Túra

Poklady Malých Karpát – Lintavy

13.10.14
Kde bolo - tam bolo, keď ešte naša civilizácia vari pamätala mamuty, som raz prešiel Lintavy. Utkvelo mi to v pamäti, ako nehanebne krásne miesto. Keď som sa nedávno dozvedel, že v blízkosti existuje modrá značka cez Skalu, ktorú som ešte neprešiel, bolo rozhodnuté. Ideme si dopriať turistický okruh cez zopár atraktívnych miest, spojíme to s návštevou Pajštúna a Prepadlého.

Trasa

Košarisko – Staré Hájne – pod Kozliskom – Pajštún – Boleška – pod Kamenným vŕškom – Červený domček – Lintavy – pri Suchom potoku – Skala – Prepadlé – Košarisko

Býval to môj revír. V dávnej dobe som sa veľa pohyboval v okolí Medených hámrov, zavadil som aj o jaskyniarstvo, šarpal sa na skaly v okolí a celú oblasť som prechodil krížom-krážom. Po toľkých rokoch mi zapišťalo srdce túžbou po opätovnej návšteve týchto miest.

Stačí prekľučkovať autíčkom úzku cestu z Borinky na Košarisko, nechať ho pri objekte strediska PZ SR a môžeme vyraziť. Podľa kalendára máme ešte leto, ale fotografickým okom usudzujem, že dorazila jeseň. Nie, stromy sú ešte zelené, ale hovorím o špeciálnom svetle, ktoré sa objavuje na prelome augusta a septembra. V noci bolo čerstvo, tak nás dnes čaká ideálna klíma na turistiku.

Kozlisko a Pajštún

Popri postupne miznúcom plote bývalej Stupavskej obory sa blížime ku hrebeňu Kozliska. Trasa je ako na hojdačke, prekonávame zopár údolí a dojem horskej dráhy umocňuje rad závrtov, popri ktorých ideme. Cyklisti cez priehlbiny pravidelne jazdia, môže to byť celkom dobrá zábava. Slnko presvitá cez baldachýn stromov, dnes sú zvlášť vydarené farby, tak cvakám aparátom ako besný. Stretávame zopár turistov aj cyklistov, ale napriek štátnemu sviatku nie je až taká premávka. Spomienkami blúdim do decembra 1980, vtedy sme pri vrchu s fascinujúcim názvom Vrchné Čisto objavili vyschnuté bučky, ktoré dorástli zhruba do výšky 8 - 12 metrov, potom prehrali konkurenčný boj, umreli postojačky a začali práchnivieť. Jeden z našej chalanskej partie objavil, že ak sa kmeň rozhojdá a nájde sa rezonančná frekvencia, mŕtvy stromček skolabuje - odlomí sa nielen pri zemi, ale aj samotný kmeň sa zlomí na 3 až 4 kusy. Len bolo treba rýchlo utekať nabok, aby ti padajúce drevo nepadlo na hlavu. Kráčali sme takto lesom, blbli sme, smiali sa a červené líca a skrehnuté prsty sme potom zohrievali v borinskej krčme.

Červená značka nás vedie na Kozlisko, najvyšší bod dnešnej trasy, potom prichádzame do smrekového lesíka, ktorý tu býval už za dávnych čias a zrazu obzerám skalu pajštúnskeho hradného brala. Ešte stále rozoznávam jednotlivé horolezecké cesty, spomínam si aj na chyty a stupy v kľúčových miestach, vždy sme sa zvykli rozliezať na Sedemskobovke a raz sme ju na oddielovom Poslednom zlanení liezli - takpovediac - expedične. Bola hnusná kosa, na stromoch bola osuheľ a prsty pri lezení krásne krehli. Dnes je pekný neskoroletný deň, tak ešte vychádzame na samotný hrad. Je tu záplava ľudí, kopa detí, naši jorkšíri sa hneď púšťajú do hry so svojím súkmeňovcom, jedno bábo priam výska, keď sa k nemu priblíži Hugo. Rodinky s deťmi ležia na dekách a okrikujú ratolesti, aby sa neblížili k priepasti. Takto nejako som tu bol prvýkrát s mojimi rodičmi, písal sa hádam rok 1971 a vtedy sa mi zdala trasa z Borinky nesmierne ďaleká. Opekali sme si slaninu na ohni, aha, tamtá rodinka robí o vyše 40 rokov neskôr to isté. Nezdržiavame sa dlho, unikáme zo zástupov výletníkov po žltej značke smerom na hájovňu Boleška.

Cestou nachádzame betónové základy po lanovej dráhe, ktorá dopravovala nalámaný kameň z lomu pri Medených hámroch do stupavskej cementárne. Ako dieťa som ju ešte videl v pohybe. Ako tínedžer som zažil len koniec prevádzky (1982). Najprv zmizli laná, potom odviezli konštrukcie do šrotu a dnes len betóny a zarastajúce zvyšky prieseku ukazujú, kadiaľ kedysi viedla lanovka.

Nedržíme sa značky až do konca, nechce sa mi schádzať do doliny Stupavského potoka, tak pokračujeme lesnou cestou ďalej po nevýraznom hrebienku po tom, čo značka odbočila vľavo. Pár metrov ideme rezerváciou po lesnej zvážnici, ktorú nedávno buldozérom upravovali. Rozmýšľam nad tým, načo to urobili, veď logicky by sa v rezervácii nemalo zvážať vyťažené drevo. Aha, už to mám, cestu vylepšili na to, aby strážcovia prírody mohli na terénnych štvorkolkách bez problémov naháňať nezbedných turistov, čo si dovolili opustiť značený chodník.

Červený domček

Hneď za romantickou hájovňou sa mení naša trasa na sever a potom severovýchod. Kúsok nás vedie po asfaltke a po vytrvalom stúpaní zrazu vidím prístrešok. Priamo v ňom vyviera voda zo studničky, ktorá sa volá Mangánová. Nápis upozorňuje, že voda nie je pitná. Okolo nás ide partia cyklistov, pupkatých fotrov, ktorí rozprávajú nefalšovanou záhoráčtinou. Usmievame sa: “Nemjeui naponáhlo, zmizeui rovnako rýchlo, ako prišui.” Starí svišti, veľmi sa od nich nelíšim…

Netrvá dlho a udrie nám do nosa vôňa dymu a opekanej slaniny. Sme pri Červenom domčeku. Rodinka na bicykloch si dopriala tradičný lesný obed. Milujem pohľad, keď rodičia vedú malé deti k pobytu na čerstvom vzduchu. Domček je skôr do oranžova, je pozamykaný (bohvie, komu to patrí?), možno tu je aj nejaká studnička, ale v bezprostrednej blízkosti nič nevidím. Kráčame ďalej, dnes dávame celú túru ostrým krokom, lebo sme začali až o 11-tej a dni sa skracujú.

Uvažoval som nad tým, či by človek nemal dať prednosť pohybu na bicykli. Avšak, ako sa raz vyjadril veterán Reinhold Messner - každá rýchlosť, ktorá prekonáva chôdzu, je pre človeka priveľká. Bicykloval som veľa a dodnes sa preveziem, ale teraz si to v plnej miere uvedomujem. Cyklistika je iný druh zážitku. Nesúdim, či lepší - horší, jednoducho iný zážitok. Ale také miesta, aké prechádzame dnes, si priam žiadajú pomalý postup. Keď kráčam, dívam sa neustále okolo seba a daná rýchlosť mi dáva presne časový úsek, ktorý treba na obzeranie blízkych i vzdialených vecí. V skutočnosti sa občas aj tak ešte zastavím, ale to si vyžaduje fotografia. Postupne sa meniace scenérie, plus kvety, rastliny, stromy, ich kôra, žabky skákajúce cez cestu, dravce, čo krúžia nad hlavou, pípanie vtákov, to všetko mám nastavené na chôdzu.

Existujú ľudia, ktorí majú istý vnútorný nepokoj, možno sa to dá nazvať netrpezlivosťou, pre takých môže byť naša dnešná trasa utrpením. Nie, to nie je o tom, že by bol pohľad na hory typu Malé Karpaty nudný. Skôr je to akýsi náznak vnútorného démona, ktorý ženie človeka vpred a nenechá ho vychutnať si každý okamih existencie v lesoch. Tak trochu mi v tomto ohľade pomohla fotografia. Jeden overený fotografický dril hovorí - nájdi v okruhu 15 metrov niečo, čo stojí za snímku. A skutočne, vždy sa to podarí. Aj preto sa dokážem vyžívať aj v zdanlivo “nudnom pohorí”. Kráčame dlhé minúty, dokonca hodiny, ale spätne sa to zdá ako okamihy. A tu prichádza vyvrcholenie dnešnej túry.

Lintavy

Pred nami sa otvára priestor, vychádzame z lesa na lúku. Zelené stromy, modré nebo, biele oblaky, zlatnúca tráva. Keď kráčame na okrajoch lúk, stále znovu zatajujem dych. Les sa strieda s priestranstvami, na jednom mieste nás čaká velikán - obrovský buk, ktorý vzdoruje aj najširšiemu sklu na aparáte, tak ho snímam z rôznych uhlov pohľadu. Ďalej vytvára jeden pagaštan dojem jesene, aj keď je to len obvyklá choroba listov. Dnešný deň je poznačený plotmi zverníc, opakovane ideme pri nejakom, ale stále vidíme diery, ktorými zver preniká bariérami. Ledva človek nejakú upchá, vedľa sa začne tvoriť nová.

Klesáme do údolia Suchého potoka, značka nám prikazuje odbočiť doprava na asfaltku, ktorá by nás rýchlo doviedla k autu na Košarisku, ale to nie je správny smer. Šípka je zmätočná, v podstate treba ísť rovno okrajom lesa, aha, tam je značka. Miesto štandardného rozmeru 10 x 10 cm je tu kovová tabuľa s obrovskou značkou a podobných neskôr uvidíme viac. Stále sa opájam výhľadmi na solitérne stromy na lúkach a ich okrajoch. Niektoré majú obrovské koruny, akurát pri zemi je priestor, ako keby ho niečo vystrihlo (možno to vyhrýzla srnčia zver) a cez medzeru pozerám na druhú stranu, kde vidím slnkom ožiarenú trávu.

Stretávame a zdravíme v protismere idúceho turistu pri poľovníckom posede, na zemi vidím prvé fialové kvietky, neklamných poslov blížiacej sa jesene. Tu treba šibnúť vľavo do lesa popod vrch Spálenisko. Kus ďalej je statná čerešňa, ktorá vyrastá z veľkého klbka pokrútených koreňov, čo objímajú malý kopček, na ktorom všetko rastie. Opäť lúka, prechádzame okolo miesta, ktoré mi pripadá ako navŕšená malá mohyla, ale nemám tušenia, či je to tak, a preto pokračujeme lesíkom popri plote nadol do doliny. Dobieha nás turista, pýta sa, ktorým smerom je Skala. Tvrdí, že ide z Jablonového, chcel ísť odtiaľ na Prepadlé, ale až keď prišiel na rázcestník pri Suchom potoku, tak zistil, že sa musí vrátiť a vrchol Skala je vzdialený 70 minút pochodu. Hovoríme mu, že to sa musel poriadne seknúť, veď žltá ide priamo tadiaľ a ak z nej neodbočil, musel cez Skalu prejsť.

Naša cesta opäť stúpa na lúky v oblasti, ktorá sa volá Lipníky. Turista sa rýchlo stráca za obzorom a my zostávame v úžase stáť. Pred nami je jeden z najkrajších solitérnych stromov, aké som kedy videl. Približujeme sa k nemu a vidím, že to sú stromy dva. Hrubizné kmene a ako keby jedna koruna. Lenže to sú odlišné druhy. Naozaj - je to dub a buk. Ako milenci, ktorí si želali zostať spolu naveky, sa prevtelili do velikánov a objímajú sa stovky rokov. Keď fúka vietor, tak tancujú. (Stačí sa v duchu započúvať a oni vám porozprávajú svoj milenecký príbeh.)

Monika si nadbehla do kopca, Hugo pobehuje medzi nami, kým ešte fotím stromy zo všetkých strán. Staré národy by si tu postavili svätyňu, vlastne nie - nijakú by nepotrebovali. Stromy sú za všetky chrámy sveta.

Skala

Keď sa dostávame na kopec, žltá značka pokračuje šikmo vľavo dolu a tuším, že opäť stratíme výškové metre, zrejme pôjdeme tam dolu, do údolia. Nepáči sa mi to, tak stúpame na blízky hrebienok, z ktorého sa chcem rozhliadnuť a prípadne sa vybrať na Skalu bez straty výšky. Ukazuje sa, že by sa to dalo, ale za cenu veľkého oblúka. Nachádzame pod nohami nádherné kozáky, tak ich zbierame do Monikinho klobúka. Potom napriek jej protestom schádzame späť na značku. Kráčame popri nejakej vykolíkovanej línii, ako keby tu niekto plánoval urobiť nový plot. Choďte si to prejsť, kým to nejaký blázon nevyhlási za územie so zákazom vstupu...

Úplne dolu sa snažím odhadnúť, kadiaľ treba ísť a opäť nás navedie maxitabuľa. Treba sa predrať vysokým rákosím, z ktorého trčia koly, ako keby konštrukcia. Monika hovorí, že to vyzerá, ako nejaký mlyn, až neskôr sa ukáže, že tu stáli stavby - exteriéry k filmu Dračie srdce.

Každý si vezme jedného psa na ruky, šmykľavými brvnami prekonávame potok a vchádzame na okraj lesa na druhej strane. Opúšťame lúky a čaká nás strmší výstup lesom. Keď som slušne udýchaný, značka odbočuje doľava a ide po vrstevnici, ako keby sme išli starou traťou lesnej železnice. Od vrcholu Skaly sa mierne vzďaľujeme, ale čoskoro naberie značka opäť správny smer. Od potoka až hore to je 160 výškových metrov, len o kúštik menej ako nedávno z Chaty pod Chlebom na sedlo za Hromovým.

Cítime nohy, GPS záznam trasy mi hovorí, že takouto priemernou rýchlosťou sme za posledné dva roky nešli ani jednu túru. Posledné stúpanie a z lesa vykukne kamenná pyramída s dvojkrížom. Sme na vrchole. Smerovník ukazuje, že žltou sa dá ísť ďalej takmer až po Jablonové a po modrej sa ide na Prepadlé. Nie je mi jasné, kadiaľ zablúdený turista išiel (vraj z Jablonového), keď minul smerovník. Po krátkej prestávke na lavičkách rezko vykročíme po modrej.

Prepadlé

Najprv ideme peknou cestou s dobrým povrchom pre cyklistiku v úhľadnom lese. Pohľad je to pekný, ale dochádza mi, že sa pozerám na hladké kmene bukov v rovnakom veku, ktoré o nejaký čas padnú za obeť motorovej píle. Potom tu bude rúbanisko a dlhší čas nijaký les. Toto, veru, nie sú húštiny prírodného lesa. Slnko klesá k obzoru, keď prichádzame ku strašidelným skaliskám, ktoré zvyšujú pulz jaskyniarom. Niektoré tvary pripomínajú vstupy do podzemia, ale nijaký vchod nevidno. Ale niet pochýb, že tento kus zeme je deravý ako ementál.

Strmo klesáme do údolia. Onedlho nachádzame potôčik, ktorý tečie... nikam! Prepadáva sa pod zem. Pred dlhými rokmi sme ako 16-roční chalani našli v Krásach Slovenska informácie o lokalite. Vskutku unikátny jav. Voda mizne v zemi. V samotnej jaskyni dochádza k bifurkácii, čo je rozdelenie toku na dva smery. Jedna vetva vyviera pod Medenými hámrami vo vzdialenosti približne 6 km a druhá v občasnej vyvieračke nad Limbachom vo vzdialenosti o niečo menej ako 3 km. Viete si predstaviť, ako tento fakt máta v hlavách jaskyniarov?

Keď sme v roku 1981 prechádzali popri tabuliach so zákazom vstupu do vojenského priestoru, mali sme čudné pocity. Nejako sme našli vchod do jaskyne. Vliezli sme dnu a zastavili nás až zvislé priestory. Začuli sme zvuk motora, zastavilo. Po chvíli odišlo. Po nejakom čase márneho rozhutovania nad tým, ako sa dostať hlbšie do jaskyne, sme to vzdali. Vonku sme zistili, že niekto poprehadzoval naše batohy a jednému z nás zmizli dokonca doklady! Až zrazu sme našli lístok s textom: “Našli sme vaše batohy a predpokladáme, že ste v jaskyni. Volali sme do otvoru jaskyne, ale nikto sa neozval, tak predpokladáme, že potrebujete pomoc, tak sme išli zohnať záchranu. Keby ste vyšli von, počkajte na nás, ste totiž vo vojenskom priestore. Major.......”

Chodilo nám hlavou, že toto skončí dvojkou z chovania, keď sa z doliny ozval zvuk motora. Prišiel UAZ, z ktorého vystúpil jeden plukovník, dvaja majori a jeden kapitán. Vyblýskané zlaté hviezdičky, vyleštené poltopánky. Aj keď sme sa báli, s úškrnom sme na seba pozreli s myšlienkou - toto je záchranárska výprava? Vojaci našťastie nerobili z incidentu vedu, vrátili doklady a poradili nám, že ak ideme do vojenského priestoru, tak by sme mali lepšie ukryť batohy. Potom sa vypytovali na samotnú jaskyňu a s úľavou sme mohli odísť cez hrebeň Karpát domov. Našimi prieskumnými akciami sme tak trochu brnkali na nervy oficiálnym jaskyniarom (ako to opisuje Ivan Bajo - zaucho viselo vo vzduchu), ale nakoniec sme sa skamarátili a časť našej partie sa potom celé roky rýpala v zemi v Borinskom krase.

Ale poďme späť do roku 2014. Pozerám na masívne dvere, ktoré zamykajú vchod do jaskyne, len malý otvor slúži netopierom a po krátkom obzeraní pokračujeme po modrej. Nasleduje preklínanie chodníka zarasteného žihľavou, dokonca aj naši havkáči odmietajú pokračovať a treba ich preniesť na rukách. Kúsok ideme asfaltkou, ale potom sa trasy rozchádzajú a ideme naspäť na chodník, našťastie žihľava končí. Ideme dolinou, kde je veľa mlák, samá stojatá voda a aj cesta na Košarisko je poriadne bahnitá, naše psy sú zababrané až po brucho.

Záver

V okolí smerovníka, kde prechádzame na zelenú značku, fotím nádherné smreky v zapadajúcom slnku, dnes sme vskutku videli prebytok krásy. Po 20 km a 800 metroch prevýšenia nám oťažievajú nohy. Tesne nad Košariskom je ihrisko, na ktorom hrajú pod dozorom trénera počerní mládenci, najprv sa mi zdá, že sú to Rómovia, ale potom sa započúvam a znie to ako zmes francúzštiny a arabčiny. Fíha, medzinárodné futbalové sústredenie pre deti! Ešte kúsok a objavuje sa najprv žiarivo modrý bazén a potom naše auto.

Keď sme nedávno prechádzali hrebeňmi Krivánskej časti Malej Fatry, kládol som si otázku, či po strhujúcich výhľadoch nás dokážu uspokojiť aj nenápadné kopčeky Malých Karpát. Ale otázka je zbytočná. Kým Fatra by sa dala prirovnať ku svadobnej ceste plnej vášní, Malé Karpaty sú ako príjemný večer, kedy pokojne sedíte s blízkym človekom pri pukotajúcom krbe s hrnčekom šípkového čaju. Život si priam žiada úseky plné pokoja a pohody, aspoň tak nejak to bolo napísané v príručke starých svišťov...

Našu túru môžete sledovať aj v rozsiahlej galérii fotiek.

Diskusia
Poklady Malých Karpát – Lintavy 23/12/14 10:13 15 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Orlie skaly a Klenová z Pustej Vsi Klenová je najvyšší vrch Brezovských Karpát, priťahovala môj zrak už dávnejšie. Keď som potom náhodou narazil na informácie o obnovení hrobu mladého baróna von Wattenwil nad Pustou Vsou, bolo rozhodnuté o najbližšej túre, lebo tieto dve pozoruhodnosti sa dajú pekne spojiť do jednej túry. dnes Pavol Timko Malé Karpaty
Cyklotúra Tichá a Kôprová dolina na bicykli Už dávno som si chcel pozrieť Tichú dolinu, nejako sa mi to v minulosti nikdy nepodarilo. Keď Hiking oslavoval na jeseň 15. narodeniny v Račkovej doline v hoteli Akademik, nezaváhal som a spojil som si dve najdlhšie južné tatranské doliny do jednej cyklotúry. 05/07/18 Pavol Timko Vysoké a Belianske Tatry, Západné Tatry
Túra Ako sme s Hugom zmizli v trhline na Tribeči Občas mám chuť stráviť pár osamelých dní v horách. Niektoré ženy takéto veci niekedy ťažko nesú, lebo majú pocit, že pred nimi utekáme. Ale veci sa majú inak. Pred nikým neunikáme. Keď sa takto vyberieme do hôr, hľadáme v prvom rade cestu sami k sebe. Takto nejako som si začiatkom novembra zbalil batoh, nasadil Hugovi obojok a vyrazil do Kostolian pod Tribečom. Pôvodný plán bol stráviť tri dni túlaním sa po pohorí opradenom povesťami. Čitateľa pozývam na clivé putovanie plné rozjímania a prírodných krás. 03/02/18 Pavol Timko Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
Túra Orlie skaly a Klenová z Pustej Vsi Klenová je najvyšší vrch Brezovských Karpát, priťahovala môj zrak už dávnejšie. Keď som potom náhodou narazil na informácie o obnovení hrobu mladého baróna von Wattenwil nad Pustou Vsou, bolo rozhodnuté o najbližšej túre, lebo tieto dve pozoruhodnosti sa dajú pekne spojiť do jednej túry. dnes Pavol Timko Malé Karpaty
Správa Objavte zabudnuté stromy slobody Chodíme okolo nich denne. Do práce, do školy, do obchodu, na návštevu a nevieme o nich. Niektoré z nich sú súčasťou našich obcí už sto rokov. Niektoré menej, ale aj tak nám majú pripomínať zlomové okamihy v našej histórii. Stromy slobody, vysadené v tzv. „osmičkových“ rokoch, ale aj inokedy. 13/07/18 Tomáš Trstenský Zaujímavosti
Cyklotúra Okolo vodnej nádrže Nová Bystrica Článok dopĺňa predchádzajúce články o Bystrickej cyklotrase. Rada by som túry doplnila o okruh na bicykloch, ktorý viedol okolo celej VN Nová Bystrica. Trasu sme prešli s manželom v jeden júnový deň. Dôvod, prečo sme išli bez detí bol ten, že celý okruh je jeho dĺžkou aj prevýšením pre deti ešte príliš náročný. Radi by sme ho prešli celý. Volíme smer tak, aby sme nové miesta prechádzali na začiatku, čiže najprv prejdeme cez Harvelku, a potom cez Riečnicu, ktorú už z bicyklovania s deťmi poznáme. Tešila som sa, že konečne po prvýkrát navštívim miesta bývalej obce Harvelka, ktorá bola spolu s Riečnicou zátopovou obcou VN. 12/07/18 Jana Bílešová Kysucká vrchovina

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Poklady Malých Karpát – Lintavy 23/12/14 10:13 15 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty - Borinský kras (CHKO Malé Karpaty)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 537 m n. m.
    • min: 210 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 815 m
    • klesanie: 815 m
  • Vzdialenosť
    • 20 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 29.09.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 48.2894 ° SŠ
      dĺžka: 17.1256 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.2894 ° SŠ
      dĺžka: 17.1256 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • Červený domček
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Malacky (vlak, bus) - Borinka (bus)
      Košarisko (parkovanie na ceste pri chate PZ SR)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.87 (0.32)