Trasa

Plavecké Podhradie – Plavecký hrad – Báborská – Amonova lúka – Klokoč – sedlo Uhliská – Suchá dolina – jaskyňa Kabele – Plavecké Podhradie (trasa na mape)

Skoro ráno avšak počasie strečkuje. Po zobudení počúvam padanie dažďa na parapet okna. Čo to má byť? Veď ešte včera hlásili krásny deň, ale keď sme dohodnutí, tak predsa ideme. Po príjazde do Plaveckého Podhradia parkujeme na vhodnom mieste a ovaľuje nás chladný vetrisko. Nad hlavami nám visí slušná sivota. Nič to, nachádzame modrú značku a uvidí sa, ako to dnes vôbec dopadne. Prechádzame okolo rodinných domov a neďaleko nás sa na zalesnenom kopci pekne vypína zrúcanina Plaveckého hradu. Vyzerá to, že maximálne do polhodinky sme tam. Keď chodníček vstupuje do lesa, prechádzame okolo tabule náučného chodníku Plavecký kras a zároveň vchádzame do národnej prírodnej rezervácie Pohanská. Vychodeným skalnatým chodníkom postupne vystúpime ku odbočke na hrad a onedlho sme pod vstupnou bránou do jeho útrob. Postojíme ešte na lúčke a južným smerom pekne spoznávam Vysokú.

Začína kropiť a vstupujeme na prvé nádvorie. Ideme rovno až prídeme k zadným vyhliadkam, z ktorých vidno Záruby, Veterlín, Kršlenicu, Jeleniu horu a iné kopce. Tu aj vidno, na akom strmom podklade bol hrad postavený. Postupne ideme na ďalšie nádvorie popod pekne upravenú klenbu a vzadu vedľa mohutnej bašty objavujeme ešte vchod na ďalšie miniatúrne nádvorie. Tam sa rozložíme a po občerstvení vystupujeme na horné nádvorie. Ešte si samozrejme odskakujeme na mohutný múrik, z ktorého sa dá krásne fotiť všetko naokolo. Prichádza finále návštevy hradu, a to horná vyhliadka aj s informačným panelom. Opäť sa otvárajú nové pohľady na zadné časti zrúcaniny aj na okolie. Všetci sme vysmiati a pochvaľujeme si, že sme sem zašli. Urobíme si ešte spoločnú vrcholovú fotku a po zistení, že sme na hrade vyše hodiny, poberáme sa ďalej.

Schádzame do bukového lesa a náš ďalší cieľ je Báborská. V lese nám na hlavy opäť začínajú padať kvapky. Kašleme na ne a ideme ďalej, až prichádzame k strmému stupáku pod Báborskou. Po chvíli sa odpájame zo značky doprava, pretože chcem ísť po lúčnatom hrebienku s výhľadmi a nie lesom. Pôjdeme po ňom až k neprehliadnuteľnému rozložitému buku tesne pod vrcholom. Nad Roštúnom je intenzívny lejak, ktorý je čo chvíľa nad nami. Našťastie sa schovávame pod onen košatý buk a ten nás účinne ochraňuje pred dažďom. Nevyzerá to však vôbec ružovo a preberáme, čo ďalej. Prší ako o dušu. Keď to najhoršie prehrmelo, baby povedali, že keď sú tu, tak chcú vidieť divozely. Tak sme išli ďalej a onedlho sa aj pekne vyčasilo. Z Báborskej sme ešte samozrejme niečo pofotili a bukovými lesmi sme čochvíľa prišli ku krasovým jamám vedľa Amonovej lúky. Bola pokosená a seno na nej voňalo doďaleka. Odbehli sme sa pozrieť ku prístrešku na okraji lúky, pretože som ho ešte naživo nevidel. V jeho vnútri boli nachystané nové drevá, asi z nich bude nové posedenie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalej červenou značkou Štefánikovej magistrály pomaličky stúpame po širokej ceste ku Klokoču. Značka zo zvážnice neskôr odbočí doľava a v očakávaní divozelov stúpame a stúpame. Nie je to ale nič hrozné. Víta nás prvý divozel, no na vrchole ešte nie sme. Obchádzame tabuľu upozorňujúcu na vstup do prírodnej rezervácie Klokoč, kde predmetom ochrany je ochrana zachovalých častí prírody Malých Karpát, ojedinelého hrebeňového komplexu hôľneho charakteru s druhovo bohatou faunou a flórou. Nakoniec úspešne vychádzame na hornej lúke Klokoča. Ihneď badám slabý stav divozelov, najmä keď porovnávam s rokom 2013. Divozel úhľadný (Verbascum speciosum Schrad.) je u nás chráneným druhom so spoločenskou hodnotou 51,- € za jedinca. Mohutná žltokvitnúca rastlina bola na územie Slovenska pravdepodobne rozšírená v minulých storočiach z južnejších častí Európy. Zaujímavosťou dvojročnej liečivej byliny je, že každý kvietok kvitne iba jeden jediný deň. Večer je to púčik, ktorý cez noc vykvitne. Predpoludním je z neho veľký žltý kvet, až kým ho poobede slnko neprehreje a začne sa scvrkávať.

Sadáme si k vrcholovému krížu, oddychujeme a vychutnávame si dnešný hlavný cieľ. Foťáky si užívajú svoje a všetci sa zhodujeme, že počasie nás síce statočne odrádzalo, ale neodradilo. Oplatilo sa skutočne ísť ďalej a navštíviť toto miesto. Po dlhom oddychu ideme ďalej a mojim spolupútnikom hovorím, že nižšie sú ďalšie lúky, kde môže byť ešte dosť divozelov. A naozaj, našli sme aj celkom pekné skupinky. Jeden exemplár mal približne 2 metre, možno aj trošičku viac. Po vystúpení z rezervácie onedlho vystupujeme aj z lesa a ocitáme sa v sedle Uhliská. Môžeme pokračovať ešte ďalej na Roštún (Vápenná), no nikomu sa nechce. A v podstate sme sa aj tak vopred dohodli, že zo sedla Uhliská pôjdeme iba dole do dediny. Museli sme ešte vybrať, ktorou neznačenou lesnou cestou si to dáme. Zhodou okolností okolo práve išli dvaja mladíci, ktorí nám poradili zostup lesnou cestou (ktorá nie je v mape ani vyznačená) do Suchej doliny.

Dali sme na ich radu a začali sme strmo klesať, stále lesom. Na ceste v podstate nie je nič extra zaujímavé. Opačne ako my, teda hore kopcom sme stretli šliapať dvoch cyklistov, čiže na trénovanie kondičky to je dobrá cesta. Zrazu sme sa dostali k zaujímavej pasáži zostupu, ktoré by sa dalo opísať ako "kamenné lavínisko", čiže suťovisko. Po ľavej strane cesty boli strmé svahy, nad nimi masívne skalné bloky a z nich smerom na chodník bolo zosypaných enormné množstvo skál rôznych veľkostí. Natrafili sme na upravený vchod do jaskyne Kabele – hneď vedľa chodníka v trase potoka. Postupne nám nekonečné a nepríjemné klesanie po skalnatom podloží začalo liezť na nervy, ale to sme našťastie vyšli onedlho z lesa na lúky a dedina bola neďaleko pred nami. Po vstupe do nej sme ešte znavigovali zblúdilých turistov k hradu a nakoniec pod nepríjemne paliacim slnkom sme došli k autu. Aký paradox, ráno sme slniečko chceli a teraz sme ho mali dosť.

Záver

Po ďalšej návšteve Klokoča môžem povedať, že budú určite aj ďalšie. Pretože na budúci rok by vraj divozelov malo byť opäť veľa. Veľmi príjemne ma prekvapil Plavecký hrad, svojou rozlohou, dostupnosťou a celkovým genius loci. Pozor ale na možnosť zámeny s iným hradom z titulu takmer identického mena na severovýchodnom Slovensku, resp. s hradom Plaveč (Plavečský hrad). No a podstatné pre mňa bolo, že mojim spoluturistom, ktorých som sprevádzal, sa výlet veľmi páčil.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek