Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Rozhľadňa Obecnice
Rozhľadňa Obecnice Zatvoriť

Túra Šestica rozhľadní Východného Slovácka

Vander k rozhľadniam nad Dohňanmi a Strelenkou sa vydaril, a tak som sa zahĺbil do štúdia máp a internetu, aby som našiel ďalšie námety na vander. Netrvalo dlho a našiel som informáciu o šiestich rozhľadniach mikroregiónu Východné Slovácko. Podrobná štúdia mapy vylúčila rozhľadňu Hráběcí pri Vlčnove a nahradila ju rozhľadňou Na Skalce nad Krhovom. Po návrate zo Škótska a dokončení prechodu Od Mohyly k Mohyle sa ukázal ideálny termín, štyri dni voľna koncom augusta.

Vzdialenosť
62 km
Prevýšenie
+1500 m stúpanie, -1500 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 29.08.2014
Pohoria
Slovensko-moravské Karpaty: Biele Karpaty a Vizovická vrchovina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 648 m n. m.
  • Najnižší bod: 300 m n. m.
Voda
prameň pod hradom Zuvačov, prameň Ohloběnka pri rozhľadni na Skalce, prameň pri smerovníku Na koncích
Nocľah
rozhľadňa pod Vojanskú (bivak)
Doprava
Nové Mesto nad Váhom (vlak, bus) - Květná
Trnávka (bus) - Trenčín (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)

1. deň

Květná – Strání – Javořina – rozhľadňa Obecnice – vodná nádrž Lubná – Volenec – rozhľadňa U Trojice – Bánov – Bystřice pod Lopeníkem – rozhľadňa pod Vojanskú

Mali sme pôvodne ísť len Ctibor a ja, no z vlaku v Novom Meste nad Váhom vystupujeme piati. Pridal sa napokon Ivan z minulého vandru a Paľo s Ankou z Trnavy. Čakanie na spoj do Strání si krátime raňajkami a vyhľadávaním slnečného miesta, lebo je dosť chladno. Celkom radi vystupujeme v Květné z autobusu, ktorý bol prepchatý a nabitý nevrlou atmosférou, zavinenou predaním viac miesteniek, než bolo sedadiel.

Obecnice – 1. rozhľadňa

Po minulej nepríjemnosti, keď som si plán prechodu nechal rozhádzať GPS-károm, pozvánkou na kávu a potom sme sa motali v barinách a po asfaltke, som pevne rozhodnutý ísť podľa kompasu a vyznačenej trasy na mape. Uľahčili mi to majitelia GPS. Jeden si ju zabudol doma a druhý baterky do nej. Nuž tak po návšteve predajne skla pri sklárni v Květnej, kým si Ivan dopĺňa zásoby piva v ruksaku, vykročíme po chodníku smerom na Strání. Pri pamätníku padlým v II. svetovej vojne robíme úvodnú skupinovú fotku a tušíme, že deň bude až veľmi slnečný.

Úsmev na tvári mi vyvolá drevená socha šohaja so slaninou napichnutou na šabli. Cyklocesta nás vyvádza z obce do polí naľavo od asfaltky. Parťáci sa občerstvujú slivkami zo stromov okolo chodníka. Prichádzame k rybníku. Deti usilovne kúpu červíky v nádeji, že sa na ne ulakomí nejaká ryba. Vchádzame definitívne do lesa, pri chate odbočujeme doprava a keď sa cestička stráca, každý po svojom hľadáme smer lesom. Ja s Paľom vychádzam na asfaltku pár metrov pred sedlom Javořina, ostatní prichádzajú po hlavnom ťahu. Pokračujeme po červenej a začíname hľadať rozhľadňu. Keď dorazíme k zrubu, nevydržím to a rozhodujem sa prejsť úzky pás lesa na ľavej strane a začať hľadať rozhľadňu na veľkej lúke. Netrvá to dlho a stojíme pod ňou. Zhadzujeme ruksaky pri stole a vybiehame hore na tretie poschodie. Pod modrou oblohou sa ukazuje polkruhová panoráma. Celú plánovanú trasu máme pred sebou. Napravo je Veľký Lopeník, v prostriedku Uherský Brod, za ním Vizovická vrchovina a naľavo Chřiby. Pohľad je to parádny a tuším, že vander bude o krásnych výhľadoch. Schádzame dolu a obedujeme. Lesom chodia hubári a zdá sa, že sú úspešní.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

U Křížku – 2. rozhľadňa

Parťákov musím od stola dvíhať, pretože nás ešte čaká celkom dlhá štreka. Lesom sa vraciame na značku a po nej sme čoskoro na asfaltke. Vzápätí ju opúšťame a pokračujeme doprava lúkami. Proti nám ide tereňák, vydávajúci divné zvuky. Chlapi tvrdia, že ide len na tri valce. Zasmradil nám však ovzdušie. Vchádzame do lesíka a pri chodníku nachádzame kameň s erbom obce Strání a neskôr ďalší. Pekne si vyznačili kataster obce. Chvíľu ideme lesom súbežne s asfaltkou, napokon po nej a v sedle narazíme na žltú značku. Musíme ísť ešte kúsok za sedlo, potom po lúke a sme pri rozhľadni. Je taká istá ako prvá (ako aj všetkých šesť veží v projekte) a je spolufinancovaná Európskym fondom pre regionálny rozvoj. Obce Bánov, Bystřice pod Lopeníkem, Korytná, Nivnice, Vlčnov a Suchá Loz s jeho pomocou postavili šesť 13 m vysokých, drevených rozhľadní, spojili ich cyklocestičkou s 18 odpočinkovými miestami.

Z rozhľadne je asi najlepší výhľad, lebo hoci les bráni kruhovému výhľadu, po zostúpení z nej, stačí prejsť kúsok lesom a je ako na dlani druhá časť horizontu. A tak najprv vidíme od Veľkej Javoriny po Mikulčin vrch celé Biele Karpaty a potom skoro identicky to čo z prvej rozhľadne. Dobre vidíme hlavne našu ďalšiu trasu na Nivnicu. Vraciame sa do sedla po červenej a na parkovisku nás prekvapí Jawa 250 vo farbách VB. Vedľa nej je armádna úprava Jawy 250. Nuž každý máme iného koníčka a traja chlapíci evidentne svoje mašinky milujú a vzorne sa o ne starajú.

U Trojice – 3. rozhľadňa

Zo sedla pokračujem po žltej. Klesá lúkou a na rázcestí sa rozhodujeme ísť rovno po lúke. Vďaka tomu sme videli danielie stádo, no je nám jasné, že sme mimo značky. Ideme krížom lúkou doprava, prekračujeme potok a stúpame svahom hore, až narazíme opäť na žltú. Keď sa priblíži ku lúke, vidíme na jej okraji celé chatové mestečko. Popri ňom dôjdeme k vodnej nádrži Lubná. Slnko už pečie neuveriteľnou silou, tak zhadzujeme ruksaky a dávame si keksíkovú pauzu. Je mi jasné, že časový plán, kvôli tme po 20-tej hodine začína byť napätý. Nuž dvíham opäť parťákov a za 30 minút chôdze lesom sme vo Volenove. Víta nás pamätník vo forme mlynského kolesa a drevenej postavičky mlynára. A ešte veľmi otravný oriešok, ktorý na nás zúrivo šteká na asfaltke a pokúša sa niekoho rafnúť odzadu. Chvalabohu neúspešne. Prechádzame cez hlavný ťah na cestičku popri potoku a záhradách. Mätie nás smerovník ukazujúci dva pravouhlé smery na rozhľadne. Nepáči sa mi, a tak pokračujeme smerom na Nivnice. Ivan s Ankou snívajú o kávičke a autobuse do Bystřice pod Lopeníkem. Začínajú toho mať dosť. Pred Nivnicou odbočujeme vpravo hore a lúkou dôjdeme ku kaplnke sv. Trojice z roku 1912. Hneď za ňou je rozhľadňa a veľká mapa regiónu. A ešte na betónovej ploche nakladajú hnoj na traktory, ktoré rozvážajú do polí. Výhľad máme skoro taký istý, ako z predchádzajúcej rozhľadne, ale vidíme zostupovú trasu a najmä siete na, podľa mňa, viniciach, ktoré Paľo zhora považoval za jazero.

Smer rozhľadňa pod Vojanskú

Po búrlivej debate sa pre kľud v partii rozhodujeme vynechať rozhľadňu Králov. Ja s Paľom tvrdíme, že za 3,5 h do zotmenia by sme ešte 12 km v pohode prešli, no Ivan s Ankou toho majú fakt plné zuby, a tak sa prispôsobíme. Musím ešte vyhrať debatu kadiaľ ísť, no a potom ideme voňavými poliami smerom na letisko pri Bánove. Naľavo sa ukáže rozhľadňa Králov, no len ju očne kontaktujeme a pri kríži na štrkovej ceste si dávame olovrantovú pauzu. Vstávanie je ťažké, no ubezpečujem všetkých, že krčma je na dohľad. Minieme poľné letisko, prejdeme ponad ťah na Slovensko a sme v Bánove. Smerovka nás opäť nezmyselne posiela vľavo do dediny, no po konzultácii s miestnymi pokračujeme rovno k pumpe a potom vpravo hore k odbočke doľava na lúky. Prekopŕcneme sa cez vŕšok a sme vedľa ťahu na Slovensko. Našťastie ideme tak len kúsok a sme v Bystřici pod Lopeníkem. Chlapík v montérkach nás zoberie do jedinej otvorenej krčmy v dedine, a tak popíjajúc každý svoje, sledujeme tréning miestnych futbalistov a pulírovanie hasičského auta. Mladý krčmár nám ochotne načapuje vodu na večeru i raňajky... a predáva za eurá.

O 19.30 h dvíham mančaft z lavíc a putujeme k rozhľadni, ktorá je vedľa asfaltky na lúke nad dedinou. Je tma, a tak si rozťahujeme karimatky, spacáky na prvom poschodí, varíme večeru a zaliezame do kutlochov. Silný vietor je napodiv teplý, takže nás rušia len svetlá áut, ktoré sa na obzore prehupujú cez stúpanie za Bánovom.

2. deň

Pod Vojanskú – Komňa – Krhov – rozhľadňa na Skalce – Salaš – Suchý potok – Ochoz – Hradisko – Bašta – Na koncích – Horná Súča, Trnávka

Vstávame po šiestej, nikto nie je premrznutý, a tak po raňajkách vybiehame hore na rozhľadňu, aby sme sa naposledy pokochali krajom, kde sme sa celý včerajší deň motali. Je mi jasné, že do Trenčína nedôjdeme ani náhodou, ale autobus z Trnávky by sme mali stíhať v pohode. Na dnes som naplánoval len rozhľadňu nad Krhovom. Pred rokom pri putovaní z Trnávky do Luhačovíc som nemal čas ju hľadať, tak v pláne vandru nahradila rozhľadňu nad Vlčnovom.

Po ôsmej vykračujeme asfaltkou do kopca. Keď prídeme na križovatku so zelenou, stáčame sa doľava po zelenej. Plán bol odbočiť na prvej lesnej ceste doprava a pomedzi hrad Zuvačov a kameňolom zísť do Komne. Lenže cestu sme nevideli, a tak sme dorazili na žltú, ktorá nás popod zaujímavé skaly Modrá voda a hrad doviedla k veľkému ohnisku. Od neho sme prudko klesli dolu a našli výdatný prameň pod kmeňom mohutného stromu. Nastalo plnenie fliaš, ale aj ranná očista. Za 10 minút sme z lesa vyšli na lúky nad Komňou a otvorili sa nám nádherné výhľady od Bojkovic po hraničný hrebeň.

Dievčatko venčiace psíka nás ochotne doviedlo ku krčme, no tú otvárali až o 17.00 h. Nuž sme vzali útokom miestne potraviny. Ako si tak sedíme pred krčmou a popíjame či pojedáme, pani krčmárka otvorila okno a spýtala sa, či niečo nechceme. Takže napokon bola kávička, aj čapované. V obci má pamätník J. A. Komenský a pamätná tabuľa na miestnej škole pripomína zakladateľa československého frankofónneho školstva - PhDr. Špíška.

Ťažko-preťažko som dvíhal parťákov, slniacich sa na laviciach pred krčmou. Na okolí je ešte čo ponavštevovať, no potrebovali sme prejsť cez polia do susedného Krhova. Pokračovali sme po asfaltke smer Bojkovice a za elektrickým vedením sme odbočili lesnou cestou doprava. Na veľkej lúke nad Krhovom sa pred nami ukázala rozhľadňa, ale ďaleko. Zatiaľ sme sa zastavili pri pamätníku americkým letcom, ktorí zahynuli 29. augusta 1944 po zostrelení ich bombardéru B – 17 G. Na okolí viem ešte o ďalších a je to tiež námet na vander.

Prekročili sme potok a po chodníku sme vošli do Krhova. Pri krčme sme zabočili doprava a začali stúpať uličkou. Keď skončila vo dvore, pani nám dovolila sadom pokračovať doľava do kopca. Za sadom sme vyšli na lesnú cestu a z nej doľava na veľkú lúku. Po nej sme došli k poslednej rozhľadni nášho vandru. Je nižšia ako včerajšie, ale výhľad bol aj tak pekný. Hlavne zámok nad Bojkovicami svietil svojou bielobou v okolitej zeleni.

Salaš a nečakané trápenie

Neďaleký prameň sme nenavštívili, vody sme mali dosť. Neznačene sme sa vybrali lesnou cestou smerom ku červenej. Les je asi rajom hubárov, lebo my sme len chvíľu čakajúc na Paľa sa porozhliadli okolo seba a Anka ich nemala kam dávať. Cesta nás vyviedla na náhornú lúku a keď za ňou začala klesať, Ivan, ktorého evidentne boleli výrastky na palcoch, začal frflať. Nejako nechcel pochopiť, že musíme ešte prejsť nejaké kopce, aby sme klesli na Slovensko. No keďže mu navigácia nefungovala pre vybité baterky, napokon sa podvolil.

Zbehli sme doľava na lesnú asfaltku a keď sa rozdvojovala, pokračovali sme doľava hore lúkou. Smola bola, že bola na náhornej plošine a museli sme opäť dolu. Nálada na palube sa blížila ku vzbure. Márne som ukazoval na kompase, že ideme dobrým smerom. Lesom sme klesli ku Suchému potoku, keď sa zjavili domáci hubári a parťáci sa vrhli na nich. Len potvrdili môj plán, že treba prekonať potok a pokračovať doprava po ceste za ním. Pri nakladacej rampe sme odbočili doľava a popri potoku sme sa štverali strmo hore. Keď skončil potok, bolo treba prejsť ešte cez rúbanisko a kus lesom. Ako prvý som zastal na asfaltke s červenou a veru mi tak trochu odľahlo.

Postupne dorazili aj ostatní a keď som videl, v akom stave sú, pochopil som, že ďalej musíme len po značke. A tak sme si dali napolitánku, pár hltov vody a vykročili doľava. Pri horárni som vedel presne, kde sme a smerovník Hradisko ma v tom len utvrdil. Ivan sa zahľadel do svojej mapy 1 : 50 000 a prekvapivo navrhol skratku po asfaltke doprava a za prudkou zákrutou neznačene rovno na žltú. Žiaľ, sme sa na rázcestí rozhodli stúpať lesnou cestou a tá nás doviedla znovu na červenú. Už sme nešpekulovali a došli po nej až ku smerovníku Na koncích. Keď Anka zbadala údaj Trnávka 1/2 h, veľmi sa potešila.

Cesta do Trnávky prebehla v pohode a pri smerovníku nastalo veľké umývanie obuvi v potoku. O 17.30 h sme ako jediní nastúpili do autobusu, ktorý sa postupne zaplnil. Míňali sme pútnické miesto kláštor na Skalke a konštatovali, že tu sme tiež ešte neboli. Vlak z Trenčína napodiv nemeškal, a tak sme v kupé mohli rozoberať všeobecnú spokojnosť s vandrom a plánovať ďalší rozhľadňový na koniec septembra.

Fotogaléria k článku

Najnovšie