Hneď na začiatku by som rád poukázal na fakt, že môj príspevok sa nebude venovať problematike uzatvorenia/otvorenia turistických značených chodníkov v Belianskych Tatrách, lebo nie som odborníkom v tejto oblasti a neviem sa relevantne k problémom vyjadriť. Z rovnakého dôvodu nebudem rozoberať problematiku názvov vrchov Zadné, Prostredné, Predné Jatky, Košiare či Holica. V článku sa budem venovať hlavne spomienkam môjho otca, s ktorým som vo veku 13-tich rokov absolvoval prechod hrebeňom.

Ako článok vznikol

Článok by asi nikdy nevznikol, nebyť jednej mojej návštevy u rodičov. Sedeli sme s otcom pri vínku nad starými fotografiami a on spomínal na naše spoločné túry, keď sme boli s bratom ešte deťmi. Mnohé fotky boli poškodené, vyblednuté alebo nesprávne vyvolané. Naraz mi otec len tak medzi rečou povedal: „Počuj, celý život robíš s fotografiami, upravuješ ich, retušuješ... neskúsil by si zreštaurovať aspoň časť nášho rodinného archívu?“
A tak som sa pustil do práce. Keď sa mi dostali do rúk fotografie z prechodu hrebeňa Belianskych Tatier, v hlave mi skrsol nápad. Navrhnem otcovi, aby sme spoločne zalovili v spomienkach a skúsili čitateľom portálu Hiking.sk priblížiť našu túru. Tak sme si raz znovu otvorili vínko, zasadli k fotkám a k mape a začali spomínať. Nižšie vám prinášam výsledok, v ktorom sme sa snažili čo najlepšie popísať túru po hrebeni Belianskych Tatier.

Trasa

Chata Hviezdoň – Rakúska poľana – Veľké Biele pleso – Vyšné Kopské sedlo – Šialené sedlo – Zadné Jatky – Prostredné Jatky – Predné Jatky – Košiare – Bujačí vrch – Skalné vráta – rázc. Skalné vráta – Chata Hviezdoň

Smer Vyšné Kopské sedlo

Písal sa rok 1977, keď sa medzi turistickou verejnosťou začalo šuškať, že od budúceho roka budú celé Belianske Tatry uzavreté a turistické značkované trasy zrušené. Mal som to (otec – pozn. autora) potvrdené aj od známych z Fakulty telesnej výchovy a športu UK (otec bol telocvikár – pozn. autora), ktorí mali dobré kontakty na správe TANAP-u. Preto sme sa s kolegom Tomášom rozhodli zobrať deti (ja, brat, kolegov syn a dcéra – pozn. autora) a vyraziť do Belianskych Tatier. Keďže Kežmarská chata pri Veľkom Bielom plese bola tri roky len kopou ruín, rozhodli sme sa využiť kontakty a vybavili sme si ubytovanie na výskumnej stanici TANAP-u – na chate Hviezdoň (dnes Chata Plesnivec – pozn. autora). Práve odtiaľto sa dala uskutočniť okružná túra vedúca hlavným hrebeňom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je skoré ráno, keď vstávame. Rýchlo varím raňajky, po ktorých vyrážame. Idúc pekne za sebou zdolávame prvé serpentíny. Aj keď je koniec augusta, rána sú dosť chladné. Konečne prichádzame na Rakúsku poľanu, kde sa do nás v plnej sile opiera slnko. Z poľany sú veľmi dobré pohľady na masív Lomnického štítnu a Kežmarské štíty a samozrejme na ďalšie štíty a doliny. Dávame si prvú prestávku a podľa mapy s deťmi určujeme jednotlivé vrcholy. Zhadzujeme zo seba ťažké vlnené svetre a len tak v košeliach či tričkách sa ženieme takmer po rovine k miestu volanému Jeruzalem. Na moje veľké prekvapenie, stretávam známych z Banského múzea v Banskej Štiavnici (otec pochádza z Banskej Štiavnice – pozn. autora), ktorí tu táboria. Dávame sa do reči. Dozvedám sa, že hľadajú a dokumentujú dávne pozostatky baníckej činnosti v Predných aj Zadných Meďodoloch. Vedúci výskumu nám o tom dáva aspoň krátky výklad, čomu sme veľmi radi. Keďže sme sa neplánovane zdržali, ruším pauzu na brehu Veľkého Bieleho plesa a celý tím popoháňam vpred. Onedlho sme v Kopskom sedle. Pred nami sa otvára krásny pohľad na hrebeň "Belianok", ako ich familiárne voláme. Z Tomášom vyberáme fotoaparáty a fotíme prvé zábery. Deťom, ako inak, musím podrobne ukázať, kadiaľ pôjdeme. Potom nás čaká krátke stúpanie, ktoré sa končí vo Vyšnom Kopskom sedle. Teda až tu sa začína naša túra hrebeňom Belianok.

Hrebeňom Belianok

V sedle si doprajeme dlhšiu pauzu. Posilňujeme sa tatrankami a jabĺčkami. My dospelí aj pálenkou z Tomášovej čutory. Trochu nás hnevá, že sa začína mračiť, ale hrebeň Belianok je našťastie stále mimo oblakov. Lebo neboli by sme veľmi nadšení, keby sme ho celý išli v nich. Po necelej polhodinke velím vztyk. Vyrážame! Chodník traverzuje z juhovýchodnej strany vrch Hlúpy a mierne stúpajúc nás privádza do Šialeného sedla. Dávame sa zlákať chodníkom, ktorý vedie na bralnatý vrchol Hlúpeho. No keď sme takmer na jeho vrchole, zahaľuje nás hustý oblak. Je to škoda, lebo pohľad na protiľahlú Ždiarsku vidlu a Havran sú z tohoto miesta úchvatné. Chvíľu čakáme, či sa nevyjasní, ale keď ani po 20 minútach sa stav nemení, velím ústup do sedla.

Ako naschvál, len čo sme v sedle, vrchol Hlúpeho sa vynára z oblakov. Tak mu aspoň zamávame. Z minulých návštev viem, že v okolí sedla stojí niekoľko partizánskych zemľaniek z čias SNP. Vyberáme sa k ich pozostatkom a na naše veľké prekvapenie sú stále pomerne dobre zachovalé. Dokonca by sa tu dalo bivakovať. Po návrate do sedla stúpame pod vrchol Zadných Jatiek. Tesne pod vrcholom ich chodník po východnom svahu obchádza. Práve v tomto mieste by sa malo dať zostúpiť ku známej Kamzíčej jaskyni. A naozaj, hneď zbadáme vyšliapaný chodníček, ktorý vedie medzi bralami a privádza nás k jaskyni. Je najvyššie položenou jaskyňou v Belianskych Tatrách. Je z nej krásny výhľad najmä na východné ukončenie Vysokých Tatier. Aj keď sa tu často zdržujú kamzíky, dnes ich tu niet. Len tak pre zaujímavosť, teraz, keď píšeme tieto riadky, zisťujeme (ja a otec – pozn. autora), že Kamzíčia jaskyňa je na dnešných mapách zakreslená zle. Ale asi na to majú kartografi dôvod, preto ani my neudáme jej presnú polohu.

Po návrate na chodník opatrne traverzujeme vrchol Zadných Jatiek. Z týchto miest sú krásne a ďaleké výhľady hlavne na sever. Pod nami je malebný Ždiar, hrebeň Spišskej Magury a na obzore jasne identifikujeme Pieniny (Tri koruny, Haligovské skaly a pod.). Neskôr sa chodník vracia na hrebeň. Vlastne odtiaľto až po zostup do Bujačieho sedla sú z hrebeňa nádherné výhľady na všetky svetové strany. Vidieť Vysoké Tatry, západnú časť Belianskych Tatier, Spiš, Pieniny, Levočské vrchy, Slovenské rudohorie a aj Nízke Tatry. Preto postupujeme pomerne pomaly a Tomášov ďalekohľad sa často strieda v našich rukách. Aj celý blízky vápencovo-dolomitový reliéf hrebeňa je krásny. Všetkým nám pripomína krajinu z filmov o Winnetouovi, ktorý bol v tých časoch mimoriadne populárny.

Pohodlným terénom míňame pomerne nevýrazné vrcholy Prostredných Jatiek, Predných Jatiek a prichádzame pod bralnaté Košiare. Skôr, ako vystúpime na vrchol, v južných svahoch navštevujeme dve malé jaskyne. Jedna z nich (bližšie ku Košiarom) má dva vchody a vytvára akýsi tunel. Po zdolaní vrcholu sa nám otvára výhľad východným smerom. Pod nami sa nachádza Bujačie sedlo a nad ním výrazný bralnatý Bujačí vrch. Rezko zbiehame do sedla, kde dnes prvýkrát stretávame kamzíkov. Oddychujú tu dve skupinky turistov, s ktorými prehodíme pár slov. Dnes sú to prví ľudia, ktorých stretávame. Prestávku využívame na fotenie skalných útvarov volaných Komíny a Rakúskeho chrbta nad Rakúskou poľanou. Krajina je v týchto miestach mimoriadne krásna a v duchu ľutujem, že onedlho sa sem nebude dať vôbec prísť. Z pochmúrnych myšlienok ma preberá spätný pohľad na trasu, ktorú sme prešli. Vidieť masív Košiarov, Jatiek a nad nimi ako tesáky vytŕčajú Ždiarska vidla a Havran. Vrchol Bujačieho vrchu tvoria bralá, na ktoré sa dá vystúpiť od východu. No prv, ako sa tam dostaneme, musíme vrchol obísť z juhu. Je vidieť pomerne veľký kus eróziou poškodeného chodníka, ktorým treba prechádzať opatrne. Neskôr je cesta bezpečná a my vystupujeme na vrchol. Kruhový výhľad, ktorý sa pred nami otvoril, určite patrí k najkrajším na Slovensku.

Skalné vráta

Za Bujačím vrchom hrebeň prudko klesá. Ďalej pokračuje výrazným výbežkom s bralnatými Skalnými vrátami, Faixovou a Kobylím vrchom. A práve z východných svahov Bujačieho vrchu je krásny pohľad na časť hrebeňa. Aký je len iný, zalesnený a bralnatý! Pomaly zostupujeme po serpentínach, ktoré veľmi uľahčujú klesanie v inak dosť príkrom svahu. Skôr, ako sa vnoríme do kosodreviny, obzeráme sa a dávame „posledne zbohom“ hrebeňu. Čoskoro kráčame lesom. Keď sa pred nami objavuje mohutná skalnatá hradba, je to neklamný znak, že sme pri Skalných vrátach. Naraz akoby mávnutím čarovného prútika sa skalná stena roztvorí a naozaj máme dojem, že stojíme pred mohutnými vrátami. Jednoducho sú monumentálne. Všetci si sadáme a obdivujeme skalné steny po oboch stranách. Popod severnú vedie poľovnícky chodník, ktorý by sa podľa máp mal povyše brál napojiť na serpentíny vedúce na Bujačí vrch.

Onedlho sem prichádza horár, ktorý nám to potvrdzuje. Taktiež s ním debatujeme o plánovanej uzávere pohoria. Po čase sa lúčime a každý pokračujeme svojou cestou. Naša vedie hádam ešte 300 – 400 metrov po červenej značke k rázcestiu, kde sa napájame na modrú značku vedúcu ku chate. Prv ale musíme opatrne zdolať prieluku v bralách a strmo klesajúc sa dostávame pod mohutnú skalnú stenu. Na jej konci je krásna lúka, odkiaľ sú veľmi interesantné pohľady na mnohé skalné steny masívu Skalných vrát a bralá Bujačieho vrchu. Opäť si dávame neplánovanú prestávku, dojedáme posledné pochutiny a dospelí dopíjame pálenku z Tomášovej čutory. Čaká nás len zostup, ktorý zdolávame za pomoci serpentín. Za nimi nasleduje len krátky úsek lúkou a lesom k rázcestiu so zelenou značkou, ktorou sme ráno vyrážali. Zostáva nám prejsť posledných pár desiatok metrov, až sa konečne pred nami objavuje chata Hviezdoň (dnes Chata Plesnivec – pozn. autora). Onedlho sedíme na izbe a všetci sa spoločne zhodujeme, že sme absolvovali krásnu túru. Ja som hlavne rád (otec – pozn. autora), že som s deťmi prešiel hrebeň Belianskych Tatier, ktorý bude onedlho uzavretý (hrebeň je dodnes uzavretý – pozn. autora).

Súvisiace odkazy

Belianske Tatry na Wikipédii
Belianske Tatry, infoportál
Fotografický portál o Belianskych Tatrách
Hrebeň Belianskych Tatier na Wikipédii
Chata Plesnivec (býv. Hviezdoň)

PS: Spomienky z nášho spoločného výstupu na Ždiarsku vidlu sa pokúsime napísať v najbližšej dobe.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek