Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Kamniške Alpe – Ojstrica a Turska gora

V Slovinsku som kedysi dávno strávila pol roka na študijnom pobyte. Odvtedy mám pre slovinské hory veľkú slabosť. Viackrát som turistikovala v Júlskych Alpách a rada sa vraciam aj do Kamnických hôr (Kamniške Alpe). Keďže Matúš ich ešte nemal možnosť zažiť, naplánovala som v jeden predĺžený víkend výlet práve sem. Mali sme tesne po svadbe, tak sa často smejeme, že to bola naša prvá svadobná cesta.

Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 26.07.2013
Pohoria
Slovinsko: Alpy (Alpe) – Východné Alpy (Vzhodne Alpe) – Južné Vápencové Alpy (Južne Apneniške Alpe) – Kamnicko-Savinjské Alpy (Kamniško-Savinjske Alpe) alebo Kaminské a Saviňské Alpy (Kamniške i Savinjske Alpe)
Trasa
  • Najvyšší bod: 2350 m n. m.
  • Najnižší bod: 837 m n. m.
Voda
Dom Planincev, Koča na Klemenči jami, Kamniška koča, Frischaufov dom na Okrešlju
Nocľah
Koča na Klemenči jami, Kamniška koča, Frischaufov dom na Okrešlju
Doprava
Pavličevo sedlo - Logarská dolina (parkovisko pri Dom Planincev)
SHOCart mapy
kct-nera.wz.cz/etapa2.jpg

Kamnicko-Savinjské Alpy (Kamniško-Savinjske Alpe) alebo skrátene Kamnické Alpy, sú stále tak trochu v tieni Júlských (Julijske Alpe). Možno to je tým, že sú ako keby vzadu, odsunuté od hlavných ťahov. Možno to je ich veľkosťou – zaberajú plochu cca 900 km2 oproti 4400 km2 Júlskych Álp. Pritom aj tu sa môžu vysokohorskí turisti poriadne vyblázniť. Nám to však vyhovuje, pretože to znamená minimum ľudí a prázdne chaty.

Trasa

Logarska dolina – Dom Planincev – Koča na Klemenči jami (nocľah) – sedlo Škrbina – Ojstrica – Baba – Kamniško sedlo, Kamniška koča (nocľah) – Turska gora (Turecká hora) – Turski žleb (Turecký žľab) – Frischaufov dom (nocľah) – vodopád Rinka – Logarska dolina

Ako tam

V piatok ráno vyrážame z Bratislavy, rakúskymi diaľnicami cesta ubieha rýchlo. Z diaľnice A2 odbáčame na Völkermarkt, odkiaľ mierime priamo na juh. Neponáhľame sa, cestou lovíme zopár kešiek. Tesne pred hranicou so Slovinskom sa cesta rozdeľuje. Rovno pokračuje hlavná cesta na Jezersko, my odbáčame doľava na Pavličevo sedlo (1338 m), ktorým sa dostaneme do Logarskej doliny, odkiaľ chceme začať našu túru. Uzulinká cesta plná serpentín je zážitkom pre každého šoféra, opäť raz chválim naše autíčko, ako dobre ho zvládlo. Keďže máme ešte trochu času, tak sa vydávame autom na Solčavskú panoramatickú cestu ponad Logarskú dolinu. Výhľady sú z nej úžasné, veniec hôr okolo doliny máme ako na dlani a presne vidíme, kade sa najbližšie dva dni budeme motať. Inak, ak by ste sa na panoramatickú cestu tiež chystali, tak sa nenechajte zmiasť mapami, kde je cesta vyznačená ako asfaltka. Je to totiž len šotolina a vhodná je najmä na cyklistické spoznávanie kraja.

Konečne Logarská dolina

Okolo šiestej podvečer konečne vchádzame do Logarskej doliny. Je to jedna z najkrajších ľadovcových dolín, aké som videla. Hneď na vstupe platíme vstupné/parkovné 7,- €, potom je možné zaparkovať kdekoľvek na vyhradených miestach v doline. Auto nechávame pri chate Dom Planincev (837 m). Čaká nás cca hodinové stúpanie ku chate Koča na Klemenči jami (1208 m). Pýtame sa na nocľah a s úsmevom dostávame od chatára odpoveď, že bez problémov, keďže budeme ubytovaní jediní. S Alpenvereinom je nocľah za 6,50 € v hromadnej nocľahárni. Parádička! Dávame si pivko a nejakú polievku a chatár nás ponúka domácou pálenkou. Môžeme si vybrať, čo ochutnáme z jeho zbierky „výluhov“, keďže má namáčané v alkohole rôzne bylinky. Sedíme pred chatou, užívajúc si výhľady na Ojstricu, až kým sa nezotmie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Výstup na Ojstricu

O siedmej ráno prichádzajú zdola prví turisti. Kým oni oddychujú, my sa vydávame na cestu. Mierime do sedla Škrbina (1800 m), odkiaľ začína zaistená trasa na Ojstricu (2350 m). Prvá hodinka od chaty vedie prevažne lesom a kosodrevinou. Cca 40 minút od chaty sa odpája chodník do sedla Škarje, čo je jednoduchšia možnosť výstupu na Ojstricu alebo tiež možnosť, ako si urobiť okruh, čo dosť ľudí využíva. Posledné úseky pod Škrbinou ponúkajú pekné výhľady na severnú stenu Ojstrice a Logarskú dolinu pod nami. Severná stena Ojstrice je obľúbeným miestom horolezcov, aj vidíme dvoch pod stenou, ako si chystajú nástup.

My si v sedle dávame krátku pauzu. Už teraz je šialene teplo, a to je len 9 hodín ráno. Ono všade v Európe zúria 30-tky, a tak bolo naivné si myslieť, že vo výške 2000 m to bude inak. Osobne teplá na horách nemusím, veľmi rýchlo sa prehrievam, a potom nevládzem. Nasadzujeme si ferratové sety, aby sme boli pripravení na zaistené úseky. O chvíľu prichádzajú prvé z nich. Kým sa ide v tieni, tak to je super. Ale akonáhle sme na slnku, je to na vápencovej skale peklo. Stúpania sú nekonečné, ale aspoň je terén pekne pestrý, oceľové laná občas vystrieda suť a naopak. Výhľady sú výborné, buď pozeráme do vedľajšej doliny Robanov kot, alebo do padákov smerom na Logarskú dolinu. Posledné metre pod vrcholom sa traverzuje severná stena, kde býva až do neskorého leta snehové pole. Tak je tomu aj dnes, ale dá sa prejsť v pohode.

Vrchol!

Po štyroch hodinách stúpania konečne stojíme na vrchole Ojstrice. Je to parádny pocit. Vrchol je celkom obsypaný turistami, keďže sem vedie z juhu aj jednoduchšia trasa. S radosťou si dávame vrcholové pivko a niečo pod zub. Radi by sme si aj otlačili pečiatku, ktorá je na vrchole, ale zvykom je nosiť si vlastný atrament a ten nemáme. Ďalekým výhľadom bráni opar, ale je perfektné vidieť len padáky smerom do Logarskej doliny, či pokračovanie hrebeňa smerom na západ, kam sa o chvíľu vyberieme. Na juh od nás je pohorie plytšie, 500 m výškových pod vrcholom je chata Kocbekov dom (1808 m). Ďalej za ňou je vidieť Velika planina. Miesto plné salašov, kde sa kedysi výdatne páslo, je dnes skôr turistickou atrakciou.

Pokračujeme hrebeňom

Z vrcholu musíme najprv prudko zostúpiť suťou smerom ku chate, ale neprídeme až k nej, pretože pokračujeme po značke popod hrebeň smerom k sedlu Škarje. Terén je opäť skalnato-suťový. Zo Škarje stúpame na Babu (2244 m). Z Baby vidíme pred nami Planjavu (2392 m), ale trasa je typická pre hrebeň – raz hore, raz dole a tak stále dookola. Už toho začínam mať pomaly dosť. Máme málo vody, chata v Kamnickom sedle (Kamniško sedlo), kde chceme spať, je ešte ďaleko... Naozaj sme za celú cestu nenarazili na prameň, takže je potrebné na to myslieť a niesť vody o čosi viac, než obvykle.

Ako sa blížime k Planjave, tak sa začínajú nasúvať mraky a v diaľke počuť hrmenie. Nemáme chuť zažiť búrku v tomto prostredí, a tak sa rozhodneme vrchol nechať na inokedy a utekáme rovno do Kamnického sedla (Kamniško sedlo). Teda, utekáme ako utekáme. Na smerovníku je čas 1.20 h a terén je všelijaký. Posledný úsek pred sedlom je samá suť a skaly, najhoršie miesta sú zaistené oceľovým lanom, napriek tomu si chôdza vyžaduje istý krok. Veľmi sa teším, keď sme konečne na normálnom chodníku kúsok od chaty.

Kamniška koča

Na chatu Kamniška koča (1864 m) prichádzame okolo 17-tej. Za odmenu si dávame pivko a výživnú jotu, hustú polievku, niečo na štýl našej hŕstkovej. Vynorili sa mi spomienky na rok 2005, keď som tu bola prvýkrát. Odvtedy chata prešla vydarenou rekonštrukciou. S ubytovaním nie je problém. Myslím, že spíme za nejakých 8,- € na noc. Spí nás tu o čosi viac než na predchádzajúcej chate, ale stále sú izby aj hromadné nocľahárne poloprázdne.

Na Tursku goru

Ráno sa budíme opäť do slnečného dňa. Asi bude zas poriadny úpek. Dnes máme cieľ prejsť na Tursku goru (Turecká hora) a potom sa uvidí, čo ďalej. Stúpame úpätím vrcholu Brana (2252 m). Naň vedie odbočka z trasy, takže sa ho z časových dôvodov rozhodneme vynechať. Od odbočky začína byť veľmi veselý terén. Miesta na chodníku sú tak na jednu nohu, žiadne skalky na chytenie, pod nami zráz, istenie žiadne, čo sú ideálne terény na morálku. A týmto sú "Kamnišky" povestné. Postupujeme veľmi pomaly, dbajúc na to, aby bol každý krok istý. Trasa chvíľu stúpa, potom opäť klesá a zasa naopak. Dokonca schovávam foťák, nech mi zbytočne nezavadzia, takže nemám ani žiadnu fotodokumentáciu. Vydýchneme si až v sedle Kotliči (1974 m). Nasadzujem ferratový set, pre istotu, aj keď nakoniec bude len jedno miesto, kde ho využijem.

Zo sedla sa opäť prudko stúpa, ako inak. Stúpame na a obchádzame pár vežičiek a konečne niekoho stretáme v protismere. Prečo všetci vyzerajú, ako keby sa v tomto teréne už narodili? Funím ako naozaj, slnko na mňa praží, pričom mám málo vody. Využívam každý kúsok tieňa na oddych, hoci len na zakrytie tváre. Prejdeme skalným oknom, ktoré je pekne vyistené. Keď si myslím, že som hore, tak nastáva zrada – terénny zlom nás donúti opäť niečo klesnúť a zasa vystúpať. Až potom stojíme naozaj na Turskej gore (2251 m). Presne na obed.

Čo ďalej?

Matúš sa rozhoduje, že by rád vyliezol ešte aj na Skutu (2532 m), ktorá dominuje v diaľke, no viem, že toto už v horúčave nemám. Lenže kade pôjdem dole? Nenávideným Tureckým žľabom (Turski žleb)? Dohodneme sa, že si dáme vedieť, keďže máme dve možnosti – buď Turski žleb alebo ferratou cez Rinky. Matúš teda fičí dopredu, ja sa presúvam len veľmi vegetným tempom. V sedle nad žľabom diskutujem s turistom, ktorý prišiel z Riniek, že on by sa tade dole nevybral. Tak mi asi neostane iné, než si naozaj opäť užiť žľab. Už som ním kedysi išla, v roku 2006, je pravda, že som mala oveľa menej skúseností s exponovaným vysokohorským terénom, ale tak ma to vtedy zničilo, že som si povedala – nikdy viac. Nuž, nikdy nehovor nikdy. Ešte než sa do žľabu vyberiem, tak sa predsa len pohnem kúsok smerom na Rinky, kde si nájdem krásne miestečko v tráve a kde vyčkávam na Matúša. Keď sa však neobjavuje a namiesto neho pribúda mrakov a vetra, rozhodnem sa pre ústup.

Zostup Tureckým žľabom

Ak existuje turistické peklo, tak to je zostup týmto žľabom. Vo vrchnej časti chodník neexistuje. Je to vyšmýkaný kus prudko naklonenej zeme, kde sa človek nemá čoho chytiť. Tam padnúť, tak sa kotúľam až dole. Nižšie sa objaví suť, tak neviem, čo je lepšie. Keď konečne dôjdem k ferrate, tak si vlastne zhlboka vydýchnem, lebo viem, že tu mi nič nehrozí. Zaistená trasa vedie bokom v stene, aby boli turisti mimo kotúľajúcich sa kameňov. Inak prilba je nevyhnutnosťou v celých Kamniškách, ale tu špeciálne! Ferratka je vyistená dobre, cvakať setom sa veľmi netreba, možno len miestami. Keď sa zíde zo zaistenej cesty, tak sa pokračuje dole serpentínami. Kto si trúfa, môže si polyžovať v suti. Minule som si tu zničila pri suťovom lyžovaní topánky, tak sa vlečiem serpentínami. Každú chvíľu sa obzerám, či neuvidím Matúša, ale stále nič. Celá zničená dokrivkám okolo 17-tej ku chate Frischaufov dom na Okrešlju (1396 m) a teším sa, že pre dnešok končím, lebo tu opäť prespíme.

Frischaufov dom na Okrešlju

Frischaufov dom na Okrešlju je milá chata s výhľadmi na Ojstricu, Planjavu a Kamnické sedlo. Opäť sa mi vybavujú spomienky, keďže som aj tu spala, tentoraz v roku 2006. Vonku na lavičkách sa v podvečernom svetle vyhrieva dosť turistov. Stíham si dať pivko, polievku, druhé pivko... No začínam byť nervózna, že kdeže ten môj manžel je, keď sa konečne vynorí spoza rohu budovy. Hurá! Turisti postupne opúšťajú chatu, odchádzajú naspať do doliny, na chate nás ostáva len zopár. Vychutnávame si západ slnka a nocľah za ľudových 6,- € v hromadnej nocľahárni.

Zostup do Logarskej doliny cez vodopád Rinka

Ráno sa budíme opäť do pekného letného dňa. Dnes náš čaká len zostup do doliny k autu a postupný návrat domov. Cestou míňame prameň rieky Savinja, ktorý neskôr prekonáva terénny zlom a tvorí 90 m vysoký vodopád Rinka, druhý najvyšší vodopád Slovinska. V tomto období má málo vody, a tak si ho nemôžeme vychutnať v plnej sile. V čase, keď prví sandálkoví turisti ešte len k vodopádu prichádzajú, ho opúšťame. Necelá hodinka od vodopádu a sme opäť pri aute. Kruh sa uzavrel, ďalšie krásne dni strávené v úžasnej krajine sú za nami. Snáď som navnadila aj vás.

Výrez turistickej mapy (pozn.: trasy vybodkované v mape nie sú túry popísané v článku)

Fotogaléria k článku

Najnovšie