Cesta cez Nassfeld

Po troch dňoch strávených v Korutánsku som sa rozhodol, že sa pozriem do Talianska. Chcel som prejsť čosi v Karnských Alpách, ale severné, rakúske svahy boli ešte pod snehom. Vstával som okolo štvrtej a o pol hodiny som bol na ceste. O 6.30 h som sa autom vyštveral do sedla Nassfeld na rakúsko-taliansku hranicu. Minul som zopár hotelov a prišiel som k cestnej zábrane. Bola na nej značka „zákaz vjazdu“ s dodatkovou tabuľkou a vedľa nich akýsi oznam v priesvitnej fólii. Bohužiaľ, všetko po taliansky. Keďže touto rečou nevládnem, snažil som sa dozvoniť na recepcie v priľahlých hoteloch. Neúspešne. Sezóna sa ešte nezačala a hotely boli zatvorené. Ešte chvíľu som lúskal oznam, ale nešlo to. Napálený som sadol do auta a obišiel som zábranu. Nato som nekonečnými serpentínami, občas tunelom, zbehol do Talianska.

V mestečku Pontebba som trochu blúdil, ale nakoniec som našiel správnu cestu. Dokonca som zazrel prťavú tabuľku so šípkou, na ktorej stálo „Climbing wall“ (lezecká stena). Konečne čosi v zrozumiteľnom jazyku.

Via ferrata Ferrante di Ruffano

Odstavil som tátoša na štrkovej lavici neďaleko potoka a vybral som sa ku skale. Z hôr tu schádza úzke údolie, kaňon, ktorého ústie je zatarasené mohutnou skalnou vežou. Na vežu vedie niekoľko horolezeckých ciest a sú tu dve via ferraty. Staršia, Palestra di Roccia am Rio degli Uccelli, je vetchá, nezaujímavá, v podstate slúži horolezcom na schádzanie zo skaly. Novšia je však parádna. Volá sa Via ferrata Ferrante di Ruffano a postavili ju v roku 2012. Je poriadne exponovaná, často vedie hore mierne previsnutou skalou, je však veľmi dobre istená. Pozdĺž celej trasy je natiahnuté hrubé oceľové lano a nad skobami sú plastové kužele, zrejme tlmiče pádu.

Via ferrata Ferrante di Ruffano je náročnejšia na silu rúk, napriek tomu som si ju užil. Je poriadne divoká. Z vrcholu skalnej veže je pekný výhľad na juh. Istenie je aj na zostupe, kde je do skalnej platne vysekaných zopár stupov. Podľa internetu má ferrata náročnosť D, ale hodnotil by som ju skôr D/E.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sentiero attrezzato Rio degli Uccelli

Vrátil som sa k autu. Mal som v pláne ísť Sentiero attrezzato Rio degli Uccelli, lenže ferrata postavená počas I. svetovej vojny začína v mestečku. Aby som si ušetril zachádzku, vybral som sa hore strmým zalesneným svahom. Bolo to náročnejšie, pretože les bol plný kriakov. Sem-tam som musel preliezať či obchádzať popadané stromy, ale dalo sa to prejsť.

Vyšiel som na malú lúčku na hrebeni akurát k rázcestiu so šípkou. Medzitým som si v papieroch, ktoré som si doma vytlačil, prečítal, že Sentiero attrezzato Rio degli Ucceli je chodník, ktorý je neudržiavaný a na mnohých miestach zosunutý. Nemec, ktorý ním šiel pred pár rokmi, sa musel v polovici údolia otočiť a vrátiť. Veľmi ma to nepotešilo. Avšak na rázcestí bola nová tabuľka, na ktorej sa písalo, že chodník v roku 2012 obnovili. Opäť som raz mal šťastie.

Sentiero attrezzato Rio degli Ucceli vedie svahom nad kaňonom Rio degli Uccelli. Zo skalných ostrohov sú pekné výhľady. Fascinovala ma najmä skalná veža s ferratou, ktorá stojí v ústí rokliny. Na náročnejších miestach je chodník istený novým hrubým lanom, avšak zatiaľ čo v minulosti viedla trasa priamo, takmer po vrstevnici, v súčasnosti všetky strže obchádza. Na trase chodníka je jeden rebrík. Dobre som sa na ňom pobavil. Je totiž hliníkový, výsuvný, presne taký, aký kúpite v najbližšom železiarstve. Na skale ho drží spleť oceľových lán.

Zosuv

Postupne sa vzdialenosť medzi chodníkom a dnom údolia zmenšovala, až som sa ocitol pri potoku. Voda v ňom bola tyrkysovo zelená. Preskočil som na druhý breh, kde riedko rozmiestnené značky dopĺňali skalní mužíci. Po kilometri som potok preskočil naspäť a značka sa nadobro stratila. Nebolo jej. Podľa mapy som mal ísť okrajom lesa strmo nahor, no tam bol iba žľab plný skália. Postupne mi došlo, že treba ísť hore spúšťou. Bol to zážitok. Štveral som sa hore nestabilnou suťou, ktorou stekali kalné cícerky vody. Bolo zrejmé, že žľab vznikol iba pred pár mesiacmi, či týždňami. Na jednom balvane bol postavený skalný mužík, iné potvrdenie trasy som na 200 výškových metroch nevidel.

Vyliezol som nad žľab a predo mnou sa otvorila mesačná krajina. Bol som na okraji krátera obrovského zosuvu. Tento nebol nový, vznikol pred viacerými rokmi. Stúpal som hore nízkou kosodrevinou a obdivoval som ostré odtrhové hrany. Myslím, že sa každý rok zosunie kúsok svahu. Veľa stromov bolo naklonených, zopár sa ich váľalo na zemi, a nad kotlom sa vznášal biely oblak vápencového prachu. Ako v kameňolome.

Sentiero Bepi della Schiava

S mapou v ruke som trafil na rázcestie nad zosuvom. Bola tam tabuľka, na ktorej nestálo, že je chodník Sentiero attrezzato Rio degli Uccelli obnovený. Písalo sa tam čosi v zmysle, že je provizórne spriechodnený. Od rázcestia som kráčal chodníkom Sentiero Bepi della Schiava, ktorý vedie tesne pod hrebeňom. Je nádherný. Bol postavený počas I. svetovej vojny, a tak jeho trasu spevňuje množstvo múrikov. Je tu veľa starých drevených mostíkov. Na miestach, kde sa chodník zosunul, sú kolíky a železné raťaze. Oceľové lano sa vyskytuje zriedkavo.

Z chodníka sú nádherné výhľady. Severne je kopec Monte Bruca, ktorého južné svahy sa zrútili. Zdá sa, že kotol, ktorým som stúpal na rázcestie, vznikol práve vďaka zosuvu tohoto kopca. Minul som rázcestie a vyštveral som sa na Monte Brizzia (1570 m). Vrchol sa týči priamo nad mestečkom. Zdobí ho obrovský a poriadne škaredý kríž. Na druhej strane, z kopca je nádherný výhľad na Júlske Alpy, v ktorých bolo v polovici mája ešte veľa snehu.

Návrat

Z Monte Brizzia som sa vrátil na neďaleké rázcestie a schádzal som budovaným chodníkom. Na jednom mieste boli šípky, ale vychodený chodník sa nevetvil. Keď som zbehol pár sto metrov pod šípky, uvedomil som si, že to bolo rázcestie. To znamená, že teraz neschádzam do Pontebby, ale do údolia Rio Bombaso, ktorým som išiel pred pár hodinami autom. Spravil som si zachádzku.

Zbehol som do údolia, po asfaltke som prešiel cez tunel a zahol som na štrkovú cestu. Minul som vodnú elektráreň a štrková cesta vyústila na asfaltku práve na mieste, kde bola cestná zábrana so zákazom vjazdu a vysvetlivkami. Bol to opačný koniec uzávery, ktorej začiatok bol v sedle Nassfeld. Keď som tam dorazil, k značke prišla skupina motorkárov. Po anglicky som sa ich opýtal, čo je na tabuliach napísané. Vysvetlili mi, že sa tam píše, že je cesta v čase 8.00 - 12.00 a 13.00-16.00 uzavretá, pretože ju opravujú. Znamená to, že keď som po nej išiel autom, bola otvorená.

Prešiel som cez Pontebbu a ako som sa štrkovou cestou vracal k autu, zďaleka som videl babku, ktorá pobehovala po ceste. Keď som prišiel bližšie, všimol som si, že z jednej strany cesty berie veľké kamene a hádže ich na druhú. Zabíjala malú vretenicu. So svojou biednou zásobou talianskych a medzinárodných slov som sa jej snažil vysvetliť, že je to iba vretenica a tá je pre dospelého človeka neškodná (vipera, bambini kaput...), ale babka proti môjmu vysvetleniu vehementne protestovala. Zrejme tu žijú vretenice, ktoré sú jedovatejšie, ako naše.

Záver

Toto bola moja prvá prechádzka v Karnských Alpách (Karnische Alpen / Alpi Carniche). Ak sú všade tak divoké ako severne od mestečka Pontebba, musí to byť zaujímavé pohorie. Škoda, že je od nás tak ďaleko.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek