Kráľova hoľa a skala z Telgártu v marci

Trasa

Telgárt – prameň Zubrovice – Kráľova hoľa – sedlo Snehová jama – Kráľova skala – Telgárt

Posun času nám dáva k dobru hodinku tmy. Stačí nám vyraziť neskôr, aby sme stíhali túru v dobrom čase. Krútime sa Horehroním a prvé zraky na hrebeň Nízkych Tatier nám oznamujú príchod jari aj vysoko v horách. Nesúvislá snehová pokrývka je jasná aj z doliny. Parkujeme v Telgárte pri potravinách. Po krátkej príprave vyrážame po červenej značke za dedinu. Plán je jasný. Červenou na vrchol, zostup zelenou cez Kráľovu skalu a po obede presun cez Vernár do Popradu na prezentáciu kočky vo fotografickom klube. Kamarát je jeho členom, tak sme pozvaní na prezentáciu aj my ostatní.

Je skutočne teplo. Slnko praží a bezoblačná obloha neponúka možnosti chládku. Len tieň lesa je nám osviežením. Nie však nadlho. Prechádzame popod stožiare vysokého napätia, les sa stáva deravý a lúče slnka opekajú našu zimou vybelenú pokožku. Pribúda aj sneh. Pri trafostanici dvaja nasadzujeme snežnice a púšťame sa krásnymi snehovými poliami priamo hore k vysielaču na Kráľovej holi. Ostatní idú po chodníku. My si ale užívame pravdepodobne poslednú snežnicovačku v zimnej sezóne 2013/2014.

Kráľova hoľa

Naberáme nadmorskú výšku a blížime sa k vrcholu. Pozerám vpravo a sledujem, ako sa naša skupinka rozťahuje do šírky. Postavičky v diaľke vykonávajú nejaké čudné pohyby. Chvíľu ich pozorujeme a potom nám to dochádza. Pasú sa. Na fliačikoch bez snehu sa červenie množstvo brusníc. Neodolám a pár ich koštujem aj ja. Sú po zime neuveriteľne sladké. Nie sme tu ale kvôli obžerstvu, a treba brusnice nechať macovi, nech sa po zime napasie, preto pokračuje náš výšľap zasneženým svahom. Sneh je na prekvapenie pod tenkou vrchnou mokrou vrstvou tvrdý a snežnica krásne drží.

Sme takmer hore. Naša útočná rojnica sa zlieva dokopy a ako skupina dosahujeme vrchol Kráľovej hole. Je síce opar, ale nie je veľmi vysoko. Tatry máme ako na dlani. Bláznime sa s fotoaparátmi a štelujeme rôzne kompozície. Máme výborný čas, vôbec nefúka a je neuveriteľne teplo. Až tak, že vrcholová fotka je robená hore bez. Teda len chlapi. Na vrchole sa zdržíme viac ako hodinku. Aj preto, lebo geokeškár je v akcii a niekam na pár minút mizne.

Začína pofukovať, preto balíme, opúšťame núdzovú miestnosť v predsieni vysielača a schádzame do sedla Snehová jama medzi Kráľovu hoľu a Kráľovu skalu. Zhadzujeme snežnice a vyrážame po zelenej do kopca.

Kosodrevina

Chodník však onedlho mizne v kosodrevine. Vedel som, že tento úsek bude náročný. Ale čo nás čaká neskôr, to ani nechcem vedieť. Predierame sa kosodrevinou. Chodník nachádzame len vtedy, keď sme na skale pri značke. Prechádzame skalami a sme na vrchole. Kráľova skala. Pozeráme na smer nášho postupu. Chodník nevidieť. Premýšľam nad spiatočkou, ale kosodrevina za mnou ma odrádza. Chumaj sprostý!

Pokračujeme teda ďalej. Striedavo strácame a nachádzame značku. Kosodrevina nás masíruje všade. Predierame sa a vrcholom akrobacie ustávame pády. Najnevyberanejšie slová sa šíria okolím. Kričíme po sebe a zisťujeme smer postupu. Vždy sa ale, ako zázrakom, niekomu podarí nájsť značku. Nadbehnutý čas sa míňa a začíname mať obavy, aby sme to do Popradu stihli včas. Kráľova skala sa nám ale zázrakom vzďaľuje. Kosodrevina redne, pribúdajú stromy a sme konečne v lese.

No groteska nekončí. Zľadovatený chodník z nás robí baleťákov. Zvládame ho aj bez vytiahnutých mačiek a dokonca bez ujmy na zdraví. Už to bude len lepšie. Najhoršie máme za sebou. V povznesenej nálade klesáme do doliny. Ideme vcelku pekne vyšľapaným chodníkom. Ale nie od turistov. V eufórii z úspešne zvládnutej mordy v kosodrevine si nevšímame zmenu smeru značky. Prichádzame na širokú zvážnicu. Značky niet. Ivko s navigáciou mizne v lese. Aby sme nestáli, dávame sa doľava, ideme kus cesty, a natrafíme na značku. Tá ešte chvíľu pokračuje po zvážnici a potom konečne mení smer dole, do doliny. Medzitým prichádza aj Ivko a nespokojne si šomre pod nosom. V navigácii mu ukazovalo chodník, ktorý tam v skutočnosti nebol. Vysvetlenie máme o chvíľu pred sebou. Pozatierané značky oranžovou farbou dávajú znať prekládku značky. Teraz ide všetko hladko. Príjemný chodník sa mení na padák a kolená začínajú protestovať. Prudko strácame výšku a dedina sa začína rýchlo približovať. Onedlho prichádzame k cintorínu a asfaltovou cestou kráčame ku autu, na druhú stranu dediny. Poprad nakoniec stíhame v predstihu a ušetrený čas investujeme do doplnenia kalórií.

Záver

Tradičná výstupová trasa z Telgártu je v pohode. Naša zostupová cesta až taká pohodová nebola. Prerastená hustá kosodrevina dala zabrať nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. Odniesli sme si odtiaľ škrabance po celom tele a oblečenie zašpinené od živice. Cesta cez Kráľovu skalu je veľmi pekná, ale len v tom prípade, keby bola kosodrevina prepílená a priechodná. Ak to nemá kto spraviť, stojí za uváženie, či takto vedená značka má význam, keď ňou aj tak nikto nechodí. Preto vyzývam zodpovedných za stav tohto chodníka, robte s tým, prosím, niečo. Bude vám zato vďačné celé Slovensko.

Autor fotografií: Ivan Mišeje