Trasa

Slanská Huta – Kresaná skala – Malý Milič – sedlo pod Veľkým Miličom – Skárošská vyhliadka – Suchá hora – údolie pod Sereňou – Veľká Márovka – Dobrák – Slanská Huta

Cestou autom nás pred Novým Salašom upútalo odpočívadlo na cyklotrase, a preto na chvíľu zastavujeme a vchádzame do lesa pod vrchom Šipšer, kde je niekoľko pekných balvanov. Ktohovie, možno práve v tejto oblasti budeme objavovať niečo nové a túlať sa v nepoznanej, neznámej časti medzi dedinami Slanec a Nový Salaš. Nasadáme do auta a pokračujeme smerom na Slanskú Hutu. Po zaparkovaní pri bývalom hospodárskom družstve v dedinke Slanská Huta rozbaľujeme mapu Slanských vrchov a hľadáme, kadiaľ bude najideálnejšie začať dnešnú trasu.

Slanská Huta

Dedina v nadmorskej výške 490 m, popri ktorej preteká potok Terebľa, je vďačným turistickým miestom v oblasti Veľkého Miliča, ktorým prechádzajú dve turistické trasy a nová cyklotrasa. V jej chotári sa nachádza najväčšie množstvo obranných bunkrov – ropikov, ktoré boli budované pred II. svetovou vojnou. Nad dedinou je červená turistická medzinárodná trasa E 3, v smere od Prešova cez Dubník, Herľany, Slanec, Byštu do Slovenského Nového Mesta, kde opustí našu vlasť. Aj dnes začneme i skončíme v tejto podhorskej dedine naše putovanie v Slanských vrchoch. Po krátkej porade, kde a kadiaľ sa pôjde, vyrážame v smere novej zelenej cyklotrasy č. 5713, spájajúcej obce na východnej strane Slanských vrchov a v Maďarsku v Miličskej oblasti. Prvým cieľom je skalný útvar nesúci názov Kresaná skala.

Kresaná skala

Vydávame sa na západ po cyklotrase, ktorá sa spája s lesnou cestou prichádzajúcou od Slanca a smeruje k jazeru Izra. My hľadáme chodník, ktorým by sme mohli pokračovať hore k červenej E3, kde sa má nachádzať skalný útvar. Odbočujeme vpravo a po 150 m pri malej lúčke vedľa cesty smerujeme lesným chodníkom nahor. Podľa GPS súradníc rýchlo nachádzame Kresanú skalu. Nachádza sa na severnom svahu Veľkého Miliča - andezitové bralo s päť- až sedem-uholníkovými prúdmi. Stuhli pri vychŕlení lávy, podobné som mal možnosť vidieť pod hradom Somoška – kamenný čadičový vodopád. Kresaná skala je do 200 m dlhá a okolo 15 m vysoká. Škoda, že celú krásu výtvoru nám kazí presvitajúce slnko svojimi lúčmi, ale aj tak stalo za trocha námahy spoznať pre nás neznámu časť Veľkého Miliča. Na vyhľadávačoch sa o skalnom útvare dajú nájsť zmienky i na iných stránkach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokochali sme sa na prírodnom výtvore a následne po 200 až 300 metroch sa dostávame na červenú turistickú trasu. Odbočujeme vľavo a o chvíľku sme pri mokradi vedľa lesnej cesty. Po červenej budú naše kroky smerovať na juh pod Suchou horou do sedla pod Malým Miličom. Pri chate s posedením je smerovník a žltá značka, po ktorej sa vyberieme. Cestou nachádzame studničku, z ktorej je vyvedená vodárenská rúra. Bola urobená alebo opravovaná v roku 1993 podľa dátumu na nej.

Malý Milič

Konečne sme v sedle pri chate Milič, kde sa dá prijemne oddýchnuť. Za jej zadnou časťou pokračuje hrebeň Malého Miliča. Malý Milič je národná prírodná rezervácia (NPR) s 5. stupňom ochrany, a preto sa k tejto časti prírody budeme aj patrične správať. Hrebeň je zaujímavý aj svojím tvarom v podobe hviezdice, kde sa na vrchole spájajú jeho ramená. Nás zaujímajú skalné útvary, ktoré sa nachádzajú pod vrcholom z východnej strany. Sú tu dve vyhliadky, ktoré nám poskytujú výhľad na dolný Zemplín a Slanské vrchy severným smerom. Pri lepšej viditeľnosti je krásne vidieť Vihorlatské vrchy s najvyšším vrchom - Vihorlat s jeho rovným, akoby useknutým vrcholom. Veď je to vyhasnutá sopka.

NPR Malý Milič bola vyhlásená v roku 1950 s výmerou 14 ha. Jeho nadmorská výška je 759 m s pralesovitým porastom buka a duba na skalných sutinách ryolitových brál. Hniezdi tu krkavec čierny a rastú chránené rastliny. No nás skôr zaujímajú skalné tvary. Terén je dosť ťažký a neprístupný, ale aj tak schádzam trocha nižšie, aby som videl aspoň časť tejto nádhery. Bolo by dobre dostať sa dole pod skaly, to by ale bolo zdĺhavé a toľko času nemáme. Napriek tomu okrajom jednej časti skaly schádzam pod ňu, aby som sa pozrel na stĺp, ktorý sa tam nachádza. Bránia mi v tom konáre a listy stromov, ale aj tak ma očaruje. Budem rozmýšľať o trase, aby som sa k nim dostal zdola, aj keď to bude určite oveľa namáhavejšie. Kocháme sa výhľadmi na Slanskú Hutu, Slanec, Zemplínsku Teplicu a Sečovce. V podstate je za dobrej viditeľnosti krásny výhľad na rodný Zemplín. Hore si oddýchneme a posilníme sa chlebíkom a sladkosťou. Doplníme tekutiny a schádzame k chate, kde sa zamýšľame nad mapou, kadiaľ sa vyberieme ďalej.

Cesta po hraničnej čiare

Náš priateľ Honzo nebol ešte na Skárošskej vyhliadke a je len niekoľko desiatok metrov vzdialená od plánovaného odbočenia zo štátnej hranice na Suchú horu. Od chaty v sedle pod Malým Miličom pokračujeme po žltej značke do sedla pod Veľkým Miličom. Priateľom sa nechce ísť na vrchol Veľkého Miliča, ale bolo by hriechom, ak by som sa 250 m nevyštveral. Pozrieť sa, či tam niekto nebude. Nebol, ale cestou dole z kóty 896 m som sa stretol s cyklistom, ktorý tam chodí často a spoznali sme sa. Prehodili sme pár slov a už som upaľoval za kamarátmi na Skarošskú vyhliadku. Dostihol som ich skôr na hrebeni jedného kopca, kde priateľ Tóno fotil skalky v podobe pravekého jaštera. Ďalej hranicou schádzame k samotnej vyhliadke. Je z nej prekrásny pohľad na Zempléni hegység (Tokajsko-zemplínske vrchy), smerom ku Kechnecu, Čani s jej štrkoviskami, ďalej Košice so železiarňami a Volovské vrchy nad nimi. Stretávame mladých turistov z Prešova, ktorí idú na Izru. Oddychujeme a čerpáme silu k prekonaniu plánovanému úseku cez Suchú horu (806 m).

Suchá hora

Vraciame sa trocha späť, aby sme nemuseli prekonávať výškové metre, lebo slniečko poriadne pripeká. Po hrebeni schádzame k samotnému vrcholu Suchej hory, ktorá sa nachádza v chránenom území Marocká hoľa. Dúfame, že nás aspoň niečo v pralesnej časti očarí. Je tu niekoľko padnutých stromov po búrke, ktoré časom spráchnivejú a budú vytvárať kolorit pralesa.

Na dvoch kmeňoch objavujeme hlivu bukovú v prekrásnych trsoch na padnutých stromoch. Vyplašíme užovku, ktorá sa pod stromom skrúti do klbka a zaujme obranný postoj. Pokračujeme ďalej po hrebeni, kde objavujeme kamenný vrchol a pod ním niekoľko skál a balvanov, ktoré si zdokumentujeme. Ešte v nižších partiách Suchej hory je jedna skala a pokračujeme dole k Marockým lúkam s poľovníckymi posedmi. Na samotnej Suchej hore toho veľa nebolo, ale aj to potešilo.

Najsevernejší bod Maďarska a cesta späť

K smerovníku na Malej Marovke nejdeme. Sme blízko maďarsko-slovenskej hranice a najsevernejšieho bodu Maďarska a preto troška odbočujeme. Stretávame jednu oddychujúcu rodinku s deťmi. Trošku si oddýchneme a vraciame sa na lúku a smerujeme po zelenej smerom ku Skárošu. Zelená sa na lesnej ceste stáča vľavo a ideme údolím medzi Sereňou (645 m) a Márovkou. Kamenistou cestou stúpame hore k zelenej značke. Cesta je dosť kamenistá, vysypaná kamením, po ktorom sa dobre nekráča, ale na zelenej je to iné. O chvíľu míňame studničku pred Veľkou Márovkou, kde sa dá oddýchnuť v odpočívadle. Krátka pauza a ide sa smerom po červenej k rázcestiu Dobrák, kde po žltej pomedzi popadané stromy smerujeme k odpočívadlu Ortaše so studničkou, kde sa dá osviežiť a oddýchnuť pred posledným úsekom. Cestou míňame jeden ropík a prekračujeme potok, za ktorým je hospodárske družstvo. Je tam zverník s chovom muflónov. Ešte zopár obrázkov milých zvierat a sme v dedine. Posledné metre sú na páliacom slnku nepríjemné a sme na konci túry.

Záver

Dnešný deň bol príjemný aj napriek takmer tropickému počasiu. Od horúčavy nás uchránil tieň stromov. Trasa bola stredne ťažká s trvaním 7.35 h. Dostali sme sa tam, kde sme sa dostať chceli a videli, čo bolo v pláne, ba aj naviac.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek