3. deň

Sedmák - Kysuca, Uhliarka - Tri chotáre - Klenovský Vepor - Chata pod Vartou

Vonku je krásne ráno. Pozvoľna stúpame cyklotrasou, vedúcou pomedzi jednotlivé domčeky Sedmáka. Vieme, že sa ešte pred vrchom Sedmák pripojí k červenej značke. Stúpanie na Sedmák je poctivé, priamo cez stred obojživelného kopca priesekom medzi listnatým a ihličnatým lesom. Na vrchole sa pozvoľna lúkami prepracovávame k zamýšľanému miestu včerajšieho nocľahu. Je tu krásne. Urobíme si pauzu a kocháme sa výhľadmi. Dnes sa až tak neponáhľame. Po dvoch dňoch máme toho celkom dosť a pôvodne zamýšľanú trasu sme skrátili. Ak by sme to dnes prešli po Zbojská a zajtra celú Muránsku planinu plus cestu do Bratislavy, asi by sme sa dosť uštvali a ďalší deň treba ráno normálne fungovať v civilizácii. Zvoľníme teda tempo, dnes prespíme v útulni pod Vartou, posledný deň prídeme na obed na Zbojská a po zaslúženom jedle odjacháme vláčikmi domov. Muránska planina počká.

Pokračujeme nádhernou otvorenou krajinou, kde-tu lesík, lúky, samoty, nevieme sa nabažiť pohľadov. Pri rázcestníku Kysuca-Uhliarka chvíľu pauzujeme, potom začíname stúpať. Ešte kúsok krásnej krajinky, a potom sa vnárame do lesa. Cesta je hrozná. Rozjazdená od ťažby dreva, samé blato, voda, kusy konárov, niekedy je rébus, kam položiť nohu. Stúpanie na Tri chotáre nemá konca. Aspoň posledný úsek je bez blata a ihličnatý. Tri chotáre sú na rozhraní lesa a lúky, príjemné miesto. Dávame si skorý obed a dlho sa slníme. Vieme, že zas pôjdeme do lesa. Čaká nás najvyšší bod našej výpravy - Klenovský Vepor. Stúpame lesom, po čase prichádzame na rúbanisko. Z jeho okraja je výhľad rovno na krivky neobyčajného kopca oproti. Cez rúbanisko treba ísť rovno po hrebeni, neschádzať po výraznej zvážnici. Chvíľu nám trvá, než sa zorientujeme. Onedlho nás predbiehajú dvaja cyklisti, obdiv. Posledné úseky stúpania na Vepor sú veľmi strmé, musím si pomáhať rukami, inak by ma asi batoh prevážil dozadu. A sme hore. Les mi veľmi pripomína vrchol Ohnišťa. Je nádherný. Vôbec mi neprekáža, že je tu len jeden obmedzený výhľad na Nízke Tatry. Dosť dlho kempujeme a oddychujeme. Už som aj hladná, ale Ľubo ma prehovára, že o chvíľu sme na Varte a tam si uvaríme. Nakoniec sa poberáme ďalej a na naše prekvapenie sme o dve minútky pri ďalšom výhľadovom mieste smerom na vodnú nádrž Klenovec a údolie Klenovskej Rimavy.

Nasleduje rovnako nepríjemné klesanie, ako bolo stúpanie, a ešte si treba dávať pozor, aby sme omylom nešli chodníkom na Čierny Balog, ale po chvíli odbočili doprava dolu. Poteší pohľad na andezitové stĺpy, potom len klesáme. Les je čím ďalej tým černejší a vyzerá na slušné "medveďovo". Uľaví sa mi, keď konečne dorazíme do sedla pod Vartou a o pár minút k turistickej útulni. Zachovaná a sčasti zrekonštruovaná drevenica sa ešte kúpe v slnečnom svetle. Hodíme batohy dnu, nosím vodu, prameň funguje bez problémov, Ľubo varí. Sušíme veci na priedomí a aj sa slníme. Predstavujem si, aké to asi bolo bývať v takejto dreveničke v horách. Vonku si vychutnávame večerné menu pozostávajúce z bujónu s rezancami s prevahou rezancov, chlebíka so syrom a čaju. Slnko sa však akosi rýchlo ponáhľa za hrebeň, a tak ideme rýchlo pripraviť spanie. Vychystaní do spacákov si ešte prehodíme mikiny a usadíme sa na verande s úmyslom privítať prvé hviezdičky. Zrazu sa neďaleko od Vepra ozve strašné zrevanie. Pozrieme sa na seba a okamžite vbehneme dovnútra. Nevieme sa rozhodnúť, či to bol jeleň alebo medveď. Na jeleniu ruju sa nám 7. septembra zdá skoro, ale zas žeby medveď len tak zareval? Dvere na útulni sú len na symbolický klinček, aj keď nepredpokladáme, že by si k nám maco išiel po desiatu, ale radi by sme sa viac zaistili. Hoci z hľadiska ľahko prístupného jedla (v batohoch vedľa hlavy) sme na tom boli oveľa horšie v prístrešku nad Muničkou. Z lesa sa stále tu a tam niečo ozýva, ale z väčšej diaľky a skôr by som tipovala jelene. Pod dvere zasunieme okenicu, zalezieme do spacákov a o deviatej spíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

4. deň

Chata pod Vartou - sedlo Machniarka - sedlo Chlipavica - sedlo Diel - sedlo Zbojská - Zbojská, vlak

Ráno slnko len na chvíľu ožiari bralá Vepra oranžovou farbou, a potom sa nenávratne skryje za akúsi záclonu. Posledný deň je teda bez modrej oblohy. Najeme sa, pobalíme a opustíme veľmi príjemnú drevenicu. Vraciame sa do sedla a pokračujeme po červenej Rudnej magistrále. Míňame prírodnú rezerváciu Klenovské blatá. Z rúbaniska na Rozsypku sa ešte naposledy obzrieme na Vepor a potom kráčame monotónnym listnatým lesom hore, dolu, hore, dolu, je to nezáživný úsek. Konečne sme v sedle Machniarka. Je tu chalúpka s pokosenou lúkou, prameň, ktorý teraz netečie, a výhľad na Vepor, z tejto strany zaujímavo špicatý. Nezáživnej červenej máme dosť, a tak sa vyberáme po modrej na Chlipavicu. Lúčne sedlo a pohľad z neho na Krátke je niečo čarovné. Chvíľa klesania a sme tam. Vbehneme do Gazdovského dvora. Je pondelok ráno, slečna upratuje po víkendovej akcii, ale dve pivká nám dá a sadneme si k veľkému oknu a kocháme sa pohľadom na domčeky a stromy roztrúsené po svahu oproti.

Napokon vykročíme na posledný úsek našej hrebeňovky. Po trase Zbojníckej strely prídeme do sedla Diel. Je tu križovatka siedmich ciest. Po červenej to vyzerá celkom pekne, ale Ľubo mi dáva na výber - buď červená a rovno na vlak, alebo Zbojnícka cesta a obed na Zbojskách. Na nedostižný šmirkas - bryndzovú nátierku - sa teším už dva dni, a tak zamávam červenej a cupitáme po širokej vyjazdenej ceste. Posledný pohľad na krajinársky vďačné sedlo a klesáme do civilizácie. Do reštaurácie Salaša Zbojská vpadneme s kvapkami dažďa. Tešíme sa, ako sme to presne s počasím “vymákli”, ale nakoniec nás ešte čaká cesta v daždi na železničnú stanicu. Aby to bolo kratšie a zaujímavejšie, po koľajach. Stanica Zbojská má svojské čaro. Motáme sa medzi kvapkami dažďa sem a tam. Nakoniec nás odváža motoráčik, úžasný výlet sa končí.

Trasa na mape.
Predchádzajúca časť putovania.
Autori fotografií: Ľubo Mäkký a Soňa Mäkká.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek