Túra

Krivánska Fatra pre labužníkov

01.09.14
Keď som nedávno písal, že sme si z Osnice robili chute na prejdenie Krivánskej časti Malej Fatry, netušil som, že sa to splní tak rýchlo. Prešli iba dva týždne, mne sa posunulo prednášanie jedného seminára na neskôr, tak som mal zrazu dva dni v kalendári, ktoré nie sú nabité termínmi. Pohľad na predpoveď počasia sľuboval, že letný slnovrat nebude pokazený tropickými horúčavami, stačilo len overiť miesto na nocľah v chatách a vyraziť.

Trasa

Strečno/Nezbudská Lúčka – Starhrad – Chata pod Suchým – Suchý – Malý Kriváň – Veľký Kriváň – Chata pod Chlebom – Steny – Stoh – sedlo Medziholie – Štefanová (trasa v mape)

Na Hikingu som videl článok o tom, ako absolvovať ešte dlhšiu trasu za deň! Tak to teda prrŕ. My si to prejdeme pekne pomaličky, rozvážne, ako sa to na starých svišťov patrí. Fotiť sa bude! Keďže netreba vláčiť stan, spacák a karimatku, nahádžem do batoha veľkorysejšiu fotografickú výbavu vrátane zrkadlovky, nuž vyše 3,5 kg to nakoniec malo. Náš príbeh môžete sledovať vo fotoalbume (vyše 230 fotiek).

Začíname tým, že sa autíčkom vezieme do Štefanovej. Nechať na oficiálnom parkovisku je nezmysel, lebo jeho účelom nie je strážiť autá v noci, ale vyberať parkovné cez deň. Preto zastavujeme až pred jednou chatou a idem sa spýtať, či im nebude prekážať zaparkované auto. Milá pani v reštaurácii hovorí, že to je v poriadku. Posielam teda Moniku, nech na oplátku aspoň nejakú tržbu urobí. Vracia sa s čajom a kávou, ale aj to máme nakoniec zadarmo, lebo chata neubytovaným nepredáva. Žasnem nad toľkou pohostinnosťou!

V nádhernom slnečnom dni čakáme na autobus, len ujo šofér sa hnevá, že náš miniatúrny trhač nemá náhubok, ale nakoniec sa podvolí a usadíme sa úplne vzadu, kde hrozba Hugo rýchlo zaspáva v náručí. V Žiline máme asi 50 minút do odchodu vlaku, motáme sa centrom mesta a sme zhrození, koľko špiny všade vidíme. V krajine s armádou nezamestnaných nevieme zariadiť, že dávky nebudú len tak za nič, ale že si ich treba odpracovať, napr. pri upratovaní a čistení verejných priestranstiev našich de facto zbankrotovaných miest! Aspoň, že vlak je čistý a vystupujeme v Strečne, aby sme konečne začali našu túru. Je popoludnie, ale to je v poriadku, dnes nám stačí vyjsť na Chatu pod Suchým.

Vedeli ste, že v Nezbudskej Lúčke je nad cestou útes, na ktorom sú božie muky, kde sa na jeseň tvorí hmla a straší? Dnes v slnečnom letnom dni to nehrozí, ale choďte sa tam niekedy pozrieť za súmraku v sychravom dni. Teraz obzeráme hrad Strečno a asi po tridsiatykrát si sľubujeme, že tam budeme musieť niekedy zájsť. Popri trati ideme na lúky, kde som pred časom fotil hrad v jesenných farbách.

Cez Starhrad na Chatu pod Suchým

Húštinami pod lesom sa dostávame do doliny pod Starým hradom, bol som tu niekoľkokrát predtým, len Monika má premiéru. Všade je pomerne veľa ľudí, bola pekná nedeľa, ľudia chodia na túry, opekajú si a postupne ukončujú víkendové aktivity, len my sa práve preto vyberáme do hôr. Výstup na hrad netrvá dlho. Jeho ruiny sú v dosť dezolátnom stave, ale ešte stále možno rozoznať dispozíciu priestorov. Bohužiaľ, behom pár minút sa zaťahuje obloha a pri výstupe po hrebeni na vrch Plešel začína pršať. Nemám rád chodenie do kopca v daždi zakutraný v nepremokavých odevoch, vyparovanie cez mokrý goretex je len teória, v stúpaní vyrobím toľko potu, ako keby som rovno zmokol. Pončo sa mi javí byť o trochu lepším riešením. Príručka starého svišťa hovorí jasne: najlepší “goráč” (rozumej = pomer medzi vodovzdornosťou a odparovaním) je dáždnik... Kvôli dažďu vynechávame výhľady na útesoch nad Domašínskym meandrom, aparát mi je teraz nanič, tak pridávam aspoň staršiu fotku.

Našťastie ide len o prehánku a potom môžeme len v tričkách pokojne kráčať strmým svahom, zvlášť jeden úsek mi pripadal, ako keby sme liezli na strechu. Aj keď sa to nezdá, ale 800-metrový výstup na chatu je vlastne najvýraznejším stúpaním, aké nás za tri dni pochodu postretne. Lenže s čerstvými nohami nám to tak nepríde. Stretávame v protismere dosť turistov.

Po nejakom čase usilovnej chôdze pekným lesom prichádzame najprv na Plešel a potom sa príjemným sklonom chodníka dostávame na Chatu pod Suchým. Dýcha z nej tradícia, jej drevená stavba príjemne zapadá do prostredia. Výborne nám padla večera, treba povedať, že varia excelentne. Personál je príjemný, v piecke pukoce oheň, nie je tu veľa ľudí, vedľa nás hrajú karty nemeckí dôchodcovia.

Po večeri hráme hazardnú hru - vhadzujeme do sprchy výherný žetón a čakáme, či potečie teplá voda a výhra je len čiastočná - tečie vlažná. Výhodou je, že takto nám 12 litrov vody stačí pre dvoch. Blahorečím našim úžasným outdoorovým uterákom, majú len pár gramov, zbalia sa do objemu nula celá nič, skvele sajú vodu a do rána pekne uschnú.

Pokúšam sa ešte zachytiť západ slnka a štverám sa na Javorinu, kde si nejaká dvojica uprostred stôp po medveďoch stavia stan, no nenachádzam žiadne výhľady, a tak z fotenia veľa nie je, idem teda spať.

Pri raňajkách zachytím rozhovor jedného z Nemcov so slečnou pri pulte, jeho parťák vraj zvracal celú noc, tak rušia hrebeňovku a potreboval by odvoz. S tým je problém, sem žiadny taxík nepríde a chatár by MOŽNO mohol až večer. Dávam sa s chlapmi do reči, vysvitne, že pôvodne chceli včera prejsť na jeden šup zo Strečna až do Snilovského sedla podľa nejakého nemeckého turistického sprievodcu, ale poriadne stúpanie ich odrovnalo a rozhodli sa prenocovať na chate. Nakoniec vytáčam 18300 a dohadujem sa so záchranármi. Predstava, že včerajšou túrou schvátený ujko so zelenou tvárou, po pregrcanej noci, odpadne niekde uprostred strmého zostupu a budú ho musieť znášať na nosidlách, nie je najpríťažlivejšia, a tak sa odvoz z chaty javí ako najrozumnejšie riešenie, aj horskáč na druhej strane mi dáva za pravdu. Ujo zaplatí náklady, lebo poistku nemajú, ale vždy lepšie, ako potom zažívať drámy, keby mal zoslabnutý odpadnúť v nezjazdnom teréne.

Prekvapuje ma, že v diskusii pod článkom o chate som našiel negatívne komentáre, my sme s pobytom spokojní, určite to je aj o rozumnom nastavení očakávaní ohľadom horského zariadenia a tiež o úsmeve, ktorý je treba používať, ako základný dorozumievací prostriedok. Ale teraz je čas vyraziť na cestu.

Suchý, Stratenec a Malý Kriváň

Stúpanie hore zjazdovkou poznám od včera, je to dych berúca ranná rozcvička, kým sa dostaneme na lúky Javoriny. Obdivujeme Suchý v protisvetle, ktoré vyrába v lese fantastické obrazy, dostávame sa na hrebeň, v ktorom vidíme skalné útesy a pod skalou zrazu objavujeme niečo ako mariánsky svätostánok. Kúštik ďalej vidíme na strome čosi, čo vyzerá ako žltá turistická značka z plastu pribitá na strome, no je na nej aj čierny kríž, tak to neviem nijakovsky zaradiť.

Prichádzame na krásnu lúku v sedle Príslop a vidíme, že výstup bude “výživný”. Aj keď sa dá žltou značkou obísť hrebeň z oboch strán, toto neprichádza do úvahy, prišli sme si po vrcholy. Pri výstupe sa poriadne zapotíme, hore nás čaká kríž s poriadnou vlajkou, ale našu pozornosť upútava skôr výhľad na hrebene smerom k Malému Kriváňu. Žasnem nad hlbinami dolín i zelenými úbočiami. Aj keď úplne vzdialené výhľady by mohli byť lepšie, z fotografického hľadiska je dnešný deň výhra, lebo tiene mrakov pridávajú krajine dramatické tvary. Na popruhu sa mi hojdá ťažká zrkadlovka, ale dnes váhu aparátu nijako neľutujem.

Hrebeň na Stratenec cez Biele skaly je ako horská dráha. Prechádzame miestami cez lezecké úseky, ktoré by som v Tatrách zaradil k dvojkovému lezeniu, prekvapuje ma, že nikde nie sú reťaze, lebo pri daždi a poľadovici to musí byť na šmykľavom vápenci perné, možno sa očakáva, že uvedomelí turisti to v zlých podmienkach obídu žltými značkami cez úbočia hôr. Hugo napriek miniatúrnemu vzrastu úspešne prelieza všetky úseky a na Stratenci si dávame prestávku s občerstvením. Odtiaľto obdivujeme jeden z najúžasnejších výhľadov v našich horách. Skúmam pohľad na západ a zrazu mi dôjde, že maličký pahrb v hĺbke je Straník, ktorý zo Žiliny a okolitých obcí vyzerá ako výrazný vrch, no odtiaľto je len ako bradavička.

Strácame výškové metre do sedla Priehyb a potom stúpame na Malý Kriváň, pripomína mi chrbát obrovského spiaceho draka. Stále sa pohybujeme vápencovým terénom, len pohľad na hlavný masív mi napovedá, že to bude iná hornina a skutočne, prichádzame z miest, kde sa vápencový príkrov navalil na žulové jadro. Moju geologickú hypotézu potvrdzuje jama s dažďovou vodou, ktorú pozorujem v úbočí pod nami, v čistom vápenci by sa voda hneď stratila v podzemí, možno aj preto vrch dostal meno “Suchý”. Krásne vidieť predel hornín, rozhranie je v žľabe pod nami.

Na vrchole je betónový pylón, z ktorého trčí armovanie, blesky rozčesli jeho vrchol a pod ním v rozpakoch hľadím na kamenný múr, ktorý vytvára parádne závetrie s rovnou plochou, kde by sa dal elegantne postaviť stan. Špiritizujem nad účelom múrika, najviac sa mi pozdáva predstava, že počas vojny sem umiestnili protileteckú hlásku, ale nemám k tomu nijaký dôkaz. Ako na dlani máme celý hrebeň Veľkej Fatry, ktorú sme pokojným štýlom prechádzali na jeseň a vtedy sme iste pozerali sem. Na sever hľadíme na Ľadonhoru v hĺbke pod nami a vľavo vzadu bude Lysá hora v Moravsko-sliezskych Beskydoch.

Obraciame sa na východ, tam sa nám prvýkrát ukazuje podstatná časť ďalšej trasy, výhľadom dominuje Veľký Kriváň a za ním vystrkuje rožky masív Rozsutcov a nezameniteľný Stoh. Teraz nás čaká neobyčajne malebný hrebienok smerom na Koniarky, stratíme 250 výškových metrov. Cestou dostávame peknú geologickú exkurziu, vidíme zvrásnené tenké vápencové platne, také typické pre bradlové pásmo.

Bublen, Veľký Kriváň a Chata pod Chlebom

Dolu by mal byť prameň, ktorý začíname potrebovať, lebo až sem sme poriadne zredukovali zásoby vody. V sedle vidím vegetáciu, ktorá síce hovorí, že tu je vlhko, ale voda nikde. Ejha! Nezostáva nič iné, len ísť ďalej, ale po chvíli priamo na chodníku vidíme v úbočí Koniarok stružky vody a oceľovú rúrku, z ktorej tečie cícerkom. Dopĺňame tekutiny a obzeráme ďalšiu trasu. Najprv vystúpať do sedla Bublen (úžasný názov!) a potom hor' sa na Pekelník. Zdravíme sa s poľskými turistkami, ktoré vyzerajú ako sestry a už fučíme v 100 m prevýšení. Neustále vykrúcam krk, aby som nasal do seba všetky krásy okolo nás. Možno by to mali zakázať, pri toľkom obzeraní sa nedá sústrediť na chôdzu.

Na Pekelníku si vychutnáme pekný hrebienok, aby sme potom onedlho dorazili na hranu Kriváňa. Našťastie je neskoré popoludnie a hordy návštevníkov z lanovky sa medzitým vytratili. Monika čaká pri smerovníku a ja idem na najvyšší vrch pohoria. V spomienkach vidím daždivú noc, ktorú som tu pred dlhými rokmi strávil v ždiaraku, keď sme po Baraniarkach chceli urobiť hrebeň po Medziholie. To už je dávno, dnes je to tu úplne iné.

Mäkké svetlo a mraky na oblohe vytvárajú nezabudnuteľné scény, budem sa opakovať, ale hrebeňovka je možno najžiarivejší klenot slovenskej turistiky. Sme tu v ideálny čas, všetko je v plnom kvete, tráva je sviežo zelená a vyhli sme sa víkendovej premávke.

Pozorujem pod sebou Chatu pod Chlebom, zbieham naspäť na hlavnú trasu a o chvíľu sme v Snilovskom sedle. Stačí prejsť len pár kilometrov a doprajeme si pohostinnosť chaty, kde sme si rezervovali ubytovanie. Na stránke síce tvrdia, že nie je možné prísť so psom, ale náš Hugo má len čosi viac ako 1,5 kila, tak z toho nikto nerobí vedu. Zábavné je, že väčšina ľudí sa rozcíti, keď vidí nášho miniatúrneho turistu a vždy sa vypytujú, či vládze. Keby sa nám lepšie pozreli do tváre a chvíľu pozorovali radostné hopkanie a pobehovanie Huga, tak by prišli na to, že poľutovať by mali skôr nás, ale tak to na svete chodí.

Máme za sebou nádherné dva dni. Našťastie sme za posledného jeden a pol roka výrazne zlepšili našu kondíciu, ale rozhodne treba povedať, že starým svišťom by som odporúčal absolvovať túto túru, kým vládzu. Ak niekto turistikuje a športuje pravidelne, tak je takmer jedno, v akom veku vyrazí na takéto podujatie, ale musím povedať, že prevýšenia v Malej Fatre nie sú zanedbateľné a starší ľudia bez tréningu tu budú potiť krv. Spomeňte si na Nemca, pre ktorého som zháňal horskú službu. Na konci denných etáp sme cítili určitú únavu, ale všetko to bolo ešte v rámci normy, kedy si človek turistiku vychutnáva až do konca.

Veľmi dobre nám padne občerstvenie na chate, až tu človek ocení pôvod slova reštaurácia - čo znamená obnovenie síl. Na fotkách jedál pri okienku vidno, že chaty pod Chlebom aj Suchým spravuje ten istý prevádzkovateľ a aj tu konštatujem veľmi vysokú úroveň kuchyne. Zopár turistov tu je, ale vcelku je pokoj. Pomerne skoro zaľahneme, na unavené nohy je lepšia vodorovná poloha. Aj Hugiško, ktorý pobehuje celý deň bez náznaku únavy, sa mi pri nohách skrúti do klbka a spí ako zabitý.

Steny, vretenica a Poludňový grúň

Ráno ešte pred raňajkami vybieham fotiť. Oproti včerajšku je omnoho silnejší opar, rosničkári sľubujú prehánky a na nebi sa vskutku začínajú zbierať mraky. Potom sa treba výdatne najesť, spakovať všetko do batohov a vyraziť na prvú etapu - sedlo za Hromovým.

200 výškových metrov v horách nepredstavuje nič zvláštne, ale v praxi to znamená s batohom vyšliapať komplet celú televíznu vežu na Kamzíku alebo dve výškové budovy STV. Kráča sa mi dobre, Monika sa trochu sťažuje na bedrové úpony. Hugo obvykle veselo behá ako splašený. Pravidelným krokom stúpame v úbočí Hromového a zaráža ma intenzita erózie. Je možné, že v budúcnosti bude nutné urobiť technické opatrenia na spevnenie chodníka.

V sedle si dávame krátky oddych (neponáhľať sa, vedieť pravidelne oddychovať, to je jedno z tajomstiev starého svišťa), potom nás čaká skutočná perla hrebeňovky - prichádzame na Steny. Nádherný malebný hrebeň so strhujúcimi výhľadmi na blízke aj vzdialené hory, to je skutočná čerešnička na torte. Aj Veľký Choč je celkom blízko, hora na ktorej sme stáli celkom nedávno. Tieto miesta vo mne zapínajú priam dojatie, žijeme v neobyčajne krásnej krajine!

Po chvíli sa vo mne zobúdza starý senzibil a vnímam čosi, čo by sem ani nemalo patriť. Potom predstava pošmyknutia, bezmocného pádu a tma. Ach áno, január a stratená Lenka. Tu niekde to bolo. Dlho sa nad tým nepozastavujem, pocity prekonáva nádhera okolo nás.

V jednom okamihu zbadám pri nohách vypasenú a nádherne vyfarbenú vretenicu, ktorá uniká z chodníka, na ktorom sa zrejme vyhrievala. Hugo podobne bleskovo reaguje a so zavrčaním skáče vpred, pripravený ma okamžite brániť, v tej istej sekunde ho pre istotu pridržím, lebo tak malý psík by mohol mať po uhryznutí veľkej zmije veľký problém, ale had sa dáva na rýchly ústup a mne len rozbúšené srdce hovorí, že sme mali nečakané vzrušenie.

To sa hrebeň začína stáčať a odhaľuje nám parádne priepasti Stohu. Ešte potrebujeme prejsť cez Poludňový grúň, kde vyzúvam päťprstové topánky a v očakávaní zostupu do Stohového sedla obúvam vysoké vibramy. Pozeráme na chatu v hlbine pod nami, aj scenériu Vrátnej doliny a nakoniec vyrážame dolu do sedla. Je dusno, slnko sa strieda s oblakmi a v Stohovom sedle konštatujeme, že malinčie musí byť obľúbeným miestom pre medvede.

Stoh a Medziholie

V sedle sa dívame vysoko dohora, 400 metrov bude posledný šťavnatý výstup túry. Vliezame do jarabinového lesíka, v ktorom si doprajeme obed. Pri podobných výkonoch nám veľmi “neberie” a konštatujem, že som opäť zbytočne vláčil kopu jedla. Pod nami sa usadí mladý český pár, tiež jedia, nikomu sa v teple do strmého kopca nechce. Monika nejaký čas rozpráva o tom, že by sme mohli použiť traverz žltou značkou do sedla Medziholie, že ju bolia nohy, hlava a mne skôr chodí po rozume hrozba dažďa, lebo od západu sa blížia ťažké chmáry. Pozerám v telefóne meteoradar a ukazuje zreteľné zrážky blízko nás a blížia sa sem.

V lese vidíme stopy po zúfalom bicyklovaní na šmykľavej hline, po nedávnych dažďoch si niekto “užíval” krásu ílovej turistiky. Prichádzame k rázcestníku a Monika ešte raz vysloví túžbu použiť traverz, najprv mlčím, ale kým stihnem použiť argument, že asi nikdy nebudeme mať možnosť prejsť hrebeňovku kompletne (Rozsutec som išiel predtým), zrazu povie - “A tak dobre, poďme hore.” Ďalšia zásada starého svišťa: ak niekto proti niečomu prostestuje, neznamená, že to neurobí a začať sa o tom prieť, znamená iba zhoršiť šance na úspech, lebo ak raz spustíte argumenty, druhá strana bude aktívne brániť svoje stanovisko. Čušte, počúvajte a nehádajte sa. Problém sa často vyrieši sám.

Moja statočná žienka kráča strminou, český pár nás predbieha a dávame sa do reči. Vysvitne, že išli rovnakú trasu, čo my, ale oni chcú ešte prejsť Rozsutce. Hovorím, že do hodiny bude pršať, dievčina na mňa čudne pozrie a dodnes som presvedčený, že do takej miery nesúhlasila s vývojom počasia, že sa jej podarilo rozpustiť dažďové mraky, čo sa na nás nezadržateľne valili.

Ideme pekne pomaličky, najstrmšie je ešte v lesíku a postupne sa terén zmierňuje. Stoh je neobyčajná hora, obzerám ho s obdivom dlhé roky a dnes mám česť spočinúť na jeho vrchole. Povinné fotky, najmä Veľký Rozsutec je impozantný, ale zatiahnutá obloha je, bohužiaľ, na fotenie horšia. Po krátkej prestávke schádzame chodníkom dolu, vpravo pozeráme na “mrňavú” Osnicu, z ktorej sme sa pozerali sem iba pred pár týždňami. Pohľad vyvolal veľkú túžbu a pravdepodobne kvôli tomu sme dnes práve tu. Horský magnetizmus je mocný, aj keď ťažko vysvetliteľný.

Zostup je to poriadny, prvýkrát vyberám paličky. Nerád ich používam so zrkadlovkou zavesenenou na boku, lebo to obmedzuje. Rozhliadam sa ešte okolo, keď som českej turistke vehementne sľuboval dážď, ale na posledných kilometroch sa zrážky hádam vyparili. Pri výstupe som ešte pozoroval závoje dažďa južne od nás, ale teraz sú zrazu fuč, dokonca nás v sedle čaká opäť žiarivé slnko. Je tu dosť ľudí, čo väčšinou schádzajú z Veľkého Rozsutca (čaká nás o pár dní) a hovorím si, že pre starých svišťov by bolo ideálne, keby tu bola chata, kde by sa dalo ubytovať a posledný deň hrebeňovky absolvovať Rozsutce. Myslím si, že by sa slušne uživila.

Zostup do Štefanovej

Pohľad do mapy napovie, že nás čaká ešte slušný zostup. Pod sedlom si naberám vodu a postupne sa ponárame do lesa. Čaká nás vyše 400 výškových metrov, ale toto je len príjemná prechádzka dolinou. Oproti nám fučia turisti, Medziholie je veľmi frekventované sedlo, používané asi najviac pre výstup na Veľký Rozsutec. Nad Štefanovou sa les rozostúpi a otvárajú sa nám strhujúce výhľady na skalné útvary. Dominuje im JZ stena Rozsutca, kde pri prvovýstupe dokonca horolezci nečakane bivakovali. Je vyslovene horúco, fotím ešte kvety a Hugo sa prvýkrát zdráha vyraziť s nami, lebo leží a spí. Vskutku to vyzeralo byť skôr nedostatkom spánku, lebo keď vyrazí, opäť má tendenciu veselo pobehovať okolo nás.

Objavujú sa domy a pod skalným mestom je chata, kde naše autíčko poslušne nocovalo, kým sme sa tárali po horách. Bolo to dosť náročné, hrebeň Malej Fatry chodí hore - dolu ako horská dráha a vpravo - vľavo ako zajac, keď uteká pred psom. Pre horské scenérie bude patriť určite k najúžasnejším túram u nás a mali sme šťastie na výborné počasie a stretli sme pomerne málo ľudí. Hugiško spí ako zabitý a vezieme sa domov. Tak trochu unavení, upachtení v teple, aj keď to určite nebolo na doraz. Išli sme pekne pomaličky, ako sa na pohodovú turistiku patrí.

Fórum 21 príspevkov
Krivánska Fatra pre labužníkov 16/06/15 22:22 21 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hoľazne a Vlčinec z Iliavky Túry sa rozmnožujú výhľadmi, vedeli ste to? Keď sme minule nocovali v prístrešku Santa Fe pod Hoľazňami, s obdivom som hľadel na strminy nad nami a kládol som si otázku, čo to tam hore vlastne je. Doma som to pozeral v mape a tento kúštik našej domoviny ma veľmi zaujal, už aj preto, že rozoklaný skalnatý masív neoplýva žiadnou turistickou značkou. 28/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Túra Túlačka cez Vlčí kút, Rakytu a Veľkú Somorovú Tribeč mi prirástol k srdcu. Napriek temnej povesti, ktorá vznikla po vydaní známeho slovenského hororu, je to skôr útulné, neveľké pohorie, priam ideálne pre tiché táranie sa v krásnej prírode. V tomto prípade som si chcel dopriať krátku túlačku v okolí Loviec a zároveň článkom otváram edíciu “Paliho bezvýznamných vandrov”. 21/10/19 Pavol Timko Tribeč
Túra Okolo Omšenia cez Baské, Homôľku a Bartošovicu Bez mučenia sa priznám, že Strážovské vrchy sú pre mňa takmer nedotknutým terénom. Lezenie pri Omšenskej Babe a silvestrovský pobyt v Chvojnici sa odohrali ešte hlboko v minulom tisícročí. Už ani neviem, prečo som sa začal ňúrať v mape práve okolo Omšenia – vrchy, výhľady, pramene, prístrešky – každopádne sa mi zrodil v hlave hrubý koncept. Najprv som mal ísť sám, ale potom sa Monike podarilo odtrhnúť sa od povinností, a tak sme mohli vyraziť v kompletnej zostave aj s Hugom a Čili. 18/10/19 Pavol Timko Strážovské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Rozhovor Behu som úplne prepadla Víťazkou Slovenskej ultratrailovej ligy 2019 sa stala Denisa Kušnierová, ktorá už niekoľko rokov behá po našich aj zahraničných horách pod hlavičkou Trail Runners Trnava. So stovkami začala iba tento rok, no hneď to rozbalila vo veľkom štýle. Na najvyšší stupeň víťaziek sa postavila na Lazovej, Ponitrianskej aj Javorníckej stovke a na všetkých troch podujatiach stanovila nové ženské traťové rekordy. Svojimi výkonmi sa nestratila ani v zahraničí. Ako členka Slovak Ultra Trail Team si v máji vybehala 3. ženské miesto na kratšej trase rumunských pretekov Transylvania 100 a v auguste so spolubežcom Erikom Hübnerom prvenstvo v kategórii zmiešaných štafiet na rakúskom KAT100 Ekiden Trail. Sezónu SUT zavŕšila triumfom na Malokarpatskej vertikále týždeň po Javorníckej stovke. Kto by sa nechcel porozprávať s takouto maníčkou? Ja som chcela a maníčka súhlasila. dnes Júlia Batmendijnová Rozhovory
Túra Magurský NP: Diablov kameň a Magurský vodopád Vyberáme sa na nenáročnú túru k našim susedom do Poľska. Náš cieľ sa nachádza v Magurskom národnom parku (Magurski Park Narodowy). Navštívime Diablov kameň (Diabli Kamień), Magurský vodopád (Wodospad Magurski) a poprechádzame sa po dedinke Folusz. Trasa je ideálna pre rodiny s deťmi, pretože za krátky čas sa tu dá uzrieť naozaj mnoho atraktívnych krás panenskej prírody. dnes Gabriela Ferencová Nízke Beskydy, Poľsko
Túra Jesenné Grinavské jazerá Nie sú to síce žiadne veľhory, ale podhorie Malých Karpát na rozhraní lesa a vinohradov vie byť na jeseň veľmi príjemné na dopoludňajšiu vychádzku. Takto sme sa počas babieho leta s mamou a Maťkom vybrali do obľúbenej lokality nd Grinavou, časťou Pezinka. Okrem farebných vinohradov sa postupne prechádza okolo troch rybníkov. K tomu nás čakajú ešte dve pekné vyhliadky. včera Soňa Mäkká Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Krivánska Fatra pre labužníkov 16/06/15 22:22 21 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra - Krivánska Fatra (Národný park Malá Fatra)
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1709 m n. m.
    • min: 359 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2975 m
    • klesanie: 2741 m
  • Vzdialenosť
    • 31 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 22.06.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 49.18273 ° SŠ
      dĺžka: 18.86947 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.23254 ° SŠ
      dĺžka: 19.06525 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.17666 ° SŠ
      dĺžka: 18.9352 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 49.18118 ° SŠ
      dĺžka: 19.04927 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Chata pod Suchým, Chata pod Chlebom
  • Voda
    • Chata pod Suchým, pod Kraviarkami, Chata pod Chlebom, sedlo Medziholie
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Žilina (vlak, bus) - Strečno/Nezbudská Lúčka (vlak, bus)
      Štefanová (bus) - Žilina (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.93 (0.31)