Veľký a Malý Ružínok s deťmi

Trasa

Ružín, chatová osada – Veľký Ružínok – ruina Bekéfiho chaty – traverz Spáleného vrchu – Malý Ružínok – Ružín, chatová osada

Po vymetení všetkých dier v asfalte parkujeme náš familywagen pred rampou v doline potoka Ružínok. Všetko naokolo je ružínske. Priehrada, železničné tunely aj zastávka a dokonca aj dve menšie doliny - Veľký a Malý Ružínok. Všetko na počesť dnes zaplavenej obce, ktorá sa volala, ako inak, Ružín.

Nakladám drobizg aj nejaký proviant do cyklovozíka, nahadzujem naň tretie koleso, lebo dnes sa nebude pedálovať, ale tlačiť. Podlezieme rampu a vydávame sa v ústrety stúpaniu. Stretávame chalupárov na hubačke aj nejaké rodinky na prechádzke, no žiadne hromadné korzo sa nekoná. Na rázcestí dolín odbočujem do Veľkého Ružínka a naberám prvé ostré metre. Všade sú síce stromy, no Slnko praží priamo na nás cez priesek lesnej cesty. Naťahujem deťom nejakú zábranu a sám si vyhŕňam rukávy, nech ma opáli nie úplne na blbečka. Povrch tvorí šotolina, celkom príjemne zjazdná, takže sa mi ide pohodlne.

Mládež dopujem kvietkami na hranie aj nejakým pitím a sušienkami. Monotónnu časť doliny menia až prvé serpentíny, prejazd okolo lesnej chaty a nesmelé výhľady na masív Holice a Bokšova. Cesta sa zarezáva so strmých svahov, miestami vidíme skalné bralá a poslušne kľučkujem vozíkom do záveru každej drobnej dolinky. Cesta stúpa rovnomerne, nie však prudko. Optimálna trasa aj na bicykel. Jediný skutočne namáhavý úsek prichádza až od odbočky modrej značky, kde posledných 100 metrov idem prudko do sedla. Nachádza sa tu ledva viditeľná ruina Bekéfiho chaty. Dnes by oslavovala storočnicu, no mnohé vojnové udalosti sa na turistickej základni podpísali natoľko, až ju v lete 1945 nadobro podpálili a uvrhli len do spomienok. Na základoch pivnice stojí jednoduchý drevený stôl s lavicami, kde si rozkladáme piknik a zohrievame deťom obed. Pri pohľade na zaparené Slanské vrchy chutí všetkým, takže chvíľu posedíme. No vzdialené hrmenie letnej búrky neveští nič dobrého, a tak s pomocou priateľa v telefóne hodnotíme možnosti a velíme na ústup.

Modrou značkou začneme klesať do traverzu Spáleného vrchu. Cesta je rozbitejšia a kúsok zarastená, no stále pohodlne zjazdná aj s vozíkom. Prudšie klesanie mi hovorí, že som zvolil správny smer okruhu, lebo tlačiť tadiaľto nahor by sa mi veruže nechcelo. Moje predsavzatie nestlmí ani prvý vyvrátený strom, lebo ho viem obísť. Po chvíli prichádza aj druhý a tretí a to už moje odhodlanie dostáva morálnu facku. Dohadujem možnosti a nakoniec sa odvážim pokračovať. Niekoľkokrát s mojou drahou vozík prekladáme, menšie vývraty odťahujem z cesty, alebo na nich olamujem konáre pre lepšiu zjazdnosť. Celkom makačka, ale hreje ma aspoň pocit, že niekto za mnou nebude mať toľko roboty. Navyše odmietam návrat, lebo viem, že by som musel znova prekladať a tlačiť do strmého kopca. Celé trápenie sa našťastie po desiatom vývrate skončí a užívame si len ticho lesa. A stmievanie. Deti sa uložili na popoludňajší spánok, no chmáry nad hlavou sa mi vôbec nepáčia. Pri odbočke k Ružínskym jaskyniam sa k šumu vetra pridávajú aj prvé kvapky a k autu sú to stále dobré 2 kilometre. Cesta je rýchla, no aj napriek mojej snahe prichádzame na parkovisko v poriadnom lejaku. Nasleduje osvedčený spôsob nakládky spachtošov cez otvorené piate dvere, ktoré slúžia ako strecha. CD s detskými pesničkami do prehrávača, kúrenie na nohy a môžeme vyraziť na cestu domov. Aj to je čaro letných búrok...