1. deň

Nová Sedlica – Stužická rieka – Kremenec – Wielka Rawka – Mała Rawka – Wetlina – Dział (Dił) – Wetlina

Asi by nemalo veľký význam opisovať trasu, ktorú som spracoval minule. Do srdca najkrajšej slovenskej prírody sme sa totiž aj tentokrát vybrali z Novej Sedlice a naše kroky viedli najprv na známy Kremenec. Je to miesto, kde sa stretávajú hranice troch krajín, miesto, kde môžete obedovať v troch krajinách súčasne, najvyšší bod Národného parku Poloniny, pomyselná bránička k veľkým divom slovensko-poľského pohraničia i ku kráse poľských Bieszczad. Tým sa v článku nevyhnem. A popravde ani nechcem, pretože my – Slováci - ich môžeme považovať rovnako za svoje, ako považujú Poliaci za svoje naše Tatry. Tak či onak, hranice sú len mentálne konštrukty v našich hlavách a Malu Rawku istotne nezaujíma, či na jej vrchole veje bielo-červená alebo žlto-modrá, či bielo-modro-červená vlajka (neveje tam žiadna).

Kremenec si nejakú energiu vyžiada. Predsa len ide o vyše 1000-metrové prevýšenie. Výdatne ju však môžete dopĺňať neopísateľným pokojom okrajových častí pralesa Stužica. Ak sa tam budete cítiť ako na konci sveta, je to v poriadku. Garantujem vám, že v momente, keď sa vrátite späť do civilizácie, vám práve za tým všetkým príde clivo. Počasie sme v tento deň nemali najlepšie. Dole bolo vlhko a hore dosť fúkalo. Dážď sa držal na vlásku. Dlhodobá predpoveď však hovorila, že poobede sa má vyjasniť, a tak som sa spoliehal na to, že na poľských kopcoch budeme mať pekné výhľady.

Značka hovorí, že na Veľkú Ravku (Wielka Rawka) je to 40 minút. Pohľad na hraničné stúpanie po jej boku pôsobí znechucujúco, ale je to rýchlovka. O 20 minút sme boli hore. Stále žiaden výhľad. Horko-ťažko sa nám odkryli najbližšie kopce. Nie som síce výhľadový typ, nechodím do hôr kvôli tomu, tu však reliéf sľuboval neuveriteľné divadlo. Vietor na vrcholoch „čučoriedkovej“ Veľkej a Malej Ravky nebol ničím príjemným, avšak umožnil nám nakoniec na sklonku nášho prvého dňa aspoň obmedzenú viditeľnosť. Rozfúkal mraky a Bieszczady, Východné Karpaty na Ukrajine i naše Poloniny boli chvíľku ako na dlani. V diaľke sme, myslím, zazreli dokonca ukrajinský Pikuj (1408 m). Je tu miesto na polemiku, či to bol naozaj tento vrch. Nikdy som tam nebol, len krátko pred našou túrou som o ňom čo-to čítal. Z dostupných fotografií to určiť 100-percentne neviem, ale poloha i charakteristický tvar naznačuje, že by to mohol byť on. V diskusii uvítam k priloženej fotografii názory skúsenejších.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V prvý deň bola naším cieľom poľská osada Wetlina. Z Malej Ravky (Mała Rawka) sa ide zeleným chodníkom vedúcim typickými poloninkami (Czerteż, Medweży a Osadzkie Diły), na 99 % obrastenými čučoriedkovými kríčkami. Hrebeň je príjemne zvlnený, o chvíľku začína byť trošku monotónny, ale to vôbec neprekáža. Toto sú chvíle požehnané. Našli sme si závetrie, podvečer sa konečne ukázalo slnko, a tak sme chvíľu vychutnávali pohľad na Poloniny i na slovenskú stranu. Nikde žiadny náznak civilizácie, iba kopce, husté lesy, zabudnuté doliny a pokoj. Na konci hrebeňa Dział (Dił) sa chodník stáča dole do Wetliny. Klesanie je prudké, avšak nie dlhé a navyše upravené lesnými schodmi a dreveným zábradlím. Prečo ma to u Poliakov neprekvapuje?

Wetlina je malebná osada, ktorá ponúka množstvo ubytovacích zariadení rôznej úrovne, reštaurácie, sú tu obchodíky, kde možno doplniť základné zásoby, nájdete tu milých prívetivých ľudí a krčmičku otca so synom, kde vám úžasne navaria a pustia k tomu slovenský jazz. Podľa fotografií na stenách súdime, že sa tam usporadúvajú aj live večery, ktoré majú istotne svoju atmosféru. To by už však bolo na iný článok. My sa radšej poberáme pripraviť na druhý deň nášho výletu. Namierené máme na Jarabú skalu (Riaba Skała) a z nej cez Medovú babu späť do Novej Sedlice, kde parkujeme.

2. deň

Wetlina – Jawornik (Sękowa) – Paportna – Rabia Skala (Szaszczowata) – Jarabá skala (Riaba Skała) – Medová baba – Poľana – Nová Sedlica

Z Wetliny vyrážame okolo deviatej ráno. Opäť zelenou na vŕšok, ktorý sa volá Jawornik (Sękowa). Ide o okamžitú rannú rozcvičku. Vskutku strmé šliapanie končí až na rázcestí zelenej a žltej značky, ktorá vedie na Jarabú skalu (Riaba Skała). Les je naozaj hlboký a v toto inak slnečné a teplé ráno nám poskytuje príjemný tieň. Po chvíľke príjemnej chôdze z Jawornika sa náš chodník stáča ku kopcu Paportna (na mape chybne ako Paporina, 1167 m), druhej dnešnej rozcvičke. Stúpanie naň je nekonečné a čím ďalej, tým strmšie. Hore je to len na skok na Jarabú skalu. Až doteraz som nepostrehol, že Riaba a Rabia skala sú dva rozličné vrcholy. Rabia skala (alebo tiež Szaszczowata, 1199 m) je pokojné miesto s krásnym výhľadom na vlčie hory, kde sa začína naša veľmi príjemná, no vzhľadom na naplánovanie trasy a rýchlo meniace sa počasie veľmi krátka prechádzka poloninským hrebeňom smerom na Riabu Skału (Jarabá skala, 1167 m). Máte pocit, že po ňom letíte. Pocitovo je to úžasné miesto, pre milovníkov hrebeňoviek to pravé orechové. Zvažovali sme pokračovať takto až späť na Kremenec, ale blesky v diaľke nás presvedčili, že bude predsa len lepšie zísť dole po vopred naplánovanej trase.

Pozreli sme si výhľad z Jarabej skaly a aj keď neradi, otočili sme to po žltej do Novej Sedlice. Nebolo nám však dlho ľúto, pretože svahy skaly patria k tomu najkrajšiemu, čo môžete v Poloninách vidieť. Lepšie povedané, ten les... Ak vám niekto niekedy povie, že taký je bárskde, neverte mu a bežte sa pozrieť. Miestami pripomína až rozprávkové kulisy. Spočiatku sa až nechce veriť, že idete živou krajinou. Miesto má akoby vlastný čas, vlastný príbeh, vlastnú klímu... Dolieha na vás na jednej strane svojou mohutnosťou, no na strane druhej je to útulné voňavé miesto, ktorého kúsok si chcete vziať so sebou domov. A tak pozeráte, načúvate, privoniavate, dotýkate sa, trošku fotíte, aby všetky vnemy zanechali čo najvýraznejšiu pamäťovú stopu, kým sa sem opäť vrátite. Tam, kde končí húšťava vysokých bukov so svojou zelenou jedličkovou sukňou, ktorá nakoniec vyústi na čistinku s neveľkým vodopádom, tam iba zavrtíte hlavou a na vašej tvári sa objaví jemný úsmev okorenený možno aj slzičkou na kraji. A nikto - už nikto vás nikdy nepresvedčí, že taký les je bárskde.

Nepríjemné je, že o pár minút stojíte na lesnej ceste, po ktorej sa zváža drevo z nižšie položených častí. Prirodzene už nie ste v rezervácii, ale fakt, že zub motorových píl sa dostal až sem, je po poslednom zážitku značne znepokojujúci. Asi dvojhodinovú prechádzku asfaltkou do Novej Sedlice som bral skôr ako povinnosť a väčšina z vás iste pozná rozdiel, aké je to šliapať, keď chcete a aké, keď musíte. Doznievali dojmy, hromžila búrka, chvíľku padali krúpy, chvíľku opäť jarný dážď. Rozvoňal celý kraj ešte viac a pripravil nám krásny bonus na záver. Pár kilometrov od auta už nebol nepríjemný, bol srdečný a osviežujúci. Oveľa nepríjemnejší bol, ako ho nazývam, postnaturálny šok. Stav miernej letargie, ktorý sa dostaví po pár bezstarostných dňoch strávených v nádhernej prírode, spravidla hneď pri prvom kontakte s civilizáciou. Niekedy je sprevádzaný jemnou nostalgiou. Obyčajne sa lieči pri mapách plánovaním ďalšej túry.

Záver

Čo viac dodať k vlčím horám? Polohou trošku od ruky (osobne to vnímam jednoznačne ako výhodu), cesta do Novej Sedlice, resp. priľahlých obcí, z ktorých je možnosť plánovať túry nekonečná. Pre väčšinu z vás je destinácia asi náročnejšia na plánovanie a čas, ale práve preto odporúčam si to tam poriadne užiť a vidieť čo najviac. V tomto kúte sveta platí, že to najkrajšie sa dostaví, keď sa prestanete ponáhľať, podávať športové výkony a strávite tu čas. Ďalším faktom ostáva, že zatiaľ žiadnemu objektívu sa nepodarilo zobraziť krásu a atmosféru poloninských pralesov. Nebuďte preto naivní a nemyslite si, že sa to podarí práve vám. Odložte svoj fotoaparát a vychutnávajte. A ešte - nerobte hluk a miesta k vám prehovoria. To, čo vám povedia, si budete pamätať dlho.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek