Cerová vrchovina patrí k najmladším sopečným pohoriam na Slovensku. Vzniklo výlevmi tekutej čadičovej lávy v období pliocénu až pleistocénu. V starších štvrtohorách došlo ku klenbovitému výzdvihu územia, zvýšenej eróznej a denudačnej činnosti. V súčasnosti je v Cerovej vrchovine svojrázny inverzný reliéf.

Trasa

Fiľakovo – Bulhary – Veľký Bučeň – Nad Čentou – Konrádovce – Čierny Potok – Hodejov – Bizovo – Črep – Steblová skala – Zaboda – Hájnačka – Tilič – Pohanský hrad – Šurice – Sový hrad – Monosa – Belina – Fiľakovo

1. deň

V jedno skoré ráno ma na fiľakovskej stanici „vypľúva“ nočný rýchlik. Som tu! Nad stromami blízkeho parku sa rysuje silueta Fiľakovského hradu. Hneď za budovou železničnej stanice zbadám turistický smerovník, červenú značku, ktorá ma vedie cez park priamo pod hrad k autobusovej stanici. Už je otvorená blízka krčma, tak rýchlo vypijem pivo a pokračujem. Značka vedie v úseku Fiľakovo, obec Bulhary asfaltkou. Pôvodne som tento úsek plánoval prekonať autobusom, ale ten v sobotu ráno nepremáva. Nevadí, pridám do kroku, za moment odbočujem a naberám kurz – obec Bulhary. Cesta stúpa, otvárajú sa prvé pohľady na okolie a Veľký Bučeň. Je to najvyšší vrch severnej časti Cerovej vrchoviny. Z diaľky viditeľná hora charakteristického vzhľadu dominuje okolitému kraju výškou 514 m n.m. a tvorí najrozsiahlejší relikt bazaltového vulkanizmu v tejto oblasti.
V obci Bulhary je malý obchodík, kde neodolám vôni čerstvých rožkov. Chutia znamenite… Za obcou asfaltka končí (konečne), ja pokračujem pod Malý vrch, najprv dobre zarastenou stržou, ktorá je v letných mesiacoch asi nepriechodne zarastená (dá sa obísť po jej okraji lesom) až na rúbanisko. Tu je rázcestie troch lesných ciest, žiaľ, výrub stromov zničil značkovanie (stav k marcu 2006). Treba sa vybrať strednou cestou, asi po 50 m opäť narazím na značku, ktorá ma spoľahlivo vedie najskôr lesom, potom popod vysoké napätie až na rázcestie Zvážnica. Tu sa k červenej značke pripája modrá z obce Prša a Šávoľ. Pokračujem červenou, cesta križuje spevnenú komunikáciu k vysielaču na vrchole Veľkého Bučňa, pretína priesek pod vysokým napätím, kde sa prvýkrát otvárajú ďaleké výhľady Z a JZ smerom. Stúpanie naberá na „ostrosti“ cez lesný priesek rovno hore až na vrchol Veľkého Bučňa. Z vrcholu je dnes obmedzený výhľad západným smerom, no dominancia tohto vrchu nad okolím je aj z tohto obmedzeného výhľadu jasná. Lučenská kotlina je ako na dlani. Nie nadarmo tu stála v stredoveku drevená strážna veža hradu Fiľakovo! Škoda, že sa nedá dostať na vrcholovú plošinku telekom. vysielača, tušený výhľad musí byť uchvacujúci. Pri smerovníku je lavička, tak oddychujem, aby som pokračoval. Slnko naberá na sile, rysuje sa krásny deň!

Zostup z vrcholu vedie už spomenutou spevnenou cestou, z priesekov sa ukazujú ďalšie výhľady na severne položené Stolické vrchy. Neskôr odbočím na lesnú cestu, tou až do Sedla Veľký Bučeň. Tu je križovatka turistických chodníkov a poľovnícka chata. Križuje sa tu zelená značka z obce Šíd, modrá z Konrádoviec, Šávola a „moja“ červená. Nezdržujem sa, idúc príjemným lesom vyrušujem diviakov, zostupujem až k rázcestiu Nad Čentou. Otvára sa mi krásny pohľad na sever. Lúky, lesy, samota Čenta a nad tým všetkým trónia na obzore Stolické vrchy. Krajina hodná štetca umelca…
Na rázcestí opúšťam červenú značku, ktorá pokračuje ako Cesta Márie Séči – známej jako Muránska Venuša (už od Fiľakova) až na hrad Muráň. Úsek Muráň – Rimavská Sobota mám už v nohách, tak vám ho vrelo odporúčam absolvovať!!!

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Volím juhovýchodný smer a po žltej značke cez dubový les zostupujem do obce Konrádovce. V centre obce je tur. smerovník (žltá tu končí), dva obchody, v jednom sa dopujem pivom, lebo krčma sa otvára až poobede. Ešte cigareta a po modrej značke prekonavám menší hrebeň, aby som zostúpil do krajinkársky hodnotnej doliny potoka Čierny potok. Cesta je príjemná, objavujem pekné scenérie, fotoaparát je stále pripravený! Asi 1 200 m pred osadou Hodoš sa poľná cesta mení na asfaltku. Chytám však „stopa“ v podobe konského povozu a s kočišom fajčiac sa zveziem až k obecnému úradu, tur. smerovníku a obchodu v Čiernom Potoku. Opäť si dávam pivo (slnko pečie ozaj statočne) a „derúc“ asfalt prechádzam obcou Ďurenda, kde sa značka napája na hlavnú cestu smer Jesenské. Otvára sa mi krásny pohľad dolinou riečky Gortvy až k Hodejovu, nad ktorým na homolovitom kopci týči rovnomenný hrad. Ako sa približujem, počujem veselé spevy prehlušované hlasným „tac-tac“ z rádia, neklamný znak, že tú časť obce obývaju Rómovia. Tak aj je, ich veľkú osadu zbadám na pravej strane pod lesom. Pôvodne som neplánoval návštevu ruín hradu, ale čas mám dobrý, tak od žel. stanice zatáčam popod hradný kopec severným smerom, cez cintorín, vedľa krásnej, ale dosť zanedbanej neogotickej kaplnky stúpam hore na hrad. Za cintorínom sa cesta mení na chodník, ktorý ma dovedie až do priestoru pôvodnej hlavnej brány. Z hradu po dobytí Turkami a následne cisárskymi vojskami v 17. stor. veľa neostalo. Základy mohutných múrov, veľká jama, dokumentujú mohutnú vežu, či palác. Z južnej časti hradu, v mieste, kde sa opustený kameňolom už takmer zahryzol do opevnenia, je výhľad na západ do doliny riečky Gortvy, na východe vidieť hrad Kapla nad obcou Širkovce a na juh, kadiaľ aj ja pôjdem. Takto z vrchu „kontrolujem“ situáciu, lebo zelená značka (začína pri žel. stanici) vedie priamo cez rómsku osadu. No, veď chlop som rúči, nemusím mať obavu! Z hradu zostupujem rovnakou cestou. Hned na začiatku osady je „origoš cigošská“ krčma. Neváham a vstupujem! Môj príchod je ako blesk z jasného neba, všetko stíchlo, pohľady sa upierali len a len na mňa. Mal som svoju „minútku slávy“… Ale to už pristupuje ku mne starší Róm, vajda Lajko, ako sa mi predstaví. Dáme spolu reč, poldeci pálenky, pivo a cesta cez osadu „je voľná“.

