“Taxislužba” na Sliezsky dom

18. septembra 2014 sa črtal konečne deň bez dažďa, preto sme sa rozhodli o výstup na Gerlachovský štít. Samozrejme s využitím taxislužby na Sliezsky dom. Na recepcii nám telefonicky oznámili, že požadovaná služba bola zrušená. Škoda, no od nášho cieľa nás to neodradilo. Ráno o 6.00 h sme v Tatranskej Polianke a chystáme sa vyraziť smer Velická dolina. Pekný, slnečný deň chcú pravdepodobne využiť aj ďalší záujemcovia o Gerlachovský štít, lebo vidíme desiatky baliacich sa turistov aj s horskými vodcami. V tom prichádzajú známe taxíky zo Sliezskeho domu a nakladajú horských vodcov a ich klientov. My šliapeme po asfaltke smerom hore, keď nás preplnené taxíky predbiehajú smer Sliezsky dom. Nereptáme, veď sme zvyknutí chodiť po horách, len si myslíme svoje.

O poldruha hodiny si doprajeme pred obnoveným hotelom odpočinok. O (ne)zrušenej taxislužbe som sa išiel spýtať na recepciu hotela. Áno, naša taxislužba bola zrušená, no ak si objednáte horského vodcu, tak službu poskytujeme. Znela odpoveď. Recepcia len potvrdila to, čo sme si všetci aj tak domysleli. Na Slovensku je to tak. Všetci sme si rovní, len niekto je rovnejší! Kto a prečo to takto zariadil je mi jedno. No tuším odkiaľ vietor fúka. Nás vysokohorských turistov, ktorým sú Vysoké Tatry veľkou láskou, nemôže takáto maličkosť odradiť od svojho cieľa. Ak chceme vystúpiť na náš najvyšší vrchol, na Bradavicu, či na Končistú, tak cestu po Sliezsky dom radi absolvujeme aj po svojich.

Neviem však pochopiť „gazdu“ Sliezskeho domu, či zrušenie taxislužby pre pospolitých turistov, je pre neho ziskom, alebo stratou. Ak nás pospolitých turistov vyviezol na Sliezsky dom taxík, všetci sme rovnako platili po 5,- €/osoba. Potom sme zamierili do bufetu a od radosti, že sme tak zavčasu pod štítom, minuli pár eur na pivo, raňajky, kávu, či čaj s rumom. Samozrejme, aj po absolvovaní výstupu. Toho dňa, keď sme k hotelu vystúpili po svojich, do bufetu sme ani nevkročili a konzumovali a pili svoje zásoby z batoha. Pred pár rokmi sme chceli vystúpiť v Rakúsku na Grossvenediger. Na internete sme zistili, že po chatu Johannis Hötte dopravuje turistov taxislužba. Ešte zo Slovenska sme si ju objednali a takmer trojhodinový ťažký výstup sme mali za sebou. Nikoho nezaujímalo kto sme, čo sme, prečo tam ideme a či máme oprávnenie.

Niekto asi sleduje len jeden cieľ, aby Vysoké Tatry patrili len jemu. Pripomenul mi to aj náš spomínaný výstup na Gerlachovský štít. Naše družstvo pozostávalo z dvoch inštruktorov vysokohorskej turistiky a štyroch absolventov kurzu základov VhT. Zvolili sme si klasickú trasu na Gerlachovský štít a to Velickou próbou hore a Batizovskou próbou dole. Celou cestou od Kvetnice pod Velickú próbu, potom za Sedielkom nad kotlom, či za Dromedárovým chrbtom, až po samotný vrchol som nenašiel jediného kamenného mužíka. Pár kameňov naukladaných na sebe, ktoré tak vedia potešiť, až ich pri blúdení nájdeme. A pritom ide o cestu na najvyšší vrchol domoviny. V auguste tohto roku som bol na Veľkom Ganku a veru po celej Rumanovej dolinke boli známi kamenní mužíci, ktorí napovedali ako sa dostanem na Rumanovu terasu a potom až na Ganek. Ak boli niektorí mužíci zvalení, opravili sme ich. Tak sa to robí všade vo vysokých horách. Pri jednom výstupe na Gerlachovský štít som postavil niekoľko mužíkov na kritické rebrá za Dromedárovým chrbtom, aby druhí návštevníci ľahšie trafili prechodom cez rebrá. O týždeň som sa vrátil a po mojich mužíkoch nebolo ani stopy. Komu prekážali „nemí sprievodcovia na Gerlach“ a prečo na celej klasickej ceste na náš najvyšší štít nenájdeme ani jedného mužíka? V iných dolinách a vrcholoch Vysokých Tatier mužíkov nájdem, len v okolí Gerlachovského štítu nie.

Už 46 rokov chodím do mojich milovaných Vysokých Tatier, preto z obavou očakávam, čoho sa ešte dožijeme. Naši pradedovia osadili ťažké miesta výstupu na Gerlachovský štít skobami a reťazami, ktorých zbytky ešte stále slúžia. Bývalý slovenský prezident Rudolf Schuster dal vybudovať na obidvoch próbach nové reťaze. Po mesiaci zmizli. Ostatné krajiny smerom na západ urobili a robia všetko preto, aby na svoj najvyšší vrchol umožnili vystúpiť každému, kto na to má. Len „náš Gerlach“ je opradený rúchom tajomstva a záhad.

Autor ilustračnej fotografie: Tomáš Trstenský