Trasa

Sälka – Tjäkta Pass – Tjäkta – Alesjaure – Kieron – Abisko

10. 8.

Včera sme sa trochu ponevierali, a tak nás dnes čaká 26,5 km, dva kontrolné body a prechod cez sedlo Tjäkta Pass, najvyšší bod na trase, v nadmorskej výške 1140 m n. m. Vidíme ho už odtiaľto, vyzerá to v pohode, ale do kopca to bude. Je pomerne chladno a veterno, oblačno. Pod sedlom si urobíme pauzu pri potoku. Stúpanie do sedla má 300 výškových metrov a ubehne neuveriteľne rýchlo a v pohode. Pripadám si ako na slovenskom kopci. Scenéria sa rýchlo mení, jednoducho turistika, na akú sme zvyknutí. Okamžite by som vymenila dlhé rovinaté úseky po skalnatých chodníkoch za niekoľko ďalších sediel. V sedle je chatička a aké prekvapenie, kadibúdka. Naokolo skaly a dve plieska. Výhľady na jednu stranu boli krásne na širokú rieku, na druhej vidíme dlhé sutinové pole. Najradšej by som pokračovala na kopec nad nami. Má 1700 m a tri solitérne ľadovčeky. Nie že by tam viedol nejaký chodník, ale vyzerá to schodne a je to aj legálne. Teraz sme v oblasti s úrovňou ochrany asi ako naše CHKO, spať sa dá kdekoľvek, ísť kamkoľvek. Väčšie obmedzenia sú v národných parkoch, ale tam budeme až posledný večer.

Pofotíme sa a zliezame do nepríjemného sutinového poľa. Miestami je tam aj dosť mokro a kamene sa šmýkajú. Sem-tam si zvrtnem členok, keďže toto nie je príliš terén na polovičné topánky. Kvôli stále bolestivému otlaku však nemám na výber a Hanwagy sa nesú na batohu. Občas sú aspoň drevené chodníčky. Po asi hodine sa zrazu zo zdanlivo súvislého terénu vynorí hlboká ryha s kaňonom a mostom, ale k súvisiacim dvom domčekom nejdeme. Náš kontrolný bod je ešte asi 2 kilometre ďalej. Slnko praží a fúka silný vietor. Ísť na WC do stanu je celkom vtipné. Ide o vysoký zelený stan, ktorý sa trepoce hore-dole, ale vo vnútri je normálny záchod s plastovou misou. Luxusné. Po pečiatke sme dostali aj kávu/čaj a muffinu. To by mi aj na obed stačilo, ale Ľubo trvá na oranžovom vrecúšku. Dehydrovanej stravy začínam mať dosť.

Máme za sebou 14 km, do Alesjaure nás čaká ešte 12,5 km. Ideme nádherným údolím. Chodníčky prevažne hlinené, potôčiky, solitérne skaly rôznej výšky, kyprina, chodník sa vrtí peknými zákrutami. Užívame si to. Opäť vidíme soby. Len pomaly sa blížime ku hore, ktorú musíme obísť, aby sme vôbec prišli do cieľa. Pribúda hmyzu, pretože vietor sa utišuje. Moskyty aj malé mušky, asi midges. Oživením je most cez ľadovcovú rieku, potom sa opäť vlečieme dlhým traverzom. Okolo sú pekné skalnato-trávnaté kopčeky, pod nami rieka, ale už ledva ideme. Posledných 5 kilometrov je nekonečných. Švédi majú nejaké dlhé kilometre. Konečne zbadáme kopček s niekoľkými budovami, náš dnešný cieľ. Z mosta na začiatku jazera Alesjaure vidíme pod horou oproti učupenú dedinku červených domčekov, len v lete obývanú osadu národa Sami Alisjavri sameviste. Ani tam nevedie pevná cesta a nie je tam ani elektrina či iné vymoženosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalšia pečiatka a prejdeme okolo niekoľkých budov - turistická chata, obchod, sauna, dreváreň atď. Doplníme jedlo. Ľubo ľutuje, že nemá poriadny uterák. Saunu má rád, ale s outdoorovým uteráčikom s rozmerom 10 x 20 cm by ho tam asi nepustili. Trochu ďalej sú voľné miestečka na terénnych vlnkách s nádherným výhľadom na spomínanú dedinku, nad ktorou sa prevaľujú večerné hmly. Cez údolie, v ktorom je hmla, by sme sa vedeli vrátiť z druhej strany horského masívu do Nikkaluokty. Je tu veľa hmyzu. Ľubo rýchlo stavia stan, ja zbehnem na “námestie” po vodu, a vliezame do spacákov. Dnes sa vykašleme na varenie, dáme si len trochu chleba, lebo sme dosť unavení.

11. 8.

Ráno máme opäť nádherné počasie. Na nejaký čas opustíme hory a kráčame po brehu jazera cez veľmi močaristé úseky. Prekonávame ich po drevených lavičkách. Je veľmi teplo a dusno a útočia na nás komáre aj malé mušky. Po jazere premávajú člny. Po pár kilometroch míňame malý prístav. Za ním terén začína trochu stúpať, vetrík pofukovať, takže hmyzu je menej a ide sa príjemnejšie. Postupne kráčame okolo sústavy viacerých jazier, za nimi sú zubaté hory, výhľady jednoducho nemajú chybu. Postupne sa jazerá stočia doprava, zatiaľ čo my pokračujeme cez rovnú pláň ku ďalším horám. Batohy začínajú nejako veľmi tlačiť a hory sa stále nepribližujú. Stretávame dve kočky z Fjällravenu, s ktorými sme sa párkrát obehli. Stále zisťujú, či niekto niečo nepotrebuje. Ponúknu sa prestaviť nám batohy. Trochu pochybovačne súhlasíme, veď my si predsa batohy nastaviť vieme. Ale je fakt, že od štartu sme sa s tým nehrali, a ich zásah nám pomôže.

Konečne hory, kráčame traverzovým skalnatým chodníkom nad úzkym údolím medzi horami Kartinvare a Siellanjunnji. Slnko pripeká, našťastie tu rastú čučoriedky, a tak sa nehanebne každú chvíľu zbavujeme batohov a oberáme fialové vitamíny. Pomaly prichádzame na terasu, z ktorej nasleduje prudšie klesanie. Odtiaľto vidíme krásne jazero zasadené do údolia, pri ňom budeme dnes spať. Klesneme k potoku, doplníme vodu a o chvíľku sme pri kontrolnom bode. Tu nás organizátori prekvapili palacinkami. Príjemné po štyroch dňoch na dehydrovanej strave. Posledné kilometre sa terén opäť mení. Sme v Národnom parku Abisko. Prechádzame cez malé terénne vlnky posypané skalami a porastené pokrútenými stromčekmi. Vpravo sa týči hora Kieron, jej časť je preťatá kaňonom, v ktorom tečie tenký vodopád. Prejdeme cez dlhý most na začiatku jazera Abiskojaure a sme na mieste nocľahu s názvom Abiskojaurestugorna. Ako obyčajne sa nás netýkajú ubytovacie kapacity, s výnimkou kadibúdok. Je to jedno z troch miest na našej trase v rámci národného parku, kde sa dá spať. Očakávame tu preto poriadny nával nocľažníkov a veru je celkom problém nájsť voľné miesto na stan. Napokon v húštine v lese za jednou z chát nachádzame voľný kopček s nízkym mäkkým porastom, kde spíme ako vo vatičke. Len hmyzu keby bolo trochu menej! Cez les vedie cestička na peknú pláž, kde len nakukneme. Treba sa čo najrýchlejšie najesť a zaliezť do stanu tak, aby sme tam pustili minimum lietajúcich návštevníkov. Zo stanu ešte vyliezame a ideme sa trochu družiť k hlavným budovám. Super, že všetci bez ohľadu na národnosť hovoria po anglicky, nie je problém sa s kýmkoľvek a kdekoľvek pustiť do reči. Robíme si ohník, ale to sa nepozdáva správcovi, a tak sa poberáme spať.

12. 8.

V noci prší, ale ráno je len oblačno a postupne sa vyčasuje. Sme radi, že nás čaká posledný deň. Vzhľadom na každodenné porcie kilometrov nie je čas ráno poriadne vysušiť stan a spacáky a veru vlhké veci až tak dobre nefungujú.

Rýchlo sa v mrakoch hmyzu zbalíme a jesť ideme ku hlavným budovám, kde dočapujeme vodu a vykonáme všetky ostatné natieraco-repelentovo-kadibúdkové úkony. Vyrážame štandardne pár minút pred ôsmou. Máme ísť viac v lesíkoch, tak čakám niečo na spôsob prvého dňa, ale tu je to krajšie. Ono možno svoje robí aj vidina cieľa a že nie je tak horúco. Dlho ideme popri jazere, okolo len tráva a nízke brezy. Lesnatých úsekov pribúda, pred koncom sme stále v lese. Terén je v podstate rovina, ale už sa ledva vlečieme. Míňame miesto ďalšieho kempu, pekné miestečka v lese, krytý prístrešok, kadibúdky. Tu niekde je ešte prekvapenie - dostávame od organizátorov nejaké musli, potom dlho sedíme pri potoku pri poslednom moste. Za ním nasleduje ešte pekný úsek nad riekou Abiskojakka. Potom opäť les, až sa dostávame ku kaňonu tesne pred mestom. Je to čarovné miesto. Spenená tyrkysová voda sa valí medzi skalnými stĺpmi. Potom len posledné metre a sme pri drevenej bránke so strieškou označujúcej začiatok/koniec trailu. Zvláštne, že to zrazu končí. Už sme si za 4,5 dňa nejako zvykli byť stále na trase.

Pár krokov po asfalte, zrazu hukot civilizácie, autá, železnica. Vidíme záver. Cieľová páska, potlesk. Prešli sme Fjällraven Classic, hurá! S úľavou zhodíme batohy, dostávame limonádu, finálne pečiatky, nášivku a medailu. Asi 10 minút po našom príchode začína pršať a prší ešte nasledujúce ráno. Nás to ale netrápi. Napcháme sa do veľkého stanu, hostinca Trekkers Inn, kde si dáme konečne normálne jedlo a pivko a relaxujeme. Pochod sme zhodnotili ako vydarený, príroda pekná, počasie famózne, hmyzu primerane, organizácia akcie výborná. Pomohlo, že sa jedlo dalo dokúpiť po trase a tiež, že nebolo treba vláčiť veľké zásoby vody. Možno sa sem ešte niekedy vrátime aj s deťmi. Kubkovi sme sľúbili, že raz pôjde s nami pozrieť soby... Zatiaľ bude mať na pamiatku plyšového.

Predchádzajúci diel si môžete prečítať tu.

Autori fotografií: Soňa Mäkká a Ľubo Mäkký.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek