1. deň

O 9:30 som dorazil do sedla Kreuzbergpass a prvú hodinu som strávil v aute. Pršalo. Keď dážď ustal, vyrazil som k Rifugio Berti (1950 m). Nad chatou som vystúpal šotolinovým svahom a prišiel som k prvej ferrate.

Via Ferrata Aldo Roghel

Táto ferrata turistu vynesie do výšky 2650 m, čo znamená, že na nej stále stúpate. Istenie je veľmi dobré. Je tu nové lano a kde-tu sa vyskytujú malé kramle pre nohy. Najmä tam, kde sa stúpa v miernom previse. Náročnosť ferraty je D.

Za sedlom sa klesá do údolia Stallata. Bol tam starý fľak snehu, na ktorom som sa šmykol. Nemal som na nohách mačky a sneh bol tak premočený, že som sa po ňom skĺzol napriek tomu, že som doň ryl čakanom. Oranie môj pád trochu spomalilo, ale zastavili ma až skaly. Roztrhol som si gate a na stehno som dostal utešenú jazvu.

Via Ferrata Cengia Gabriella

Z doliny Stallata som pokračoval ferratou Cengia Gabriella, ktorá traverzuje kopec Giralba. V podsatate ide po vrstevnici, viac stúpa až nad dolinou Giralba Alta. Istená je iba lanom, ale nie všade. Tento chodník sa mi zdal dosť nebezpečný. Išiel lávkou, pod ktorou bolo asi 5 metrov šikmého svahu so šotolinou a za tým kolmá, nadol padajúca stena. Náročnosť tejto ferraty je C.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Traverz Cengia Gabriella je výnimočný tým, že z neho nádherne vidno skalné veže okolo Cima Bagni. Nevedel som sa ich vynadívať. Fascinoval ma nielen ich tvar, ale aj farba. Jedna vysoká skalná ihla je hneď pri chodníku. V závere ferrata zostupuje žľabom do doliny Giralba Alta. Keďže bol v žľabe sneh, bolo tam umiestnené provizórne konopné lano. Hore bolo na pár miestach uchytené, nižšie už iba voľne viselo.

Ubytoval som sa v neveľkej chate Rifugio Carducci. Za noc v lágri s preukazom OeAV tu dáte 11 euro, čo nie je veľa. Keďže predpoveď počasia nebola zrovna priaznivá, chata bola poloprázdna.

2. deň

Personál na chate trval na tom, že platiť budem až ráno. Snažil som sa im to vyhovoriť s tým, že vstanem skoro, ale nedali si povedať. Reku, keď vyrazím, už budú hore. Samozrejme, neboli. Z chaty som vyrážal o 5:30 a keďže na recepcii nebolo ani nohy, nechal som im odkaz, že zaplatím, keď sa vrátim z prechádzky.

Vystúpal som do sedla Giralba a popri spoly zamrznutom plese Eissee som zbehol k Rifugio Zsigmondy-Comici. Nato som vystúpal k Bullele Joch Hutte. Pod chatou je nádherný kotol, akýsi bazén, ktorý siaha až po Rifugio Lavaredo. Veľmi sa mi páčil.

Schartenweg, Paternkofel a Passportensteig

Za Bullele Joch Hutte som pokračoval traverzom hrebeňa. Šiel som po zaistenom chodníku Schartenweg, ktorý vybudovali vojaci počas prvej svetovej vojny. Je tu zopár vysekaných výklenkov, mostíkov, a cez špáry v hrebeni sa ide za pomoci rebríkov a istiacich lán. Náročnosť chodníka je A/B.

Chodník Schartenweg končí v sedle pod Paternkofelom. Samozrejme, tento vrch som si nemohol nechať ujsť. Vedie naň čiastočne istený a veľmi zle značený chodník. Z vrchola Paternkofelu (2744 m) je nádherný výhľad. Dobre z neho vidno najmä Tre Cime, ktorých vrchol je o 250 metrov vyššie.

Z Paternkofelu som schádzal chodníkom Passportensteig, čo je zaistený chodník náročnosti A. Jeho atrakciou sú krátke tunely, ktoré majú okná. Práve z nich vznikajú najkrajšie obrázky Tre Cime.

Leiterlsteig a Feldkurat Hosp Steig

Zbehol som do sedla a promenádou, na ktorej bol dav ľudí, som prišiel k Drei Zinnen Hutte. Na chate som sa nezastavil, mieril som na vežu Toblinger Knotten. Od severu vedie na vežu rebríková ferrata Leiterlsteig náročnosti C/D. Nie je dlhá, ale niektoré rebríky sú previsnuté a idú špárou, kde treba trochu liezť.

Tesne pred ferratou som stretol mladého Juhotiroláka. Bol oblečený v uniforme rakúskeho horského strelca z prvej svetovej vojny a cez plece mal prehodené stočené lano. Dali sme sa do reči a liezli sme spolu. Juhotirolák sa vôbec neistil. Spomenul som mu, že môj dedko bojoval za „Cisára pána“ na Pijave. Ak si dobre spomínam, bol pri dedinke Lorenzago, ktorá je vzdialená vzdušnou čiarou iba 20 kilometrov od Tre Cime. Nato mi mládenec poukazoval cennosti, čo dnes našiel. Starú plechovku od sardiniek, úlomok granátu a podávač do talianskej pušky.

Z veže Toblinger Knoten (2617 m) som sa porozhliadal, spravil som zopár obrázkov a zbehol som ferratou Feldkurat Hosp Steig. Tento chodník je istený iba lanom a jeho náročnosť je B. V dolnej časti je zopár múrov, postavených počas prvej svetovej vojny.

Oberbachernjoch-Sandbuheljoch Steig

Zišiel som k Drei Zinnnen Hutte a ponad plesá som sa vrátil k Bullele Joch Hutte. Južne od chaty je ferrata z prvej svetovej vojny, ktorá ide tesne pod hrebeňom skalnej steny. Technicky je nenáročná, pretože chodník je umelo zasekaný do skaly. No pod ním je taká priepasť, až človeka chytá závrat. Z ferraty nádherne vidno kotol-bazén pod Bullele Joch Hutte

Za ferratou som prišiel do sedla Cengia, od severu som pretraverzoval Zwolferkofel a cez sedlo Giralba som sa vrátil do Rifugio Carducci. Na moje prekvapenie, na chate bolo ešte menej hostí ako včera, hoci bolo celý deň pekne. Večer sme z chaty fotili nádherne nasvietený hrebeň Marmarole.

3. deň

Z chaty som vyrážal tak ako včera, o 5:30. Vybehol som do sedla Giralba a zamieril som na traverz Elferkofelu.

Alpinsteig a Sentinella Nordsteig

V traverze je ferrata Alpinsteig náročnosti A/B. Je to pohodlný chodník, často zasekaný do skaly. Problémom sú iba snehové jazyky. Je ich tu viacero. Občas sú na nich provizórne konopné laná, ale viac som sa spoliehal na cepín, ako na ne. V sedle Elferscharte som z Alpinsteigu odbočil na Sentinella Nordsteig. Tento chodník ide severnými svahmi, vďaka čomu na ňom bolo snehu až-až. Jeho náročnosť je B. Istený chodník končí v sedle Sentinella, kde je symbolický cintorín.

Via Ferrata Zandonella a Rotwand Spitze

Kúsok pod sedlom som sa vybral po širšej rímse, kde som naďabil na začiatok južnej vetvy ferraty Zandonella. Smerovníky tu nie sú. Ferrata je poriadne náročná. Hodnotím ju D/E, pretože skoby sú veľmi ďaleko od seba. Keby som tu spadol, ferratový set sa s najväčšou pravdepodobnosťou pretrhne. Miestami sa stúpa v previse, pričom tu nie sú žiadne umelé pomôcky na nohy. Iba lano. V hornej časti, kde nie je už ani lano, som trochu blúdil, pretože značenie je veľmi skromné. Ferrata Zandonella vedie na Rotwand Spitze (2965 m). Z kopca je nádherný výhľad, bohužiaľ, na juhu sa začali kopiť oblaky. Keďže mi zostalo veľa keksov, zrobil som na vrchole bufet a začal som nimi ponúkať Nemcov. Potešilo ich to a dali sme spolu reč.

Z Rotwand Spitze som schádzal juhovýchodnou vetvou ferraty Zandonella. Tá je trochu ľahšia, môže mať náročnosť D. V polovici zostupu je šotolinisko, ktoré pokračuje veľkým snehovým poľom. Toto miesto je orientačne náročnejšie, pretože tu chodí veľmi málo ľudí a v snehu nevidno žiadne stopy. Prekvapivé je aj to, že v snehovom poli treba zahnúť a stúpať. Záver ferraty je len pár metrov od jej začiatku.

Arzalpen Scharte a cvičná ferrata nad sedlom Kreuzbergpass

Schádzal som dolinou Poppera, ktorá má uprostred ostrý šotolinový hrebeň. Stretol som tam trojicu Arabov. Nechápem, ako vyliezli hore, avšak dolu chodníkom schádzali po štyroch. Zdalo sa im to šialene strmé. Minul som jazierko a vybehol som do Arzalpen Scharte. Tam ma zlákala značka, ktorú nemám na mape. Vyviedla ma na kopec s krížom. Začalo pršať. Tri dni počasie vydržalo, ale teraz sa začalo kaziť. Vrátil som sa do Arzalpen Scharte a vyšla dúha. Nádherný záver výletu.

Pod Arzalpen Scharte je zopár lán, je tu istený chodník náročnosti A a v skale je vojenská pevnosť z druhej svetovej vojny. Vyzerá oveľa mohutnejšie ako opevnenia, ktoré sa stavali v Československu pred vojnou. Dolu v lese je pri chodníku "oferátovaná" skala. Je tu nová cvičná ferrata náročnosti C. Pozabával som sa na nej a vrátil som sa k autu.

Záver

Viacero ľudí mi vravelo, že keď sa mi páčia ferraty, mám ísť do Dolomitov. Nuž, moderné rakúske ferraty sa mi páčia viac, ale Dolomity mi učarovali. Sú tu fantastické skalné veže hrajúce fialovými a hnedými farbami. Myslím, že sa sem ešte zopár krát pozriem.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek