Úvod

Pri ceste Považím ma dávno fascinoval výrazný skalný hrebeň Vršatca, dobre viditeľný z okolia Ilavy. Návštevu tohto vrchu, ktorý dal v minulosti názov aj trvanlivej saláme, som roky odkladal. Čas na túru konečne dozrel v strede júla. Pridal sa ku mne aj kolega s kamarátom, obaja vášniví fotografi.

Trasa

Pruské - sedlo Chotuč (zelená) - Vršatské Podhradie - Zrúcaniny Vršatec (modrá) - Sedlo pod Chmeľovou - Červený Kameň (žltá) - Červenokamenské sedlo - Lednica (modrá)

Opis túry

Vršatské Podhradie

Veža pruštianskeho kostola odbíja tri štvrte na štyri, keď vyrážame za svetla čeloviek do nočných ulíc. Docestovali sme autom. Dôvod skorého nástupu je prozaický - fotenie východu slnka nad horami. Ulicami obce prejdeme veľmi rýchlo - chodník zabočí vpravo do výmoľa a o chvíľu už stúpame tmavým lesom. Značku stratíme a ani sa ju nesnažíme nájsť - z mapy je zrejmé, že stačí stúpať - zablúdiť nie je kam. Asi po trištvrte hodine opäť narazíme na značku; to sme už na okraji mohutnej lúky, chodník je prešliapaný naprieč. Po dosiahnutí lúčneho temena nastáva prvá fotozastávka. Zjavujú sa "červánky" a kontúry severu Bielych Karpát a protiľahlých Strážovských vrchov. Po hodnej chvíli sa pohneme hore lúkou, sotva po štvrťhodinke chôdze už vychádza slnko a to je ďalší dôvod na prestávku. Nasleduje krátky výšľap cestou cez lúku plnú vysušených kravincov. Krajinu zalieva mäkké červené svetlo, pred nami je oblý Chotuč a naľavo od neho sa už črtajú Vršatské bradlá. Na lúke je pahorok Veľkého Hradišťa, vyškriabeme sa naň a už ani nepíšem, čo nasleduje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po čase pokračujeme, cesta obchádza zľava Chotuč, vkročí na chvíľu do lesa a stúpa. Pomedzi stromy sa vypína Vršatské hradné bradlo a na jeho úpätí čupí Vršatské Podhradie. Cesta lesom netrvá dlho a už je tu pohľad, čo vyráža dych - lúka nad sedlom Chotuč a celá panoráma Vršatských bradiel je pred nami. Pri rázcestníku v sedle končí zelená značka a je tu aj skromná tabuľa náučného chodníka. Pokiaľ by ste zabočili doprava, o chvíľu ste v Červenom Kameni, dokonca špička Červenokamenského bradla trčí z doliny. My však zabočíme doľava smer Vršatské Podhradie po modrej. Táto obec leží v nadmorskej výške 650 m a bezpochyby patrí svojou polohou k najkrajším na Slovensku. Ulice obce vedú priamo na úpätí brál. Za obcou odbočíme po asfaltke doprava, okrem turistickej značky je tu aj smerovka na hotel, a ostrou zákrutou stúpame nad obec. V priesečníku cesty a brál je tvarová odbočka doľava - na zrúcaniny Vršatského hradu. Chodník je dosť príkry a pod bralom sa rozvetvuje. Odporúčam zvoliť pravú vetvu, je menej strmá. My sme sa po nej vracali. Z hradu veľa nezostalo, výhľady sú však fantastické. Okolité bradlá, lesno-lúčne Biele Karpaty, Považie so Strážovskými vrchmi (na obzore vidno Maníny). Do horného hradu sa lezie cez dieru-puklinu a v skale je miestnosť s oltárikom ako kaplnka. V prípade zlého počasia by sa tu ukrylo možno šesť ľudí.

Červený Kameň

Po návrate z hradu už vieme, čo nás čaká, prezreli sme si to zvrchu. Za skalnou hradbou je údolie s jedným funkčným hotelom a s jedným hotelom v rekonštrukcii, sú tu aj menšie (zatvorené) chaty a rázcestník s viacerými smermi. V tomto území aj stretneme troch turistov, sú prví aj poslední počas dnešného dňa. Vydáme sa hore lúkou medzi Chmeľovou (najvyšší vrchol bradlovej časti Bielych Karpát) a Vršatskými bradlami. Je to krátky prudký výšľap, nespotíme sa však vďaka chladnému vetru, ktorý podúva už od rána. Lúka nie je spasená ani pokosená, sme v prírodnej rezervácii. V sedle pod Chmeľovou je lúčny porast ešte hustejší a vlhší. Doľava vedie slabo prešliapaný neznačený chodník na vrchol Chmeľovej, my však ideme priamo. Dve náučné tabule informujú o unikátnosti flóry a fauny tohto územia a avizujú prítomnosť pralesa. Po chvíli vstúpime doň a viackrát obchádzame obrovské pováľané buky. Márne hľadáme vzácne živočíchy, najmä motýle jasone, ktoré sľubovali tabule, všetky sa niekde ukryli. Zostup lesom je miestami prudký, nie však nebezpečný. Les redne, zjavujú sa malé lúčky plné motýľov, jasone však chýbajú. Medzi krovinami sa začína objavovať nová dominanta - Červenokamenské bradlo. Les sa skončí a vychádzame na mohutnú skosenú lúku - v jej pravom hornom rohu sa nachádza chata v pozadí so skalnými vežičkami. Natiahneme sa do trávy a vychutnávame si panorámu Červenokamenskej doliny s impozantným bradlom. Dedinu však nevidno, je hlboko zarezaná v údolí. Remízka oddeľuje jednu lúku od druhej a hneď za ňou je rázcestie, pripája sa tu náučný chodník zo sedla Chotuč. Žltá značka smeruje doľava na lúku. Aj keď je pokosená, badať vyšliapaný chodník. Keby nebol, treba klesať smerom do pravého dolného cípu. Potom už nasleduje lesný úvoz a zakrátko sme na asfaltke v obci. Vedľa kostolíka, cez most a doprava. Po ceste sú potraviny a kúsok obďaleč krčma s poetickým názvom "pod horami, pod skalami" kde sa zastavíme. Za krčmou ešte kúsok po hradskej a potom odbočka doľava.

Lednica

To už stúpame lesnou cestou priamo a neskôr traverzom kopca, ktorý sme pred časom obdivovali z náprotivnej strany doliny. Les ustúpi lúke a pohľad späť opäť vyráža dych - Chotuč a Vršatské bradlá z tejto strany pôsobia dosť drsno a pri troche fantázie pripomínajú Stoh a Rozsutec. Na horizonte lúky je chata v prestavbe a vedľa nej ohnisko. Nastal čas na kulinársku vložku - opekanie. Ja osobne na túrach jem len studenú stravu, ktorej venujem minimum času. Moji spoločníci majú iné návyky a keďže máme dosť času, rád sa prispôsobím. Suchého dreva je v lese dosť a o chvíľu už pojedáme opekanú slaninu, špekáčiky a klobásy. Zapíjame ich studeným pivom z termosky. Keď sa po čase pohneme, ledva sa vlečiem lúkou do Červenokamenského sedla. Zato mám čas na opätovný obdiv tunajších lúk. Druhovo pestrejšie na Slovensku sotva nájdete. Rovnako ako lesy, úplne uchránené od monokultúr vysadených človekom. Okolo nás dole kopcom prefrčia dvaja motorkári, vystrojení ako z motožurnálu. V sedle cesta zabočí doľava a vedie krajom hory. Neskôr chodník zabočí vpravo kolmo dolu zarastenou lúkou. Pozerám na zvláštnu rastlinu, ktorá tu siaha vyše kolien. Áno, je to "praveká" praslička, väčšiu som videl len na obrázkoch Zdenka Buriana. Cesta sa stočí doľava a vojde do lesa. Na lúke za lesom začne nečakane stúpať. Je tu mylné rázcestie, značky nikde. Treba sa však vydať ďalej do kopca a na rázcestí s lúčnou cestou odbočiť doprava. Trasa vedie kúsok po vrstevnici a lúky tu hýria množstvom zaujímavých kvetov a tráv, poletujú tu všakovaké motýle. Fotíme a pomaly klesáme. Okrem spätného pohľadu na hory, odkiaľ sme prišli, sa otvorí aj výhľad vpred - Lednické bradlo je priamo pred nami.

Modrá značka vedie pravým okrajom lúky a bradlo obchádza. Vydáme sa k nemu neznačenou cestou, keďže vedie nižšie položeným lúčnym terénom, vidíme ju pred sebou. Pod bradlom na lúke je elegantný drevený smerovník s tabuľkami na blízke obce. Za ním je možno obdivovať panorámu náprotivných Strážovských vrchov. Tesne pod pätou bradla sú lavičky a stoly. Nás však zaujme vyšliapaný chodník pomedzi skaly. Zvedavosť zvíťazí a štveráme sa až na malú plošinku uprostred skál. Lednické bradlo nie je monolit, sú to dva "žraločie" zuby a potom tri vlny súvislého ostrého hrebeňa. Čuduj sa svete, z plošinky vedie prešliapaný chodník smerom na hrebeň. A ten končí na pohodlnej rímse, ktorá vhodne dopĺňa štít hrebeňa a umožňuje priemerne zdatným "skalolezcom" dostať sa vyššie. Rímsa nevedie až nakoniec, potom je to už hrebeň široký asi meter, neskôr aj menej, z oboch strán lemovaný kolmými stenami. Kolenačky a štvornožky sa mi podarí preliezť takmer až na vrchol. Výhľad je fantastický, dedina ako maľovaná pod nohami, susedné skaly-zuby a hory všade vôkol. Po opatrnom zostupe sa vyberieme späť na modrú značku, ktorá nás čoskoro privedie do obce. Cestou ešte fotíme bradlo, ktoré je z tohto uhlu ešte impozantnejšie, obrovské mraky vhodne polarizujú svetlo. V obci ešte navštívime miestnu krčmu, obzriem si zdola hradné zrúcaniny a nasadneme na autobus, ktorý nás odvezie späť do Pruského.

Záver

Tento kút Slovenska nie je veľmi propagovaný. Na samotnom internete toho tiež veľa nenájdete. Z krajinárskeho, botanického a zoologického hľadiska však nesporne patrí k najzaujímavejším kútom Slovenska. Prekrásne lúky, zachovalé zmiešané lesy, kontrast oblých chrbtov a červenkastých bradiel, hlboké doliny s rázovitými obcami, množstvo motýľov. Možno aj vďaka horšej dostupnosti verejnou dopravou je oblasť chránená od masovej návštevnosti, čo asi ocení väčšina z nás.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek