Ferrata delle Meisules patrí skôr k náročnejším zaisteným cestám, s hodnotením 4 na stupnici s najvyššou obtiažnosťou 5. Je to dané jednak technickými ťažkosťami, jednak alpinistickou náročnosťou, keď prechod trasou spolu s nástupom a návratom zaberie celý deň. Na druhej strane sa však môže ferratista tešiť z neustále sa meniacich výhľadov. Cesta bola sprístupnená v roku 1912 členmi DÖAV, Nemecko-rakúskeho alpského klubu, oddielom Pössneck.

Trasa

Sedlo Passo di Sella – Via ferrata delle Meisules – Piz Selva – Piz Miara – roklina Valon Bianch – sedlo Passo di Sella

Nástup

Prístup k ferrate je najjednoduchší zo sedla Passo di Sella, ktoré sa nachádza na polceste medzi mestečkom Canazei a dolinou Val Gardena a oddeľuje horské skupiny Sella a Sassolungo. V sedle začína mnoho turistických ciest, takže vybudované parkoviská v lete nikdy nestačia a parkovanie je dosť hektické. Našťastie, talianska dopravná polícia v Dolomitoch nie je dôsledná a na takýchto miestach toleruje parkovanie aj na okraji cesty. Nie som ráno nijako včasný a do sedla prichádzam po deviatej. Darí sa mi nájsť parkovanie na okraji parkoviska na samom vrchole sedla pri hoteli Maria Flora, ktorý je dobrým orientačným bodom pre začiatok cesty. Od neho prechádzam pár metrov smerom na Val Gardena, aby som sa dostal k drevenej šope s otlčeným štítom „Souvenir Dolomiti“, ktorá vyzerá, ako by pamätala ešte budovateľov ferraty, kde sa začína nástup.

Chodník za šopou mierne stúpa, najprv po lúkach, neskôr prechádza po suťoviskách popod tromi vežami Selly, až končí pod stenou na začiatku ferraty. Zo skaly sála chlad. Predvčerom ešte pršalo a vyššie na plošine snežilo. Včerajšie nesmelé slnko ešte nestačilo steny prehriať, hlavne západnú. Keď sa do nej popoludní oprie, budem na druhej strane zostupovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Výstup ferratou

Naťahujem ferratový výstroj a začínam šplhať. Ešte šťastie, že som si vzal rukavice, skala je naozaj studená a vlhká. Keď vyleziem vyššie, obzriem sa späť na chodník z Passo di Sella. Nevidím nikoho. Žeby som bol dnes na ferrate sám? Pri pohľade späť obdivujem krásu Sassolunga, ktoré odtiaľto vyzerá, ako by vyrastalo z horských lúk. Ďalej sa neobzerám a radšej sa sústreďujem na lezenie. Prvá časť cesty, ktorá patrí k najstrmším v Dolomitoch, vedie kolmo hore po 300-metrovej stene. Kvôli nej má trasa vysoké hodnotenie obtiažnosti. Nie sú tu žiadne neriešiteľné rébusy. Aj keď je zabezpečenie staršie, skala má dostatok chytov. Na dlhšom úseku zaistenom kramľami chýba lano – tu sa treba istiť priamo na kramle. Asi po poldruha hodine lezenia vychádzam do nerovného karu, ktorým sa prepletá značený chodník bez zaistenia. Toto je koniec prvej, náročnejšej časti trasy. Stúpam po chodníku hore. Sklon sa postupne vyrovnáva, až prichádzam na rovnú plošinu, z ktorej vyrastá masív zakončený hore vrcholovou plošinou Selly. Vtedy zbadám vzadu z trasy vychádzať dve postavy, zatiaľ jediných ferratistov, ktorých som dnes stretol. Rovná plošina, na ktorej stojím, je vlastne stredová lávka, ktorá obieha Sellu po všetkých štyroch stranách. Na južnej strane je široká len niekoľko metrov, tu by sa na ňu zmestilo celé futbalové ihrisko. Je porastená riedkymi trsmi trávy, s blatom, usychajúcim medzi nimi. Vidieť, že predvčerom sa tadiaľto ešte valila voda zo snehu a dažďa.

Plošina je úplne rovná, len kde-tu vidieť veľké kamene, ktoré vyzývajú človeka, aby si sadol a oddýchol. Zmocňuje sa ma veľmi vzdušný a slobodný pocit. Spoza horizontu vykukuje vrchol Sassolunga, dolu pod mojimi nohami začína Val Gardena, vidím až po dedinu Selva di Val Gardena. Je to vhodné miesto na obed, ale ten si nechávam až na vrchol. Fotografujem a potom asi 20 – 30 minút traverzujem cez lávku do širokého sedla medzi Piz Ciavazes a Piz Selva, ktorý je cieľom istenej cesty. V sedle, z ktorého je pekný výhľad na vrchol Piz Ciavazes, z tejto strany ostrý, začína druhá časť trasy. Technicky je výrazne ľahšia ako prvá časť, je aj menej strmá. Na druhej strane je ale zradnejšia. Na skale je množstvo kameňov a sutiny. Dlhšie úseky nie sú zaistené, aj keď je všade veľké riziko pošmyknutia. Pri troche opatrnosti a rozvahy však nie je problém nástrahy prekonať, a tak po polhodine vyliezam na menšiu skalnú plošinu, kde sa zaistená trasa končí. Nie je to ešte Piz Selva, cieľ ferraty, ten je o pár metrov vyššie, ale aj odtiaľto sa otvárajú krásne výhľady na ihlan Piz Boe (3152 m), najvyšší vrchol Selly, aj na plochý Sass de Pordoi s hornou stanicou lanovky, dookola ktorej je rozlezené množstvo turistov.

Na ferratu jednosmerne

Kým fotografujem, k ukončeniu cesty prichádzajú z druhej strany dvaja ľudia, muž a žena asi medzi 30 – 40 rokmi, evidentne pár. Ťažko nabalení, zrejme idú z chaty na chatu putujúc a chcú zísť ferratu opačným smerom, teda zhora dole. Žena sa postaví na okraj vrcholovej plošiny, pozrie dolu a potom sa nemecky opýta muža: „A kde je klettersteig?“ Tomu hovorím trefná otázka. Zvrchu nie je vidieť žiadne zaistenie, len skaly a sutinu. Chvíľu ich nechám, aby zrakom pátrali po akomkoľvek náznaku lana a potom hovorím, že schádzať ferratu opačne nie je dobrý nápad a s ťažkými batohmi vôbec nie. Hrozí pošmyknutie. Chvíľu sa dohadujú, a potom sa vydávajú na spiatočnú cestu. Je mi ľúto, že som im pokazil deň, ale ak by sa spustili dole ferratou, mali by určite ešte horší.

Vyšplhám ešte pár metrov na Piz Selva (2941 m), ktorý je vyznačený veľkou kamennou pyramídou a nepálskymi zástavkami na šnúre. Zložím batoh a doprajem si dlhšiu poludňajšiu prestávku. Počasie nie je vyslovene fotografické. Kopovitá oblačnosť vrhá veľké tiene na Altopiano delle Meisules (náhornú plošinu), ale aj tak je to najfascinujúcejší pohľad celého dňa. Zvetraná vápencová plošina bez vegetácie, do ktorej sa na okrajoch zarezávajú strmé údolia. Najväčšie z nich sú Val de Mesdi zo severu a Val Lasties z juhu. Obe sa stretajú pod Piz Boe pri chate Rifugio Boe. Cez jedno z nich, Val Lasties, budem zostupovať.

Zostup cez Valon Bianch

Po obede a oddychu je čas vybrať zostupovú trasu. Sprievodcovia popisujú len jednu: prejsť cez celé Altopiano delle Meisules až pod Piz Boe a dolinou Val Lasties zísť k ceste na Passo di Sella. Po ceste treba potom vyjsť ešte asi 3 km do samotného sedla k parkovisku. Celý zostup až po cestu môže trvať asi 3 hodiny vďaka tomu, že ísť až pod Piz Boe a potom dole cez Val Lasties je veľká okľuka. Podľa mapy je možná ešte jedna cesta. Krátko za Piz Selva odbočuje z hlavného chodníka cez altopiano menší chodník, ktorý skratkovito prechádza cez roklinu Valon Bianch do dolnej časti doliny Lasties. Ísť týmto chodníkom by znamenalo ušetriť viac ako hodinu. Trasa je v mape zakreslená prerušovanou bodkovanou čiarou, čo znamená, že jednak nie je ľahká a jednak nemusí byť ani značená. Určite však existuje, čo je pozitívne. Beriem ruksak a vydávam sa na cestu po plošine.

Netrvá dlho a prichádzam k Piz Miara, nevysokému vrcholu na okraji plošiny. Tu má odbočovať môj chodník. A skutočne – vidieť nevýraznú cestičku, ktorá sa občas na vápenci stráca, ale nižšie ju vidím prechádzať cez snehové pole. To znamená, že niekto ňou išiel včera alebo dnes. Po tomto zistení naozaj nemám čo váhať a začínam sledovať chodník. Farebné značenie skutočne chýba, nižšie vidím len kamenných mužíkov. Chodník najprv klesá mierne, potom prechádza prehlbujúcou sa roklinkou až asi po 20-tich minútach prichádza k zlomu, kde sa končí altopiano a začína strmá roklina Valon Bianch.

Odtiaľto vidím na vrchol Piz Boe s chatou Capanna Fassa aj s veľkým kontajnerom na vodu, čo stojí vedľa nej. Dolu vidím dno Val Lasties, kam chcem teraz zostúpiť. Tu si krátko oddýchnem a pritiahnem popruhy na ruksaku, pretože zostup bude strmý. Chodník sa stále dá sledovať, keď sa kľukatí strmou sutinou. Dívam sa len pod nohy, aby som sa nepokĺzol. Zanedlho prichádzam k bralu, na ktorom začína ferratové lano. Zostup po brale zrejme nebude dlhý, ale keďže chcem zachovať štandardy bezpečnosti, naťahujem ferratový výstroj. Naozaj, zostup je krátky, ale zabezpečenie má životnosť dávno za sebou a obnova je nevyhnutná. Za bralom nasleduje zostup po sutine a potom ďalšie bralo s rovnako starým zabezpečením. Pod ním znovu schádzam sutinou, ktorú postupne prestupuje tráva a nakoniec sa ocitám nad Val Lasties. Chodník sa v tráve stráca a tak sa musím vracať, aby som ho našiel a sledoval.

Asi po 1.15 h od začiatku zostupu sa pripájam na značený chodník. Ďalej je to už jednoduché. Sledujem chodník až dolu, kde sa pripája na hradskú, ktorá v tiahlych serpentínach vystupuje do Passo di Sella. Zostáva mi vystúpiť ešte asi 3 km po ceste. Sklon vozovky je príjemný, ale aj tak sa poteším, keď za zákrutou zbadám pri ceste stáť francúzske SUV s manželmi, ktorí si fotia Sellu. Požiadam o zvezenie a turistická solidarita zafunguje. Cestou prehodím pár slov o jedinečnosti Selly, oni mi zas hovoria, ako vystúpili na Piz Boe a už zastavujú v sedle. Je asi 17.30 h. Celá túra trvala 6 - 7 hodín čistého času, teda toľko, koľko uvádzali sprievodcovia. Prestávkami a fotografovaním som strávil viac ako hodinu. Vyfotím ešte Marmoladu osvetlenú nízkym slnkom a musím sadať do auta, pretože do hotela ma ešte čaká hodinová jazda.

Záver

Pössneckersteig nesklamal. Túra, ktorá poskytuje neustále sa meniace výhľady na všetky svetové strany. Verím, že tento môj deň na Altopiane delle Meisules nebol posledný a fascinujúci pohľad na mesačnú krajinu si ešte niekedy zopakujem.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek