Túra

Traja jazdci - návraty

15.06.14
Inšpirácia pre krátke poldňové okruhy sa niekedy hľadá ťažko, tak sa podelím o peknú vychádzku v okolí Pezinka. To by nemohol byť článok z edície Príručka starých svišťov, aby som si nevybral pre mňa tradičnú, priam historickú trasu, s ktorou ma spája veľa spomienok. Toto boli miesta, kde som na seba naviazal prvé lano, kam sme ako stredoškoláci často chodili a kam sa vraciam celý život. Sú to Traja jazdci v masíve malokarpatskej Veľkej homole.

Trasa

Pezinok, nad Zumbergom – Barvienok – Traja jazdci – Široké – Pezinok, nad Zumbergom (trasa na mape)

Je nedeľa, moja polovička je v zahraničí a dnes si musím vystačiť so spoločnosťou našich jorkšírov. Ňúram sa v mapách, mám na dnešnú vychádzku len pol dňa, chcelo by to nejaký vďačný okruh. Nakoniec nechávam auto pri novej pezinskej štvrti pod Malou Cajlanskou homoľou, hneď pri rázcestníku zelenej a červenej značky na Tri jazdce.

Hneď mi preletia hlavou spomienky na partiu, s ktorou som sem chodieval, mal som vari 15 - 16 rokov, vtedy sme sem z Bratislavy (býval som pri Februárke, resp. na Bielom kríži) chodili vláčikom do Pezinka. Zažil som ešte klasické kartónové lístky, ktoré “štikmajster” predieroval pri kontrole a tuším nás to stálo závratné 2 Kčs.

Po čundráckych začiatkoch sme popoliezali najprv v Rösslerovom lome, potom som kúpil knižku Cvičné skaly na Slovensku a tam sme objavili, že pre začiatočníkov je vhodná oblasť Kamenná brána (neskôr sa ukázalo, že reč je o Troch jazdcoch). Po mojich životunebezpečných pokusoch s upleteným “lanom” z troch konopných motúzov, zohnal kamarát novučičké 60 m lano, priam sa lesklo! Kúpili sme v železiarstve pár hasičákov, z knižnice zohnali príručku o horolezectve a už sme sedeli vo vláčiku do Pezinka.

Keď teraz parkujem auto pri rázcestníku, je mi jasné, že som ušetril poriadnu časť vtedajšej trasy od stanice až sem, ktorá viedla prevažne mestom Pezinok. Vtedy sme boli mladí, čiperní, dnes sme len mladí…

Je slnečno, ale fúka silný vetrisko, takých Beaufortov by namerali 7 aj 8, bisťu! Psov držím radšej na vôdzke, asfaltová cesta je dnes nejako frekventovaná, ale neskôr sa ukáže, že tu len prebieha nejaká akcia. Ponáhľam sa, beriem prechádzku ako tréning na pripravované vyššie hory a po vstupe do lesa nechám havkáčov voľne pobehovať. Vietor a les vydávajú zvuky podobné rýchliku. Fantastická zelená mi spôsobuje priam duševné blaho. Je pomerne chladno a fukot si vyžaduje bundu. Občas sa zastavujem kvôli fotografovaniu, farby, scenérie, kontrasty, to všetko sa nedá obísť bez povšimnutia. Neviem odolať ani Hugovi a Čili, ktorí sú nekonečnou inšpiráciou pre fotografa, aj keď pri ich hemžení to je ťažká úloha.

Pred vyše 30-timi rokmi sme mali obľúbené miesto prvého oddychu, kde chodník prekonával hranu lesnej cesty, bolo tam ohnisko a malá lúčka. Obvykle sme to pred ňou ešte tréningovo “napálili” a následne si vychutnávali výhľad na Cajlanské homole. Raz sme tak vybehli z lesa, zadýchaní a na plánovanom mieste oddychu sme načapali (tiež zadýchaný) pár, ako si na deke... no, detaily vynechám, ale dodnes mám pred sebou rozpačitý úsmev blonďatej slečny, my sme len prefičali okolo nich a oddych sa nekonal. Aspoň sme mali lepšiu kondičku...

Dnes je miesto zarastené lesíkom, ohnisko ani výhľad neexistujú. Ale rovnako, ako vtedy, aj teraz je úbočie vrchu Barvienok posiate rúbaniskami, ktoré umožňujú výhľady. Miestami je vietor tak silný, že zo stromov padajú konáre, dúfam, že to niektorý z psov neschytá. Fučím od námahy, zámerne som z batoha nevybral všelijaké rárohy, nech mám tréning. Od križovatky lesných ciest s rozsiahlou plochou pre medzisklad dreva sa chodník skrýva v hustom lese (treba ísť jednoducho rovno, značku nevidno) a strmosť svahu narastá, keď sa vydávam do úbočia Veľkej homole. Tu križujem po lávke potôčik s výbornou vodou (doplnil som do databázy prameňov), dopĺňam si zásobu do fľaše a povyše na veľkom rúbanisku po polome si dávam oneskorený obed.

Keď prichádzam na chrbát hory, zvažujem, že sa pôjdem pozrieť aj na Kamennú bránu, ale víchor je tak silný a studený, že sa po 100 metroch otáčam a idem radšej rovno na Tri jazdce. Charakteristická bledá kremencová skala ma víta aj so spomienkami na lezecké začiatky. Špunt - kameň zakliesnený do komína je stále na svojom mieste. Tu sme liezli ešte bez akýchkoľvek úväzov, naväzovali sme sa rovno na lano a keď sme sem raz zobrali spolužiačky, tak aj tie bolo treba naviazať a najmä pri “obdarených” to malo pre nás - tínedžerov správnu príchuť dobrodružstva, pri ktorom nám horeli až uši.

Tu som raz spal v malom stane, bolo to prvýkrát, čo som nocoval sám v lese. Bola už tma, keď som sa zobudil na podivné vzdialené vrešťanie nejakého nočného tvora, posvietil som si na okolie baterkou (starí svišti si spomenú na plastový model s magnetom) a na najbližšom strome sedela nejaká sova, ktorej sa vo svetle rozsvietili pekelné oči, mal som dosť, aj som veru oľutoval, že som sa vybral spať mimo civilizáciu. Asi o 1.30 h v noci som ešte raz vykukol zo stanu, keď som začul dupot a to prechádzali okolo mňa dvaja chlapi. Dodnes si vôbec neviem predstaviť, čo tam v nekresťanskej hodine robili. Ale poďme späť z roku 1981 do 2014.

Vo vetre na kopci stojím, ako vo dverách a nazerám do spomienok. Neleziem na skalu, lebo by som musel uviazať psy. Hugo, náš kríženec s kamzíkom, by sa inak určite driapal za mnou. Navyše je výhľad obmedzený, lesík tu vyrastal už za mojich mladých čias a vtedy mi nejaký starší pán rozprával, že bezprostredne okolo skál bola lúka a vtedy sa dalo dovidieť skutočne ďaleko.

Nespočítam koľkýkrát idem po červenej značke dole, myslím, že odjakživa som chodil zelenou nahor a červenou nadol. Nedlho po odchode z Troch jazdcov ma čaká dosť strmý úšust, je to tu úplne vyrúbané a značiek nikde. Našťastie nie je lakatošmi rozjazdená cesta bahnitá, inak by to tu bolo veselé. Poniže je ďalšia studnička, kde sme sa zvykli napiť a chvíľu oddychovať, spomienky opäť naskakujú v mysli:

Keď sme kúpili lano, tak naši rodičia zaregistrovali, že sa deje niečo “nepatričné”. Akurát pri prvej výprave s nefalšovaným horolezeckým lanom na Troch jazdcov sme to nejako prekysličili, liepali sme sa v ošiali novej zábavy takmer až do tmy, potom bolo treba utekať 11 km na stanicu, chytili sme len tak-tak posledný osobák a doma bola medzičasom panika, chceli alarmovať horskú službu hádam až po Air Zermatt a skončilo to zákazom lezenia. Otec sa vyhrážal, že lano rozreže (áno, také to československé biele, čo po nejakom čase stvrdlo, ako dva mesiace nosená ponožka, čo sa dá do rohu oprieť).

Dnes sa len usmievam, rozhliadam sa do slnkom rozžiarených korún stromov, prechádzam do nádherných dubín a idem sa ešte pozrieť na klasickú kolkáreň pri starej horárni Široké. Vyzerá to byť príjemné romantické miesto, ako stvorené na grilovačky, ale dnes tu nie je ani nohy, starosvetské kolky si nezahrám, tak idem ďalej. Tam ma zaujme ohlodaná kostra stromu, fotím, okrikujem psov, lebo dnes stretávam prvých turistov a vidím vodnú nádrž Vinosady, na ktorej sú v tomto vetre pekne spenené vlny. Za zmienku stojí, že v okolí sa dá pozorovať klasická lesostep, ktorej sa venoval už Holuby (v odkaze sú aj fotografie Troch jazdcov z čias, keď tam boli ešte lúky).

Na asfaltke uväzujem havkáčov, auto je na dohľad. Mimochodom, ako som zlomil rodičovský zákaz lezenia? Jednoducho. Vyhlásil som, že ak je horolezectvo nebezpečné, potom jazda autom je ešte nebezpečnejšia činnosť, lebo pri lezení si mieru rizika určujem sám, ale na cestách je veľa šialencov, ktorých správanie neviem ovplyvniť. Asi dva mesiace som tým účinne bojkotoval všetky rodinné akcie, lebo u nás sa prakticky všade jazdilo autom. Nakoniec otec kapituloval a lezenie mi, okrem rôznych zelených mužíčkov, už nikto nezakazoval.

Sadám do auta, ešte mi prejde hlavou, že na mieste domov tu bývala kedysi slepačia farma, ktorá vtedy strašne smrdela. Mám za sebou trojhodinovú prechádzku, ktorá sa aj so spomienkami natiahla na 30 rokov. Je dobré, ak máte kam ísť. Ešte lepšie je, ak sa máte kam vrátiť. Ešte sa vrátim…

Fórum 11 príspevkov
Traja jazdci - návraty 16/06/14 07:40 11 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Čertova sihoť cez Kláštorisko z Čingova Čertova sihoť a jej skalná vyhliadka boli v našich turistických plánoch vždy tak trochu bokom, pretože prednosť dostávali známejšie a atraktívnejšie trasy. Či už v rámci Slovenského raja alebo aj širokého okolia. Zmeniť som sa to rozhodol až na jar minulého roka. Naplánovaný okruh, presnejšie zdeformovaná ležatá osmička z Čingova cez Tomášovský výhľad a Kláštorisko prechádza cez najznámejšie miesta raja, na ktorých som bol párkrát. dnes Peťo Nový Slovenský raj
Túra Markušovský skalný hríb a Šikľavá skala Spiš, nádherná rázovitá oblasť obkolesená navôkol množstvom historických a turistických pamiatok i zaujímavostí. Na jeho území sa nachádzajú Vysoké i Belianske Tatry, Pieniny, Levočské vrchy, Branisko, časť Volovských vrchov a Slovenský raj. Destinácie s množstvom hradov a ich zrúcanín, starobylých miest, múzeí, ale aj iných čarovných zákutí, ktoré môže turista uvidieť v čarokrásnej prírode. včera Marián Jaššo Volovské vrchy
Beh Cesta hrdinov SNP za 12 dní – Kráľova hoľa Na vysielači na Kráľovej holi je tradične napichnutý čierny mrak ako spečené Marshmallow na špajli. Vychádzame na najvyšší bod a Miki navrhuje, aby sme si na chvíľu oddýchli vnútri v domčeku. Schovávame sa dnu pred pľušťou, jedna dvojica tu už sedí a tiež sa zohrieva. Naťahujem si nohy, jem, pozerám na hodinky. Vyšli sme to za 1:55 hod, turisticky je to na 3:10. 14/12/19 Júlia Batmendijnová Slovensko

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Traja jazdci - návraty 16/06/14 07:40 11 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 670 m n. m.
    • min: 220 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 490 m
    • klesanie: 490 m
  • Vzdialenosť
    • 11 km
  • Náročnosť
    • 1
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 04.05.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 48.3223 ° SŠ
      dĺžka: 17.2612 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.3223 ° SŠ
      dĺžka: 17.2612 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Kremencový prameň, Bezová studnička
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Pezinok (vlak, bus, parkovanie nad Zumbergom)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.13 (0.42)