Túra

Kubínska, Vasiľovská a Hruštínska hoľa

06.10.14
Oravskú Maguru som si zamiloval po prvej návšteve, keď som v roku 2011 absolvoval celý jej hrebeň. Zaujali ma hlavne nádherné lesy, lúky a celkovo idylická krajina. Už vtedy som si hovoril, že sa sem ešte niekoľkokrát vrátim. Keď meteorológovia prisľúbili pre náš severný kraj lepšie počasie, než pre zvyšok Slovenska, nebolo nad čím rozmýšľať.

Trasu som zvolil ako kombináciu mne známych lokalít (Kubínska a Vasiľovská hoľa) s novými a rúškom tajomna zahalenými končinami (Pavláškova skalka a Hruštínska hoľa). Obzvlášť posledná menovaná mala byť tzv. čerešničkou na torte, pretože sa nachádza mimo značených turistických trás. To sľubuje tiché, tajuplné a neokukané prostredie aké mám najradšej. Či som si pochutil, alebo zahryzol do horkého, o tom si prečítate v nasledujúcich riadkoch.

Prečo som si vybral máj? Je to opäť z dôvodu, že v údoliach síce vegetácia bujnie naplno, no na horských hrebeňoch to ešte bude "zaváňať" odchádzajúcou jarou. A hlavne, trávička na holiach ešte nebude nepríjemne vysoká po pás. Lenže moja týždňová dovolenka sa triafa do najhoršieho počasia roku 2014. Začiatkom mája sa totiž Slovenskom preháňa víchrica, ktorá hlavne v Tatrách a Slovenskom rudohorí láme ďalšie tisíce stromov. Okrem toho je dosť chladno a daždivo. No posledné dva dni predsa svitá nádej, a tak zariskujem a vyrážam.

Trasa

Zázrivá – Minčol – Pod Minčolom – Kubínska hoľa, sedlo – Pod Minčolom – Za Minčolom – Vasiľovská hoľa – Príslopec – Hruštínska hoľa – Galanky – Vasiľov

Vyhliadkový hrebeň, samoty a prvé medvedie stopy

Z diaľkového autobusu vystupujem v Zázrivej, na rázcestí v miestnej časti Petrová. Zo zastávky chvíľku cupitám oproti toku Zázrivky do samotného centra rozľahlej kopaničiarskej obce. Spoločne s červenou značkou prichádzam na námestíčko s potravinami a kostolom, kde si konečne dávam na lavičke raňajky. Po chvíli bočnou uličkou pomedzi domy mierim v ústrety horám. Panelová cesta ma vedie k poľnohospodárskemu družstvu a zároveň mi odkrýva prvé výhľady. A tie sú doslova výborné. Na severe a západe sú priam rozsypané po okolitej krajine početné zázrivské kopanice, nad ktorými sa dvíha hrebeň Oravskej Magury. No pohľad upieram hlavne na dominantne sa dvíhajúcu Malú Fatru s Rozsutcami, čiastočne zahaleným Stohom i Osnicou. Všetko umocňuje i nádherné počasie, po oblohe sa totiž premávajú len neškodné barančeky. Aký to kontrast oproti poslednému daždivému týždňu.

Červená značka ma dovedie do lesíka s prvými samotami prerobenými na chatárske účely. Následne šliapem striedavo opäť lúkami i lesmi. V jednom okamihu si ešte krátko odbieham k malej chalúpke s políčkom, učupenej na okraji lesa. V popredí stojí odparkovaný traktor domácej výroby a vzadu sa dvíha zubatá Malá Fatra. Je to dych dávneho Slovenska, prelínajúci sa s novodobejšími časmi. Vyhliadkovým hrebeňom pokračujem na Pavláškovu skalku, odkiaľ si fotím skutočne príťažlivý pohľad na Malú Fatru. Následne si vykračujem lúkami s výhľadom prevažne už len na lesy Oravskej Magury. V blate na ceste si všímam odtlačky medvedích stôp a obchádzam pár zlámaných stromov po nedávnej víchrici. Nádherný vyhliadkový úsek sa končí na bývalom rázcestí Hlásna skalka na okraji lesa.

Tajomnými smrečinami na magurského kráľa

Zhora sem zostúpila dvojica českých turistov, s ktorými prehodím pár slov a bez výrazného zdržiavania sa vnáram do lesa. Na Minčol ma odtiaľto čaká výživné 400-metrové prevýšenie, ale inak sa na kráľa Oravskej Magury nedostanem. Obklopuje ma tichý smrekový les. Stúpanie začína najprv nenápadne, ale po chvíli to rozbaľuje naplno. No nebolo by to také vysiľujúce, ale chodník je poriadne blatistý, klzký a navyše čerstvo prejdený motorkármi. Na chvíľku si vydýchnem v traverze, ale po ňom opäť nemilosrdne naberám výšku. Chodník tvorí miestami strmý kamenitý žľab a leziem takmer štvornožky. Les sa pozvoľna mení, už je to krásna smrečina s čučoriedkovým podrastom, ktorú mám tak rád. V závere sa sklon zmierňuje a prechádza do tiahleho a nekonečného cupkania. Objavujú sa prvé čistinky a zakrátko konečne dorážam na vrchol Minčola (1394 m).

Od mojej predchádzajúcej návštevy sa tu prakticky nič nezmenilo, okolo sa stále rozprestiera krásny smrekový prales s čučoriedkami a jarabinou. Robím pár vrcholových fotografií a keďže sa rozfúkalo, ochladilo a výraznejšie zamračilo, obliekam si mikinu. Po čase červenou značkou kľučkujem pomedzi stromy na lúky Kubínskej hole. Z lesa sa vynáram priamo pri vrcholovej stanici vlekov, ktoré špatia okolie. Obďaleč ešte kontrolujem malú chatičku, vhodnú na prespatie, a medzerou v lese zostupujem na rázcestie s modrou značkou Pod Minčolom, kde som kedysi prespal v stane.

Farebné kontrasty jari na veternej čučoriedkovej holi

Napriek tomu, že pofukuje, sadám si do trávy a s chuťou sa púšťam do obedovania. Popri tom spomínam na predchádzajúcu návštevu týchto končín a vychutnávam si krásny výhľad. Na severe zahŕňa, ako inak, dominantné masívy Pilska a Babej hory, či na juhu zas Veľký Choč. Za ním sa slabšie črtajú Nízke Tatry. Najvýraznejšie však svietia bielučké, čerstvo zasnežené Tatry na východe. Nedávny studený front sa v nich naplno vyšantil.

Oku lahodiace je bezprostredné okolie lúčnatej Kubínskej hole, ktoré hrá mnohými farbami. Žltozelená tráva, hnedasté čučoriedkové kríčky, zelené solitérne smreky a modrá obloha s trhajúcimi sa bielymi mrakmi je dokonalým fotogenickým objektom. Naplno sa ukazuje dôvod prečo som si na návštevu kraja vybral jar. Batoh odkladám pod smrek, preskakujem vlhkú úžľabinu a s fľaškami zostupujem do sedla Kubínskej hole, v ktorom dopĺňam vodu z overeného potôčika. Potom sa vraciam späť a na rázcestí pod Minčolom uhýbam do modrého traverzu. Pred opätovným vstupom do lesa ešte hodím očkom po peknej Kubínke.

Obľúbený les a porovnávanie s minulosťou

Som v tieni krásneho tajomného smrekového lesa, v akom sa zakaždým cítim veľmi príjemne. Chodník sa trošku kľukatí a sem-tam obchádzam padnutý strom po víchrici. Hrobové ticho občas prerušuje spev vtákov a šum vetra. Odrazu sa predo mnou objavuje akási "záhradka", kde na malom priestore rastie viacero prvosienok premiešaných zo soldanelkou karpatskou. Krátko na to sa ocitám na rázcestí za Minčolom, kde sa pripája modrá významová značka z vrcholu Minčola, ktorou som kráčal pred tromi rokmi. Obchádzam bezmennú kótu a okolie podvedome porovnávam s minulosťou. Vtedy to tu bolo čarovnejšie vďaka veľkým papradiam, no takto v máji ešte nerastú. Les zo svojho lesku nestratil nič. Prudko klesám a po prekonaní bažinatého úseku vyliezam na prekrásnych lúkach.

Najmalebnejšia hoľa a druhé medvedie stopy

Vasiľovská hoľa ma svojho času mimoriadne nadchla a označil som ju za najmalebnejšiu počas hrebeňovky pohoria. A ani dnes nič nenecháva na náhodu a opantáva ma od prvých momentov. Je to len úzky pás hrebeňových lúk s krátkou trávou, solitérnymi smrekmi a fľakmi čučoriedia, lenže presne takúto krajinu milujem. Sivé mraky sa pozvoľna rozpadávajú a večerné svetlo okoliu dodáva správny šmrnc. A naplno nasávam božské ticho. Pomalým krokom sa presúvam ku rázcestníku a vrcholovej stanici lyžiarskeho vleku, ktorý jediný škodí kráse lokality. Skladám batoh a kochám sa výhľadom.

Na severe vidím Hruštínsku hoľu, kam sa uberám. Za ňou sa dvíha Pilsko a viac vpravo i dominantná Babia hora. Východne sa tiahne dlhé údolie Hruštínky a nad ním hrebeň Oravskej Magury. Naozaj krásna oravská krajinka. Keďže čas je dosť pokročilý, zvažujem variant, že to tu na dnes ukončím. Ale nechcem sa vzdať lepšej konfigurácie terénu z hľadiska východu slnka, a tak sa budem predsa pridržiavať pôvodného plánu. Opäť siaham po batohu a s menšou nevôľou pokračujem. Už teraz sa mi za týmito miestami cnie. Modré značky ma naďalej vedú trávnatým hrebienkom s riedkymi stromami. Lenže slnko zaliezlo kamsi za posledné mraky a komplikuje moje fotografické úmysly. Fotím aspoň dokumentačne, míňam odbočku žltej značky do Zázrivej - Kozinskej a vyliezam na trávnatú kótu Minčol (1139 m). Tu sa nado mnou slniečko predsa zmilovalo a foťák si prichádza na svoje. A potom opäť miznem v tmavom lese.

Opäť je to, ako inak, temná smrečina. Cesta je blatistá a okolitý les dosť strašidelný. Podvedome začínam myslieť na medveďa a to som asi nemal robiť. Krátko na to nachádzam po druhýkrát v tento deň medvedie stopy. Začína mi byť úzko a pre istotu trochu tlieskam a pískam. Zrýchľuje sa mi tep aj tempo. Cesta tiahlo stúpa a neviem sa dočkať vrcholu kopca. V lese je nepríjemná tma a môj postup akýsi zdĺhavý. Odrazu sa začínajú objavovať čistinky porastené mohutným čučoriedím až predsa len dorážam k tabuľkám na Príslopci (1258 m).

Večer v zabudnutých, ale okúzľujúcich končinách hôr

Po vydýchaní si obzerám rázcestník, kde je zaznačená lyžiarska trasa práve smerom na Hruštínsku hoľu. Tabuľka uvádza, že je z dôvodu ochrany prírody uzavretá od 1. marca do 15. mája. Keďže dnes je však mája devätnásteho, som pokojný a plný očakávania sa vydávam do neznáma. Zakrátko prechádzam cez čučoriedkovú čistinku s výhľadom na Pilsko a Babiu horu, škoda len, že okolie je v tieni. Potom až prekvapivo strmo klesám rozbitou kamenitou cestou hustým lesom, naháňajúcim strach. Odrazu sa stromy rozostupujú a ocitám sa v krajine svojich tajných snov. V krajine Hruštínskej hole.

Predo mnou sa tiahne nádherný trávnatý hrebeň posiaty roztratenými smrekmi. Na severe v kopcovitej oravskej krajine vyčnievajú jej dominanty: Pilsko a Babia hora. Nad natiahnutým údolím Hruštínky sa od Magurky až po Minčol dvíha hrebeň Oravskej Magury. A nad ním mi dych vyrážajú nedávnym studeným frontom zasnežené a teraz belejúce sa Tatry. Pozorným okom v nich rozpoznávam Západné, Vysoké i Belianske. Schádzam kúsok nižšie k poľovníckemu posedu, o ktorý opieram batoh a vyberám sa na prechádzku s foťákom v ruke.

Kvôli časovému sklzu, ktorý som počas dňa kdesi nabral, som dorazil neskoro. Horná časť lúk je v tieni a nedá sa fotiť, ale keď dokráčam na osvetlený úsek, je to hneď iná káva. Prostredie reprezentuje mnohé z toho, čo mám rád. Vďaka absencií značky ide o zabudnutý, neokukaný, ale nesmierne okúzľujúci kút hôr. Z okolitého ihličnatého lesa ide pravá temná atmosféra. Deň si čerpá posledné minúty svetla a postupne zhasínajú i vzdialené Tatry. Vraciam sa k batohu a vyliezam na posed. S ležaním bude dosť problém, lebo i na uhlopriečku je pre mňa primalý, ale inde v medveďove spať nechcem. Varím cestoviny a popri tom vybieham na terasu pozorovať hviezdy. V údolí žiaria i svetlá Lomnej, čo je jediná civilizácia, ktorú vidím. S námahou sa tlačím do spacáka a skrčený sa pokúšam o niečo ako spánok.

Keď prichádza deň do kraja oravského

Po nepríjemnej spacej polohe som ráno trochu dolámaný, ale šťastný, že je to za mnou. Von vyliezam ešte pred východom slnka, tieto okamihy mám veľmi rád. Pofukuje chladný vetrík a naplno si vychutnávam absolútne ticho. Chvíľočku pozorujem pasúce sa stádo vysokej zveri a rozhliadam sa po okolí. Dedinka Lomná v údolí je ponorená v hustom mlieku až sa mi robia zimomriavky na tele, aká tam musí byť zima. No s pohľadu na Tatry som sklamaný, pretože je nad nimi roztiahnutá tmavá oblačnosť a prakticky ich ani nevidieť. A to som sa tešil ako budú krásne osvetlené. Lenže na východnom horizonte začína vykúkať slnečný kotúč a všetku pozornosť upriamujem týmto smerom. Hmly v údoliach sa pohli, zaleskla sa i Oravská priehrada a farby začínajú oživovať okolitú prírodu. Tráva, čučoriedie, stromy i obloha je odrazu žltá, červená, hnedá, zelená a modrá poézia farieb. Prechádzam sa a snažím sa čosi z nej zachytiť na fotografiách. Po dlhej dobe sú to pre mňa opäť elektrizujúce ranné chvíle v lone oravskej prírody, kedy som dokonale pookrial a spokojný sa vraciam do posedu.

Vo vnútri výdatne raňajkujem a balím veci. Dnes ma čaká krátka etapa a keďže času mám nadostač môžem si to všetko absolútne vychutnávať. Doslova vychádzkovým tempom si vykračujem hrebeňom, odbieham na jednu i druhú stranu a kochám sa výhľadmi. Hmla v Lomnej sa začína rozpúšťať, na severe trčia samoty Oravskej Lesnej. Oproti tomu na juhu krásne vidieť Vasiľovskú hoľu i Minčol s Kubínskou hoľou. A nad hrebeňom Príslopca dokonca pretŕčajú vrcholy Veľkého Rozsutca i Stohu. Kúsok pod hrebeňom sa vo válovoch pre dobytok ovlažujem ľadovou vodou. Opodiaľ kontrolujem medzi stromami ukrytý ďalší posed, ktorý je väčší a vhodnejší na prespatie. To sa dostávam na hrebienok Magurky (1128 m), kde na lavičke ešte krátko oddychujem a fotím. Potom sa z malebnou Hruštínskou hoľou lúčim a popri uzamknutej chatke sa cestou nechávam voviesť opäť do lesa.

Zdĺhavý lesný úsek, tretie medvedie stopy a lúka s kaplnkou

Najprv obchádzam mohutný padnutý strom a potom šliapem lesnou zvážnicou. Bez značenia budem musieť zapojiť svoj orientačný zmysel, ale podľa mapy sa prosto musím držať len hrebeňovej cesty. Okolitý les je obyčajný, zmiešaný, nezaujímavý a tak pohľad často upieram na blatisté úseky cesty, kde si všímam rôzne stopy. A samozrejme že medvedie na seba nenechali dlho čakať. Je ich tu toľko až odhadujem, že to museli byť aspoň dva kusy. Hoci sú staršieho dáta, v ďalšom úseku zvyšujem pozornosť. Prechádzam pár čistiniek a stále sa držím dosť bahnitej hrebeňovky. Odrazu registrujem zvláštny zvuk a krátko na to ma míňa motorkár, s ktorým sa zdravím kývnutím ruky. Je to prvý človek po včerajších Čechoch. Putovanie nudným úsekom je poriadne zdĺhavé a nemá konca. Až po vyše 1,5 h nasleduje vyslobodenie a ocitám sa na lúkach.

Po chvíli sa na okraji lesa zjavuje aj akási kaplnka a vedľa nej nový prístrešok s informačným panelom. Je to ideálne miesto na občerstvenie a popri tom skúmam okolie. Za údolím Hruštínky sa vyníma hlavný hrebeň Oravskej Magury, ktorý vidím od Magurky až po Minčol. Priamo oproti mne ho delí sedlo Príslop na dve časti. Za ním sa okrem Chočských vrchov slabšie rysujú Nízke Tatry. A samozrejme, že vidieť i zasnežené Západné Tatry. Lúka je posiata množstvom kvetov, ale ukrývam sa radšej do tieňa prístrešku, lebo na slnku slušne pripeká. Skúmam mapu, pretože si nie som úplne istý, na ktorých lúkach som. Pred Galankami alebo za? Po oddychu začínam odkrajovať ďalšie metre z naplánovanej trasy.

Blúdenie a kaplnky na trávnatom hrebeni

Ešte krátko šliapem lúkami a potom ma opäť obklopí les. Lenže tu sa dostávam do problémov, pretože nie som presvedčený o tom, že sa ešte stále mám držať najviac vyjazdenej (rozumejte rozbahnenej) cesty. Odbáčam na vedľajšiu, no následne sa vraciam. Po chvíli znova skúšam šťastie s odbočkou, a to sa serióznejšie zamotávam. Nepomáha ani pohľad do mapy. Motám sa doslova cestou - necestou hustým porastom popri akejsi chatke až sa predsa opäť vymotám na vyjazdenú hrebeňovú cestu a z čista - jasna som na lúkach. Že budem na konci putovania blúdiť som nečakal, ale aspoň viem, kde som a že úsek, kde som "kufroval" bola kóta Galanky (942 m).

Teraz si pomaly vykračujem otvoreným hrebeňom a vychutnávam si výhľady do širokého okolia. Na severe je v údolí učupená Krušetnica a vôkol nej kopcovitá krajina s dominantným Pilskom. Naproti je široké trávnaté údolie Hruštínky, dvíhajúce sa do hrebeňa Oravskej Magury, kde pekne vidieť napr. Magurku s vysielačom. Jednoducho malebná oravská krajina, ktorá sa mi pozvoľna dostáva pod kožu. Len škoda, že mraky na oblohe sa akosi rozmnožili, zaclonili slnko a komplikujú mi fotografovanie. Prichádzam k peknej novej kaplnke s lavičkami. Z údolia sa až sem ťahajú obhospodarované políčka. Vychádzkovým tempom putujem otvoreným prostredím a vychutnávam si výhľady na všetky strany. Dokráčam ku tretej kaplnke s viacerými lavičkami a jedným stolom, kde si rozkladám obedové menu.

Stále mám dostatok času, a tak dokonale relaxujem a okrem jedla si vychutnávam i výhľady. Umúdrilo sa aj počasie a slnko opäť vykúka, lenže praží natoľko nepríjemne, že si želám, aby znova zašlo. Spomeniem, že tu stojí rázcestník lyžiarskych trás, čo je prvý náznak od rázcestia na Príslopci. Na celom úseku hrebeňa som si žiadne značky nevšimol, iba akési pozatierané štvorce, takže ktovie ako to s trasou je. Onedlho pokračujem oblúčikom okrajom lesa opäť na otvorenejšie partie hrebeňa. Na severe vykúka nad kopcami špička Babej hory s posledným snehom. Tu sa stáčam do údolia s Vasiľovom, nad ktorým sa čnie zalesnený hrebeň s Budínom. Južnejšie pozorujem ďalšie obce v malebnom hornooravskom údolí a dokonca i pretŕčajúci Veľký Choč. Následne prašnou cestou klesám do dediny, ktorou sa preplietam na zastávku na hlavnej ceste. Vyčkávam na svoj spoj a definitívne sa s čarovnou Oravou lúčim.

Záver

Orava opäť naplnila do bodky moje očakávania, ktoré som do nej vkladal. Známe miesta ako napr. Vasiľovská hoľa nič nestratili zo svojho lesku a krásy. A nové lokality reprezentované hlavne hrebeňom Pavláškovej skaly či Hruštínskou hoľou si ma taktiež získali a už teraz sa teším na ich opätovnú návštevu. Ako to u mňa býva zvykom, opäť som stretol viac zvierat než ľudí. I počasie so mnou v podstate naplno spolupracovalo a malo podiel na tom, že túra mi zostane dlho v pamäti. Jednoducho Oravská Magura sa mi predstavila v najlepšom svetle a stále platí, že pre mňa je to jedno z najkrajších pohorí na Slovensku. A Hruštínska hoľa je jej skutočným klenotom, ktorý odporúčam všetkým turistom - fajnšmekrom.

Diskusia
Kubínska, Vasiľovská a Hruštínska hoľa 20/12/15 18:31 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Ráztocká hoľa - stretnutie s vlkom Začiatok leta sa niesol v horúcom duchu a aj v relatívne peknom slnečnom počasí. Mám tak možnosť prespať aj vo väčšej nadmorskej výške bez toho, aby som drkotal zubami. Bol by hriech nevyužiť príležitosť, a preto zostáva zodpovedať len otázku, kam sa vydať. V práci mám však len krátke voľno a do úvahy pripadajú iba blízke končiny. Po chvíli štúdia máp sa rozhodujem opäť oprášiť jeden z dávnejších plánov. Je ním prechod bočného hrebeňa medzi Košariskom a Ráztockou hoľou v Nízkych Tatrách. S nadšením sa tak vydávam do svojich obľúbených tichých končín hôr. 27/08/17 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Skalka - stretnutie s medveďom Napriek rôznym negatívam mám Nízke Tatry veľmi rád. V rámci ich spoznávania som si kedysi dávno sľúbil, že si prejdem všetky vyznačené bočné hrebene. Jedným z najzaujímavejších je nepochybne rázsocha Skalky a Žiarskej hole. V minulosti som ho navštívil s kamarátmi v rámci jednodňovky, ale vracali sme sa späť a nedotiahli sme to až na Kotliská v hlavnom hrebeni. Odvtedy som túžil dokončiť prechod a ako to už u mňa býva dobrým zvykom, pridať do plánu aj východ a západ slnka. Vhodná príležitosť sa naskytla v auguste 2014 a preto som neváhal a vyrazil za novými zážitkami. 14/08/16 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Otrhance - keď hory rozprávajú... Každý z nás chodí do hôr, aby spoznal krajinu, oddýchol si alebo aby zažil niečo výnimočné. Nie som v tomto iný a úplne najradšej tieto dôvody kombinujem. Na to, aby som túru označil za špecifickú či inú než ostatné, musím mať šťastie na výber lokality i podmienky. Jednoducho povedané, musím mať pocit, že som v správnom čase na správnom mieste. Vtedy sú zážitky najintenzívnejšie a rád na ne spomínam aj s odstupom rokov. V horách som prežil všeličo, ale jednu túru mám na pomyselnom prvom mieste. Je najvýnimočnejšia, priam až životná. A práve o nej by som vám chcel porozprávať. 14/03/16 Martin Baniari Západné Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Fischbacherské Alpy na snežniciach Začiatkom roka sa každoročne zúčastňujem DP, aby som bol s komunitou diaľkoplazcov, lebo od marca sa väčšinou túlam sám po svojich trasách. Tento rok sa dvaja organizátori nedohodli a dali oba tradičné DP na termín 27. januára 2018 a mne sa tak na sobotu 20. 1. spravilo okienko, do ktorého prišla vhod ponuka od Pelého na výjazd do okolia sedla Alpl, neďaleko obce Krieglach v spolkovej krajine Steiermark v Rakúsku. dnes Miroslav Svítek Rakúsko
Túra Túlanie sa zimnou Poľanou na snežniciach Možností na zimnú turistiku je na prelome rokov neúrekom. Poľanu sme chceli pobehať už dávnejšie, ale vždy ťahala proti Tatrám a Fatrám za kratší koniec. A tak sme si zmysleli, že by nebolo zlé spojiť príjemné s užitočným a načrieť do zasneženého sopečného kráľovstva. včera Miroslav Nepšinský Poľana
Túra Teplické serpentíny, Sučiansky hrad, Katova skala Pri surfovaní na internete som našla informácie o Teplických serpentínach. Vraj patria medzi sedem divov Turca a ja som o nich doteraz ani nepočula. V roku 2015 v polovici marca, bola pekná slnečná sobota, a tak sme sa vybrali pozrieť si ten zázrak. Zvlášť keď je okolo Turčianskej Štiavničky tiež plno iných zaujímavostí. 17/02/18 Danka Tomášiková Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Kubínska, Vasiľovská a Hruštínska hoľa 20/12/15 18:31 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Oravská Magura (CHKO Horná Orava)
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1394 m n. m.
    • min: 580 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1156 m
    • klesanie: 1075 m
  • Vzdialenosť
    • 32 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 19.05.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 49.26555 ° SŠ
      dĺžka: 19.15115 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.34614 ° SŠ
      dĺžka: 19.38761 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.31769 ° SŠ
      dĺžka: 19.24952 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Hruštínska hoľa (poľovnícky posed)
  • Voda
    • potôčik pod sedlom Kubínskej hole, Hruštínska hoľa (válovy)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Žilina (vlak, bus) - Zázrivá (bus)
      Vasiľov (bus) - Dolný Kubín (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 600 ľudí
0.53 (0.11)