Deň prvý

Červená Skala – Šumiac – Kráľova hoľa – Orlová – Ždiarske sedlo – útulňa Andrejcová (20 km, 6.30 h)

Tak a je to tu. Sobota, 21. jún, 5.00 hodín ráno. Dočkal som sa. Vstávam (na počudovanie som sa celkom vyspal, čo pri mojej cestovnej horúčke je priam zázrak) a potichučky sa obliekam. Batoh čaká zbalený pri dverách. Vyrážam. Posledný bozk spiacej Evke na líčko a zatváram dvere. Kráčam stíchnutým mestom na autobus a v hlave rozoberám tisíc otázok: „Na nič som nezabudol? Mám všetko? Vyjde predpoveď počasia tak, ako má?“ Jasné, že som zabudol na raňajky – croissanty, ktoré zostali doma na skrinke. Ale nič to, dokúpim si na stanici. V MHD zisťujem, že trekové palice mi prepichli sieťku na fľašu na boku ruksaku a dotrhali ju. No, pekne sa to začína. Ale zlý začiatok = dobrý koniec, nie?

Na stanici sa to ako vždy hmýri ľuďmi, aj keď je ešte pred 6-tou ráno. Kupujem lístok a sedím v rýchliku smer Bratislava. V Margecanoch prestupujem do motoráčika a čakajú ma 2 hodiny peknej cesty údolím rieky Hnilec a Slovenským rajom. Chlapík, čo ma poprosil ešte v Margecanoch o pomoc pri nakladaní bicykla, mi spríjemňuje cestu zážitkami z cyklotúr. Je po autonehode napoly ochrnutý, ale predsa jazdí na bicykli stovky kilometrov. Obdivujem ho za jeho vôľu. Vystupuje na stanici Mlynky a ešte veľmi dlhú dobu sa mi bude v pamäti túlať myšlienka, ktorú vyslovil niekde okolo Švedlára: „Je tu nádherný kraj, ale keby som tu mal žiť, do troch mesiacov je zo mňa notorický alkoholik.“

Blížime sa k Telgártu so špirálovým tunelom. Vyberám foťák a robím prvú fotku... a zrazu konečná! Je čas 9.04 h - Červená Skala. Je tu už Jaro s kamošom? Je! Na autobusovej zastávke preskupujú batohy. Zoznamujem sa s Mirom, uťahujeme popruhy a vyrážame. Cesta po asfaltke do Šumiaca ubieha rýchlo, tam doplňujeme posledné zásoby a dávame si hlt domácej na dobrú cestu. A môžeme začať šliapať. Ani sa nenazdáme a po nevyhnutnom prioblečení kvôli štandardnému vetru pod vrcholom Kráľovej hole dupkáme pred vysielačom a tešíme sa na miestnôstku pre turistov. Nie, žiadna miestnôstka nehrozí, na vrchole je autobus dôchodcov, ktorý to kompletne obsadil. Ku cti im ale slúži, že hore išli z Telgártu po vlastných, cez polom po víchrici. Dačo sme zhltli, prezliekli sa do teplejšieho (počasie blblo, dážď bol na spadnutie) a približne o 12.30 vyrážame smer hrebeň. Chodník sa vinie pred nami a celkom nás nabíja vedomie, že vidíme do diaľky, kadiaľ pôjdeme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Míňame bizarné skalné útvary a cesta rýchlo ubieha – Stredná hoľa, Orlová s krížom pri vrchole. Z diaľky vyzeral celkom malý, ale je to riadny kus. Komu sa sem s ním chcelo trepať? Nasleduje Bartková s vyrezávaným smerovníkom, ktorý ukazuje jednotlivé chotáre a kraje nositeľov priezviska Bartko (Gemer, Šariš, Liptov a pod.). Na Bartkovej sme dostali prvý nízkotatranský bonus – parádny svišť! Dovolil nám priblížiť sa vari na 5 metrov. Asi strážil mladé, dohadovali sme sa, a tak tam naozaj stál ako nejaký vartáš - fotili sme ho ako nejakú hollywoodsku hviezdu zo všetkých možných uhlov. Vysmiati začíname prvýkrát zostup, do Ždiarskeho sedla, a vidíme prvé pozostatky víchrice z konca mája 2014. Vďaka správcovi útulne Andrejcová je polom prepílený, a tak sa schádza bezproblémovo. Kolená držia, Jaro prvýkrát „inštaluje“ medvediu rolničku a náš prvý deň sa pomaly chýli ku koncu. Útulňa Andrejcová, ktorú sme si trošku predtým pomýlili s polorozvalenou chajdou v sedle o asi 15 minút skôr, ako je útulňa. Jaro stratil tričko, čo sušil na batohu, a frfle ako starý mrož.

Na Andejcovej je Marek, ktorý sa o objekt stará, ponúkol nám pivko a kecáme. Postupne pribúdajú turisti na nocľah, jedna partia z Bratislavy, nejakí Poliaci, zopár Maďarov... Celkom internacionálne zloženie. Zbavil som sa hovädsky ťažkej plechovky (800 g), celú som ju zjedol na večeru. O 21-ej ležíme vo vydymenej útulni (piecka chytila spätný ťah kvôli komínu a vetru), a tak je to tam ako v udiarni. Ležíme v spacákoch a potichu kecáme... deň jedna sa pomaličky prelieva do dňa dva.

Deň druhý

Andrejcová – Priehybka – Veľká Vápenica – Priehyba – Oravcová – Homôľka – Ramža – Bacúšske sedlo – Čertovica (31 km, 6.45 h)

Ráno vstávame okolo piatej. Snažíme sa nešušťať papiermi, natierame a zhltneme chleby so salámou a niečo pred 6.30 h kráčame pod sivou oblohou. Počasie neveští žiadnu pohodu, ale na dážď to nevyzerá tiež. Hneď po piaich minútach chôdze sa mi odtrhol napínací popruh na vrchu ruksaku, čo istí hlavný ramenný pravý popruh. No, dnes bude veselo, keď to takto začína. Improvizujem a popruh uzlím. Po polhodinke sa obzeráme a hovoríme si – turisti z opačného smeru sa majú, vidia útulňu dobrú polhodinku pred „dojazdom“, zatiaľ čo my, „nízkotatranskí panici“, sme ju včera vyhliadali v kosodrevine každých 5 minút. No nič to, míňame sedlo Priehybka a začíname stúpať na Veľkú Vápenicu. Terén je pekný, hôľny, vedľajšie doliny sú majestátne, výhľad trošku horší, ale nie zlý. Prvýkrát nastavujem trekové palice a vopred prezradím, že to bol jeden z najlepších nápadov za 4 dni pochodu. Občas za naším chrbtom vykukne Kráľova hoľa, čo nám dodáva síl, pretože si hovoríme, že „aha, ako už je ďaleko!“ Čaká nás jeden z dnešných bonusov – zostup do sedla Priehyba. Nuž, je to naozaj bonus, stromy polámané, musíme ich obchádzať, kamienky podšmykujú, všetko je na... Do sedla schádzame ustatí a dobití. Dáme hlt domácinky, nejaký keksík s musli tyčinkou v prístrešku a pokračujeme.

To, čo sme zišli do Priehyby, stúpame nazad. Vrchol Kolesárovej je v nedohľadne, a to doslova. Moceme sa polámaným smutným a depresívnym lesom. Nikde ani živá duša. Prvýkrát za 2 dni sa nás zmocňuje nejaký negatívny pocit. Po predieraní sa pomedzi spadnuté stromy po uzučkom chodníčku, kde nie je vidieť ani 5 minút cesty vopred, konečne!!! vychádzame opäť na hole. Zadnú hoľu a sedlo Homôľka míňame rýchlym tempom. Na Homôľke sa prezliekam, chlapci idú dopredu a ujdú mi dobrých 5 minút. Snažím sa ich dobehnúť v hustej kosodrevine, nikde niet ani len pol turistickej značky. Našťastie, stretávam chalana, čo ide zo Štefánikovej chaty na Andrejcovú, potvrdzuje mi správny smer aj to, že chalani sú predo mnou. Onedlho počujem rolničku. Chýbala mi, naozaj som mal v kosodrevine blbé pocity a medveďa som počul pomaly za každým rohom. O pár minút mám aj zrakový kontakt s chlapcami. Opäť sme v hustom lese so zoschnutými a polámanými stromami. Nie je to veru pekný pohľad.

Havrania poľana je konečne niečo aspoň trochu pekné a pozitívne na dnešnej trase. Začíname hľadať útulňu Ramža, ktorá by pomaly mala byť nablízku. Schádzame strmým kopcom, predierame sa lesom, utešujeme sa, že každú chvíľku bude Ramža. Voda pomaličky dochádza, nálada klesá, cítime sa unavení a nanič. Značka nás vedie traverzom poľany so zrezanými pňami po hroznej víchrici v minulosti. Vtom okolo nás prebehnú dvaja chlapci, že bežia od rána z Telgártu, trénujú na Nízkotatranskú stíhačku a bežia si len tak tréningovo. Čooo?!? Zúrivo zahadzujem palice (keď odbehnú), hlasno nadávam a kašlem na všetko. Myšlienky v hlave sú všelijaké. Aj pomyslenie na cestu domov ešte dnes, hneď teraz!

Ramža nikde. Usadáme na kraj kamenistej cesty a kašleme na ňu. Možno ani neexistuje, je to len mýtus, povera Nízkych Tatier, fantómová búda. Šľak aby ju trafil! Vyberám varič, varím druhú 800 g plechovku, prevrhnem ju počas varenia, znova staviam. Nikto sa nesmeje. Na dôvažok, Miro sa dnes od nás odpája a potrebuje stihnúť spoj z Čertovice s odchodom o 16.30 h. Je niečo po druhej, ešte ani Ramža nebola a od nej je to podľa značiek 2 hodiny! Dojeme, mlčky zbalíme veci a stúpame bohvie kde. Ani značky nevidno. A ajhľa! Z vrchola kopca vidíme "protivnú sprostú búdu Ramžovú". S odporom ju obchádzame, ani len vodu nedopĺňame do fliaš (čo sa neskôr ukázala ako veľká chyba!). Nahadzujem brutálne tempo kvôli autobusu, ale po asi 20 minútach odpadávam. Začína byť vidno Čertovicu, ale je ešte poriadne ďaleko. Jaro s Mirom ma obehnú ako nič a po malom zídení a hľadaní správnej cesty makajú ako o život, aby to stihli. Zmierňujem tempo a idem za nimi asi 5 minút neskôr. Nechávajú mi posledné 2 až 3 deci vody a ešte asi tak hodinka pochodu predo mnou. Prelína sa mi pred očami – sedlo Bacúšske, sedlo za Lenivou, joooj koľko ešte? V sedle za Lenivou je odbočka na dedinu Braväcovo - nádherný názov. Schádzam po cyklotrase na sedlo Čertovica a vidím chlapcov sedieť na pivku. Dnes to bolo takmer celé zlé. Žiadne výhľady, zlé počasie, naháňačka na autobus, zmiznutá útulňa. I nálada je pod psa. Nohy a plecia bolia ako hovädo.

Miro odchádza, my mlčky dopíjame pivo a schádzame na ubytovanie do Chaty pod sedlom Čertovica, ktorú odporúčam. Chatár je príjemný, ochotný, dávame sprchu a vifonku s čajom a keksíkom, vešiame mokré prepotené veci na šnúru a o ôsmej večer odpadávame spať. Na izbe je zima, ale pán chatár ponúkol ohrievač na prihriatie. Vzduch sa ohrieva, oči sa zatvárajú. Hádam bude tretí deň lepší. Určite bude, lebo horší byť nemôže. Chvalabohu za ubytovanie, dvihlo nás to trošku hore.

Deň tretí

Čertovica – Kumštové sedlo – Králička – Chata M. R. Štefánika – Krúpovo sedlo – Demänovské sedlo – Chopok – Dereše – Poľana – Kotliská – Chabenec – útulňa Ďurková (29 km, 9.13 h)

Otvárame oči takmer naraz. Čo to? Vonku nebodaj svieti slnko! Odhŕňame závesy a naozaj! Neuveriteľné, je to tak! „Nabíjame sa“ slnečným svitom, balíme, chlipkáme čaj a zobeme keks, raňajky dáme až po ceste. Je niečo po 6.30 h, keď sme pobalení pred chatou. Lúčime sa s chatárom, pánom Artúrom Jakubcom, chata nám naliala energiu do žíl, odporúčame všetkým hrebeňovkárom. Chatár nás požiadal ešte o umiestnenie reklamy niekde na východnú časť hrebeňa, odovzdal papiere a klince a hajde! Vyrážame.

Stupák po zjazdovke na Lajštroch takmer vybiehame, síl je dosť, na perách hrá úsmev, slnko svieti a nálada je stonásobne lepšia oproti včerajšiemu popoludniu. Začína naozaj pravý nízkotatranský hrebeň s výhľadmi široko-ďaleko. Z Lajštrochu vidíme chodník, ktorý sa vinie niekde doprava a potom doľava nahor, za ním sa začína ukazovať masív Ďumbiera. Na Kumštovom sedle medzi kosodrevinou dávame ľahké raňajky a stúpame na Králičku. Pofukuje vetrík, ale je veľmi príjemne, takmer bezoblačno, nádherne. Šliape sa ľahučko. Chata gen. M. R. Štefánika je na dohľad. Priam poletujeme nad chodníkom. Je niečo pred deviatou, reštartujeme meranie a na Králičke míňame dve baby idúce hrebeň opačným smerom. Štefánička sa zväčšuje a zrazu je pre nami. Ideme len niečo vyše 2 hodín (čo ideme, lietame, nadnášame sa, tak je nám úžasne), fotíme sa pri guľomete, dáme si párky, doplníme vodu a o 9.30 h pokračujeme. Personál chaty je veľmi ochotný a veľmi sa nám nechce.

Jaro chytá krízu, ozýva sa jeho boľavé koleno, snažím sa ho povzbudiť, „ťahám“ ho do Krúpovho sedla. Uvažujem nechať ho tam a vybehnúť na Ďumbier, ale upozorňuje ma: „Chlape, vráť sa späť na zem, hodina hore a dole ti poobede bude chýbať.“ A má pravdu. V sedle sú nádherné výhľady aj na sever, vidno priehradu Liptovská Mara, Veľký Choč, všetky Tatry, na západe Chopok, dole Trangoška. Veľmi pekné. Jediný mráčik na jasnej oblohe je fakt, že „pošli“ baterky vo foťáku, keď som ich vylágroval na panoramatické HD video. Ale poprehadzujem baterky a ešte ožije. Jaro mi medzitým trošku ušiel, ale stále je na dohľad. Keďže sme na spojke Chopok – Ďumbier s vydláždeným chodníkom pre výletníkov z lanovky, začínajú nás stretávať masy turistov. V botaskách, sandáloch, aj ozajstní turisti, ktorí sú poriadne obutí. V Demänovskom sedle využívam oživené baterky a fotím kamzíky, ktoré si to mašírujú ani nie 10 krokov odo mňa. Dobieham Jara, ešte raz sa ohliadneme za horskými kozami a šliapeme (pardon, preplietame sa davom) na Chopok.

Na Kamennej chate sme niečo po 11.30 h, za necelých 5 hodín od ranného štartu. Ohohóóó, eufória veľká, nálada statočná, guráž poriadna. Ešte šup na samotný vrcholec Chopka, urobíme vrcholové foto na najvyššom bode nášho tr(ápenia?)eku a kapustnička s pivkom na Kamienke. Joj, to je Lahoda naozaj s veľkým L. Kupujem magnetku (po Štefáničke dnes druhú), dávam vrcholovú pečiatku, obaja s Jarom sa vystriedame v kadibúdke a môžeme ísť ďalej.

Dobrá nálada pretrváva, pokračujeme na Dereše, čo je posledná dvojtisícovka nášho výletu. Sú tam umelo stavané kamenné mohylky, pridáme svoje dielo a pokračujeme ďalej. "Lanovkári" miznú, ľudí ubúda a onedlho sme opäť sami dvaja v kopcoch. V sedle Poľana odpočívame, z kameňov vytváram veľké srdce v tráve pre moju lásku a ideme na Poľanu, kde pribíjame reklamu na Chatu pod sedlom Čertovica, a odtiaľ hore na Kotliská.

Opravujeme zvalený smerovník, kocháme sa, jeme mäso z konzervy, blbneme, fotíme sa, tešíme sa, oddychujeme. Sme takmer v cieli dnešného dňa. Ešte výstup na Chabenec, počas ktorého stretávame zmäteného Nemca, ktorý nevedel, odkiaľ ide, ani kam. Hádam došiel, bohvie. Chabenec a eufória. Vidíme niekde v diaľke maličkú, naozaj maličkú Kráľovu hoľu. Môže to byť aj 50 km vzdušnou čiarou. Sme dobrí, sme králi! A útulňa Ďurková 35 minút od nás!

Schádzame na útulňu pod Chabencom, posledných 20 minút trošku v kríze, telo sa ozýva, ale sme tam. Je tam nádherný výhľad na Lomnistú dolinu na juh. Krása. Pri zapadajúcom slnku chlipkáme Urpín, vyzutí (nádhera) polihujeme. Dorazili dve Češky, sú to matka s dcérou. Kecáme s nimi, dávame šošovicovú polievku, dochlipkávame domácinku a po zotmení čau párky! Odpadávame. Dnes bol krásny deň. A skoro 80-ty kilometer hrebeňovky za nami. Zajtra nás čaká cieľ. Kto by to bol povedal? Dnešný deň sa naozaj vydaril, takmer všetko bolo ideálne. Zajtra by to nemalo byť inak. A foťák stále fotí.

Deň štvrtý

Ďurková – Latiborská hoľa – Košarisko – Veľká Chochuľa – Hiadeľské sedlo – Kozí chrbát – Hadlanka – Donovaly (29 km, 7.14 h)

Opätovne o 4.45 h sa ozve "píííp-pííp" - môj vnútorný budík. Drgám do Jara, schádzame po schodoch dole a balíme sa na posledný deň. Slnko ešte len vychádza, veď nie je ani 6 hodín. Po nabratí vody a zasmiatí sa na tabuľke o „prísnom zákaze šťania a srania nad studničkou“, rezko vyšliapneme na rázcestie nad útulňou. Odtiaľ hrebeň pokračuje na sedlá Zámostskej a Latiborskej hole. Stala sa jedna zvláštnosť a smejeme sa na tom. Včerajšie horské slniečko nám spieklo ruky a zátylok. Fúka na to svieži vetrík a normálne to štípe. Ešte som také niečo nezažil. Normálne aj pútko na trekovej palici je „nabielo“ neopálené na ruke. Počasie už nie je ako včera. Nohy síce idú, ale psychika je trošku nahlodaná. Nazval by som to možno miniponorkou. Kopce sa míňajú jeden za druhým, takmer šprintujeme na Skalku, kde si dávame raňajky (nálada sa zodvihla a to rapídne) a vytuhneme. Vstáva sa ťažko, aj keď batohy na chrbát vyskakujú takmer samé. Predsa len sú ľahšie o pár kíl. Keď si pomyslím na predvčerajšok, keď sme si batohy pomáhali vykladať navzájom. Nohy drevenejú. Šliapeme na Košarisko, kde vidíme pamätnú tabuľu partizánom a potom na Veľkú Chochuľu, čo je posledný poriadny kopčisko hlavného hrebeňa. Ponorka sa opäť vkráda medzi nás, takmer nerozprávame. Na Chochuli pribíjame poslednú reklamu na rázcestník a kocháme sa posledným výhľadom. Za nami je úúúúúplne v diaľke maličká bodka Kráľovej hole. Bože, ako ďaleko je! Aj Veľký Choč sa nejako premiestnil. Pred sebou vidíme všetky Fatry a prvýkrát aj Donovaly. Čaká nás "len" zostup do Hiadeľského sedla a potom presun pešo na Donovaly.

Míňame Prašivú a začíname ísť dole. To nie je zostup, to je peklo. Strmý zostup po šmykľavo suchých kamienkoch je utrpenie. Kolená priam kričia, funíme pomedzi kosodrevinu, zostupujeme na krátkej vzdialenosti brutálne výškové metre a telo pomaličky začína protestovať. Stretávame prvých ľudí, starší párik s asi čiernym labradorom. Jaro skoro zinfarktoval, keď zbadal ich psa. Myslel si, že je to vlk. Lesný chodník stále klesá, čas pribúda, avšak sedlo nie a nie prísť. Žeby teraz? Ale áno, vidím lesný priesek a som na lúke pod novým elektrickým vedením, hromadou rázcestníkov pre cyklistov aj turistov a aj jednoduchú útulňu v Hiadeľskom sedle (prístrešok). Sedíme trošku ako bezprizorní. Predsa len, telo nie je zvyknuté na takúto záťaž. Aj otlaky sa zväčšujú. Hurá, prešli sme hrebeň. Hurá. Bez výkričníka. Hoci je len niečo po 11-tej. Čaká nás ešte asi 2-hodinová tortúra na Donovaly.

Studničky niet, niekde sa nám schovala. Tak si budeme musieť vystačiť s pollitrom vody na ešte približne 2 hodiny túry. Donovaly „cítiť“, ale nevidieť. Začíname so strmým výstupom na Kozí chrbát, ktorý dáva zabrať. Vrch chrbta mi trošku pripomína Zádielsku dolinu a jej škrapové polia. Jaro sa mlčky trhá a šliape udivujúcim tempom vpred po obrovskej lúke popri sedle Hadlanka na Kečku. Ja sa za ním len tak plancem. Na päťminútovom úseku mi ušiel 5 minút. Som naštvaný na neho, na seba, na celý svet. Z Kečky vidno, že Donovaly sú fakt blízko. Trmácame sa lesom, stretávame mladých chlapcov, čo idú opačnú trasu (tak im treba - škodoradostne si myslíme), míňame lesný traktor, drancujúci stromy v lese, preskakujeme (skôr sa mátožíme) cez popadané stromy a vidíme konečne Polianku, čo je časť Donovál. Prvé domy, jupííí! Vyhadzujeme plastové fľaše a odpadky do kontajnera a šliapeme po asfaltke (och moje nohy a otlaky!). Vidíme vleky a v diaľke cez dolinu je hlavná cesta.

Záver

Psychicky posilnení zrýchľujeme z posledných síl a je tu mostík ponad cestu – nadchod – a za ním cieľ. Nasleduje posledné foto pri rázcestníku. Úsmevy máme pomaly okolo celej hlavy. Dokázali sme to, dali sme to! Sme najlepší! Pivko v reštaurácii chutí ako nektár, ako božský nápoj. Ááááááá, to je fajnota! Ešte presun autobusom do Ružomberka, kde po fajnom vyprážanom syre na stanici sa naše cesty delia. Štyri dni ešte utužili naše priateľstvo a obaja sme pri lúčení vedeli, že toto je len začiatok, začiatok skvelých túr, trekov, trailov. Vďaka, Džajro, fajne bolo a čo najskôr dovidenia.

Celkovo GPS nameralo vzdialenosť 109,33 km, hrubý čas aj s prestávkami bol 35.22 h, čo dáva priemerné tempo 3,1 km/h.

PS: A foťák fotil celý čas.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek