Trasa

Črmné – Strmý vŕštek – sedlo za Žiarom – Bosorky – Žiarska hoľa – Skalka – Kotliská – Chabenec – Malý Chabenec – Mestská hora – Magurka – horáreň Kapustnisko – Železnô – sedlo Prievalec – Liptovská Lúžna

Na Bosorky

Po chvíli tápania na autobusovej stanici v Podbrezovej ma miestni znavigovali k červenému stĺpu (označenie zastávky sa zjavne komusi nepozdávalo, tak ho odstránil), kde si mám počkať na spoj do Krpáčova. Autobus šťastne prišiel k môjmu stanovišťu a odviezol ma do lokality s čarovným názvom Črmné. Hoci zelená značka začína v centre Dolnej Lehoty, ušetril som pár asfaltových kilometrov i čas v prospech kochania sa výhľadmi na hrebeni. Chvíľu sa ešte asfaltu Vajskovskej doliny nedalo vyhnúť, ale potom prišla lesná cesta, postupne naberajúca výšku.

Turistov nebolo, no lesní robotníci dávali hlučne o sebe vedieť, čo jediné rušilo harmóniu krásneho slnečného dňa. Krajina za mnou klesala, v odlesnených miestach som v diaľke bezpečne rozoznával Ľubietovský Vepor i Poľanu. Pohľad do mapy sľuboval rozsiahlu lúčnu pasáž, ktorá po strmšom stúpaní začínala na Bosorkách. Veľké skalné bloky, len tak ledabolo pohodené na lúke, z ktorých jeden niesol tabuľku s názvom, si okamžite získali moju priazeň. Z Bosoriek a následne aj z vyššej Žiarskej hole som mal ako na dlani údolie Hrona, na severe hrebeň Nízkych Tatier, Latiborskú hoľu, Ďurkovú s turistickou útulňou i Kotliská, kde som sa mal na hrebeň napojiť.

Stretnutia na Skalke

Od Kotlísk ma delila len rozložitá Skalka (1977 m), na ktorú viedol vcelku pohodlný chodníček. Podobne ako na Žiarskej holi, aj tu bola tyč so smerovými tabuľkami zvalená od nedávneho vyčíňania víchrice. Vychutnával som si pocit z dosiahnutia ďalšieho turistického cieľa, keď som opodiaľ zazrel dvojicu mladých kamzíkov. Hoci boli vyše 30 metrov ďaleko, veľmi opatrne, aby som ich nevyplašil, som z puzdra vybral foťák a začal natáčať video pre mojich malých chalanov. Kamzíky nielenže nezačali utekať, naopak, začali sa približovať. Keď boli vzdialené na 5 metrov, rozmýšľal som nad útekom pre zmenu ja. Čo vlastne chcú? Konečne postáli, obzerali si ma a zjavne čakali, či im niečo podhodím. Keď sme sa už takto zoznámili, poobedovali sme spolu. Kamzíky mali trávu a ja poriadny kus chleba so salámou. Po primeranom oddychu v polohe ležmo a vynadívaní sa na krajinu som sa s novými kamošmi rozlúčil a pohol sa ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zostup mi prišiel o niečo strmší ako výstup, na chodníku prevládali kamene a suť. V sedielku medzi Skalkou a Kotliskami som kútikom oka zaregistroval pohyb. Mysľou mi prebehlo - kamzík, ale "hnedá chlpatá guľa" bola v bokoch a ramenách predsa len o niečo širšia. Maco uháňal o dušu do bezpečia doliny, no na moju radosť na chvíľku postál a zapózoval na okraji kosodreviny. Celý uveličený som sa pohol, prešiel Kotliská a zamieril na Chabenec. Často som vykrúcal hlavu doľava, kde som medveďa videl naposledy. Čoskoro som ho znovu objavil. Na lúčke pri potoku, asi pol kilometra odo mňa. Malú bodku, ktorá až po poriadnom priblížení vo fotoaparáte nadobúdala medvedie tvary. Z Chabenca som sa s ním definitívne rozlúčil.

Z hrebeňa do Liptovskej Lúžnej

Po krátkej zastávke na Chabenci a dobre známych výhľadoch na liptovskú stranu som zišiel do sedla Ďurkovej. Z okolia útulne pod Chabencom sa ozýval hlasný krik, takže som bol vcelku rád, že mám dostatok vody a jedla a nemusím sa tam zastavovať. Z hrebeňa som schádzal po modrej na Mestskú horu. Trochu som sa obával tohto úseku, keďže kalamitných miest po vyčíňaní víchrice bolo dosť a úplne nepriechodný bol susedný žltý chodník do Liptovskej Lúžnej. Strachoval som sa zbytočne. Obchádzačiek či preskakovačiek bolo minimum. Ešte pred vstupom do lesa sa podo mnou objavila Magurka, osádka učupená v malebnej dolinke, kam som najbližšie smeroval. V hustom lese som natrafil na prvých dnešných turistov, trojicu chlapov, schádzajúcich z Ďurkovej. Posledného z nich až myklo, keď som stúpil na konárik pár metrov za ním. Kdeže medveď, to som len ja, odpovedám mu s úsmevom.

Na Magurku som prišiel opäť sám, v osade sa v prerobených domčekoch hniezdili prví víkendoví rekreanti. Poniže osady stojí prístrešok s pekne upravenou studničkou, lákajúci pocestných prameňom i oddychom na lavičke. Okolo mňa sem-tam prebehlo auto, pri bývalej horárni Kapustisko som odbočil na zelenú značku. Stará lesná cesta vyústila na komunikácii 3. triedy, na spojnici medzi Liptovskou Lúžnou a Partizánskou Ľupčou. Najprv som sa pustil smerom na Partizánsku Ľupču, neďaleko sa totiž nachádza Železnô. Osadu, ktorej dominuje detská ozdravovňa, som si chcel prehliadnuť aspoň zdiaľky. Potom som zamieril do Liptovskej Lúžnej, kde som plánoval túru ukončiť. Sedemkilometrový asfaltový úsek na záver dňa výrazne nepotešil, na viacerých miestach lesní robotníci odpratávali kalamitné drevo, za cestným sedlom Prievalec sa otvorili výhľady na hrebeň Nízkych Tatier po ľavej strane, masív Salatína vpravo a Liptovskú Lúžnu predo mnou. Tak ako pred vyše dvomi mesiacmi som zložil ruksak v Krčme u Hančurky. Za pultom tentokrát stálo dievča. Či Hančurka, netuším...

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek