Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Na výsosť Poľany hory

Na Poľanu sa po očku pozerám dlhé roky. Ak si odmyslím dávne lezenie na Kalamárke, či krátke túlanie sa v okolí Melichovej skaly, veľmi som o toto horstvo nezavadil. Chcelo by to poctivú túru, ktorá by zahrnula okraje kaldery, ale aj centrum krátera. Poľana so svojim vencom vrcholov pritiahne môj zrak vždy, keď cestujem okolo, preto je iba logické, že do edície Príručka starých svišťov by mala pribudnúť aj dominanta uprostred Slovenska. Treba len dodať, že opisovaná výprava je typická mladícka nerozvážnosť.

Vzdialenosť
30 km
Prevýšenie
+1680 m stúpanie, -1680 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 22.05.2014
Pohoria
Slovenské stredohorie: Poľana (CHKO Poľana)
Trasa
Voda
Strelnícky salaš (válovy), Bukovina
Nocľah
Strelnícky salaš na Bukovine
Doprava
parkovanie pri domoch pri Bátovej v Hrochotskej doline
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2014_polana.gpx

Trasa

Jánošíkova skala – Pri Bútľavke – Ponická Bukovina – Strelnícka Bukovina, salaš – sedlo Jasenová – Kopce – Poľana – sedlo Priehybina – Zálomská – Kyslinky – Jánošíkova skala (trasa na mape)

Vari len pred týždňom zúrila na Slovensku víchrica, ktorá pováľala státisíce stromov, nedalo sa vylúčiť, že aj na Poľane budú nepriechodné úseky. Ale nedalo sa to zistiť inak, iba vyraziť do terénu. Ako som písal minule v zhrnutí pravidiel starého svišťa - v prvý deň sme sa opäť vymotali s Monikou z domu neskoro, v popise túry by sa teda hodilo skôr 1,5 dňa… Sprevádzať nás bude iba Hugo, lebo po poslednom výlete na Tematín naša Čili kríva na jednu labku. Až v neskorom predpoludní hľadáme miesto na parkovanie, neďaleko horárne Bátová vidím vo svahu pod Jánošíkovou skalou dreveničku a pri nej chlapa, čo kosí s malotraktorom trávnik. Usmievavý pán nám ukáže miesto za domom, kde máme zaparkovať, ponúka nás vodou a vysvetľuje, ako sa dostať nad aj pod skalu.

Popod Jánošíkovu skalu

Je nádherný teplý deň, len svieža zeleň svedčí o tom, že je ešte jar. Vychádzame na lúku pod masívnym bralom, nevieme, či sa pozerať na biele oblaky, hory okolo nás, či na senníky, alebo kvety pod nohami. Monika sa pýta, či ideme po značke a odvetím jej, že áno, ak sa dostaneme hore na hrebeň, tam kdesi vysoko narazíme na modrú značku. Z lúky schádzam k potoku s tým, že by sme prípadne mohli skúsiť vyliezť na samotnú skalu alebo sa prebijeme pod ňou. Vchádzame po prti do húštiny a chvíľu počúvam názory na chodenie po lese v miestach, kde sa to len tak hemží medveďmi. Po pár metroch nachádzam zvážnicu, ktorá nás vedie pod skalu. Podľa starej mapy by mala smerovať priamo do kopca, kde by sa mala napojiť na traverzujúcu lesnú cestu.

Moja úvaha je jednoduchá - nabrať čo najrýchlejšie výškové metre smerom na prvý markantný vrchol krátera Poľany - Ponickú Bukovinu. Znamená to takmer 700 metrov prevýšenia, ale najprv ešte obliekam dlhé gate, lebo dávnejšie nepoužívaná cesta je zarastená žihľavou. Steká po nej voda, v bahne zbadám najprv odtlačok medvedej labky o veľkosti mojej dlane, potom pozorujem velikánsku stopu, ale radšej nechávam fotoaparát tak, nebudem predsa známeho ursusofóba, ako je Monika, ešte upozorňovať na nebezpečenstvo. Vyspevujeme, debatujeme, popiskujeme, kým nám pľúca stačia, navyše Monike na batohu cengá špeciálna rolnička. Nad nami pomedzi stromy vidíme masívnu Jánošíkovu skalu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta smeruje do strmého svahu, chvíľami ešte vidno ledva znateľnú stopu po LKT, ale onedlho len stopy zveri ukazujú, kadiaľ ísť. Je tu poriadny svah, okolo nás to vyzerá ako prales, obdivujeme statné buky a smreky, veľa tlejúceho dreva leží na zemi. Pod baldachýnom jarného lístia je všetko ako pod zeleným filtrom. Fascinuje ma, ako zver logicky vyhľadáva trasy v teréne, väčšinou stačí sledovať jej prte, no pod skalným útesom nám nezostáva nič iné, len balansovať po kameňoch a fučiac stúpať nahor. Monike radím vybaliť paličky, mne však tréning rovnováhy v strmom svahu vyhovuje, už myslím na budúce túry v Tatrách. Prekvapuje ma, ako si v strmine počína náš dvojkilový Hugo, preskakuje kamene, popadané stromy či nánosy ihličia a nezdá sa mi, že by s tým mal čo len najmenší problém.

Mne zo surovej “medveďoidnej” húštiny duša až krochká blahom. Nefalšovaná divočina, o ktorej sa v mnohých krajinách na tomto kontinente môže ľuďom iba snívať. Svaly na nohách dostávajú zabrať, ale aj tu platí pravidlo starého svišťa: Aj relatívne jednotvárne pohyby ťa privedú na vrchol, ak si vytrvalý a budeš v tom pokračovať dostatočne dlho.

V duchu pravidla sa zrazu dostávame na udržiavanú lesnú cestu, chvíľu oddychujeme, študujeme mapu. Po traverze na východ by sme mali naraziť na kolmú cestu nahor (neskôr sa ukáže, že neexistuje…), čo by nás priviedla popod Ponickú Bukovinu k zrubu Horalka. Máme za sebou úsek, ktorý si vyberú iba nezbední turisti s dávkou masochizmu, lebo do podobných strmín bez náznaku chodníka, s batohom nabaleným na prespanie v stane, sa vydajú iba skutoční milovníci neporušenej prírody. Rozumej, toto je len pre šibnutých.

Cesta stúpa, prechádzame rezerváciou Pri Bútľavke, obdivujeme bralá, dokonca jedno skalné okno. Opäť vidíme v bahne odtlačok laby medveďa, spomínam Monike aj prvé stopy a prekvapuje ma, že ich videla, lebo pri jej panike z hnedých huňáčov by som čakal, že ju zláka iba 500 m vzdialené auto a bude trvať na zmene trasy, takže v duchu dávam pred jej statočnosťou klobúk dole. Teraz máme za sebou 500 výškových metrov na vzdialenosti približne 1,2 kilometra a odtiaľto sa nevrátime, ani keby sa tu promenádoval grizly.

Keď začne cesta prudšie klesať, ohŕňame nosom nad vývojom, neradi sa vzdávame získanej výšky. V tej chvíli vidíme výraznú prť, ktorou by sa dalo opäť nastúpiť do ďalšej strminy, nechávam Moniku stáť a vydávam sa nadol. Tam nachádzam najprv opačnú hranicu rezervácie Pri Bútľavke, poriadny útes nad cestou a za rohom vidím, že cesta dlho nebude klesať, tak volám na Moniku, nech zíde ku mne. Po ďalšom kilometri prichádza zdola lesná cesta, ktorá začína dolu na Kyslinkách. Trochu zmätkujem, lebo pôvodne som chcel trafiť na cestu, čo stúpa do sedla východne od Ponickej Bukoviny, ale namiesto toho sme sa nechali zlákať inou sľubne vyzerajúcou zvážnicou. Až po chvíli ma Monika upozorňuje, že sa nejako vraciame späť. Po kontrole mapy zisťujem, že sme urobili oblúk naspäť, tak treba rozhodnúť, čo ďalej.

Ponická Bukovina

Počas prípravy túry som viackrát obzeral vrchol, lebo je to na severozápade masívu Poľany prvý markantný bod, ktorý vidno z veľkej diaľky. Nevedie naň značená trasa, aj teraz sa predierame lesom, občas si pomáhame náznakom zvážnice a väčšinou sa pohybujeme len po prtiach, prípadne hľadáme menej hustý porast. Konečne sa otvára pohľad na sever, lebo je tu rúbanisko. Zo záverečného hrebienka s úžasom pozeráme na Prašivú, za Hiadeľským sedlom sa vypína masívna Smrekovica vo Veľkej Fatre, kde sme na na jeseň spali počas prechodu hrebeňovky.

Uvedomujem si, že našimi túrami si postupne vytyčujeme navštívené kóty vysoko nad Slovenskom, ktoré potom pohľadom spájame do stále hustejšej siete. Postupujeme na 1294 metrov vysoký vrchol, odkrýva sa nám pohľad aj na Rakytov, Čierny kameň, Ploskú a Borišov, vrcholy, ktorými sme prešli vlani na jeseň. Potom sa predierame hustým porastom úzkeho hrebeňa, opäť sme v húštinách. Na konci sa nedá prejsť ďalej, prekvapene pozeráme do hlbiny pod nami ako z balkóna, musíme sa prebiť neobyčajne strmým terénom zľava a až zdola vidíme, že východný koniec vrcholového masívu Ponickej Bukoviny je zakončený andezitovým útesom. Tu niekde musel byť lávový prúd, ktorý stvrdol na kameň. Mäkšie časti sopky potom za milióny rokov odniesla voda a vietor. Zrod hory prebehol za nesmierneho rachotu a hrubého násilia prírodných síl. Vtedy bola Poľana ešte o 1000 m vyššia a bola tu asi vulkanická púšť.

Z vyhliadky vidno hrebeň Nízkych Tatier a vzadu vykúkajú zasnežené Vysoké Tatry. Postupujeme pozdĺž chotárnych znakov, je tu náznak vychodeného chodníka, ale pri zostupe do sedla nachádzame polom, kde treba neustále kľučkovať a hľadať cestu. K starým popadaným stromom pribudli minulý týždeň ďalšie. Najviac ma prekvapuje krátkonohý Hugiško, ktorý skáče, prelieza, prediera sa a neúnavne medzi nami pobehuje, väčšinou ide tesne za mnou. Je tu poriadne strmo, toto je náročné aj dolu kopcom. Máme za sebou neobyčajne namáhavú etapu, veľa výškových metrov väčšinou ťažko schodným terénom. V sedle Bukoviny nachádzame modrú značku, odteraz by sme mali chodiť o niečo civilizovanejšími chodníkmi.

Salaš na Strelníckej Bukovine

Ešte kilometer, najprv stúpame (výškové metre cítime v nohách) a prichádzame na rázcestie s menom Bukovina (v mapách nesprávne ako Ľubietovská Bukovina). Niekde by mal byť prameň, ale nikde nič nevidím, možno som len očarený prekrásnymi lúkami, ktoré vytvárajú nádhernú scenériu - vari najkrajšiu z celej trasy. Slnko klesá k obzoru, čo ideme robiť? Uvažujem, že naberieme vodu a prejdeme aspoň do sedla Jasenová. No prameň nevidím. Siaham do navigácie, kde mám z Hikingu uchované rôzne údaje a objavujem, že len 1200 metrov od nás je salaš s poznámkou, že hneď vedľa bude zdroj vody. Neváham, keďže máme posledný polliter vody a je 17.30 h, ideme tam. Ako sa volá? Salaš na Strelníckej Bukovine. Samá Bukovina, asi preto sú tu také krásne solitérne smreky!

Zdržiavam náš postup fotením, pripadám si ako japonský turista na Hradčanoch. Najprv stúpame na Ľubietovskú Bukovinu (sic!) a obdivujeme blízky Ľubietovský Vepor, za ktorým sa črtá hrebeň Nízkych Tatier. Salaš je blízko, nádherné sú nielen stromy, ale aj blízky Vepor. Obzeráme sa späť na našu prvú Bukovinu, z ktorej sme nedávno zostúpili, odtiaľto nevyzerá až tak dramaticky, ale my vieme svoje.

Salaš je útulná búdka pod skupinou smrekov, jeden poriadny stromisko leží zvalený vedľa, našťastie fúkalo správnym smerom, inak by koliba skončila veľmi zle. Monika rieši ubytovanie, objavujem bandasku a idem po vodu. Chodím tam ako bludná ovca, až napokon uvidím na lúke rovno oproti chajde kovové žľaby, do ktorých ústi hliníková rúra z trávnatého svahu a prúd vody je prekvapivo silný. Prekračujem žľab, Hugo ide za mnou a pri pokuse preskočiť válov skončí v ňom a podstupuje nedobrovoľný kúpeľ. Varíme, chystáme nocľah, robím oheň, ale dlho pri ňom nevydržím, vyháňa ma vietor. Ešte povinné fotky zapadajúceho slnka, ktoré zachádza kdesi za fatranský Japeň. Aj keď sme prešli len niečo vyše 10 kilometrov, prudké stúpania a ťažký terén nás primerane vyčerpali.

Do sedla Jasenová

Ráno sa budíme do utešeného rána, akurát vidíme, že sa zakalil vzduch a diaľkové výhľady sa výrazne zhoršili. Opúšťame útočisko salaša a dávame sa na cestu. Po návrate na rázcestie značiek si Monika všimne nápis “VODA”, včera som bol vari slepý. Máme natankované do všetkých fliaš, veď dnes má byť teplo. Najprv nás čaká pochod temným lesom nadol, potom opäť stúpanie, a keď uvažujem koľko z 30 minút sme prešli, nachádzame smerovník ešte z federálnych čias, ktorý hovorí, že do sedla Jasenová pôjdeme ešte 1/2 hodinu.

Všetko by bolo pekné, keby ma neomínala na päte nová topánka. Aj keď som v nových vibramkách prešiel dve kratšie túry, urobil sa mi včera pľuzgier. Dávam naň špecializovanú náplasť a chvíľu to pomáha. K našej modrej značke sa od Vepra pripája červená, moja vysnená Rudná magistrála. Smer sa mení na juhovýchodný a v prieseku obdivujeme hrebeň, po ktorom sme prišli. Na tomto mieste som urobil svetlom rozjasanú fotku, ktorá je titulnou k článku. Kráter Poľany je impozantný, ale po chvíli zaregistrujem, že na päte sa čosi udialo, tak druhé prerušenie. Náplasť sa naozaj zošmykla, tak dávam novú a ešte ju prelepujem chirurgickým leukoplastom. Opäť chvíľu funguje, cestou obdivujeme vojnový hrob a prichádzame do sedla, kde nasrdený vyzúvam topánku ešte raz. Beriem tretí typ náplasti a mením ponožky za suché.

Na Poľanu

Najprv sa škriabeme na Brusniansky grúň, smer nášho postupu sa otáča viac na juh a cez chodník leží čoraz viac popadaných stromov. Niektoré musia pochádzať zo staršej kalamity, lebo turisti okolo nich stihli vyšliapať nové chodníky. Fučíme pod batohmi, dnes je dusno napriek tomu, že sa pohybujeme stále vo výške nad 1100 metrov. Niektoré stromy nemá zmysel obchádzať, treba ich preliezať, Hugo ma prekvapuje svojimi výskokmi, keby som ho mal napodobniť, musel by som preskakovať 6-metrové stromy. Päta ma stále bolí, tak nasleduje ďalšia kontrola, tentokrát náplasť drží, ale uvedomujem si, že na batohu sa mi hompáľajú päťprstovky.

Ďalšia rada starého svišťa: S novými topánkami neriskujeme a radšej pribalíme ľahkú náhradnú obuv, ktorá je osvedčená. V mojom prípade sú to päťprstové topánky, ktoré nosím prakticky na každú túru a teraz ma naozaj vytiahli z biedy, ani neviem, prečo mi to neprišlo na um skôr. Ľahkonohý teraz hopkám pomedzi kamene a korene, dávam si pozor, kam stúpam, boľavá päta odteraz nerobí problémy.

Na jednom mieste preteká cez chodník potok, zastavujeme a varíme si vifonky. Keď sa chceme vydať ďalej, Monika zisťuje, že pri toľkom preliezaní a predieraní jej musela vypadnúť z batoha fľaša s vodou. Našťastie sme na to prišli a z potoka sme teda potrebnú vodu doplnili, kam sa len dalo. Chodník vytrvalo stúpa, popadané stromy rátame na desiatky. Nikde to nie je tak zlé, že by sa nedalo prejsť, ale preliezanie a obchádzanie je tak trochu únavné. Neviem, kto vymyslel názov pre čučoriedky, ale určite sa cez ne ten človek nepredieral ako my. Po tomto zážitku by som ich nazval skôr čučohustky. Väčšinou sa pohybujeme za hranou kaldery z vonkajšej strany, sme ochudobnení o pohľady do krátera, ale prales Poľany nám to vynahrádza svetlom v korunách stromov, v pohľade na odumierajúce popadané stromy, či na semenáčiky, ktoré zaujímajú ich miesto. Vidíme nádherný prastarý les, podľa popisu rezervácie Zadná Poľana by to mal byť jediný pôvodný smrekový les tohto druhu na andezite.

Tam, kde sa chodník stáča na juh ma Monika upozorňuje na prostý drevený kríž. Tu zomrel Dr. Pavol Hložný v októbri 1944, no nikde sa mi nepodarilo vypátrať, o akú udalosť išlo. V tom čase prebiehalo SNP, ale nič sa mi nepodarilo zistiť, snáď napíše do diskusie niekto dajakú stopu.

Doteraz sme boli úplne sami, až na kóte Kopce stretávame dvoch chlapov, oblečením by som ich zaradil skôr k ochranárom alebo lesníkom. Chvíľu debatujeme, potom ideme strmo dolu kopcom a potom ostro nahor na hrebeň Strungy. Tam odbočujeme na skalnú vyhliadku, kde si môžem vyfotiť závratné hĺbky, ako by povedal klasik:

Čo vidí? - výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? - hory zázračné stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

Toto sme sa učili v škole, ale až teraz mám pocit, že plne chápem nášho romantického básnika.

Konečne kráčame priamo hranou krátera a otvára sa nám pohľad na vzdialenú Jánošíkovu skalu, smer nášho stúpania na Ponickú Bukovinu, a potom putovanie po hrebeni. Kúsok ďalej je vyhliadka Zbojnícky tanec, z ktorej obdivujem lesnícku osadu Snohy a vzadu, vzadu to musia byť Biele Vody - miesto hlboko vryté do mojej pamäti. Odtiaľ som sa v 80-tych rokoch veľakrát fascinovane pozeral spred senníka babky Škopíkovej sem na majestátny masív Poľany.

Kúsok ďalej stojíme skutočne na vrchole, kde sa kúštik od smerovníka skrýva ďalšia záhada: pozostatky základov nejakej stavby, medzi kameňmi vidím zvyšky trámu a v ňom masívny železný klinec. Tuší niekto, čo na úplnom vrchole Poľany niekedy stálo? Stretávame ďalších turistov, ktorí už zdiaľky cengajú rolničkou na plašenie medveďov. Za dva dni to bolo všetko, štyria turisti na hrebeňoch Poľany, inak sme boli úplne sami.

Do centra krátera

Obaja cítime únavu, podpísal sa pod tým včerajší výstup a tiež dlhé úseky mimo akejkoľvek rozumnej cesty, preliezanie padnutých stromov, táto kombinácia znamená, že sme si nevybrali ľahkú túru. Aj Monika tvrdí, že to je asi najťažšia túra, akú sme spolu prešli. No dosiahli sme najvyšší bod nášho putovania a je čas myslieť na zostup. Doteraz sme si užívali pochod po hrebeni - vlastne to bol okraj krátera vari najväčšieho vulkánu v strednej Európe. Teraz sme zvedaví na centrum sopky.

Nechce sa mi schádzať v ľahkých topánkach, zvažujem opäť nasadiť si moje vibramy. Kontrolujem náplasť a žasnem. Drží perfektne a gél vyplnil škaredú dieru po zodranom pľuzgieri. Obúvam si vysoké topánky a do konca túry o probléme s pľuzgierom nebudem vedieť. Malé tajomstvo starého svišťa: zázračná náplasť sa volá Compeed.

Zostup do sedla Priehybina je výživný. Mám to vyskúšané - ak sa pri zostupe zapotím, potom ide o poriadne klesanie. Podobné je to tu. Úhľadný chodník sa vinie dolu svahom, sem-tam ešte treba obchádzať spadnuté stromy, ale pomerne rýchlo sme dolu v priehybe. Pri pohľade do dolín si uvedomujem, že sme poriadne vysoko, veď z Poľany k autu máme zísť 860 metrov, to zodpovedá aj vysokým tatranským stenám. Mám podobný pocit, ako keď sme schádzali z Machnatého, ale odvtedy sa nám kondícia výrazne zlepšila. V sedle si doprajeme posledný väčší oddych, vysedávame, polihujeme a likvidujeme zásoby syra a sušených paradajok. Aj Hugo dojedá posledné zvyšky svojho jedla.

Najprv potrebujeme zísť po žltej značke, ktorá sa ukázala ako strmá cesta zaliata na dlhších úsekoch vodou. Nové topánky až na pľuzgier, obstáli v teste dobre (Salewa Alp Trainer), nič nepremoklo a podrážky držali výborne. Napriek Monikinej rolničke uvidím parádneho lišiaka, ale ten radšej rýchlo mizne v lese, len náš Hugo chytá jeho stopu a chcel by ho sledovať, no na zavolanie ide za nami.

Obzeráme sa okolo seba, uvedomujem si, že rozmery krátera sú kolosálne! Prichádzame na asfaltovú cestu. Popri nej vidíme všelijaké zaujímavé veci, ale najkrajšie sú lúky v kotli s názvom Dolná Zálomská, kde ešte raz takmer rozžeravím fotoaparát. Sme v dokonalej prírode, krása vyráža dych a civilizáciu nám najviac pripomínajú všetky (dve) slovenské bojaschopné stíhačky Mig-29, ktoré nám nad hlavou robia letecký deň.

Za dlhého pochodu asfaltkou mám pocit, že neviem uhasiť smäd, tak siahame do posledných zásob vo fľašiach. Keď tak kráčame a kráčame, zrazu si uvedomujem, že ešte pred chvíľou som hľadel z hrebeňa hôr do hĺbky, teraz sú okolité hory pekne vysoko nad nami. Je čas umlčať srdce Monikinej hrkálke špeciálnym magnetom, konečne ticho! Ideme tak rýchlo, že mi z klesania zaľahlo v ušiach, čo je počas chôdze dosť zriedkavá záležitosť.

Kyslinky som si predstavoval ako väčšiu usadlosť, líšky tu dávajú dobrú noc. Nezabudnuteľný zážitok má Hugo, prvýkrát vidí kravu, zježí sa, prikrčí a zúrivo šteká. Krava stuhne, ale potom ľahostajne pokračuje v prežúvaní. Na Kyslinkách sa stres príliš nenosí…

Posledné kilometre

Z Kysliniek sa ešte raz rozhliadame, vidíme viaceré úseky našej trasy, mám pocit, že som ich išiel pred týždňom. Ohmatať krajinu vlastnými nohami, to je úplne iná úroveň poznania, ako sa pozerať z diaľky. Keď stojím na kopci, mám svet pri nohách. Je to pocit, ako keď duch človeka má chuť vzniesť sa do vzduchu, ako motýľ, nad vlastné telo, nad hory a les, nad celý svet, nad bolesť i čas. Tam hore som bol, pohľad do dolín a rovín sa stal mojou súčasťou, to mi nikto nikdy nezoberie, tak ako čas, ktorý som strávil s niekým, koho mám nadovšetko rád.

Posledný nápor bol zdanlivo dlhý, slnko nám svietilo do tváre, vlastne by sme mohli našu túru nazvať Cesta za slnkom. Ráno sme išli na východ, cez obed na juh a večer na západ. Stále so slnkom v tvári. No na konci sa mi z toho lepí jazyk na podnebie. Máme dosť. Je zvláštne, že sme unavení, ale myslím si, že sa pod to podpísal nezvyčajný terén a prevýšenia. Predierať sa čučohustkami, to sa nepošťastí každý deň…

Keď uvažujeme, že sme naše auto hádam minuli, zrazu vidíme domček na lúke, za ktorým sa dobre skrýva náš tátoš. Odolávam pokušeniu zhodiť batoh a vyzdvihnúť ho potom s autom. Naposledy, s ubolenými svalmi, kráčame hore kopcom. Potom len odhodiť ťažký náklad (stan a karimatky sme vláčili zbytočne) a vyraziť domov. Boli to intenzívne dva dni. Až najbližšie pôjdem okolo, už z diaľky uvidím Ponickú Bukovinu a budem presne vedieť, kde a ako to bolo. Lebo som zem objal vlastnými krokmi. A vy ste tam boli teraz so mnou.

Rozsiahla fotogaléria z túry

Fotogaléria k článku

Najnovšie