Túra: Letecké nešťastia v Levočských vrchoch

Fotky (29)

Popis fotky

Pamätník obetiam leteckého nešťastia na Škapovej Zatvoriť

Túra Letecké nešťastia v Levočských vrchoch

15. 9. 2014

Levočské vrchy sú známe tým, že dlhé desaťročia bol na takmer celom ich území zriadený Vojenský výcvikový priestor Javorina. Po jeho zrušení sa pomaly dostávajú do povedomia verejnosti ako oblasť, ktorá má čo ponúknuť turistom, cykloturistom, ako aj vyznávačom zimných športov či priaznivcom divočiny, ktorých nelákajú preľudnené turistické chodníky. V tomto článku som sa rozhodol priblížiť túru známymi aj menej známymi miestami Levočských vrchov, ktoré spája jeden spoločný menovateľ – letecké nešťastia.

Zobraziť mapu

Vzdialenosť: 28 km

Prevýšenie: +784 m stúpanie, -1083 m klesanie

Náročnosť: stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice

Čas: 1 deň

Obdobie: jar – 12.3.2014

Pohoria: Levočské vrchy

Trasa

Štart: mapa
Koniec: mapa
Najvyšší bod: 1238 m n. m.
Najnižší bod: 538 m n. m.
Mapa: Otvoriť mapu v novom okne

Voda: Chata Vinná, Chata Sklenár, Dvorce

Doprava: Auto (Torysky), bus (Torysky)

SHOCart mapy: » č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Trasa

Torysky – Suchá dolina – Chata Kameň – Škapová – Furmanec – Chata Vinná – Pomník SNP – Chata Gehuľa – Krížový vrch – Strelnica Dvorce – Sedlo pod Krížovým vrchom – Zbojnícka lúka – Levoča (trasa na mape - viď FAKTY)

Suchou dolinou k Dakote

Je okolo pol ôsmej ráno, keď odstavujem auto kúsok za Toryskami, v ústí Suchej doliny. Je sotva polovica marca a vzduch celkom svieži. Zbytočne sa nezdržiavam a vyrážam hore Suchou dolinou, ktorou napriek jej názvu preteká celkom slušný potok. Cesta je ponorená do hlbokého tieňa a marcové slnko sa len pomaly dvíha nad hrebene. Netrvá to ale dlho a chladný tieň nechávam za sebou. Suchá dolina je silno poznačená intenzívnou ťažbou dreva, rúbaniska sú všade naokolo a behom pár minút míňam niekoľko skládok dreva. Vyššie časti doliny sú našťastie ťažbou menej poznačené. Tu sa cesta stáča od koryta potoka doprava a strmo stúpa úbočím po rozhraní lesa a starého rúbaniska. Zároveň sa otvárajú krásne výhľady na južnú časť Levočských vrchov. Je niečo po deviatej, keď prichádzam ku Chate Kameň. Navonok vyzerá byť táto chata, v správe Vojenských lesov a majetkov, v celkom dobrom stave, no množstvo odpadkov a povytrhávaný obklad dáva tušiť, že s údržbou to vojaci nepreháňajú. Pár fotiek chaty a okolia, rýchla desiata, povinná jazda – fotenie jarných šafranov, a ide sa ďalej.

Nasledujúce kilometre povedú rozsiahlymi rúbaniskami, ktorých jediným pozitívom sú asi len krásne výhľady. Najmä tie severovýchodné – pohľad na dominantný Čiernohuzec s jeho povestnými strmými lúkami je neodolateľný. Krátko nato sa prehupnem cez nenápadný hrebeň a otvára sa mi panoramatický výhľad na východné úbočie Škapovej, kde sa v januári 1956 odohralo najväčšie letecké nešťastie, aké Levočské vrchy pamätajú. Cesta mierne stúpa, ďalej však pokračujem rúbaniskom až k pomníku, ktorý vraj presne na mieste nešťastia na pamiatku obetiam tragédie postavil miestny lesník.

Čo sa v skutočnosti stalo s OK – WDZ?

Písal sa 18. január 1956. Lietadlo Československých aerolínií DC-3 Dakota s 22 cestujúcimi a 4 členmi posádky letelo na linke Bratislava – Košice. Košické letisko však pre zlé počasie lety neprijímalo, preto dostal kapitán Vladimír Dráb pokyn pristáť v Poprade. Vtedajšie prístrojové vybavenie lietadiel a technické vybavenie letísk bolo nedostatočné. Navyše, meteorologické podmienky, ktoré v ten chladný januárový deň panovali nad Slovenskom, boli skutočne zložité. To všetko mohlo byť príčinou, že lietadlo vplyvom silného západného vetra s rýchlosťou okolo 100 km/h začalo robiť 180° obrátku na popradské letisko o 11 km východnejšie a o niečo severnejšie, teda nad najvyššími partiami Levočských vrchov. Vplyvom zlého počasia, slabej viditeľnosti, hustého sneženia a zle nastavených výškomerov tak Dakota o 14:49 narazila do východného úbočia Škapovej v nadmorskej výške cca. 1 170 m, vyše 30 km od letiska Poprad – Tatry.

Pátranie po lietadle komplikovali nielen náročné prírodné podmienky (v oblasti bola hustá hmla, veľké množstvo snehu a členitý horský terén). Miesto nehody sa totiž nachádzalo v čerstvo zriadenom Vojenskom výcvikovom priestore Javorina a s pátraním bolo treba čakať, kým oficiálne miesta vydali súhlas. Prví záchranári dorazili k lietadlu až na druhý deň. Bolo okolo pol štvrtej ráno a pátranie okrem iného komplikovala aj tma. Tragédiu a dlhých 12 hodín v krutých podmienkach prežili iba 4 cestujúci, zvyšným 18 cestujúcim a 4 členom posádky už záchranári nedokázali pomôcť. Niektorí Levočania si dodnes pamätajú, ako do nemocnice privážali do neprirodzených polôh poskrúcané a zamrznuté telá obetí.

Pracovná verzia správy z vyšetrovania nehody stanovila jednoznačné príčiny nehody – silný západný vietor, ktorého vplyv na let posádka pravdepodobne nevzala do úvahy, spôsobil, že lietadlo bolo zanesené viac na východ a klesanie na popradské letisko po otočke tak prebiehalo v protivetre a hlboko pod osou zostupu v oblasti s prírodnými prekážkami v podobe vysokých vrcholov. Nebol by to však komunistický režim, aby do vyšetrovania nezaniesol politiku. Pracovná verzia bola preškrtaná a doplnená o „nové svedectvá“ tak, že v konečnej oficiálnej správe z vyšetrovania bola za hlavnú príčinu nehody lietadla stanovená zrážka s balónom, naloženým propagandistickými letákmi Rádia Slobodná Európa. Vtedajšia tlač rozpútala agresívnu propagandu, noviny zapĺňali články o zákerných podpaľačoch vojny, špionážnych štvavých balónoch a odporných západných imperialistoch, bojujúcich proti mierumilovným národom a ničiacich ľudské životy. Táto oficiálna správa preto býva často spochybňovaná, keďže eštebákmi zrejme neskôr prinesené zvyšky balóna, nájdené na mieste nehody, ako aj 2 km od neho v smere príletu, boli obhorené, pričom však lietadlo vôbec nezačalo horieť. A zvyšky anténneho systému, ktorý sa mal údajne odtrhnúť po zrážke s balónom ešte počas letu, boli nájdené priamo pod trupom lietadla. Navyše je veľmi otázne, či by náraz balóna do lietadla veľkosti Dakoty mohol toto lietadlo vôbec nejako ohroziť.

S výhľadmi k Li-2

Nechajme však politiku politikou. Jedna tichá modlitba za obete nešťastia na Škapovej, zapálenie sviečky a ide sa ďalej. Výstup rúbaniskom je rýchly, ale ku Chate Kameň sa už nevraciam. Nachádzam krajšiu cestu, vedúcu čiastočne cez les. Po chvíli už vystupujem po širokej ceste, spájajúcej spomínanú chatu s veľkou križovatkou uprostred Levočských vrchov, ktorú miestni nenazvú inak než Václavák. Až tam však nejdem, radšej odbočujem doľava a popod oplôtok smerujem ku kóte Furmanec, ktorá je s výškou 1 238,5 m najvyšším bodom okresu Levoča. Idem sám, okolo je absolútne ticho a spoločnosť mi robí iba veselo si poskakujúca srnčia mládež. Touto cestou idem po prvýkrát, takže si užívam nové výhľady na široké okolie, vrátane Kráľovej hole, dôstojne sa vznášajúcej nad modrastým oparom, či Vysokých a Belianskych Tatier na západe. Cesta za Furmancom pomaly klesá, vchádza do zvyškov lesa a krátko na to ma privedie na „hlavnú cestu“ medzi Václavákom a Chatou Vinná. Teraz ma čakajú 3 km chôdze po asfaltke, ktoré chcem mať čo najskôr za sebou. Obedňajšiu prestávku si robím v altánku pri Chate Vinná. Počasie praje, na oblohe ani mráčika a na slnku sa dá celkom príjemne sedieť. Na to, že je marec... Je už pomaly poludnie a stále mám pred sebou kusisko cesty. Preto dlho nevysedávam a vydávam sa na zvyšok asfaltky, ktorá ma po necelej trištvrte hodine privedie ku miestu ďalšej leteckej tragédie, tentokrát však ešte z obdobia 2. svetovej vojny.

„Pomník“ je obľúbeným vychádzkovým miestom Levočanov aj obyvateľov okolitých obcí. Je venovaný pamiatke obetí nešťastia z 23. októbra 1944, kedy na toto miesto dopadlo nemeckou stíhačkou zostrelené sovietske lietadlo Li-2 na trase Tri duby – Ľvov. Lietadlo so 7-člennou posádkou na palube viezlo 8 ranených československých a francúzskych vojakov a jednu ošetrovateľku. Zostrelenie a následný pád stroja do hornatých oblastí Levočských vrchov s nadmorskou výškou cca 1 140 m prežili 4 členovia posádky a jeden československý vojak. Tento dôstojný pomník, doplnený o vrtuľu lietadla Li-2, tu stojí od roku 1965. Medzičasom však z neho nejakí podnikavci stihli ukradnúť zvyšky motora, nájdené na mieste nešťastia. Dnes je toto miesto aj vďaka novému altánku s ďalekými výhľadmi obľúbenou zastávkou turistov a cykloturistov.

Hlavným hrebeňom za Delfínom

Oblasť južne od vrcholu Javoriny patrí aj napriek jej súčasnému vzhľadu k mojim najobľúbenejším. Ponúka krásne široké výhľady do okolitých dolín a na vzdialené horstvá. Východným výhľadom dominujú blízke hrebene a vzdialené Branisko, z južných úboči je vidieť mohutnosť doliny Peklo a Hornádskej kotliny, západ zase núka výhľady do širokej Popradskej kotliny s dominantnými Vysokými a Belianskymi Tatrami. Po krátkom traverze popod južný vrchol Javoriny prichádzam na hlavný hrebeň Levočských vrchov, ktorý je zároveň aj hlavným európskym rozvodím. Vody z jeho severozápadných svahov odtekajú do rieky Poprad a Baltického mora, kým juhovýchodné svahy odvádzajú vodu do Hornádu a Čierneho mora. Cesta schádza severným úbočím hrebeňa a chôdzu po strmých nestabilných skalách spríjemňujú výhľady do výrubmi stále nie veľmi narušenej Ľubickej doliny. Chvíľu nato prichádzam do plytkého sedla s pozostatkami Chaty Dvorčanka, ktorá tu fungovala do zriadenia výcvikového priestoru. Cesta pokračuje ďalej traverzom Holého vrchu. Dlhá vyschnutá tráva a zvyšky stromov v nej je veľmi fotogenická kombinácia, preto zase na chvíľu strácam predstavu o čase. Celá táto oblasť je silno poznačená intenzívnou ťažbou dreva, napriek tomu však má svoje špeciálne čaro... Je niečo pred pol treťou, keď prichádzam ku Chate Gehuľa.

Tiene sa však akosi podozrivo rýchlo predlžujú, a tak sa zbytočne nezdržiavam a pokračujem v ceste. Na najbližších pár kilometrov by som vymenil vibramky za bicykel. Široká kvalitná cesta vedie príjemným terénom s miernymi stúpaniami a klesaniami. Táto myšlienka samozrejme ostáva v rovine zbožných prianí. Netrvá to ale dlho a ja sa odkláňam od šotolinky a uprednostňujem traverz Krížového vrchu po jeho juhovýchodných úbočiach. Chcem sa totiž pozrieť dolu na Dvočianske lúky s Mariánskou horou a Levočou v pozadí. Nízke jarné slnko znásobuje príjemnú popoludňajšiu atmosféru. Nakrátko sa ešte zastavujem pri ruinách Chaty Sklenár, jeden rýchly cvak a ide sa ďalej. Cesta pozvoľne klesá, prechádza zvyškami lesa a postupne prechádza na lúky nad vysídlenou obcou Dvorce. Na križovatke odbočujem doprava smerom k bývalej protilietadlovej strelnici Dvorce, míňam navigačnú vežu a po pár minútach prichádzam k pomníčku, pripomínajúcemu haváriu vojenského lietadla L-29 Delfín z 15. marca 1995.

V tento marcový deň bola na návšteve Vojenského výcvikového priestoru Javorina delegácia rakúskej armády. Úlohou pilota mjr. Ing. Jaroslava Horníka bolo predviesť prvky vyššej akrobacie. V priebehu ukážky však po obrate začalo lietadlo padať po krídle k zemi a napriek pilotovej snahe o vyrovnanie letu lietadlo krídlom zachytilo vrcholky stromov a narazilo do zeme. Pilot sa nestihol katapultovať a zahynul v troskách stroja. Sympatický jednoduchý pomník som trochu očistil, zapaľujem pri ňom sviečku a s ešte rýchlejšie sa predlžujúcimi tieňmi v pätách sa vydávam na záverečný úsek dnešného výletu.

Posledné kilometre

Domov to mám ešte na nejaké 2 hodiny, slnko by malo zapadnúť okolo pol šiestej, teraz sú štyri. Ok, základné prepočty sedia, stíham to. Prechádzam historicky, turisticky aj hydrologicky významným Sedlom pod Krížovým vrchom, úzky chodník sa vnára do lesa. Ďalej po ňom však nepokračujem, láka ma osvetlený hrebeň trochu južnejšie. Pár výškových metrov a som hore. Výhľady sú fantastické, slnko definitívne zapadá a svojím mäkkým svetlom ešte chvíľu prekresľuje hrebene a doliny vyšších partií Levočských vrchov. Na chvíľu strácam orientáciu a počas blúdenia vyplaším početné stádo jeleníc. Našťastie mám predstavu, kam sa potrebujem dostať, a tak sa vydávam krížom cez les strmo dole na chodník, ktorý som pred pár minútami opustil. Po chvíli už prichádzam na Zbojnícku lúku. Je pol šiestej, zásoby jedla klesli na nulu, vo fľaši ostalo pár deci vody. Nie je prečo zdržiavať sa, hoci nový altánok vyslovene láka nechať vydýchnuť unaveným nohám. Spúšťam sa po známej ceste a niečo po šiestej prichádzam do Levoče.

Zhrnutie

Na prvej levočskej križovatke vypínam GPS. Počítadlo kilometrov sa zastavilo na hodnote 28,2 km, počítadlo času na hodnote 10:28. Nuž, hovorím si - „pekne, pekne“. Myšlienka na túto túru sa mi rodila v hlave len krátko, ale zaujala ma natoľko, že jej realizáciu som jednoducho nemohol odložiť na neskôr. Bol som o to šťastnejší, že vrtkavé marcové počasie vydržalo a umožnilo mi vychutnať si tento výlet ľudoprázdnymi a miestami ešte stále divokými a nepoznanými oblasťami Levočských vrchov naplno.