Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Podpročské domčeky
Podpročské domčeky Zatvoriť

Túra Podproč – koniec sveta na Spiši

Kto by nepoznal Spišský hrad, skalné mesto Dreveník alebo Spišskú Kapitulu, ktorá je zaradená do svetového dedičstva UNESCO? Myslím, že tieto pojmy sú každému turistovi so všeobecným prehľadom dosť známe. Ak sa však povie Podproč, mnohým tento názov nepovie nič. A pritom táto zaujímavá osada na úpätí Levočských vrchov si určite zaslúži pozornosť.

Vzdialenosť
10 km
Prevýšenie
+374 m stúpanie, -374 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 18.01.2014
Pohoria
Levočské vrchy a Hornádska kotlina
Trasa
Doprava
Levoča (bus) - Spišské Podhradie (bus)
Levoča (bus) - Oľšavica (bus)
Levoča (bus) - Ordzovany (bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Pozná to asi každý z nás. Nie a nie si nájsť čas na turistiku. Stále sa niečo pripletie do cesty, a tak sa túlame len pohľadom alebo prstom po mape. Presne pri takomto prezeraní máp som narazil na maličkú dedinku alebo skôr osadu, ktorá ma zaujala. Žiadna príjazdová cesta a v mape zakreslených len pár domčekov. Hneď som sa ponoril do vyhľadávania informácií o osade a po pár minútach som vedel, že sa tam chcem ísť najbližšie pozrieť.

Dreveník

Spišské Podhradie, parkovisko pod Spišským hradom – Ostrá hora – Kamenný raj – Dreveník a späť

Sychravé januárové ráno a ťažké olovené mraky boli dokonalou ukážkou typickej jesene, aj keď kalendárne vládla zima. Beriem so sebou frajerku a vyrážame na krátky výlet na Dreveník, ale hlavne do osady Podproč. Kľučkujeme starou cestou cez priesmyk Branisko a o pár minút parkujeme na parkovisku pod Spišským hradom. Prázdno. Ani nohy!

Dreveník mám v malíčku. Poznám jeho zákutia a krásy, takže to bude len krátka „exkurzia“ pre Niku. Môj plán však skríži milo vyzerajúci, ale zato poriadne veľký pes, ktorý vybehol priamo na cestu, ktorou sme kráčali. Chvíľu čakáme a premýšľame, či ísť, alebo radšej čakať, čo spraví pes. Po chvíli sme preňho prestali byť zaujímaví a našťastie odchádza.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na Dreveníku je dosť rušno – prebieha tu práve nejaká brigáda. Orezávajú sa stromy a kry, popritom horí ohník a usrkáva sa z borovičky. Taká mužská záležitosť. S Nikou sa veľmi nezdržiavame, veľa ľudí v okolí kazí dojmy z prírody. Obchádzame narýchlo celé kamenné mestečko a radšej sa vraciame ku štvorkolesovému tátošu. Pri ňom postáva podozrivý živel s dlhými vlasmi, dlhou bradou a výzorom stroskotanca. Tipujem ho na klasickú otázku: „Nemáte nejaké drobné?“ Mýlil som sa. Chcel len vedieť, koľko je hodín. A chcel pokecať. Nakoniec bol celkom slušný a pohodový, tak sme sa chvíľu pobavili.

Podproč

Oľšavica – Tálinka – Podproč a späť

Mali sme vyraziť z domu asi skôr. Dni sú krátke a je zrejmé, že do zotmenia máme nanajvýš tri hodiny. A to chceme ešte vidieť Podproč. Do osady sa dá dostať dvomi cestami. Buď z dediny Ordzovany, alebo z Oľšavice po zelenej značke. Volíme kratšiu trasu z Oľšavice. Najprv trasa vedie okolo hnojiska s množstvom odpadu okolo cesty. Netreba sa nechať odradiť. Po chvíli vstupuje lesná cestička do lesa a tam je to iná káva. Nádherný les s vôňou vlhkosti.

Značku treba pozorne sledovať, na mnohých miestach nie je chodník veľmi zreteľný. Les je v podvečer akýsi mystický, ba až strašidelný. Okolo je neuveriteľné ticho, stromy bez lístia obrastené lišajníkmi a staré jablone, ktoré dávno pohltil les, dotvárajú atmosféru ako z hororu. Našťastie, nebojíme sa, skôr sa z toho tešíme.

Značka vedie striedavo cez lesy a malé lúčky, až nás privádza ku starému cintorínu. Sme v osade. Stále nás sprevádza úplné ticho, ktoré spôsobuje až husiu kožu. Dedina je úplne prázdna, stretávame jedine mačku. Poslední obyvatelia opustili osadu v 70-tych rokoch 20. storočia a za sebou zanechali dedinku uprostred lesov, bez príjazdovej asfaltovej cesty, bez elektriny a so zopár domčekmi. Život tu naozaj musel byť ťažký.

V súčasnosti staré domčeky chátrajú, mnohé sú úplne rozpadnuté, o iné sa starajú chatári. Elektrinu im zaviedli len niekoľko rokov dozadu. V dedinke je malý kostolík, ktorý je tiež zrekonštruovaný a sú od neho celkom pekné pohľady na dedinu. My sa pri kostole zastavujeme na zhltnutie niečo chutného. Starosti nám robí blížiaci sa večer. Nemáme so sebou ani čelovky, sme tu len na ľahko. Musíme si pohnúť – okolie dediny je rozryté od diviakov, takže sa tme v lese chceme vyhnúť.

Opúšťame osadu tou istou trasou, ktorou sme sem prišli. Hneď za dedinou v starých zarastených ovocných sadoch s jabloňami nás vystraší poriadny lomoz. Priamo na cestu pred nás vybieha stádo laní a preletia okolo nás len na vzdialenosť niekoľkých metrov. Parádny zážitok. Po niekoľkých metroch sa scénka opakuje. Z húštiny vybieha zdatný jeleň a ten sa nebojácne postaví priamo pred nás a obzerá si dvoch udivených a trochu aj vystrašených turistov. Nanešťastie, uteká skôr, ako stihnem zapnúť fotoaparát.

Záver

Už takmer za šera prichádzame k Oľšavici, kde máme odstavené auto. Nohy máme naštartované tak, že by to chcelo pokračovať niekde do kopcov, ale nie vždy musí byť turistika len o výškových metroch a veľkých vzdialenostiach. Niekedy stačí zájsť len trocha do lesa a spoznať niečo nové. Zážitky sú dôležitejšie ako vzdialenosť. Maličkú dedinku odporúčam navštíviť každému, kto sa bude pohybovať v okolí Levočských vrchov alebo Spišského hradu. Dýcha to tu zabudnutým časom, pokojom a samotou. A hlavne tichom...

Fotogaléria k článku

Najnovšie