Túra

Tribeč: Zoborské a Jelenecké vrchy

19.05.14
Veľká noc sľubovala štyri dni voľna pre turistiku, ale aj nestále počasie. Veľký piatok ešte mal byť slnečný, ale potom rosničkári sľubovali prehánky a dokonca búrky. V rámci cyklu Príručka starých svišťov sme vedeli, že náš pochod začne pri kostolíku v Dražovciach, všetko ostatné malo zostať vecou náhlej inšpirácie spojenej s rozvahou ľudí, čo majú čosi za sebou. Spoločnosť mi s Monikou mali robiť naša stará dobrá Čili a Hugo vo svojej novej podobe. Naši havkáči nič na svete tak nemilujú, ako dlhé prechádzky s “páneškami”. Nabalili sme do batohov pojazdnú (lepšie povedané "pochodnú") domácnosť a vyrazili sme.

Trasa

Nitra, časť Dražovce – kostlík sv. archanjela Michala – Plieška – Meškov vrch – Tri duby – Zobor – Trojchotár – sedlo pod Žibricou – Žibrica – Žirany – Remitáž – Kostoľany pod Tribečom – Jedliny – Babova dolia – Nemecký prameň (celý prechod na mape)

Svätý archanjel Michal

Náš kamarát nám pomohol, lebo nás odviezol na štart, a potom neďaleko vzal do úschovy naše približovadlo. Z poslednej uličky v Dražovciach sme rýchlo vybehli ku románskemu kostolíku, ktorý patrí k najstaršej slovenskej architektúre. Žmúrili sme v ostrom slnečnom svetle a už po pár krokoch nás prepadol hlad. Pripomenulo mi to cesty ku starým rodičom na Kysuce, kedy nás so sestrou posadila mama na rýchlik Kysučan na zastávke Bratislava-Vinohrady, na cestu nás vybavila obloženými žemľami, ktoré sme v záchvate cestovnej horúčky vždy zjedli už v Rači. V rámci dodržiavania prastarých tradícií sme teraz zhodili napratané batohy a pustili sa do obložených žemlí, model 2014.

Teda na tom nie je nič prekvapivého, lebo je takmer obed. Tu sa naplnila múdrosť starého svišťa:
Prvý deň sa vymotáš na túru neskoro, lebo si ponocoval, aby si stihol dokončiť neodkladnú prácu pred odchodom a zbalíš sa až ráno. A tak sa nedostaneš ďaleko.
Druhý deň nezájdeš ďaleko, lebo batoh tlačí ako sviňa a ešte si nejako nerozchodený.
Tretí deň je, ako je dávno známe, krízový. Nerob si nádeje, že by si to ďaleko dotiahol.
Štvrtý deň už budeš tak utrmácaný a ubolený, že to opäť ďaleko nedotiahneš.

Obzeráme kostolík sv. Michala archanjela (kontakt na prehliadku interiéru), v aparáte pribúdajú prvé obrázky a hlavou mi chodí, koľko ľudí tu už takto stálo a žaslo nad starobylosťou múrov. Kto sem kládol túto tehlu? Na čo pri tom myslel, kto ho čakal doma a kde vlastne býval? Kto sem dal postaviť túto stavbu, na úplný začiatok pohoria, ako keby tu chcel niekto v kameni vyjadriť symbol pre písmeno ∝, počiatok a kde bude Ω?

Zubor a Zubrica

Od kostolíka sa k vrcholu Zobora tiahne úhľadný hrebeň. Už dlhé roky ho obzerám a už dávno som si všimol, že kopec sa z viacerých strán podobá svojou siluetou na ležiaceho zubra. Takto mohli vrch pomenovať naši predkovia, bohvie, kde sa názov stratil v čase?

Po chrbte zubra sa teraz štveráme, cez lesík a potom cestou pomedzi záhrady a chaty. Turistické značky najprv ignorujeme, smer je aj tak jasný. Farby zelene sú nádherné, milujem toto ročné obdobie! Keď sa záhradkárska cesta vyberie zlým smerom, prefrkneme nenápadným chodníčkom pomedzi stromy a naveľa prichádzame na zreteľný chrbát, kde trávnatú step lemujú solitérne stromy, najmä borovice, potom opäť svieži zelený les, Meškov vrch, Tri duby a potom sa stúpanie pritvrdí. Nejako sa mi skrátil dych, naposledy som chodil po horách v Tatrách ešte v marci na Brnči, odvtedy nič. Ale žiadny veľký problém to nie je, len s “kredencom” na chrbte sa vynímame medzi výletníkmi, ktorí len naľahko idú na nitriansku dominantu. Naši psíkovia sú v siedmom nebi, behajú dopredu a dozadu, ako keby sa báli, že o chvíľu sa slasť skončí, určite dnes nachodia tri razy väčšiu vzdialenosť, ako my.

Na vrchole sa na slniečku vyhrieva veľa ľudí, nečakané divadlo nám pripravili vetrone, ktoré svištia nad našimi hlavami, využívajú zrejme vzostupné prúdy zo svahu hory, v bezprostrednej blízkosti sme ich napočítali aj 9. Obdivujeme výhľady, potom batoh na plecia a ideme na hrebeň po červenej značke. Pripomína mi to niektoré hrebeňovky Malých Karpát, malebný chodník ide ako na hojdačke. Miestami sa ukáže výhľad na východ, kde sa vypína Žibrica. Aj táto hora pripomína ležiaceho zubra, vlastne mal byť pôvodný názov “Zubrica” a je dosť možné, že názvy Zobor aj Žibrica sú maďarské skomoleniny (?).

Pôžitok z chôdze kalí iba ťažký batoh, nabalení sme na štyri dni, jedlo, palivo, náhradné oblečenie kvôli hrozbe dažďa a samozrejme - voda. Chodenie po neznámom horstve je v tomto vždy lotéria. Aj keď som stiahol do navigácie všetky pozície prameňov, popis pri viacerých upozorňoval na fakt, že po dlhotrvajúcom suchu nemusia oplývať vodou. A tak v sedle pod Žibricou zisťujeme, že sme vypili omnoho viac vody, ako sme čakali. Je teplo, vypotené tekutiny potrebujeme doplniť. Odbočujeme na modrú značku a významová značka nás potom dovedie k prameňu Gáborka. Studnička je v perfektnom stave, niekto aj vykosil burinu, a tak si bez problémov dopĺňame vodu do všetkých fliaš.

Vraciame sa späť lesnou cestou k lesnej chate, za ktorou je zemľanka. Z nej sa rojí veľa múch, vo vnútri je neporiadok, ale v lejaku by človek možno úkrytom nepohrdol. Ešte je skoro na nocľah, tak stúpame zo sedla nahor na nádherné lúky. Stretávame opäť turistov, zrazu si uvedomujeme, že vari každý pocestný nasadí na tvár úsmev od ucha k uchu, keď uvidia našich jorkšírov. Čili vždy výstražne štekne, zato Hugo s vrtiacom chvostom víta chodcov a nechá sa hladkať. Treba dodať, že ak naše psy vyvolajú jeden úsmev na tvári takmer každého okoloidúceho, tak nám dodávajú úsmevy každý deň, aj od rána do večera.

Chodník naberá na strmosti, prichádzame k veternému rukávu a mne sa týmto vyrieši jedna záhada. Vlani som sa viezol po ceste medzi Podhoranmi a Dražovcami a zrazu sa mi nad hlavou objavil paraglajdista. Najprv som pozeral, či nemá na chrbte motor, ale nie, bol to klasik, a až teraz som konečne objavil miesto jeho štartu. Tu je Žibrica slušne strmá, chodník pripomína niektoré úseky výstupu na malokarpatskú Vysokú. Odfukujeme jedna radosť, veď som nebol na túre päť týždňov a Monika takmer dva mesiace. Ale vytrvalé prepletanie nohami prináša odmenu vo forme vrcholu.

Obdivujeme fascinujúce pradávne obranné valy hradiska, pokúšam sa rozpamätať, kam som pred 11 storočiami zakopal zlatý poklad, ale pamäť mi dnes nejako vynecháva, tak po fotení zapadajúceho slnka ideme kúštik ďalej, kde už, dúfam, budeme za hranicou rezervácie. Z opačnej strany nie je vyznačená hranica, ale nakoniec usúdime, že sme dobre. V tejto súvislosti je celkom zábavná predstava, ako nás buzeruje ochranár závratných 500 metrov od hrany kameňolomu.

Varíme, podáva sa soté Stroganov, patent s naliatím vriacej vody do sáčku nemá chybu a bolo to vskutku chutné. Chystáme nocľah, blahorečím nafukovacej karimatke a rýchlo zaspávam, lebo spánkový deficit je skutočne povážlivý. V noci sa budím na slabý dážď, ktorý klopká na celtu, ale pretáčam sa iba na druhý bok a spokojne spím ďalej.

Žirany a Remitáž

Ráno nás víta úporným štebotaním vtákov. Tento zvuk mi nesmierne chýba počas dlhej zimy, ale teraz si vtáčence idú roztrhať pľúca. Výborne som sa vyspal, okrem krátkej prehánky ma zobudil iba Hugo, keď začal štekotom reagovať na blízke brechanie srnca. Čaká nás parádny zostup, kde si pomáhame paličkami. Po silnom daždi to tu musí byť parádna kĺzačka, nestretol som sa kdekoľvek na Slovensku s veľa strmšími úsekmi. Cesta klesá a klesá a klesá, nakoniec si uvedomujem, že prominencia Žibrice je na krátkom úseku vyše 400 metrov. Nakoniec schádzame popod lanovku k asfaltke do kameňolomu a potom do obce Žirany. Lom hyzdí krajinu, ale treba povedať, že už v roku 1650 sa spomína v análoch pálenie vápna, takže ťažba vápenca má dávnu tradíciu a vápno tu vyrábajú dodnes. Milovník krásy by si želal nedotknutú krajinu, ale ľudia chcú a budú využívať nerasty na svoje ciele, túto dilemu teraz nevyriešim.

Na cintoríne v obci Žirany si dopĺňame vodu, zdravíme sa s babkami v čiernom oblečení, čo sa starajú o hroby, pýtame sa na krčmu, ale je vraj ďalej v obci a nemáme dôvod robiť si teraz zachádzku. Oddychujeme teda na lavičkách, dopĺňame Horalkami energiu a potom si opäť vyložím na chrbát hnusný kredenc. Čo je toto za rozum na staré kolená vláčiť na pleciach takéto náklady? Slniečko svieti, tak si dávam na hlavu čiapku s ochrannou plachtičkou, hľadáme cestu cez mostík ponad železničnú trať zarezanú hlboko v teréne a blížime sa k samote, kde by mala značka odbočiť cez pole do lesa. Chvíľu váhame, potom sa zorientujeme vďaka mape, potrebujeme prekonať menšie stúpanie cez les, aby sme dorazili na Remitáž.

Teplo ma zmáha, batoh tisne, neustále mením popruhy na pleciach, hádžem "sviňu" na zem a vyhlasujem oddych. Ako včera, tak aj dnes vyzúvam prepotené vysoké topánky, vešiam ich na batoh a obúvam päťprstú ľahučkú obuv, aspoň sa mi vibramky a hrubé ponožky trochu vysušia. Zo psov sťahujeme zástupy kliešťov, najmä Hugo rád lezie do vysokej trávy najzelenšej farby a pravidelná kontrola jeho kožucha je nevyhnutná. Keď prichádzame k Remitáži, oživujú sa spomienky, vchádzame do kempu, kde sme kedysi spali v chatke a robili prvé spoločné pokusy s horskou cyklistikou, poniže som v jazere chytal ryby. Teraz je stredisko ľudoprázdne, chvíľu hľadáme vhodné miesto na obed a objavujeme ho vo väčšom prístrešku vedľa trávnatej plochy, kde sa v lete stanuje. Nechce sa nám variť, tak ukrajujeme zo zásob chleba, masla, lososa a zeleniny, priam interhotel!

Teraz sa potrebujeme rozhodnúť, skúmavo pozerám na oblohu. Je teplo, začínajú sa objavovať mraky, som si takmer istý, že dnes bude na oblohe divadlo s bleskami a rachotom. Uvažoval som o tom, že by sme skončili dnešnú etapu v zrube na Veľkom Lysci, ale prekáža mi, že tam nie je nijaká voda a drevený zrub je síce fajn proti dažďu, ale exponovaný voči bleskom. Po obedňajšom leňošení sa nechávame viesť červenou značkou Ponitrianskej magistrály. Keďže je podľa príručky starého svišťa druhý deň a nás všetko bolí (nohy aj plecia), pokorne obchádzame oblúkom Jelenecký hrad Gýmeš. Ešte pri hornom rybníku objavujeme otvorený bufet, kde si dávame kávu, opäť tankujeme do fliaš vodu, čo síce zvyšuje váhu batohov, ale v neznámom teréne máme lepší pocit, lebo v teple pijeme ako ťavy. Pod gaštanicou obdivujeme nielen úžasný porast trávy a kvetov, ale pozorujem lesných robotníkov, ktorí pravdepodobne praktizujú výberkový systém ťažby, les tak zostáva stále lesom, okolo vidíme stromy rôznych vekových kategórií a lesáci neťažia holorubom, ale stínajú len vybrané jedince.

Kostoľany a Jedliny

Tesne pred Kostoľanmi pod Tribečom sa zotmie a lesom sa rozlieha charakteristický zvuk padajúcich kvapiek. Chvíľu kráčame v nádeji, že to prejde, ale keď dážď hustne, naťahujeme na batohy pršiplášte, Monika dáva prednosť hardšelovej vetrovke a ja si prehadzujem pončo. Aj naši psíkovia dostávajú pršiplášte.

Prichádzame na pamätné miesto, kde sme pred veľa rokmi zažili menšiu haváriu. Ako sme schádzali na novučičkých horských bicykloch po asfaltke, niečo ma zaujalo vpravo hore vo svahu, Monika išla za mnou, zachytila môj pohľad a tiež sa tam zadívala. Pri turistickom smerovníku som zabrzdil a Monika to nezbadala, tak ma elegantne v rýchlosti skolila k zemi, obidvaja sme skončili rozpleštení na asfalte s nejednou odreninou. Teraz v daždi sa na tom smejeme, pozeráme smerom k známemu prastarému predrománskemu kostolíku sv. Juraja, kde sme sa boli pozrieť predvlani a definitívne sa rozhodujeme vyraziť smerom k horárni Jedliny.

Cesta je asfaltová, psov berieme na vôdzku. Po krátkom čase dážď ustáva a pončo skončí prevesené cez batoh. Horáreň Jedliny je neďaleko, ale areál niekto dôsledne oplotil, vnútri je, bohužiaľ, len ruina pôvodnej budovy, žasnem nad tým, ako je možné nechať zdevastovať takéto hodnoty. Robíme si prestávku, fotím dramatické mraky, na jednej strane dominuje okoliu Jelenecký hrad Gýmeš a na druhú stranu vystrkuje hlavu Veľký Tribeč, vrchol, ktorý nás láka. Štúdium mapy odhaľuje zdroj vody na červenej značke, ktorý sa volá Nemecký prameň, Monike poznamenávam, že: “Ab jetzt werden wir nur Deutsch sprechen,” aby sme vodu neodradili.

Ako sedíme, Monika zahlási, že aj túto noc by chcela spať ako dudok, tak sa jej pýtam: “Ak si tak hlboko spala, prečo si mi teda včera v noci povedala, že prečo spím tak nahlas?” Moja žienka dostala z hlášky záchvat smiechu, že jej až slzy tečú a pár minút nevie prestať.

Babova dolina a Nemecký prameň

S vytrasenou bránicou opúšťame miesto oddychu s úmyslom nájsť prameň a niekde pri ňom prespať. Terén sa dvíha, ale nie je to nič nezvládnuteľné, len mračná pribúdajú a kdesi vpravo sa zablysne, narátam 8 sekúnd, kým dorazí hlavné dunenie hromu. Podľa tabuliek starého svišťa mi vychádza, že udrelo zhruba 3 km na východ a schytal to zrejme vrch Svinec. Nedáme sa rozladiť, pravidelným krokom stúpame lesnou cestou, najprv sa objavuje tabuľka Babova dolina, bohvie, kto bol "Bab", alebo žeby "Babo"? No, babo raď! Vyzerá to tam takto. Kráčame červenou až do bodu, kedy nachádzame tradičnú významovú značku pre studničky, a tam sa aj vyberáme.

Na konci nachádzame len ruiny striešky, samotnú studničku dlho nikto nečistil a bohužiaľ, nemáme nijaké náradie, ktorým by sme to zvládli. Nezostáva mi nič iné, len naberať vodu priamo z koryta potôčika a napriek mojej značnej snahe je voda mierne zakalená.

Hneď vedľa je zrovnaná plocha - lesákom slúži ako sklad vyťaženého dreva a kúsok ďalej je aj lúčka s neodmysliteľným posedom. Po skúmaní okolia sa ukazuje, že jediná skutočne rovná plocha je práve tá, kde bolo uskladnené drevo, po ktorom zostali ešte stopy vo forme olúpanej kôry. Je tu však hlina, piliny a nepáči sa mi, že asi zašpiníme náš stan. Podrážkami topánok sa pokúšam zarovnať drobné nerovnosti terénu a keďže v okolí opakovane trieskajú hromy, pre istotu čo najrýchlejšie staviame stan, na podlahu dávam tenkú penovú podložku s reflexnou fóliou, nejde mi tak o teplo, ale nechcem riskovať prepichnutie nafukovacej karimatky. Obe rýchlo nafúkneme, rozkladáme spacáky, našťastie máme vyskúšaný model, ako poukladať do miniatúrneho stanu všetky naše veci. Starosti mi robí hlina, na ktorej je položený stan. Ak príde lejak, rozstrekujúce blato nám ho úplne zababre. Dostávam spásonosný nápad, zbierame odpadnutú kôru a vytváram z nej nielen obklad stanu, ale aj akúsi palubovku pri vchode.

Varím vodu na sušenú stravu, dnes to bude chilli con carne, s obavami však pozerám na nebo. Od východu zrazu vidím prichádzať charakteristické oblačné útvary - ide o húľavu. Stíham ešte naliať vriacu vodu, Moniku zaženiem aj so psami do stanu, zúrivo miešam habarkou obsah v sáčku, ale po pár sekundách sa úplne stmieva a lesom sa šíri zvuk, ktorý odhadujem na 100 dB, je to niečo medzi motorom stíhačky a veľkým vodopádom. Víchor víri prach a vetvičky, do stanu vliezam s prvými veľkými kvapkami. Všetko zatvárame a smejeme sa na tom, že už niekoľkýkrát nám búrkový démon závidí jedlo, keď búrka začala práve vtedy, keď sme niečo varili.

Na spacáky ukladáme pončo, lebo ich nechceme zababrať, špekulujeme nad tým, aká bude najvýhodnejšia poloha pre konzumáciu. Nakoniec sa zhodneme, že Rimania jedávali poležiačky a nerobilo im to problémy, tak to musíme zvládnuť aj my. Našťastie psy sa zakutrali do mojej vetrovky, tak môžeme nerušene jesť. Jedlo chutí dobre, až na zopár chrumkavých súst, ktoré sú dôsledkom nedostatočného miešania pri úteku do stanu.

Napokon len spokojne odfukujeme v spacákoch, drevený obklad stanu zafungoval dobre a vytrvalé klopkanie kvapiek na celtu nás uspáva hádam ešte skôr, ako sa skutočne zotmelo. Za 1,5 dňa sme prešli kus krásnej krajiny, bolia nás plecia aj nohy. V ďalšom článku si povieme, ako sme pokračovali v hrebeňovke Tribeča.

Fotogaléria prechodu

Pokračovanie nabudúce

Fórum 7 príspevkov
Tribeč: Zoborské a Jelenecké vrchy 29/05/14 15:42 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Železník Už dávnejšie mi na mape priťahoval zrak kužeľovitý vrch nad Solírovom, má priam nadprirodzene dokonalé tvary. Pred časom mi jeden známy povedal, že tam narazili na nejakú magnetickú anomáliu, fíha, tak to určite postavili mimozemšťania. Keď som potom na jednej mape našiel názov Železník, reči o magnetizme získali váhu. Kam sa hrabú pyramídy? Vstup do hviezdnej brány je určite u nás. Boli sme sa tam pozrieť a treba dodať, že výsledkom bola jedna z najlepších túlačiek za dlhý čas. 01/07/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Veľké paseky pod Roštúnom Niektorí čitatelia si možno poklopkajú po čele – Pali sa zbláznil a píše o nejakej bezvýznamnej lúke pod bezvýznamným kopcom v bezvýznamnom pohorí v malej bezvýznamnej krajine. Ale to je len uhol pohľadu. Raz dávno som ju zazrel z diaľky, rozbúchalo sa mi srdce a vedel som, že si nedám pokoja, kým relatívne pustú časť Karpát nenavštívim. Vlastne by som článok zaradil do mojej edície Skryté poklady Malých Karpát. 27/06/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Túra Skryté poklady Malých Karpát – Egreš Prvýkrát som výrazný homoľovitý vrchol s nezvyčajným názvom videl v roku 1987, keď sme s Monikou išli cez Malé Karpaty z Častej do Plaveckého Podhradia s nocľahom na Kolovrátku. Párkrát mi ešte pritiahol zrak počas cyklistických túr v okolí, ale nejako som sa k nemu za masívny plot zvernice neodhodlal vyraziť. Aj keď ma v minulosti niekoľkokrát zvedavosť premohla a na jej územie som potichu liezol cez oplotenie, až po jej oficiálnom sprístupnení som sem začal chodiť vyslovene pravidelne. 10/06/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Túra Slovenskou Saharou - Záhorácka magistrála Na Záhorí som už bol viackrát, ale nikdy s turistickým cieľom. Predsa len táto časť Slovenska nepatrí z morfologického hľadiska medzi najatraktívnejšie a človeka to láka skôr do kopcov. Takéto odsúdenie krajiny je však veľmi povrchné a krásne miesta sa nájdu naozaj všade, len treba mať otvorené oči a vnímať krajinu okolo seba. dnes Pavel Forgáč Biele Karpaty, Myjavská pahorkatina, +
Túra Západné Javorníky: Čertov – Vysoká nad Kysucou Východnú časť Javorníkov v okolí Čadce som pochodil vo všetkých ročných obdobiach, pešo, na snežniciach alebo aj na bicykli. Západnú časť, tvoriacu hranicu SR a ČR, som poznal len z lyžovačky na Čertove. Túto osadu Lazov pod Makytou som zvolil ako východisko hrebeňovej túry najmä z dopravných dôvodov – keď piatok bol zároveň sviatkom Sv. Cyrila a Sv. Metoda a autobus z Púchova ideálne nadväzoval na skorý rýchlik z Bratislavy. včera Peter Straka Javorníky
Prístrešok Rokoš Ďalšiu možnosť úkrytu pri potulkách Strážovskými vrchmi ponúka prístrešok, vybudovaný pár metrov od vrcholu Rokoša. Jeho výhodou je, že má vytvorený v podkroví priestor pre zopár nocľažníkov (hoci možnosť nocľahu je limitovaná neprítomnosťou vodného zdroja v okolí). 17/08/19 Michal Bukvai Strážovské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Tribeč: Zoborské a Jelenecké vrchy 29/05/14 15:42 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tribeč (CHKO Ponitrie) - podcelky: Zobor, Jelenec, Kostolianska kotlina a Zlatnianske predhorie
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 617 m n. m.
    • min: 160 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1220 m
    • klesanie: 930 m
  • Vzdialenosť
    • 29 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 18.04.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 48.35469 ° SŠ
      dĺžka: 18.0567 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.50431 ° SŠ
      dĺžka: 18.42037 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.36784 ° SŠ
      dĺžka: 18.15077 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 48.45337 ° SŠ
      dĺžka: 18.24048 ° VD
      » Mapa
  • 3. nocľah
    • šírka: 48.4898 ° SŠ
      dĺžka: 18.34479 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Bivak pod Žibricou
  • Voda
    • prameň Gáborka a Nemecký prameň
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Nitra (vlak, bus, MHD) - Nitra-Dražovce (bus, MHD)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.83 (0.25)