Túra

Na Veľký Choč po 30 rokoch

08.08.14
Ak nerátam jednu nedokončenú vychádzku v oblasti Zádielu, tak náš výstup na Veľký Choč v júli 1984 bola naša prvá spoločná túra. Po 30 rokoch sme si to konečne zopakovali. Treba dodať, že impozantný slovenský vrch, ktorý patrí k našim najdominantnejším horám vôbec, si plne zaslúži svoju slávu a najprv som ani nechcel písať článok, lebo som si myslel, že ich na Hikingu musí byť veľa. Ale nakoniec som s prekvapením zistil, že bola iba reportáž z jedinej zimnej túry.

Trasa

Jasenová, chatová osada pod Bralom – Drapáč – Veľký Choč – Stredná poľana – Drapáč – chaty pod Bralom (trasa na mape)

Osnicová predohra

V rámci cyklu Príručka starých svišťov sme dodržali bufeťácku tradíciu, lebo sme našli asi najmenej náročnú verziu výstupu na Veľký Choč (s ohľadom na prevýšenia a vzdialenosti). Naša turistika na Orave začala v piatok, kedy sme z kamarátovej chaty na Malej Lučivnej vybehli na Osnicu. Nooo, vybehli, ako vybehli. Vôbec som nevedel, že do svahu Magurky je umiestnená zjazdárska cyklistická trať, lebo práve po tej sme sa s fučaním dostali k vrchnej stanici lanovky a odtiaľ sme prešli na Osnicu. Je to od východu prakticky prvá malofatranská hoľa s perfektným výhľadom na Veľký Rozsutec a Stoh. Bezmála 1000 výškových metrov v parádnej strmine nám dalo zabrať, ale prírodné krásy stáli za námahu. Potom návrat na Strungový príslop a zostup po žltej značke bez chodníka po pasienkovej lúke je dosť náročný, poriadne nám tam povykrúcalo členky. Zato salaš pod Osnicou nad Veľkou Lučivnou patrí k najromantickejším miestam, aké som kedy videl. Zostup serpentínami do doliny je príjemný a krásny. Trasu si môžete pozrieť tomto odkaze. Ak by ste si chceli pozrieť aj fotky z túry, potom klikajte na plus.google.com. Výstup na Osnicu nám poslúžil ako postupné nahryzkávanie Malej Fatry. Sem chceme prísť neskôr a poriadne prešlapať celé horstvo, teraz sa len z okraja s posvätnou úctou pozeráme do rajskej oblasti a robíme si chute.

Osnicová rozcvička mala byť zároveň testom, ako budeme znášať dve tisícmetrové prevýšenia dva dni za sebou a tak prišiel rad na Veľký Choč. Pred 30 rokmi sme išli po modrej značke z Valaskej Dubovej, spomínam si na ňu len matne, ale hlboko na mňa zapôsobili priam otrokárske stúpania. Dnes volíme inú trasu, tak hľadáme nejaké miesto na zaparkovanie v okolí Jasenovej s myšlienkou, že sa vrátime potom po zelenej cez Vyšný Kubín, ale nejako sa mi na stavenisku nedarí. Prichádzame až na stavbu nového cestného mosta. Tam zízam do mapy, keď mi padne zrak na nenápadnú odbočku z hlavnej cesty. Vyštartujem po nej a dostávame sa k sedielku za Bralom.

Ide o prístupové cesty ku chatám, pri jednej parkujeme a naši havkáči ihneď utekajú na prieskum. Majiteľka chaty zároveň zabúda, že práve telefonuje a s úsmevom od ucha k uchu nadšene víta našich jorkšírov. Pýtam sa, či tu môžeme nechať zaparkované auto a nie je s tým nijaký problém. Ešte nám ukazuje, kde presne je červená značka, na ktorú sa chceme dostať a môžeme vyraziť. Neskôr na mape objavujem, že vyraziť odtiaľto, je pravdepodobne najmenej náročná legálna verzia výstupu na Choč. Jednak sme ušetrili nejaké výškové metre a odtiaľto je to pomerne krátka prechádzka, i keď s obstojným prevýšením.

Už čoskoro na vlastnej koži zisťujeme, že na Veľký Choč neexistuje bufeťácky výstup z akejkoľvek strany, značka nás bez okolkov zavedie na strmú cestu, ktorá je miestami vymletá úplne až na šmykľavý skalnatý podklad a poriadne sa zapotíme hneď od počiatku. Ešte šťastie, že v horúci deň môžeme časť výstupu absolvovať v tieni lesa.

Chodecká vsuvka

Tak ako včera, aj dnes som svedkom čudnej veci, že Monika v identických topánkach “bicykluje” na miestach, kde som prešiel bez pošmyknutia. Zarazilo ma to a pokúšam sa prísť veci na koreň. Nakoniec je tu ďalšia klasická téma/mudrovanie z príručky starých svišťov. Vysoké turistické topánky sú dobré v tom, že chránia chodidlá a členky, ale niektorí ľudia potom chodia tak, ako keby mali na nohách sadru. V bežnom teréne to nehrá veľkú rolu, ale v strminách, na skalách a šmykľavej hline je technika chôdze rozhodujúcim prvkom bezpečnosti. Pre efektívnu chôdzu je potrebné očami odhaliť aj najmenšie nerovnosti, hrany a naopak - šmykľavé mokré korene, či miesta s potenciálom šmyknutia. Potom treba postaviť nohu tak, že človek využíva pohyblivosť chodidla, prstov a nespoliehať sa na to, že halabala položená podrážka všetko udrží. Nie je rozumné stavať sa indiferentne naplocho, ale pracovať s chodidlom, podrážkou a nerovnosťami. Ťažko sa to bez ukážky vysvetľuje, ale po rokoch s prekvapením zisťujem, že ľudia sa nenaučili chodiť. Horolezecký výcvik je v tomto ohľade obrovskou výhodou, lebo lezenie človeka núti skúmať skalu, liezť na trenie, inokedy zas využívať lišty a hranky a všetkému prispôsobovať biomechaniku chodidiel. Zdanlivo banálna vec sa môže stať otázkou života a smrti na chodeckom, no exponovanom teréne, ako sú Roháče a pod. Nezvládnutá technika spôsobuje predčasnú únavu, lebo neistá chôdza vedie ku kŕčovitosti a zbytočnému zapájaniu svalov. Pouvažujte nad tým niekedy a nezanedbajte vlastné experimenty. Nie je chôdza ako chôdza…

Najstrmšie miesta nakoniec úspešne prechádzame, stačí vytrvalo kráčať a prichádzame na prekrásne lúky v oblasti Roveň, kde sa trasa mierne položí a potom nás čaká opäť strmší výstup na Drapáč. Tam vidíme medvediu stopu na chodníku, ale zároveň pribúda turistov. Ja nad korzom krútim nosom, zato Monika víťazoslávne vypína zvonenie na macorolničke. Jej sa nával ľudí páči, lebo medveď hnedý je dnes určite zalezený hlboko v lese.

Chodník stúpa a stúpa, objavuje sa hranica lesa, sklon sa zmenšuje len občas. Na lúkach obdivujeme júnovú kvetenu, ktorá na škrapoch a skalných stupňoch ešte viac bujnie a takmer poležiačky fotím prekrásnu skupinku horcov. Ľudí pribúda, ešte kúštik a treba prejsť úsek s reťazami. Prekvapuje ma, že tu vôbec sú, ale v prípade dažďa, snehu, či poľadovice sa možno zídu.

Stádoviensis a fialový endemit

Tu uvidíme vrchol Choča, ktorý je doslova obsypaný turistami, ako keby chudák trpel na chorobu homo sapiens stádoviensis. Sprava sa na našu trasu pripája zelená značka, ktorou chceme neskôr zísť dolu a o chvíľku sme na vrchole. Čili šteká, ak sa k nej niekto priblíži na nedovolenú vzdialenosť, len Hugo (z rodu dementorov) na veľkú blaženosť turistiek vrtí chvostom a nechá sa hladkať.

Rozhliadame sa z vrcholu, bufetíme, keď tu zrazu zbadám, že na tienistej strane vrcholového brala sa stále niekto šarpe s fotoaparátom, skupinky ľudí tam niečo obzerajú a ochkajú pri tom. Idem sa pozrieť, započujem rozhovor, že to je nejaká endemická fialka, ktorá sa vyskytuje len tu na tejto severnej vápencovej stienke Veľkého Choča a nikde inde na svete. Ani na internete sa ľudia nevedia zhodnúť, niektorí sa rozplývajú nad unikátnosťou a iní zas tvrdia, že to je úplne bežná viola alpínska. Aj ja sa teda šarpem a zblízka si jednou rukou kvietky fotím. Je to neuveriteľné, ale v kolmej stene sa v štrbinách vyskytuje niekoľko trsov krehkého kvietku. Až by si chcel človek povedať: Hľa život, kde si sa tu v tieni nehostinnej skaly vzal?

Je mi vlastne jedno, či to je alebo nie je endemit, lebo pre mňa to bol jedinečný pohľad, ktorý som zaplatil vlastnou námahou, aby som mohol obdivovať fialovú nádheru, s ktorou som sa práve tu stretol v priestore a čase na najmenej pravdepodobnom mieste.

Mediálni havkáči

Po botanickej medzihre, kedy na vrchole fotím aj iné kvety, obzeráme široké okolie. Vidíme Liptovský hrad, kde sme boli vlani, Prosečnô i náš “6-litrový Sivý vrch”. Na juhu si obzeráme Ľupčiansku Maguru, kde sme vo víchrici testovali snežnice, či záver trasy našej veľkofatranskej hrebeňovky. Na západe vidíme včerajšiu Osnicu, ktorá odtiaľto vyzerá iba ako kopček. A vidíme aj budúce ciele našich výstupov, ale o tom inokedy. Od Máliného stúpajú do modravého vzduchu paraglajdisti, dnes majú vzorovú termiku, jeden sa v stúpajúcich prúdoch dostáva najmenej 500 metrov priamo nad naše hlavy.

Pozeráme aj na juh, kam sme pred 30 rokmi z vrcholu schádzali a kdesi v okolí Žimerovej sme pri potoku spali v bivakovom stane, Monike som vtedy doniesol požičaný spacák aj karimatku, v noci pár metrov od nás brechal srnec, hoci dodnes sa o pôvode toho zvuku prieme.

Teraz však odchádzame iným smerom a strmým chodníkom po zelenej sa blížime k nádhernej lúke Strednej poľany. Aj z vrcholu vidno strechu Hotela Choč, ku ktorému sa teraz s paličkami v ruke vydávame. Každú chvíľu stretávame turistov, jeden mladý chlap s veľkým batohom nás zdraví: “Nazdar, psíčkari z Hikingu!”, tak sa smejem, že naši havkáči sa stali hádam mediálne známymi osobnosťami.

Zostup je poriadny, ale malebný a cvakám fotoaparátom o 106. Nezdržiavame sa pri salaši a smerujeme prekrásnym traverzom na Drapáč, Choč nás dnes odmeňuje parádnymi pohľadmi počas celej cesty. Do prírodných krás zapadajú aj dve vyslovene pekné poľské turistky, jedna z nich v bikinách mi pripomenula, ako sme pred 30 rokmi prišli na záver chočskej výpravy do Turíka na zastávku ČSAD a Monika len v plavkách sa ani nestihla obliecť a hneď prišiel autobus. Babky v šatkách sa pozerali s odsúdením, chlapi sa pri svojich ženách tvárili, že sa nepozerajú a chudák šofér sa nevedel sústrediť až do Likavky, dodnes sa na zažitej scéne smejeme.

Slnko je vysoko, ďaleké výhľady sa od rána zmenili, tak v priesekoch opäť fotím Malú Fatru, v strmine pod nami sa objavuje Bralo a o chvíľu sme pri aute.

Záver

Bola to krátka, aj keď relatívne namáhavá vychádzka na jeden z najkrajších vrcholov. Išlo sa mi napriek včerajšej túre výborne, len Monika hovorí, že nabudúce ôsmykrát na Veľký Choč nemusí ísť. Opravujem ju, že až bude inverzia, v snežniciach si to hádam nenecháme ujsť…

Album fotiek z našej prechádzky

Fórum 10 príspevkov
Na Veľký Choč po 30 rokoch 30/05/15 16:09 10 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Okolo Omšenia cez Baske, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. dnes Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Godova skala – skryté poklady Malých Karpát Poznáte stav, keď túžite vyraziť niekam do prírody, ale zároveň sa vám nechce hrdlačiť na dlheeeej túre s ťažkým batohom? Nechcete ísť na strmé štíty a krkaháje, horúčava vám ide “vyraziť dekel” a vy chcete podstúpiť len krátku, ale na krásy intenzívnu vandrovku. Tak sme sa v istú nedeľu popoludní vybrali na Majdán, Rybáreň, Parinu a Godovu skalu. 09/10/19 Pavol Timko Malé Karpaty
Útulňa Žliabok Počas túry v okolí Loviec som bol pod sedlom Rakyta príjemne prekvapený skromnou, ale napriek tomu takmer ideálnou útulňou. Pre turistov, prechádzajúcich hlavným hrebeňom Tribeča, sa takto ponúka možnosť prespať pod strechou, v krásnom prostredí, navyše hneď pri vodnom zdroji. 14/09/19 Pavol Timko Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Okolo Omšenia cez Baske, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. dnes Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Mních z Martinčeka Liptov je plný skvelých miest ako stvorených pre výlet. Napriek tomu sa vám môže hodiť aj tento môj tip, vhodný najmä pre rodiny s deťmi. Vyberieme sa totiž na krátku prechádzku na vŕšok Mních, týčiaci sa rovno nad Ružomberkom. Výhľady sú zaručené. včera Andrea Morongová Veľká Fatra a Choč
Túra Tiesňava Prieboj a Peňažná z Ihráča Vždy ma poteší, keď domáci poznajú svoje okolie, zaujímavé lokality v ňom, keď vedia ich históriu a hlavne, keď si uvedomujú jej krásu a význam. Nie je to vždy tak. Veď z nejednej pamiatky sa už stalo smetisko alebo bola zničená kvôli vlastnému sebeckému prospechu. Taktiež ma teší, keď si tieto vedomosti nenechajú len pre seba, ale pamiatku sprístupnia, hoci aj miestnym značením, a tak umožnia, aby aj iní ľudia mohli obdivovať jej krásu a oceniť jej hodnotu. včera Danka Tomášiková Kremnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Na Veľký Choč po 30 rokoch 30/05/15 16:09 10 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Chočské vrchy
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1608 m n. m.
    • min: 710 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 920 m
    • klesanie: 920 m
  • Vzdialenosť
    • 9 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 07.06.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 49.1647 ° SŠ
      dĺžka: 19.3089 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.1647 ° SŠ
      dĺžka: 19.3089 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Ružomberok (vlak, bus)/Dolný Kubín (vlak, bus) - Jasenová (bus, parkovanie v chatovej osade pod Bralom nad dedinou)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.99 (0.37)