1. deň

NP Pyhä Häkki, parkovisko – Suuri pun – Kotaneva – Kotajärvi – Mastomäki – parkovisko NP

Po saune sme sa ráno zobudili hladní ako vlci a po rybacej nátierke s čajom a oblohou len tak zasyčalo. Pobalili sme sa a autobus nás odviezol do NP s najstarším stromom Fínska. Táňa nás pripravila na jeho správcu. Do tohto parku sme ako do jediného vchádzali cez bránu so správcom. Vraj má Čechov veľmi rád a svoj NP priam miluje. Má také rozsiahle prednášky na úvod prehliadky, že ho vraj vždy musia zastaviť a vždy so zájazdom obeduje.

Tu sme sa po prvýkrát stretli so zákazom táborenia a zdržiavania sa v noci. Rastie tu vraj vzácna fínska orchidea, no okrem jednej pred vchodom do NP sme inú v celom NP nenašli. Náučný chodník je dlhý len 4 km a aj so zachádzkami sa dá celý park v pohode prejsť za 2 hodinky. Na stromoch sme našli farebné bodky a boli priam pomaľované – biela, zelená, červená, oranžová. Úzky chodníček nás viedol borovicovým lesom, miernym stúpaním. Hneď na začiatku som našiel nádherný hríb, no nechal som ho na mieste, veď čo by som s ním robil. Neďaleko ma upútal peň obrastený machom, ktorý pripomínal kačicu s veľkým zobákom.

Na miernom návrší sme sa dostali k dvom boroviciam, ktorými sa miestny NP tak hrdí. Prvá je ešte živá, vysoká 24,5 m a začala vraj rásť v roku 1641. Druhý strom je uschnutý, ale stojaci kmeň s výškou 26 m a s rokmi 1518 - 2004. Okolo prvého je drevené obloženie, možno aby mu ľudia neudupali zem okolo koreňov. Človek na chvíľu zastal, aby si v uvedomil udalosti, ktoré sa diali, keď sa mladé stromčeky predierali za slnkom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chodník klesal pravotočivou zákrutou lesom k jazeru. Najprv sme vyšli na tradičnú mokrinu s dreveným chodníkom, z ktorého sme úspešne fotili miestnu flóru. Za mokrinou bol borovicový lesík a medzi čučoriedkami sa zjavili brusnice. Na jednom kopčeku sa príroda vyšantila a vytvorila uprostred zelene zátišie bielo, žltozeleno, tmavozelené s červenými bobuľami a so sivou skalou. Na brehu jazera bol prístrešok s pecou a stolom. Posadali sme si a veľmi sme sa zabávali na skupinke miestnych korpulentných turistov, ktorí na neďalekom ohnisku mali malé gurmánske hody. My sme zjedli cereálne tyčinky a pokračovali v prechádzke NP.

Nech sme kráčali ako pomaly, do dvoch hodín sme všetci boli pri autobuse. Čakal nás jelení guláš s knedľami a veru správcovi veľmi chutil. Ešte nás po obede stačil nadšene predstaviť prichádzajúcim fínskym turistom, ale nechceli sme sa zdržiavať, lebo nás čakala dlhá cesta do dreveného kostolíka v Petäjävesi.

Petäjäveden Vanhakirkko

Po dvoch hodinách jazdy autobusom vystupujeme na parkovisku. Chodníkom popri ceste sa presúvame k mostu ponad rieku. Jej lenivý tok je posiaty listami lekien. Za ňou je vidno v brezovom hájiku vežu dreveného kostolíka. Prichádzame k nemu povedľa ohrady, za ktorou sa pasú či len tak prežúvajú kravky a ovečky. Fíni sú na kostol patrične hrdí, lebo je zapísaný na listine UNESCO medzi svetovým dedičstvom. Kto pozná naše drevené chrámy Karpát, mohol by byť trošku sklamaný. Ale každá krajina a náboženstvo mala svoj štýl, a tak po obhliadke exteriéru vstupujeme zvedavo dnu. Práve prebieha skúška na večerný koncert. Miestne kultúrne centrum ho využíva na hudobné vystúpenia a na cirkevné účely neslúži. Trámy na drevenom strope sú natreté hnedou farbou, akoby boli vypaľované. Balkónik kazateľnice zdobia biele postavičky, možno sú to anjelici. Na stene oproti vchodu visí veľký obraz, predpokladám že Poslednej večere a dva menšie s portrétmi a to je celá výzdoba kostola. Môžeme fotiť koľko chceme, púšťajú nás aj do bývalej sakristie, kde sú dokumenty z histórie kostola a pri pokladnici si môžeme kúpiť suveníry. Pani sa nenechala nami rušiť, doskúšala a odkráčala. My sme sa išli pozrieť ešte na cintorín. Typický severský, z trávy vyčnievajú len náhrobky.

Ďalšie dve hodiny nám trval presun autobusom do NP Haukkajärvi. Autobus zostal zaparkovaný na ceste a my sme sa s ruksakmi presunuli asi 30 minút peši k jazeru. Na piesočnatej pláži a v borovicovom lesíku sme si postavili stany a vrátili sa k autobusu na večeru. Dlho do noci sme v otvorenom prístrešku s pecou hrali karty, potom pred polnocou sme sa išli ešte naposledy vo Fínsku vykúpať v jazere a zaľahli sme.

2. deň

Haukankieta – Iso Ruokejärvi – Helvetinkolu – Kankimäki a späť

Čakala nás posledná túra vo Fínsku. Po raňajkách sa každý ako sa mu chcelo vybral na prehliadku NP. Vždy sme dostali od Táni farebné mapky, ale aj bez nich sa tu veľmi dobre dalo orientovať. Drevené smerovníky s vyrezanými nadpismi, piktogramami a vzdialenosťou nás spoľahlivo viedli od jedného bodu k druhému. Stačilo si len zapamätať pre nás krkolomné názvy. Novinkou v NP boli pri cestičke drevené, očíslované koly, na ktorých boli ceduľky s vytlačeným textom a kilometrážou – Pirkan Taival. Inak celým Fínskom ide značkovaná trasa Urho Kekkonena. My, skôr narodení, si tohoto fínskeho prezidenta pamätáme, ako veľkého mierotvorcu. Fíni ho poznajú ako turistu a milovníka prírody.

Čakala nás nenáročná prechádzka borovicovým lesom, spestrená na každom možnom mieste klasickými drevenými schodmi, jazero Ruokejärvi s táboriskom a drevárňou, tradične plnou dreva a nástrojov na jeho spracovanie. Už nám to prišlo také samozrejmé... a ako sme si doma rýchlo zvykli na naše "nikde nič"! Cestou sme kráčali povedľa obrovského balvana, na ktorý každý dal pár kamienkov z cesty. Pôsobilo to veľmi impozantne a zároveň ukľudňujúco. Viem, že sa sem asi nikdy nevrátim, ale čo keby kamienky predsa len pomohli...?

Prišli sme k ďalšiemu jazeru. Bolo dosť zarastené a breh oproti nám tvorila veľká skala, porastená borovicami. Neviem prečo, ale pripadalo mi to tu indiánsky. Už len hore sa mal ukázať hrdý bojovník na čiernom žrebcovi s kopijou, dlhé vlasy obrúbené čelenkou a v nemom úžase by som sa preniesol do kina, kde som so zatajeným dychom sledoval pred desaťročiami svojich hrdinov.

Napokon sme prišli na veľkú skalu nad jazerom Helvetijärvi. Posadali sme si a tíško dumali nad nádherou krajiny. Ani sa nám nechcelo ísť dolu po dlhokánskych drevených schodoch, no boli sme zvedaví na buchot, čo sa niesol nad jazerom. Keď sme zišli dolu, našli sme tu chatu a dvojicu chlapíkov, ktorí opravovali strechu drevárne. Vraj neupravované drevo sem nanosia v zime po zamrznutej rieke, lebo inak sa sem s ním nedá dostať, a potom v lete ho použijú a vraj vydrží 20 rokov. V chate, ako jedinej, čo sme navštívili, je zakázané sa zdržiavať v noci. Skala, popri ktorej sme klesali k jazeru, je prasknutá a puklina je symbolom NP.

Napokon došla aj Táňa a nahovoril som ju, aby nám doniesla dva kvety z jazera, kde kvitli lekná. Okrem nej sa nikomu nechcelo ísť do vody. Naskladali sme sa na malé mólo ku spoločnej fotke a každý cítil, že sa nám idylický zájazd pomaly chýli ku koncu. Mne sa ešte málilo túry, a tak som po vyškriabaní sa po schodoch hore zamieril k obchodíku a ku parkovisku na inom vchode do NP. Chodník ma viedol cez poslednú mokrinu, kde som bez problémov urobil najkrajšiu fotku rosičky okrúhlolistej. Prišiel som na parkovisko, ktoré návštevníkov vítalo bránou z dvoch stromov, postavených koreňmi hore. Vypýtal som si pečiatku, nabral vodu, pozrel si drevené obydlie Saamov (známi ako Laponci) a pobral sa späť do táboriska. Stan sa nám, upevnený medzi dva kmene stromov, zatiaľ usušil, a tak som ho mohol zrolovať. Naložili sme sa do autobusu a ten nás po obede odviezol do Helsínk. Nocovali sme v obrovskom kempe Rastila, rovno pod panelákmi a blízko stanice metra. Poniektorí sa vybrali preflámovať noc v meste, väčšina nás zasadla v kuchynke a predebatovali sme sa cez polnoc.

Záver

Boli sme späť v civilizácii, čakala nás opätovná prehliadka Helsínk a plavba trajektom do estónskeho Tallinnu. Bol som Fínskom nadšený. Zažil som ho v podstate bez komárov, slnečné a s veľmi dobrou partiou. Kto sa chce nezáväzne túlať lesnou krajinou, bez vysokých kopcov a s perfektne pripraveným zázemím pre tuláka, vrelo odporúčam.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek