Južná časť Štiavnických vrchov sa podstatne líši od zvyšku pohoria. Priemerná nadmorská výška je tu len 550 metrov, je riedko osídlená a tur. značené trasy sa sústreďujú zväčša v dolinách.

Trasa

Bátovce – Jabloňovce – Dekýš Mlyn – Počúvadlianske jazero – Za Holíkom – Klastava – Ladzany – Sebechleby – Beluj – Sitno – Prenčov – Hontianske Nemce – Kráľovce – Krnišov – Svätý Anton

1. deň: Bátovce – Počúvadlianske jazero

Pomerne skoro ráno ma vítajú hustou hmlou zahalené Bátovce. Na námestí hneď zbadám zelenú značku. Vedie obcou k priehrade. Po jej brehu sa dostávam do Pečeníc. Snehu je tak 15 cm. Od opevneného kaštieľa klesám do doliny riečky Jabloňovky. Od zámeru pozrieť si tajomný val tiahnuci sa od Sitna po ústie Hrona kvoli hmle upúšťam. Dolina má miestami kaňonovitý charakter, kaskády Jabloňovky spútal ľad. Prejdem na pravý breh, cesta vedie poľom k obci Jabloňovce. Postupne hmla mizne, vidím slnko a Sitno. Opäť klesnem do doliny, ktorou vedie tentokrát ale zasnežená asfaltka k bývalej horárni Segíňov. Nasleduje asi 6 km úsek zasneženou dolinou Jabloňovky k bývalému Dekýšskemu mlynu. Odtiaľ serpentínou po lúkach s výhľadmi, neskôr lesom, lúkou a zas lesom pod vrch Lipovie. Ten traverzujem a ani sa nenazdám, otvára sa mi pohľad na zamrznutú hladinu Počúvadlianskeho tajchu. Jeden z penziónov je v prevádzke, tak tam prespím.

2. deň: Počúvadlianske jazero – Beluj

Druhý deň za brieždenia postupujem neznačenou cestou popod Sitno na lúku Za Holíkom. Napájam sa na zelenú značku a klesám dolinou potoka Dobrá voda, popri rovnomennej chate k ruinám Počúvadlianskeho mlyna. Je tu pamätník partizánskej skupiny Sitno. Pokračujem Klastavskou dolinou, miestami širokou ledva 3 – 4 m, husto zalesnenou až k obci Klastava. Míňam Klastavský mlyn, dolina už nie je tesne zovretá vrchmi, vypĺňa ju les, lúky. Ústie doliny je široké, snehu rapídne ubúda a v obci Ladzany ho už niet. Mám šťastie, ide mi hneď autobus do Sebechlieb. Od kostola ide modrá značka k vodnej nádrži (výhľad na Krupinskú planinu), za osadou Mladá hora vstupujem do Belujskej doliny. Lesná cesta najprv stúpa lesom ponad dolinu, aby neskôr klesla do jej širokého lúčnatého dna. Prírodné scenérie lahodia môjmu oku. Po 2 hodinách zbadám obec Beluj. V krčme pri vrelom čaji s rumom počkám na autobus do Ban. Štiavnice, kde v starootcovskej chalupe prečkám noc.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

3. deň: Prenčov – Beluj

Prvým autobusom z Ban. Štiavnice sa zveziem do Prenčova, pôsobiska A. Kmeťa. Od krčmy idem chodníkom pomenovanom na jeho počesť (modrá značka, Prenčov - Sitno - Bzenica). Za obcou sa asfaltka mení na poľnú cestu, stúpa k Hornému majeru. Na severe vidieť Sitno, na juhu sa z oparu vynára Sitnianske predhorie s Krupinskou planinou. Odbočujem na chodník, riedkym dubovým lesom, pasienkami a zasa lesom dosahujem kótu Kopanice. Odtiaľ lúkou k opustenej horárni Malé Sitno, ďalej strmším výšvihom až do sedla Vlčia jama. Je tu križovatka značiek (modrá, zelená, žltá), ja však odbočím neznačkovaným chodníkom na vrch Sitnience. Z vrcholových brál je ďaleký výhľad východným a severným smerom (vidím Prašivú v N. Tatrách, Skalku, Poľanu a pod.). Vraciam sa do sedla, cestou, dnes dobre zaľadnenou, stúpam popod Sitniansky hrad až do priestoru Brány. Opäť odbočím zo značky a urobím si prehliadku zakonzervovaných ruín hradu (z hradu výhľad). Po 30 minútach pokračujem na vrchol Sitna s kruhovým výhľadom. Chata A. Kmeťa je stále nedostavaná, rozhľadňa je tiež zavretá (v lete je tam bufet). V tesnej blízkosti jej funkciu supluje malá vyhliadková plošina s panelom, kde sú uvedené názvy vrchov, kroré sú odtiaľ viditeľné. No zo Sitnianskej Bielej skaly je ešte úžasnejší výhľad ako z vrcholu! Vraciam sa kúsok späť, k prameňu Močidlo s bralom, ktoré miestni volajú Jánošíkova posteľ. Odtiaľ prudko dole Elovou štrbinou k Tatárskemu jarku. Hľadanie značiek je hotová detektívka. Tu začína modrá, ktorá pokračuje lesom, rúbaniskom (pohľady na Sitno od juhu), aby neskôr klesla dole do Prenčovskej kotliny k majeru Pod Šmingom. Teraz už idem poľnou cestou, ktorá sa napája na asfaltku a tou za stálych pohľadov na Sitno až do obce Beluj. Opäť si dám čaj s rumom a autobusom sa vraciam do Ban. Štiavnice.

4. deň: Hontianske Nemce – Svätý Anton

Ešte za rannej tmy sa presúvam do obce Hontianske Nemce. Na križovatke s hlavnou cestou Zvolen – Krupina nastupujem na modroznačený turistický chodník. Ten vedie najprv plytkou dolinou popri zanedbaných ovocných sadoch. V jej závere už idem lesom. Snehu je tak 10 cm. Vystupujem na hrebeň, ktorým asi po hodinke dosahujem lúku s Koháryho dubom. Údajne tu koháryovské grófstvo rado po poľovačke oddychovalo. Po malej prestávke pokračujem cez les na ďalšiu lúku, neskôr riedkym lesom na hrebeň vrchu Cerie. Nasleduje zostup lúkou s pohľadom na obec Kráľovce – Krnišov a Sásky vrch. V obci doplním zásoby a posilním sa pivom. Sprvu asfaltkou, neskôr poľnou cestou stúpam lúkami pod Sásky vrch. Asi kilometer pred vrcholom križujem ďalšiu asfaltku, za ňou už lesom až na vrchol. Z výhľadu nič nie je, aj keď na mape je značka výhľadu (vrchol je zalesnený). Trochu nahnevaný mierne klesám stále lesom, neskôr zasneženou spevnenou lesnou cestou na lúku Rázdelie. Značka pokračuje do obce Žibritov, ja sa však púšťam severozápadným smerom cez lúku dole k lesu. Po ďalšom kilometri už šliapem asfaltkou smer obec Svätý Anton. Stinem ešte x-tú návštevu kaštieľa, potom už definitívne opúšťam tento kraj a poberám sa do šedivej betónovej Bratislavy.

Poznámka na záver

Dlhé úseky trasy najmä v doline Jabloňovky (Jabloňovce – Dekýš mlyn) a taktiež úsek Počúvadlianske jazero – Ladzany je dosť náročný pre asfaltový povrch. Ja som to však absolvoval v zime, cesty boli zväčša zasnežené, tak ma asfalt veľmi netrápil. Preto aj odporúčam časť túry absolvovať v čase snehovej pokrývky buď na bežkách, alebo na snežniciach.

PS: Žúrka o dva týždne dopadla výborne, ale tentokrát som už cestoval výlučne autobusmi.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek