Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Baranec, Plačlivô, Príslop a Baníkov

Keď sa mi nedávno naskytla príležitosť zúčastniť sa medzinárodného kongresu v poľskej Poznani, naplánoval som si aj niekoľkodňovú návštevu rodičov. No a v najtajnejšom kútiku duše som dúfal, že mi počasie, toto leto ku Slovensku také nežičlivé, dovolí uskutočniť aspoň jednu túru v mnou doposiaľ neobjavených Západných Tatrách. Napokon to vyšlo nad očakávanie dobre, 4. a 5. septembra bolo krásne letné počasie a podarilo sa mi absolvovať dve túry na štíty v okolí Žiarskej doliny.

Vzdialenosť
37 km – 2 dni
Prevýšenie
+3057 m stúpanie, -3057 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 04.09.2014
Pohoria
Tatry - Západné Tatry - Roháče (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
Žiarska chata
Nocľah
doma alebo Žiarska chata
Doprava
Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Žiar, ústie Žiarskej doliny (bus, taxi)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

S výnimkou nedokončenej túry z Račkovej doliny na Bystrú, ktorú sme kedysi, keď sme ešte bývali na Slovensku, absolvovali s Maťou, som v Západných Tatrách nebol. Dostali sme sa vtedy ku kolibe pod Klinom a začali sme stúpať Gáborovou dolinou, no ďalej nás nepustila hmla a prudký dážď. Keďže som zo stredného Slovenska a niekoľko rokov som pracoval v Košiciach, velikány Západných Tatier som často pozoroval z vlaku a sníval o tom, že sa tam raz vyberiem. No a deň D práve nastal.

Prvý deň

Ústie Žiarskej doliny – Holý vrch – Baranec – Smrek – Žiarske sedlo – Plačlivô – Smutné sedlo – rázc. pod Homôľkou – Žiarska chata – ústie Žiarskej doliny

Ráno musím vstávať o 4.30 h, aby som stihol prvý autobus z Bystričky do Martina, odkiaľ o 5.30 h ráno odchádza autobus, ktorým sa doveziem do Liptovského Mikuláša. Autobus do Žiaru odchádza až o 2,5 hodiny a toľko sa mi veru čakať nechce, tak si beriem taxík. Mám šťastie, lebo som narazil na veľmi príjemného taxikára, dokonca ho musím upozorniť, aby si zapol taxameter, nech ma nevezie zadarmo.

Taxík mi ušetrí kúsok šľapania po strmej asfaltke od ústia Žiarskej doliny ku chate Baranec a o 7.30 h som pri smerovníku, kde sa začína žltá značka vedúca na Baranec a Plačlivô. Včera som volal na Žiarsku chatu, povedali mi, že žlto značený chodník na Baranec je bez problémov priechodný, a tak sa rozhodujem ignorovať pravdepodobne zabudnutú tabuľku so zákazom vstupu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Začínam stúpať vyčisteným polomom, chodník je dobre viditeľný, hoci stromy, na ktorých boli značky, chýbajú. Na začiatku je niekoľko serpentín, presne ako v mape, potom chodník opustí kalamitou postihnuté územie a pokračuje lesom. Človek, ktorý je zvyknutý chodiť na túry, by tu nemal mať žiadny problém s orientáciou, spadnuté stromy treba obchádzať možno na troch miestach.

Po hodine strmého výstupu začínam tušiť, že sa dostávam nad pásmo lesa a naozaj, o chvíľu som na rázcestí Holý vrch. Tu rastie iba kosodrevina, a tak mám možnosť vidieť svoj prvý dnešný cieľ, majestátny Baranec a po ľavej ruke masív Jaloveckej kopy. Zo dva hlty vody a krátky úsek po vrstevnici potešia, ešte ma nejaké to stúpanie čaká.

Oddychový úsek skončil, a tak sa ďalej driapem hore, po ľavej ruke sa postupne vynára Baníkov, Hrubá kopa a charakteristické Tri kopy. Na oblohe ani mráčika, nikde okolo ani nohy, čo viac si možno želať? Postupne opustím pásmo kosodreviny a čaká ma záverečný strmý výstup na vysnívaný cieľ. Ide sa mi akosi ťažšie, je tu predsa len o čosi menej kyslíka. Vidím vrcholový stĺp so štátnym znakom a po dvoch hodinách stúpania som konečne na kóte 2184 metrov nad morom. Je to zároveň môj výškový rekord, ktorý som dosiahol po vlastných, bol som síce aj vyššie, na Lomnickom štíte a aj na Sulphur Mountain v Skalnatých vrchoch (Rocky Mountains), ale v oboch prípadoch lanovkou.

To, čo vidím, mi úplne vyráža dych, podobný pocit som mal, keď som pred časom počul Wagnerovho Parsifala a odvtedy som oddaným obdivovateľom wagnerovskej opery. No v tejto chvíli si ma podmanili Západné Tatry a vidím asi to najkrajšie, čo som v horách doteraz videl. Sedím, pomaly jem sušienky a konečne na vlastné oči vidím všetku krásu, ktorú som toľkokrát videl na fotkách a o ktorej som toľko čítal.

Hlavný hrebeň Roháčov od Baníkova na západe až po Volovec na východe, Jakubinu s hrebeňom Otrhancov či v diaľke sa ukazujúcu Bystrú. Po ľavej ruke sú strmé zrázy Žiarskej doliny, po pravej ruke Jamnícka dolina.

Začínam klesať, najprv takmer kolmo, po chvíli sa klesanie zmierni a chodník ma privedie do sedla Jamina (sedlo nad Pustým/Pusté sedlo) medzi Barancom a nevýrazným Smrekom. Úsek medzi Barancom a Žiarskym sedlom sa mi páči asi najviac. Pomaly stúpam na Smrek, občas preleziem nejakú skalku, ani sa nenazdám a som na vrchole Smreku, kde stretávam prvého človeka. Následne chodník nenápadne klesá do Žiarskeho sedla. Obloha je stále nádherne modrá a horská scenéria neopísateľne krásna, nádherný úsek.

V Žiarskom sedle zdravím skupinku Poliakov, v Poľsku som akurát strávil niekoľko dní a veľmi sa mi tam páčilo. Idylku vystrieda tvrdý boj, strmo hore až na Plačlivô (Plačlivý Roháč/Plačlivé). Je to posledné výrazné stúpanie dnešnej túry, som tu po 3,5 hodine od začiatku, smerovník udáva 5,5 hodiny. Časovo som na tom viac než dobre, a tak si na Plačlivom robím dlhšiu prestávku. Zjem, čo mi starostlivá mama nabalila a kochám sa pohľadom na Smutnú dolinu s Roháčskymi plesami.

Na hlavnom hrebeni je rušno, ľudia neustále prichádzajú a odchádzajú. Po polhodine oddychu sa poberiem tiež. Postupujem najprv po skalách, kde občas treba do činnosti zapojiť všetky štyri končatiny. Potom sa klesanie zmierni a chodník vedie akýmsi skalnatým rebrom, občas je to chodecký terén, občas treba preliezť nejakú skalku. Masív Troch kôp sa halí do jemnej oblačnosti, zaujímavý pohľad. Páči sa mi chodník, ktorý vedie do Smutného sedla z oravskej strany.

Po necelej hodine som v Smutnom sedle a začínam zostup do Žiarskej doliny. Idem modro značeným chodníkom. Fúka menej, ako na hrebeni, je čas obeda, slnko praží ako divé, popri chodníku kvitnú horce, neponáhľam sa a zostup dolinou si vychutnávam. Záver Žiarskej doliny je nádherný, som úplne uchvátený krásou, ale to som dnes skoro stále. Na rázcestí pod Homôľkou sa pripája zeleno značený chodník zo Žiarskeho sedla, spoločnosť mi robí zurčiaci potôčik Smrečianka.

Po 1.15 h zostupu som na Žiarskej chate, objednám si bryndzové pirohy, potom kofolu a kávu. Sedím si na terase, vyhrievam sa na slniečku a hrám sa so zvedavými mačiatkami. Ani sa mi odtiaľto nechce ísť, ale musím, ešte ma čaká cesta do Martina.

Modro značený chodník je použiteľný po prvú zákrutu asfaltky, ďalej je tabuľka so zákazom vstupu, ktorú sa po raňajšej skúsenosti rozhodnem ignorovať, ale tentoraz tabuľka má zmysel. Po pár sto metroch prichádzam k prvým polámaným stromom, a tak sa vrátim a pokračujem asfaltovou cestou. Ešte sa párkrát otočím dozadu, aby som si užil pohľad na hory, a potom sa definitívne ponorím do vetrom a ťažobnými strojmi poškodeného, ale predsa pekného lesa. A v hlave mi prebleskuje bláznivá myšlienka, zajtra sem idem znova.

Druhý deň

Ústie Žiarskej doliny – Žiarska chata – Jalovecké sedlo – Príslop – Baníkov a späť

Môj nápad sa doma síce s veľkým pochopením nestretol, ale dnes som sa navždy zamiloval do Západných Tatier, a tak či chcem, či nechcem, jednoducho musím. Dnes mám v pláne niečo kratšie, ešte sa musím večer pobaliť a zajtra ráno ma čaká cesta na letisko do Varšavy, odkiaľ letím späť do Kanady, kde bývam.

Ráno opäť vstávam so sliepkami, autobus do Liptovského Mikuláša, taxík do Žiarskej doliny, výstup tichou Žiarskou dolinou, o 8.30 h si na chate dávam kofolu a kávu a idem na to. Dnes ma povedie zeleno značený chodník, míňam symbolický cintorín obetí Západných Tatier a po necelej štvrťhodinke som pod malebným Šarafiovým vodopádom. Prekročím potok a začnem prudko serpentínami stúpať do Jaloveckého sedla.

Je tu veľa čučoriedok, občas malý potôčik a na chodníku na niekoľkých miestach medvedí trus, a tak sa opäť sám so sebou nahlas rozprávam o chémii, hoci to nie je jednoduché, lebo strmina je tu poriadna. Po hodine som v Jaloveckom sedle, obdivujem strmé zrázy doliny Parichvost. Svoju včerajšiu túru mám ako na dlani. V sedle si trochu oddýchnem, napijem sa, zjem horalku a začínam stúpať masívom Príslopu. Hlavne zo začiatku je stúpanie nechutne strmé, ale po chvíli sa zmierni a z hôľnatého terénu chodník postupne prejde do pásma skál. Ešte chvíľu a som na Príslope.

Po pravej ruke mám impozantný Baníkovský kotol a naskytá sa mi iný pohľad na roháčske velikány. Neviem sa na nádheru vynadívať. Aby som sa dostal na Baníkov, musím trochu zostúpiť a prejsť krátky skalnatý hrebienok. Miestami treba zapojiť ruky a nie je to nič pre ľudí, čo trpia závratom. Po zvládnutí hrebienka začína krátky výšvih na vrchol Baníkova a po necelých 2 hodinách pochodu od Žiarskej chaty je najvyšší vrch v hlavnom hrebeni Západných Tatier zvládnutý.

Nad hlavou mi krúžia dva orly a na západe obdivujem horu Pachoľa a na východe Hrubú kopu, Plačlivô, Ostrý Roháč a ďalšie vrcholy. Baranec vyzerá, akoby celej nádhere kraľoval. Na Baníkove si dám polhodinový oddych, najem sa a tou istou cestou sa poberiem nazad. Pri zostupe z Príslopu obdivujem masív Jaloveckej kopy, Ráztoky a Širokej. Škoda, že tam nevedie chodník, bola by to veru pekná túra. Staré známe medveďovisko, našťastie je tu viac ľudí ako ráno, keď som bol sám. Pomaly klesám a užívam si pohľad na záver Žiarskej doliny, na chate si dám kapustnicu, kávu a kofolu a rezkým krokom stíham autobus, ktorý odchádza zo Žiaru o 13.30 h.

Záver

Asi sa mi stalo to, čo mnohým čitateľom tohto portálu. Návšteva Západných Tatier ma chytila za srdce a nie a nie sa pustiť. Na Slovensko sa síce dostanem iba zriedkavo, ale Západné Tatry určite neobídem ani raz. Najbližšie je v pláne Jakubina s Otrhancami a Bystrá, a potom sa uvidí.

Dovidenia v kráľovstve skál!

Fotogaléria k článku

Najnovšie