Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Fjällraven Classic 2014 I.

Každý rok v auguste sa vo švédskom Laponsku koná tradičné trekkingové podujatie Fjällraven Classic. Ide o diaľkový pochod pre širokú verejnosť, tento rok sa ho zúčastnilo 2300 turistov z 30 rôznych krajín a medzi nimi aj my s Ľubom. Trasa meria 110 km, celkové prevýšenie je cca 1500 m. Účastníci by to mali stihnúť do 7 dní. My máme vzhľadom na letenky 5 dní, čo sa nám pri pohľade na parametre túry zdá akurát.

Vzdialenosť
47 km
Prevýšenie
+850 m stúpanie, -220 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 08.08.2014
Pohoria
Švédsko: Škandinávske vrchy (Skanderna / Fjällen / Kjolen)
Trasa
  • Najvyšší bod: 850 m n. m.
  • Najnižší bod: 470 m n. m.
Voda
všetky potoky s výnimkou ľadovcových
Nocľah
v stane voľne v prírode

Trasa

Nikkaluokta – Kebnekaise Mountain Lodge – Singistugorna – Sälka

8. 8.

Ráno 8. augusta na štarte v dedinke Nikkaluokta je ako vymaľované. Modrá obloha, slnko pečie. Boli sme pripravení skôr na daždivú Škandináviu, takže sa tešíme. Vyrážame s prvou skupinou. 2300 účastníkov totiž nejde naraz, ale postupne vo viacerých skupinách s odstupmi niekoľkých hodín, v priebehu troch dní. Je tu aj množstvo štvornohých turistov, pre ktorých platí pravidlo byť na vôdzke. Tiež vidíme viacero rodín s malými deťmi. V cieli sa dozvieme, že najmladší účastník mal 1 rok. Dostávame mapu a najmä zošitok, kam budeme zbierať pečiatky na kontrolných staniciach.

Prvá časť pochodu vedie monotónnym lesíkom mladých briez, len málokedy sa krajina trochu otvorí. Dav okolo ma nenadchýna. Nikto ale nebeží. Podujatie nie sú preteky. Pár záujemcov, ktorí si to chceli prebehnúť, vyrazilo ráno o 6-tej zastrešení podujatím Tierra Arctic Ultra. Dnes nás čaká 19 km do ďalšej stanice s pečiatkou, Kebnekaise Mountain Lodge, a potom ešte kúsok za ňu k miestu nocľahu. Smerovníky a značky nie sú žiadne, cesta je len občas označená fľakom červenej farby na vhodnej skale či strome, sem-tam vidíme kamenných mužíkov. Po prvých 5 kilometroch prichádzame k jazeru Ladtojaure. Obdivujeme krásnu horskú scenériu jazera s tyrkysovou ľadovcovou vodou. Vzadu vidieť trochu z vrcholového ľadovca Kebnekaise, najvyššej švédskej hory. Cez jazero premáva loď, ktorou by sa dalo ušetriť 5 - 6 km, ale to by nebolo v súlade s duchom ani pravidlami podujatia.

Ďalej sa dav trocha preriedil a nie je to také nepríjemné. Chodník je dosť skalnatý a neustále je to pár výškových metrov na kopček, pár dole, opäť pár hore, pár dole. Je to únavné, dusno a horúco, výhľady takmer žiadne. A keď už, tak stále na to isté. Je to jedno zo špecifík miestnej prírody. Človek má hodiny ten istý výhľad na ten istý kopec. Trávnatá hora, ktorá začínala pri štarte, sa ťahá popri nás, chrbát rovný ako podľa pravítka, niekoľko hodín. Občas mám pocit, že preberám nohami na mieste. Sem-tam cestu spestria drevené lávky cez močaristú pôdu. Hmyzu je však oveľa menej, než sme očakávali. Konečne sa blížime ku skalnej stene, ktorá trochu oživuje scenériu. Zastavíme sa na obed pri potoku. Oproti Aljaške, kde sme museli vodu dezinfikovať, je tu pohodlná zmena. Z potokov, pokiaľ samozrejme nejde o tyrkysovo-mliečnu ľadovcovú vodu, sa dá piť štýlom naberiem si do hrnčeka a pijem. Tak si ušetríme nosenie 2 - 3 litrových vodných vakov a vodnej dezinfekcie. Máme litrové fľašky, ktoré si priebežne dopĺňame a tiež pijeme pri potokoch z hrnčeka. Ani raz počas 5 dní sme neostali bez vody, takže prípadným záujemcom o výlet do týchto končín odporúčam tento model.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pomaly obchádzame skalnú stenu a konečne vidíme masív Kebnekaise a okolité hory, pod nimi malú skalnú homoľu, na úpätí ktorej je naša ďalšia stanica s pečiatkou. Terén trochu stúpa, samozrejme nič náročné. Nie je to ale také jednoduché, ako sa zdá podľa parametrov v úvode. Práve že sme zvyknutí šliapať systémom hore-dole a nijako si nevieme na rovnom skalnatom chodníku chytiť vhodné tempo. Navyše je príšerne horúco a dusno a tak posledné kilometre pred horskou chatou nám lezú na nervy. Aspoň výhľady keby sa trochu menili, nie stále tie isté trávnaté bábovky nad hlavou.

Pred Kebnekaise Mountain Lodge dostaneme pečiatku a s úľavou sa zvalíme do trávy. Stretli sme dvojčlenný štáb STV, ktorý ide celú trasu tiež, a tak si môžeme trochu podebatovať aj v slovenčine. Anka a Roman si nesú všetku techniku a baterky na 5 dní na chrbtoch a majú asi 30-kilové batohy. Rešpekt.
Kebnekaise Mountain Lodge je horská chata s ďalšími menšími bungalovmi, neslúžia ale na ubytovanie pre účastníkov treku, tak ako žiadne chaty po trase. Teda iba ak by ste ho išli individuálne v inom čase. Primárne tu prespávajú najmä tí, čo chcú vystúpiť na Kebnekaise. Najvyššia hora Švédska meria 2111 m, má dva vrcholy. Južný je vyšší, pokrytý jediným švédskym vrcholovým ľadovcom. Jeho hrúbka ovplyvňuje aj výšku hory. Severný vrchol nie je zaľadnený. Cesta sem nevedie žiadna, okrem leteckej. Tak to je v podstate počas celého prechodu, všade sa dá dostať len vrtuľníkom a cez niektoré jazerá premávajú lode. S mobilným signálom sa po dnešnej noci tiež rozlúčime až po cieľ.

V širšom okolí chaty sú všetky vhodné miesta obsypané stanmi. S výnimkou posledného úseku v Národnom parku Abisko sa môže spať kdekoľvek. Tak dnešnú trasu ešte potiahneme. Najprv trocha zablúdime a omylom ideme po výstupovej trase na Kebnekaise. Potom sa nám to nezdá a tak to strihneme ku kaňonu s tyrkysovou vodou, kde je náš chodník. Mierne stúpame. Údolie začína byť viac zovreté kopcami a opeknieva. Kráčame po tiahlom kopčeku, posypanom malými skalkami a balvanmi. Napokon prídeme k potoku medzi dvomi štítmi, kde sú medzi nízkymi kríkmi luxusné miestečka na spanie. Postavíme stan, varíme večeru, dorazí Anka a Roman a ešte trojčlenná partia z Nitry, takže večer máme spestrený hitmi od skupiny Lojzo. Že budem pod najvyššou horou Švédska počúvať Anča, si drahá ako Volvo, by mi teda nenapadlo.

9. 8.

Ráno sa snažím zalepiť otlak na päte tesne pred explóziou Compeedom. Že ma otlačia moje snáď sedemročné Hanwagy Foresty, by som nečakala, aj keď moje nohy majú k otlakom sklon. Čo ďalej, čakajú nás štyri dni a krívajúc ich ťažko prejdem. Ešte že som si ako druhé topánky nezobrala sandále, ale polovičky Adidas. Netlačia mi až tak na miesto otlaku a dá sa v nich chodiť. Hanwagy ani neobujem. Zvyšné štyri dni sa nosia na batohu a užívajú si pekné výhľady. Nabudúce si na takýto výlet zoberiem skôr ľahšie Asolá Bullety, ktoré sú mäkšie, viac do trávnatého terénu, ale zároveň sú vysoké. To bola moja jediná výhrada voči polovičkám - občas som zle stúpila a zabolel členok. Inak to ale zvládli skvele, ani nepremokli, keď mi ušla noha z lávky do močariny, skákala som v potokoch cez kamene a podobne.

Ráno je krásne, ale trochu sa zaťahuje. Mraky najprv vyzerajú ako sexi šáliky obviazané okolo kopcov, neskôr ako už vôbec nie sexi vlhké sivé oblaky zahaľujúce vrcholčeky, ale neprší. Aspoň nie je tak horúco. Čaká nás cca 11 km do ďalšieho pečiatkového bodu Singi.

Údolie je krásne. Úzke medzi štítmi, prakticky rovinka, posiate rôznymi skalkami, vľavo široký potok. V podstate by sa tu dalo kempovať kdekoľvek a mnohí aj potiahli až sem. Dnes nás oveľa častejšie než včera sprevádzajú značky pripomínajúce železničné priecestie. Tu sa používajú na označenie zimnej cesty.

Asi po trištvrte hodinke prichádzame k malému sedielku, kde chvíľu oddychujeme. Možno tak 30 výškových metrov, ale vďaka nemu sa mení rýchlejšie scenéria. Tých x-hodín rovnakých výhľadov som včera mala plné zuby (ešte netuším, čo nás čaká dnes popoludní). Po krátkej pauze pokračujeme veľmi fotogenickým terénom ďalej. Vľavo pri malých plesách vidíme soby. Tu im hovoria reindeer. Na Aljaške sme sa stretli s termínom caribou a tak som spočiatku nechápala, o akých zvieratách je reč.

Dnes sa kráča lepšie, lebo nie je tak horúco, ale slnko pomaly víťazí nad mrakmi. Prichádzame ku smerovníku, ktorých tu veľa nie je, do najbližšieho kontrolného bodu Singi máme ešte 3 kilometre. Compeed pomohol, otlak bolí, ale kráčať môžem a to je hlavné. Tak to ostáva celý pochod. Nohy sa ani nechytám, v cieli sa uvidí, čo a ako, hlavne sa tam dostať. Za smerovníkom si dávame krátku pauzu pri potoku. Potom pokračujeme po pravom úbočí hory. Vľavo je nádherné dlhé jazero Lasajaure. Za ním sa nám otvára krásny výhľad na rozľahlé údolie s domčekmi osady Singistugorna, na brehu rieky Tjäktjajakka. V domčekoch bývajú sezónne príslušníci pôvodného obyvateľstva, tzv. Sami. Časť z nich stále praktizuje nomádsky spôsob života a pasenie stád sobov. Je tu turistická chata Singi Mountain Hut, podobne ako iné po trase pre masu účastníkov prechodu je neprístupná. Majú tu luxusné kadibúdky, s polystyrénom, dokonca stolčekom, ktorý sa dá prisunúť pod nohy, voda, antibakteriálne mydlo. Tiež majú všetci účastníci v cene placku so zemiakovou kašou, plátkami mäsa a lekvárom. Mňam. Vyvaľujeme sa pod smerovníkom a je nám fajn. Odtiaľto sa naša trasa stáča na sever. Čaká nás ešte 12,5 km do ďalšieho bodu Sälkastugorna. Najbližších asi 40 minút trocha stúpame, potom si na spodku malej terénnej vlnky pri potoku varíme obed. Máme ešte 9 km do Sälky.

Prekročíme menšiu riečku a potom napredujeme širokým údolím po pravej strane rieky Tjäktjajakka. Terén je otvorený, výhľady stále tie isté, chodník pomerne skalnatý, síce to z diaľky vyzerá ako rovina, ale v praxi je jedna terénna vlnka za druhou, horúco. Jediným spestrením je akýsi domček s kadibúdkami, a pár sobov v diaľke, ale inak do nemoty to isté. Kontrolujeme ubúdajúce kilometre na GPS, ale ide nám to nejako pomaly. Na vrchole každej terénnej vlnky sa nám zdá, že sa to musí zmeniť, ale vidíme len ďalšiu. Trochu klesneme a prekračujeme sústavu drobných potokov a močariniek niekoľkými mostíkmi. Vľavo vidíme ľadovec, za hrebeňom by malo byť Nórsko. Míňame malé plieska a konečne vidíme kontrolný bod. Najprv míňame luxusné kadibúdky, potom obchodík, chatu a napokon sa postavíme do radu na pečiatku. Celkovo je tu asi 7 budov. V obchode sa dá doplniť plyn a nejaké ďalšie veci ako repelenty, trochu jedla, pivo atď, je tu extra stánok s dehydrovanou stravou. "Dotankujeme" jedlo, kúpime aj pivko a pod chatou pri rieke si rozkladáme stan. Je tu slušný nával. Davy ľudí prúdia bez prestávky a vzniká stanové mestečko pomaly ako na hudobnom festivale, stany sú tesne jeden na druhom. Je nemožné nabrať vodu “up stream”, pretože by som si musela urobiť aspoň polhodinovú túru. Naberáme teda aj tak a dúfame, že si povyše niekto práve nerobí hygienu. V posledných lúčoch slnka sušíme mokrý stan aj spacáky z rána. V noci okolo druhej idem ku kadibúdkam. Je zaujímavé šero, na jednej strane je obloha ako po západe slnka a na druhej ako pred východom. Míňam zvnútra osvetlený žltý stan, ktorý pôsobí ako veľký lampášik. Inak je všade ticho, len riečka žblnkoce. Príjemná atmosféra.

Druhý diel

Fotogaléria k článku

Najnovšie