu, že postupne v pohorí pribudne množstvo značených turistických chodníkov a určite aj turistov, ktorí budú chcieť spoznať zabudnuté.

Fotogaléria k článku

Najnovšie