Ale netreba mať obavy, cesta cez osadu je bezpečná, značenie na domoch vás vedie spoľahlivo. Fotím a pokračujem smer osada Bizovo. Najprv príjemným lesom, neskôr lúkou k mohutnému stromu na čerstvo pooranom poli. Volá ma k nemu veľká značka, tzv. volavka. Od stromu by mala cesta pokračovať k samote Bizovo, ale podľa inf. v textovej časti mapy, kde sa píše, cesta od stromu býva často rozoraná… Tak obchádzam osadu Bizovo od západu, cez lúku a malý výbežok kopca, aby som sa neskôr opäť napojil na zelenú značku pred minerálnym prameňom a majerom Bizovo (tur. smerovník Bizovo prameň). Tu ma už očakáva „uvítací výbor“ zložený z piatich statných a zúrivo brešúcich orieškov. No hneď ich zaháňa gazdiná z majera. Prehodíme pár viet a už beží dnu po pálenku! Reku „mladý pán“ prameň minerálnej vody je tu vedľa, tak aby bolo čo tou minerálkou zapiť! Voda z minerálneho prameňa bola ozaj dobrá, kyselkastá a aj pálenka bola fajn. Dobre padla na úžitok! Pýtam sa na lokalitu zaniknutej dediny, kostola a opevneného zemepanského sídla. Ochotne ma nasmeruje na blízky kopec, ešte pamätá archeológov ako tam „kopali“. Nechávam u nej ruksak a idem na lokalitu. Žiaľ, po skončení výskumu boli archeol. artefakty, základy stavieb kostola a panského sídla zasypané, dnes len ozaj skúsené oko rozozná slabú konfiguráciu terénu dokumentujúcu tieto stavby. Po návrate ma prekvapuje prestretý stôl, na ňom bohatá porcia kapustných strapačiek s ozaj vynikajúcim údeným mäskom. Nuž tu ešte je hosť, bárs aj len obyčaný turista, stále vítaný… Dopĺňam vodu, pokračujem ďalej lúkou, neskôr lesom stúpam na krásne lúky s výhľadmi pod vrchom Guda. Samotný vrch značka obchádza, aby neskôr klesla do bezmenného sedla pod vrchom Črep. Z tohto sedla je výhľad na východnú časť Cerovej vrchoviny s hradom Kapla. Zo sedla značka začína najprv mierne, neskôr strmo stúpať na vrchol Črepu. Z vrcholových brál je v čase, keď stromom chýba lístie, obmedzený výhľad na západ. Trochu oddychujem a poberám sa ďalej. Najprv dole, opäť hore kopcom, až na vrchol Veľkej skaly. Výhľad absentuje, ale verím, že mi ho nahradí ten zo Steblovej skaly, na ktorú rezko šľapem. Vrcholový hrebeň už navodzuje tú správnu skalnú atmosféru. Ostré bralá v listnatom lese ma uchvacujú. Ešte pár krokov a stojím na vrchole Steblovej skaly. Otvára sa krásny výhľad! Korunku mu nasadzuje pohľad na blízky Ragáč, ktorý je najmladšou sopkou na Slovensku. Zostup zo Steblovej skaly je riadne ostrý, vedie strminou so suťou. Tu by sa mi hodili aj paličky, ale tie vegetujú doma. Občas sa obzriem, aby som sa ešte pokochal mohutnými bralami a už som v lese. K rázcestiu Pod Zabodou je to už príjemná prechádzka lesom (od rázcestia po zelenej značke sa po cca 500 m dostanete k studničke a horárni Salonkáš. Studnička v suchom lete vyschne, ale vodu môžete nabrať aj z neďalekého potoka). Na rázcestí opúšťam zelenú značku, po žltej smerujem na vrchol Zaboda. Okolie vrchu a samotný vrchol je NPR, ale bez výhľadu. Tak klesám na lúky a háje nad obcou Hájnačka. Tam smerujem najprv na malebnú ruinu hradu. Uličkou, ktorú tvorí pôvodná hradná cesta, sa dostávam do priestoru hlavnej brány. Spoznávam malebné zákutia hradu. Stačí len zavrieť oči a vidíte zbrojnošov, vravu boja, Turkov, cisárske vojská, kurucov či labancov… V strednom hrade sa nachádza do skaly vytesaná miestnosť, v ktorej sa dá v pohode prespať, schovať sa pred dažďom, teda pokiaľ nedáte prednosť krčme. Z hradu je krásny, takmer kruhový výhľad na okolité kopce. Z hradu zostupujem do obce. Na námestí je krčma, kde si dávam zaslúžené pivko. Keďže dosahujem „turistickú nirvánu“, doprajem si hlt pálenky. Po hodinke stojím opäť na námestí, ešte študujem turistický smerovník a vydávam sa po zelenej značke smer vrch Tilič. Nie, dnes tam už neplánujem dôjsť. Stačí mi prísť na koniec dediny, na lúky. Tam končím, čaká ma ešte utáboriť sa, zaliezť do spacáku…

2. deň

Noc prebehla pokojne, vstávam pomerne skoro, balím tábor a vraciam sa do obce. Chcem ešte navštíviť paleontologickú lokalitu – Kostrovú dolinu. Orientačné šípky v obci ma k nej vedú spoľahlivo. Dolina je zaujímavá, ale prebieha, resp. prebiehal tam archeologický výskum, tak niektoré jej časti sú uzavreté. Po návrate k miestu, kde som táboril, naberám po zelenej značke smer vrch Tilič. Stúpam lesom do nevýrazného sedla, ktoré oddeľuje ostroh vrchu Tilič od masívu Pohanského hradu. Na vlastný vrchol vedie odbočka. Čo vidím, ma uchvacuje. Slnko už vykúka spoza Ragáča, vidieť obec s hradom, v pozadí vrchy, kadiaľ som včera šiel (Steblová skala, Zaboda).

Vraciam sa do sedla a o 20 minút stojím pod mohutným, ale prirodzeným valom kamenia, ktorý ohraničuje vrcholovú plošinu Pohanského hradu. Rozložitý vrchol zaberá okraj čadičového lávového prúdu, ktorý je ukončený až 30 m vysokými bralami s nepravými jaskynnými priestormi a kamennými moriami. Štverám po jeho skalách na vrcholovú plošinu a stojím hneď pri smerovníku Pohanský hrad. Plošinu v tejto časti tvoria lúky a háje. Chcem sa dostať na výhľadový bod, ktorý je zároveň aj vrcholom. Červená značka ma tam zavedie. Moje nadšenie nepozná hraníc! Počasie stále praje, vraciam sa k smerovníku Pohanský hrad, aby som po zelenej pokračoval smer Klčovisko nad Šuricami. Najprv popri lese, neskôr lesom klesám na lúku, z ktorej sa mi otvára výhľad na sever. Značka pokračuje striedavo lesom, lúkami s lokálnymi výhľadmi k smerovníku Klčovisko. Idem ešte asi 500 m ďalej po lúčnom homolovitom hrebeni až nad bezmennú dolinku, ktorou vedie poľná cesta k Soviemu hradu. Odpojím sa od značky, dolinkou klesám a o 20 minút stojím pod Sovím hradom.

Stúpam strmým chodníkom na prvú skalnú plošinu a hneď je jasné, že tu pracovala na jej úprave ľudská ruka! Po ruinách kamenných múrov však niet ani stopy. Len do skál vytesané lôžka pre základy ukazujú priebeh murív. Objavujem hradnú cisternu, tiež vytesanú do skalného podložia. Cesta na najvyššie položenú plošinu mi pripadá ako horolezecký výstup. Z vrcholu je pekný kruhový výhľad.

Zostupujem a rozhodujem sa, či sa nejsť osviežiť do miestnej krčmy. Vidina piva nakoniec víťazí. Zdržím sa len málo, lebo ma čaká ešte výstup na Monicu – Monosu. Pred krčmou nastupujem na žltú značku, cesta vedie dedinou popod Sový hrad, dolinou Čamovského potoka lesom stúpa až do Sedla Monica. Tu sa križuje s červenou značkou z Pohanského hradu a z obce – osady Obručná (rekreačné stredisko). Pokračujem po žltej, mierne stúpam lesom popod vlastný vrchol Monici – Monosi. Z vrcholu nie je výhľad, tak pokračujem ďalej takmer po rovine smerom k skalnému mestu – Belinské skaly. Chodník vedie v blízkosti skalných zrázov, veží a tak nie je núdza o pekné výhľady juhozápadným a západným smerom. Chodník vedie lesom až na lúku, ktorej okraj tvorí mohutný kameňolom. Tento civilizačný zásah kazí inak krásnu scenériu Belinských skál. Značka pokračuje dole, v priestore prevádzkovej budovy kameňolomu sa napája asi v úseku 1 km na asfaltku. Avšak cez víkend tu voľne pobehoval mohutný štvornohý vartáš, ktorý akosi nemal pochopenie pre môj úmysel v pokoji a v miery prejsť okolo. Stále brechal, ceril zuby, tak som si to „skrátil“ lesom. Mierne nadávajúc na vartáša šľapem asfaltkou, neskôr lesnou cestou až na lúky nad dedinou Belina. Prvé čo zbadám, je pohľad na mesto Fiľakovo s hradom. Tak, som na dohľad od cieľa mojej cesty!

Záverečný zostup do obce Belina vedie mierne zvlnenou krajinou s výhľadmi na obec, mesto a hrad Fiľakovo, Veľký Bučeň. Posledný úsek žltej značky naraz prudko klesá k cintorínu, obcou povedľa kostola… Aha, krčma! Neváham a už pijem dobre vychladené pivko.

Ostáva mi už len prejsť obcou k zastávke ŽSR a lokálkou sa odviezť do Fiľakova.

Tu by sa zdalo, že moja cesta končí, ale nie! Chcem ešte navštíviť hrad. Prejdem parkom, vedľa autobusovej stanice a stojím pred hradnou bránou. Veci nechávam v pokladnici (veľmi ochotne mi ich postrážili) a už behám po areáli hradu. Z horného hradu, kde je vybudovaná minirozhľadňa s orientačným panelom, je kruhový výhľad. Ešte by som rád v meste navštívil múzeum s modelom hradu, ale čas pokročil a je zatvorené. Stíham si ešte prezrieť baštu mestského opevnenia pri hrade. Návštevu predsunutého opevnenia, neskôr hrobku tureckého bega na Červenej skale (dvojča hradného vrchu) nechávam nabudúce. Stíham akurát „Pochúťku kastelána hradu“ v miestnej reštaurácii, pivo, poldeci na stanici a už ma vlak unáša domov…

Zaujímavé webové stránky súvisiace s túrou

www.hrady.sk
www.varak.hu
www.filakovo.sk

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek