Trasa

Nižná Boca – sedlo Črchľa – Rovná hoľa – Bocianske sedlo – Panská hoľa – Besná – Králička – Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom – Trangoška

Z jarnej doliny na zasnežený výhľadový hrebeň

Túra sa pre mňa začína na autobusovej zastávke v Nižnej Boci, kam ma priviezol diaľkový autobus. Som po nočnej, a tak mi chvíľu trvá, kým sa naštartujem. Zakrátko sa prezúvam do turistického a fotím tabuľky, podľa ktorých je to na Rovnú hoľu 2,5 hodiny. No keď sa pozriem na jej vrchol v diaľke a prerátavam si prevýšenie, tak veruže neviem, či čas dodržím a stihnem západ slnka hore. Predsa len je už niečo po štvrtej poobede.

Žltá značka ma vedie Kráľovskou dolinou popri príjemne zurčiacom potoku Chopcovica. Na opačnej strane je niekoľko pekných dreveníc, využívaných zrejme na chatárske účely. Za poslednou z nich ma cesta priviedla na lúky, na ktorých leží ešte stále slušná vrstva vlhkého snehu. Nohy sa mi v ňom nepríjemne šmýkajú, a preto sa dlho nebabrem a po chvíli nasadzujem snežnice. Rozdiel je okamžite viditeľný. Pod snehom počuť šušťať potok, a tak dúfam že sa neprepadnem. Strmší záver ma konečne vypľuje v sedle Črchľa. Definitívne som sa tak prehupol z jarnej krajiny do zimnej.

Využívam pohodlie jedného z dvoch drevených prístreškov a zaháňam smäd. Je tu pár stromov, ale dominuje jednoznačne typická nízkotatranská krajina, čiže rúbane, kam oko dovidí. Trochu s obavami hľadím na smer ďalšieho postupu, pretože vedie práve do "prázdnoty". Strach z blúdenia sa nakoniec ukáže ako neopodstatnený, keďže značky sa objavujú sem-tam na drevených koloch či rôznych pahýľoch. A okrem toho vyliezam na holý hrebeň, ktorý taktiež logicky určuje smer. A ako inak, otvára seriózny výhľad. Nižná Boca je hlboko podo mnou a nad ňou na východe sa najvyššie čnie Veľký bok a Kráľova hoľa. Severu kraľujú zubaté bielučké Tatry či blízke bralnaté Ohnište. Zvyšok je ešte clonený, no toto mi zatiaľ stačí.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Oranžový západ slnka v ružovobielej krajine

K počasiu podotknem len toľko, že k dokonalému azúru chýba z oblohy vymazať posledné dva či tri malé mráčiky. Únava z nočnej služby sa začína prejavovať. Moje fyzické "ja" mi hovorí, že už nevládze a nemôže, no fotografické ma povzbudzuje a vraví: choď, šliap, bež, lebo západ slnka na vrchole bude stáť za to. Je to boj s kondíciou, psychikou a časom. Poslúcham a driapem sa do výšin. Ochladilo sa a snežnice v tvrdnúcom snehu dobre zaberajú. Po čase sa ponáram do šera riedkeho lesa, v ktorom plaším akéhosi veľkého lietajúceho zvera, zrejme tetrova. Zakrátko sa ocitám na vrcholových holiach, kde zo snehu občas pretŕčajú čučoriedkové kríky či kosodrevina. Výstup sa naťahuje a už len strojovo kráčam. Stúpanie je v závere poriadne strmé a výsledok stále neistý. No všetko raz končí a totálne vyšťavený konečne dorážam na plochý vrchol s tabuľkami: Rovná hoľa (1723 m).

A v prvom rade musím s radosťou skonštatovať, že som vyhral. Slnko je ešte stále tu, hoci poriadne nízko. A tak ihneď začínam vychutnávať a fotografovať kruhový rozhľad. Na severe nad plošinou Ohnišťa sa do výšky čnejú kompletné Tatry, ktorých vrcholky stále olizujú posledné slnečné lúče. Východu dominujú zdevastované hrebene Kráľovohoľských Tatier, kde z radu vytŕčajú Veľký bok, Homôľka či Kráľova hoľa s blikajúcim vysielačom. Svetlo je v tejto časti hôr takmer nulové, z čoho som dosť sklamaný. Na juhu za blízkym hrebeňom Lajštrochu je najľahšie identifikovateľný Klenovský Vepor.

Avšak bezpochyby najviac ma zaujal západný horizont. Vlastne už pohľad na juhozápadne ležiacu Králičku s veľkými prevejmi je pútavý. No hlavnú úlohu hrá obrovitý masív Ďumbiera na druhej strane doliny Štiavnica. Ten je jednoducho perfektný. Taký Chopok a Krakova hoľa sú pri ňom ako chudobní príbuzní. Okolitá príroda je stále pod hrubou vrstvou snehu, pôsobiacou ako biela poleva. Oranžové zubaté slniečko nad bočným hrebienkom Ludárovej hole vytvára dojem, akoby sa po ňom kotúľalo kamsi do doliny. Deň sa poriadne nachýlil a farby vládnu. Ružovooranžová línia horizontu dopĺňa ružovkastú krajinku a všetko spolu pôsobí ako nebo. Rozprávka končí posledným žmurknutím a pomaly si uvedomujem, čo som zažil. Veru oplatilo sa počúvať fotografa vo mne, opäť som si prišiel na svoje. Potom nasleduje iba večera, pozorovanie hviezd a spánok.

Ružové ránko je dobré ránko aj s nečakaným prekvapením

Ráno nenechávam nič na náhodu a vstávam dostatočne skoro. Prvou zmenou, ktorú si hneď všímam, je, že fúka čerstvý vietor. Síce nie veľmi silný, ale predsa znásobuje nepríjemný mráz. Obloha je stále nepoškvrnená mrakmi a teším sa, že po dlhej dobe opäť zažijem východ slnka. Chvíle pred svitaním sú úžasné, ale už netrpezlivo vyčkávam s prstom na spúšti foťáku. A odrazu je to tu. Ružový kotúč sa derie z Podtatranskej kotliny a začína sa pre mňa málo vídané divadlo. Slnko postupne zapaľuje vrcholky Nízkych, Vysokých aj Západných Tatier a atmosféra sa stáva výnimočnou. A prím vo filme hrá opäť Ďumbier. Svetlo ho pomaly vyzlieka z tieňa a nádherne prekresľuje jeho krivky. Kvôli tomuto pohľadu som sem išiel. Z farieb tentoraz vládne jemná ružová a moje srdce jasá. Bezchybné ráno zakončujem chutnými raňajkami.

Zbalený som rýchlo, ale odísť sa mi ešte nechce. Nemôžem si totiž odpustiť rozlúčkové rozhľady. Hoci v dennom svetle sú akési fádne či mdlé. Nakoniec sa predsa púšťam smerom do Bocianskeho sedla. Chodník vedie v lete traverzom v kosodrevine, no dnes je ešte dostatok snehu a preto šliapem priamo po hrebeni. Po pár metroch narážam na medvedie stopy, vedúce z doliny Štiavnica do Starobocianskej doliny. "No pekne," hovorím si, a to som na vrchole spal s tým, že čosi takéto mi tu predsa ešte nehrozí. Je to vtipné, ešte šťastie, že som ich objavil až ráno. Po chvíli stretám trojicu Čechov, s ktorými krátko debatujem. Následne si opäť užívam samotu. Oči upieram hlavne na široký masív Ďumbiera so sivými vyschnutými smrekmi dole v lesnom pásme. Len štatút rezervácie ich zatiaľ uchránil pred vypílením. Ešte posledný snežnicový zjazd a ocitám sa v Bocianskom sedle.

V krajine, kde sa jari ešte rozhodne netreba obávať

Správne miesto na oddych - drevený prístrešok je spolovice zasypaný snehom, a tak sadám povedľa neho. Času mám dostatok, a tak sa nemusím pretŕhať. Slnko praží ako divé a je príjemne teplo. Chodníky sa odtiaľto rozbiehajú do traverzov, ale mierim na nevýraznú Panskú hoľu nad sedlom. Stúpam hnusnou strminou, kde každý krok je neskutočný boj. Našťastie to netrvá ani 10 minút a štvornožky dosahujem hlavný hrebeň pohoria. Dávam si chvíľku na rozdýchanie a pomaly, krok za krokom, sa púšťam do tiahleho stúpania na Besnú (Malý Gápeľ). Na hrebeni dosť prefukuje, ale náladu mi to nemôže pokaziť. Naplno si vychutnávam výhľady. Slovenské rudohorie, Nízke Tatry i Tatry nad hrebeňom Rovnej hole mám ako na dlani. A ani som sa nenazdal a stojím na najvyššom bode celej túry, na vrchu Besná (1807 m).

Sem som si musel kúsok zájsť, pretože chodník ho jemne podchádza. Za výhľady to ale stojí. Všade vôkol mňa sú hrubo zasnežené hory akoby poliate bielou čokoládou. V tomto kraji sa jari naozaj netreba báť a vlastne to tu pôsobí, ako keby ani nemala prísť. Z konkrétnych hrebeňov spomeniem aspoň rázsochy Malý a Veľký Gápeľ, Skalku, Chopok a samozrejme obrovitý Ďumbier. Vzdialenejšie Tatry nad Rovnou hoľou a Kráľovohoľská časť Nízkych Tatier si tiež zaslúžia pozornosť.

Po nabažení sa rozhľadu začínam prudšie klesať na hrebeň Králičky s veľkými prevejmi, visiacimi nad dolinou Štiavnica. V minulosti som tadiaľto išiel, ale kvôli hustej hmle som si nevidel ani na nos. Trochu ma prekvapuje, že nikde nikoho nevidím. V tomto kraji a za dobrého počasia som to nečakal i napriek pracovnému dňu. Cesta dobre ubieha a zakrátko vyzúvam snežnice pred Chatou generála M. R. Štefánika.

Rozpálenou pecou do údolia

Okolo nej sa tmolia skupinky turistov, rozbiehajúcich sa rôznymi smermi. Nechýbajú skialpinisti, ktorí tu musia mať raj. Vchádzam do jedálne a keďže je čas obeda, objednávam si čosi pod zub. Sedí sa tu príjemne, ale mňa to predsa po chvíli ťahá do exteriéru. Keď vychádzam z prítmia chaty, slnko mi takmer vypaľuje oči. Tak veľmi sa odráža od okolitých snehových plání, že bez okuliarov by som bol nahratý. Štverám sa ešte na kopček nad chatou, aby som si vychutnal posledné kruhové výhľady. Zrakom blúdim od masívu Malého Gápľa cez Veľký Gápeľ, nevýraznú Pálenicu a pekne formovanú Skalku až po hlavný hrebeň. Dereše i Chopok tu hrajú druhé husle v porovnaní s ozrutánskym Ďumbierom. Na jeho vrchol vedie neprehliadnuteľná diaľnica, po ktorej stúpajú skupinky ľudí. Keď je toho tak akurát, konečne sa púšťam do zostupu Trangošskou dolinou.

V hornej časti vzduch stojí a pražiace slnko vytvára z doliny rozpálenú pec. Vyzliekam sa do trička a myslím si, aký som otužilý. To všetko len do okamihu, keď zbadám šliapať oproti dvoch chlapov, majúcich na sebe len topánky a trenky. Tak tomuto hovorím turistika naľahko, len čo na to večer povie ich pokožka. Míňam odbočku k Jaskyni mŕtvych netopierov pod Halašovou jamou a dostávam sa do lesa. Pohľadom naposledy mrknem po vykúkajúcej Skalke a sústreďujem sa len na šliapanie zužujúcou sa dolinou. Uhýbam fičiacim skialpinistom a zakrátko dorážam k chate v lokalite Trangoška. Prezúvam sa a celkovo sa ustrojujem do civilizácie. Vyčkávanie na autobus si krátim štúdiom infotabuliek a onedlho si naplno vychutnávam zákruty Bystrej doliny.

Záver

Myslím, že som svoje voľno využil naplno. Priam rozprávkovo krásne počasie počas oboch dní mi umožnilo zažiť dvojkombináciu východ i západ slnka. Oba boli fantastické, ale viac si vážim svitanie, pretože to je v mojom prípade veľmi vzácny úkaz. A keďže jedným z hlavných motívov túry bolo fotografovanie hraničných okamihov dňa, som plne spokojný. Zaujalo ma aj výdatné množstvo snehu a riedka návštevnosť lokality. Spolu s ďalšími úsmevnými zážitkami môžem túto túrku zaradiť k najvydarenejším zo všetkých. Ozaj dôstojné zakončenie zimnej sezóny 2012/2013.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek