Padlo rozhodnutie: Dachstein. Najmenší nenamietajú, takže sa ide. Za základný tábor sme si vybrali jeden z penziónov na okraji Ramsau am Dachstein. Dôvod bol prostý, chovajú tam plno domácich zvieratiek, teda potešenie pre našu ratolesť. A samozrejme, že aj pre nás, lebo je to v krásnom prostredí Dachsteinského masívu.

Zoznámenie sa s okolím

Na výlet sa k nám pridala ešte jedna dvojica, Janka a Doro. Cestou do "základného tábora" sme ochkali nad krásou alpských vápencov. No až keď sme sa vyštverali zo Schladmingu do Ramsau, majúc celý masív Dachsteinu ako na dlani, nevedeli sme sa nabažiť nového prostredia. Zložili sme sa v penzióne. Tu sa zas nevedel vytešiť náš malý, pretože ani sme len nezaparkovali a už nás vítalo niekoľko kravičiek. Čoskoro sme objavili capa a jeho družky, všade sa promenádovali sliepky, k tomu pár zajacov... Jonáško mal tak o zábavu postarané (a my s ním tiež). No ale kvôli tomu sme sem cestu nemerali.

Cieľ bol jasný – vyštverať sa na Hoher Dachstein. To ale platilo len pre pánsku časť výpravy. Hneď po vybalení sa, sme si boli obzrieť dedinku a začali sme spriadať a dolaďovať plány. Dámsko-detská časť výpravy svoje, pánska zase svoje. Navyše počasie malo svoje vlastné plány. Preto sa s ničím neváhalo a výlet na Dachstein bol hneď na druhý deň. Z objektívnych dôvodov sme nakoniec zo Superferraty Dachstein naplánovali len jej záverečnú časť.

Expedícia „Dakštajn“

Dohoda bola jasná, páni odchádzajú skoro ráno, ich nežné polovičky so svišťom dorazia neskôr a stretnú sa na hornej stanici lanovky Dachsteingletscherbahn. Po skorých raňajkách pánska časť vyráža autom po platenej ceste k dolnej stanici lanovky na Dachstein. S regionálnou Sommercard je to grátis, len je potrebné sa ňou kontrole pri spiatočnej ceste preukázať. Síce je polovica júna, ale na konečnej „Dachsteinstrasse“ je plno lyžiarov a snowbordistov. Dokonca sme trafili rakúsky štátny sviatok, tak aj sviatočných turistov je neúrekom. Nevieme sa dočkať novej kabínky (nahradená v minulom roku). Na naše prekvapenie má balkón (obsluha lanovky nám tvrdí, že okrem tejto, nájdete ďalšiu lanovku s balkónom len kdesi vo Švajčiarsku). Okrem nás sa naň nikto nehrnie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po pár minútach sme v hornej stanici, v takmer 2700 m. Hneď pri výstupe je Skywalk, vyhliadková plošina s krytými kreslami (a la veterná pláž pri Balte), s výhľadom na najvyššie vrcholy nielen Rakúskych Álp, ale dokonca vidieť slovinský Triglav. My ho kvôli nie najlepšej viditeľnosti nevidíme, ale veríme ďalekohľadu, v ktorom sa názvy jednotlivých končiarov zobrazujú podľa toho, kam sa ním pozeráte. Hľadáme cestu na ľadovec a smer k vrcholovej ceste na Hoher Dachstein. Míňame po väčšine naprázdno sa točiace vleky (kde sú lyžiari?) a vykračujeme si po vyratrakovanej stope smerom ku chate Seethalerhütte, kde vyúsťuje najťažšia pasáž Superferraty Dachstein – Johann. Konečne sme pod stenou, dávame si feratový výstroj a čochvíľa sme na vrchole. Vytešujeme sa z dosiahnutého cieľa expedície a spokojne sa môžeme vrátiť. Čas nás tlačí, lebo druhá časť výpravy je na ceste a už nás asi čaká na dohodnutom mieste. Navyše máme spiatočnú cestu lanovkou rezervovanú na konkrétny čas (nutné uviesť pri kúpe lístka).

Stretávame sa v reštaurácii (Panorama Restaurant) hornej stanice lanovky (Hunerkogel Bergstation), kde malý Jonáš dosiahol svoj doterajší výškový rekord. Zaujímavosťou je, že cez reštauráciu prechádza, a je tam aj vyznačená, hranica dvoch rakúskych spolkových krajín - Horné Rakúsko a Štajersko. Po „aklimatizácii“ vyrážame na jednu z tamojších atrakcií: nový závesný most (80 metrov dlhý, v jednom mieste je pod vami 400 m vzduchoprázdna) a k nemu priľahlé „Schody do ničoho“. Je tu tiež možnosť navštíviť ľadový palác s ľadovými sochami. Jonáš prechádzku po moste a schodoch hravo a bezpečne zvláda, v jeho veku tam nie je jediný. Okrem toho, pohyb po ľadovci (inak najvýchodnejšie položený z celých Álp) po vyratrakovanej trase je bezpečný (nevyžaduje si štandardnú ľadovcovú výstroj) a s postupujúcim časom, ako slnko stúpa a lanovka chrlí viac návštevníkov, sa mení na promenádu. Deti stačí primerane obliecť a obuť. V čase našej návštevy teplomer na hornej stanici lanovky ukazoval 5 stupňov nad nulou (polovica júna) a občas aj poletoval snehový polystyrén. Ak si deti uprostred leta zmyslia, že sa chcú guľovať, tak potom toto je miesto, kde im to môžete splniť.

Blíži sa čas odchodu „našej lanovky“. Dokonca sa mi podarilo prehovoriť Mirku, aby sme všetci išli dolu v balkóne lanovky. No aj tak sme nemali vyhraté. V rovnaký čas ide jedna kabínka z údolnej stanice nahor a druhá putuje opačným smerom. Bohužiaľ, len jedna má balkón. A keďže čas odchodu sme si určili, v napätí čakáme, ktorá kabínka príde. Nakoniec to bola tá bez vyhliadkovej plošiny...

Silberkarklamm

Jednou z ďalších atraktívnych, avšak nie až tak známych miest v oblasti Dachsteinu, je tiesňava Silberkarklamn, ktorá sa nachádza len pár kilometrov za Ramsau. Odporúčala nám ju majiteľka penziónu, kde sme boli ubytovaní, ako nenáročnú túru pre rodiny s deťmi. Absolvovali sme ju v neskoré popoludnie, po návrate z výletu na Dachstein. Však čo s načatým dňom. A Jonáš sa vyspal, tak sme mohli spoznávať nové zákutia tunajšej prírody.

Roklina s drevenými schodíkmi a lávkami, pripomína Slovenský raj. Akurát chýbajú rebríky. No jeden sa predsa našiel, na konci tiesňavy. Ale ten je asi skôr určený pre ferratistov, pretože sa nachádzal mimo chodníka. Pre Jonáša to bol asi najlepší výlet počas nášho pobytu. Horská riava, hučiace vodopády a hlavne všade ľahko dostupné kamienky, ktoré mohol hádzať do vody. Keďže je tu veľa schodov, tak pre nás a hlavne Jonáša bolo bezpečnejšie, niesť ho v detskom turistickom nosiči. Hoci je roklina relatívne krátka, so živou záťažou na chrbte, ktorá si vyžaduje neustály prísun kamienkov pre svoje potešenie, ide o celkom namáhavý výstup. Svoje spraví aj neštandardné ťažisko v prípade tehotného bruška. Chvalabohu, je sa na čo pozerať, hlavne keď prechádzame okolo lanového mosta natiahnutého ponad potok, ktorým sa začína D-čková ferrata „Hias“. To začíname špekulovať (pánske osadenstvo), kedy si ju vyskúšame. Pár sto metrov ďalej prechádzame popri ďalšom lanovom moste. Žeby ďalšia zaistená cesta? Alebo pokračovanie prvej? Žiadna informačná tabuľa. Avšak ešte na začiatku rokliny sme stretli jedného mladíka, ktorý nám povedal, že ani nie pred mesiacom postavili novú feratku. Tak to bude asi ona. V jednom mieste nám cestu skríži malé čierne čudo. Pozeráme čo to je, nakoniec sme si odklepli, že je to mladá salamandra, ešte bez typického zafarbenia. A nebola jediná.

Tiesňava sa končí planinou, na ktorej sa nachádza chata Silberkarhütte, ideálne miesto na odpočinok pre deti po prechode tiesňavou. Z nej sa dá pokračovať vo výstupe ďalej na východnú časť hrebeňa Dachsteinského masívu. A kúsok za chatou je vystavaná ďalšia feratka, o niečo ľahšia „Siega“ o náročnosti C/D. My si avšak návštevu chaty musíme odpustiť. Je celkom pokročilý čas a navyše sa nepríjemne zaťahuje obloha. Vraciame sa späť k ústiu rokliny. No čoskoro nás zastihne dážď. Rýchlo natiahnuť pršiplášť na krpca a letíme dolu. Ešteže je tiesňava krátka. Keď sa nefotí a nehádžu kamene, tak sa dá tiesňavou prehrmieť (smerom nadol) za pár minút. Čoskoro sme pri aute na parkovisku pred vstupom do Silberkarklamm. Vstup do tiesňavy je spoplatnený (v čase našej návštevy: dospelý 3,- € a deti 1,50 €).

Keď prší

Zmoknutí prichádzame do základného tábora. Predpoveď počasia na nasledujúci deň nás neteší. Zamračené a dážď. Na jednej strane sme radi, že výlet na Dachstein máme za sebou, no zase čo s deťmi, keď prší? Ak outdoorové aktivity neprichádzajú do úvahy, musíme zmeniť predponu. A hľadáme vhodné možnosti, kde byť pod strechou. Čo tak ísť sa kúpať? Vodný svet v Schladmingu nie je až tak ďaleko. Jeho o niečo chudobnejšia verzia priamo v Ramsau je ako ďalšia alternatíva v poradí. Prichádzame do upršaného Schladmingu a pri vstupe do „Erlebnisbad Schladming“ zisťujeme, že nie sme jediní, kto má rovnaký plán ako prežiť usmoklený deň. Majú plno. Tak sme si nepomohli.

Návrat na plaváreň do Ramsau si „komplikujeme“ zachádzkou do „Dachstein Destillerie“ – miesta, kde sa môžeme dozvedieť ako sa vyrábajú z kosodreviny všelijaké liečebno-kozmetické zázraky a samozrejme liehoviny (už z iných ingrediencií). Jonáša to až tak nezaujíma, radšej by sa ponaháňal s obďaleč sa pasúcimi domácimi zvieratami, no nakoniec to bez ujmy zvládol. My len uznanlivo prikyvujeme ako sa Rakúšania vedia predať. Hoci vo Vysokých Tatrách už pred vyše 100 rokmi vyrábali z kosodreviny všakovaké elixíry, tu z toho vedia urobiť naozajstný kšeft.

No nič, necháme podnikateľského ducha spať a letíme do bazéna v Ramsau. Tu je pomenej ľudí (veď sa blíži večer). No taký výhľad pri kúpaní sa nenaskytne každý deň. Odporúčame. Hoci až tak sa nedá užívať si ho, pretože ťažké oblaky viac zakrývajú ako odhaľujú a navyše Jonáša až tak vykukovať von oknom nebaví, keďže sa môže vyšantiť vo vode v detskej časti plavárne. Veľkým prekvapením a potešením zároveň bola pre nás možnosť využiť rodinnú šatňu, takže sme sa nemuseli klasicky rozdeľovať tato na jednu stranu a mama s malým na druhú...

Sattelberg – detský kopec

Záverečná, opúšťame bazény a vonku konečne prestalo pršať. Tak to treba využiť, kým sa pôjde spať. Prechádzame cez Ramsau opäť smerom na tiesňavu Silberkarklamm. Tentoraz nejdeme pozrieť roklinu, ale náš cieľ je o niečo bližšie – úpätie kopca Sattelberg. Ako sa k nemu blížime, vidíme na jeho vrchole čosi nezvyčajné. Nakoniec je z toho socha kamzíka. Zastavujeme na parkovisku pri starom mlyne. Po drevenom moste prekračujeme potok Ramsaubach. Opäť voda, však čo by to bol mlyn bez nej a pre Jonáša čas radosti. A už zbierame skalky... Medzitým študujeme, čo píšu na informačných tabuliach. A samé zaujímavé veci. Pár metrov od mlyna sú vybudované dve feraty Kali a Kala. Nič extra v tomto kraji, no sú určené pre deti. Čo tí Rakúšania nevymyslia? A už vieme, kam pôjdeme, keď bude Jonáš o niečo starší. Aspoň sa ideme pozrieť na jednu z nich – Kala. Nachádza sa vľavo od mlyna. Po pár serpentínkach sme na jej začiatku. Vyzerá ľahko, ale to je pohľad dospeláka. Označuje sa ako mládežnícka ferata, kým Kali je určená aj pre malé deti. K nej sa dá dostať chodníkom od mlyna proti prúdu potoka. Pre malých feratistov je odmenou po zdolaní zaistenej cesty spomínaná socha kamzíka. Pod ňou sa nachádza náročnejšia pasáž pre skúsenejších lezúňov, avšak pre tých menej ostrieľaných sa to dá ľahšou variantov obísť.

Pre menej odvážne deti sú tu aj iné lákadlá. Okrem toho sa tu nachádza prvý rakúsky zážitkový náučný chodník. Má 15 zastavení, kde sa dá prostredníctvom panelov zábavnou a učenlivou formou naučiť čo to o prírode. Inak, maskotom celej oblasti je malý zelený dráčik s batohom na chrbte, ktorý sa volá Kali. Ak ho niekde uvidíte, istotne tam bude niečo pre najmenších. Aby to nebolo až také jednoduché, tak Kali má mnoho kamarátov. Rozlezení sú po celom okolí Ramsau. Ak teda máte chuť na ľahkú turistiku a neviete ako motivovať najmenších, zaklínadlá ako Blöki, Blubb, Basti alebo Vampi vám pomôžu. To všetko sú mená Kaliho kamarátov, a keď na nich natrafíte, môžete si s nimi opečiatkovať svoj denník.

Rittisberg

Pánska časť expedície „Dakštajn“ vyráža do tretice smerom k tiesňave Silberkarklamm. Tentoraz kvôli feratkám. Ženy a deti idú opačným smerom na kopec Rittisberg, ktorý sa nachádza na západnom konci Ramsau, oproti vjazdu na platenú cestu pod Dachstein. Keďže toto je náš posledný poldeň pobytu v alpskom prostredí, veľa času nazvyš nemáme. A to sa ešte pobaliť, osprchovať, rozlúčiť s domácou pani,... a ide sa.

V tiesňave je naozaj tesno. Je sobota, pekný čas, každý ho chce zmysluplne stráviť. Okrem nás je na parkovisku kopec ďalších feratistov. Rodinky asi ešte balia veci na výlet. Stúpame hore roklinou k prvej zaistenej ceste Hias. Ako sa po nej škriabeme, otvárajú sa nám nové pohľady na tiesňavu. Feratka končí v lese, krátky traverz a sme pri chate Silberkarklamm hütte. Tu sa to už zapĺňa, nás však už čaká Siega. Opäť sa naskytujú zaujímavé výhľady na celú dolinu. Krátky zbeh a sme opäť pri chate. To k nej dorazili aj rodinky s deťmi. No ako im je fajn. Nasadzujeme tempo ako spred dvoch dní, keď sme zmokli a letíme ku parkovisku. Medzitým registrujeme jednu zmenu, a to pri druhom lanovom moste (rátajúc od ústia tiesňavy), kde je osadená nová tabuľa. Nová feratka sa volá Rosina a je D-čková. Škoda, že na ňu nie je čas. Azda sa sem ešte vrátime. Veď zaistených ciest je tu viac než dosť. Na parkovisku sa zvítame s našimi polovičkami a opisujeme si dnešné zážitky.

A ako bolo na Rittisbergu? Kopec má všetky predpoklady, aby ste tu s deťmi strávili pokojne aj celý deň (ak je pekné počasie). Keďže my sme toľko času nemali, skrátili sme si výstup na vrchol kopca štvorsedačkovou lanovkou. S regionálnou Sommercard máte jazdu grátis. Hneď pri hornej stanici lanovky je postavená chata-reštaurácia Rittisstadl. V nej nájdete aj jednu zo spomínaných pečiatok pre deti. Prezradíme, že je to Blubb. A kto/čo to je, to sa musíte presvedčiť sami. Okrem toho vás privítajú ďalšie atrakcie: detské ihrisko, voľne behajúce zajace, turistické trasy s rozprávkovými zastaveniami/motívmi, jazda na kolobežkách. A pod kopcom na vás čakajú ďalšie zábavky: bobová dráha, lanové centrum, „plážový“ volejbal, lukostreľba, terénne elektromotorky a samozrejme kúpanie sa v jazere. Na všetko dozerá, ako ináč, dráčik Kali. Stačí si len vybrať podľa chuti. My si vyberáme cestu do nášho základného tábora, balíme a spokojní sa vydávame na cestu domov.

Poznámka:

V závislosti od vami zvoleného ubytovacieho zariadenia, ako celkom milý bonus, máte možnosť získať regionálnu Schladming-Dachstein Sommercard. V podstate ide o kartu vystavenú na meno, ktorá vás oprávňuje na rôzne zľavy, prípadne aj grátis vstupy na všelijaké lokálne atrakcie, lanovky (napr. aj na Dachstein), múzeá, kúpaliská...

Užitočné odkazy

www.derdachstein.at
ramsau.com
www.sattelberghuette.com/
www.rittisberg.at
www.sommercard.info

Autori fotografií: Dorian Guba, Mirka a Milan Kvietkovci

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek