K útulni na Nižnej Kľakovej

Tak už nám to zasa začalo. Takmer ohluchnutí po prekonávaní hranice rýchlosti zvuku v pacifiku z Brezna vystupujeme o 11.45 v stanici Zbojská (760 m), aby sme začali naše niekoľkodňové putovanie Muránskou planinou. Víta nás severský pes Lena a asi štyri deti, tráviace v priestore stanice svoje prázdniny. Deti chcú fotku a pes chce náš obed. Nezdržujeme sa dlho, naberáme vodu a vyrážane po červenej Rudnej magistrále najprv asfaltkou a neskôr lesnou cestou smer Fabova hoľa. Cesta neustále stúpa, avšak napriek tomu, že je horúco, nie je to až také namáhavé. Asi za hodinku sme pri samote Kučalach. Krátky a prudký výšvih nad poslednú chalupu (1140 m) a už blahorečíme značkárom za vytvorenie novej trasy, ktorá vynecháva celkom zbytočný výstup na Fabovu hoľu a po zelenej nás vedie miernym klesaním do sedla Burda (1006 m). Tu sa nám otvára pekný výhľad na dolinu smerom do Tisovca. My však po krátkom oddychu nastupujeme zasa na červenú značku a po nej smerujeme na Nižnú Kľakovú.

Značka najprv vedie lesom, neskôr sa dostávame na otvorený úsek, vyťažený po kalamite. Hneď na začiatku sa nachádza malá koliba s dymovým otvorom v streche, slúžiaca asi pre úkryt drevorubačov. Vnútorné vybavenie žiadne, ale v prípade núdze je dobre o nej vedieť. Rúbanisko otvára výhľad na prekrásnu dolinu Stožky so skalnými vrátami veľmi podobnými doline Vrátna. Strmé skalnaté stráne protiľahlej časti doliny vytvárajú azda najkrajší výhľad na Muránskej planine. Značka sa zatáča na sever a asi o 16.30 sme pri útulni na Nižnej Kľakovej (1195 m). Naše tvarohové svaly a plné batohy nám dali celkom zabrať a tak na dnes stačí. Útulňa je kupodivu prázdna a tak si rozložíme veci a ideme pre vodu. Na smerovníku je šípka ukazujúca kúsok vľavo od žltej trasy, ktorá zostupuje do doliny Stožky. Kamarát sa tam spúšťa, ale vody nikde. Vracia sa asi o 20 minút s prázdnymi fľašami. Čo teraz? Našťastie začujeme zvuk babety a neohrozený ochranár zastavuje svoj stroj a odporúča nám prameň na druhej strane hrebeňa. Vedie k nemu chodník, ktorý odbočuje zo žltej značky hneď po vstupe do lesa vpravo. Vydávam sa tam a naozaj, asi po 10 minútach a prudkom klesaní nachádzam tri váľovy plné skvelej vody. Trochu sa zatiahlo a prudký vietor je celkom studený. Asi dve hodinky posedíme pri ohni a potom už len hajušky.

Hrad Muráň

Noc bola ozaj studená a ja som musel vylepšiť svoj ľahký spacák o návlek. Ráno je však už zasa horúco a my sa zbytočne nezdržujeme. Pokračujeme po červenej značke smer Studňa – Muránska ľadová jama. Les je plný drevorubačov, koníkov a traktorov. Teší nás, že nejde o nijaký plošný výsek, ale o selektovanú ťažbu či prebierku. Značka vedie už len ľahkým terénom a asi o 11. hodine sme na Studni (1180 m). Nakúkneme do diery nazývanej Ľadová jama a tešíme sa pohľadom na 45 kusové stádo známych muránskych koníkov, špeciálne krížených pre potreby lesnej ťažby. Dvaja miestni kovboji nám ešte predvedú číslo s práskaním bičom, my si pri prameni uvaríme polievočku a už zasa pomaly klesáme po červenej k horárni Maretkina. S klesaním stúpa aj teplota. Od horárne nás čaká nezáživná asfaltka až na Veľkú lúku (886 m). Tu už je veselo. Motorizovaní turisti sa tu púšťajú do boja s prírodou a neohrozene nastupujú aj s kočíkmi na chodník smerujúci na Muránsky hrad. Modrá značka nás tam spolahlivo dovedie. V duchu sa spytujeme, či bude otvorená chata pred hradom. Nesklamali sme sa – je zatvorená. A tak mnoho turistov blúdi okolo hradu – vysmädnutí, unavení, a dobre utajený rozvoj turistického ruchu sa len tak pochechtáva. No hádam by ešte tak chceli, aby im niekto kofolu predal, či pivko načapoval, lebo nebodaj zmzlinku predal. Tak to teda nie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

My ukrývame batohy a vystupujeme na hrad. Jasný deň a nadmorská výška (900 m) nám poskytujú fantastický výhľad. Královu hoľu máme ako na dlani a s ňou aj kus hrebeňa Nízkych Tatier. Rovnako pôsobivý je aj pohľad do dolín okolo hradu. A tak sa chvíľu kocháme a fotíme a potom nás čaká už len úmorné klesanie do Muráňa (394 m). Dáme dve pivká od smädu a ešte jedno na techniku, kúpime dve polkilovky gulášu, ktoré si hneď v krčme ohrejeme a zjeme a už sa ťaháme z Muráňa von. Ideme po žltej značke smer Hrdzavá dolina. Kúsok za dedinou prechádzame na druhú stranu Hrdzavého potoka a staviame prístrešok. Ten potok dôkladne využívame, pretože sme už začali elegantne smrdieť a dobre lepiť. Noc je horúca.

Hrdzavou dolinou, späť na Nižnú Kľakovú a ďalej do doliny Stožky

Po raňajkách vyrážame po žltej hore Hrdzavou dolinou. Pri plánovaní trasy sme sa domnievali, že to bude asi trochu nudná časť trasy. Opak je však pravdou. Ideme síce asfaltkou, ale cesta veľmi prudko stúpa a potok vytvára kaskády a skoky. Stále je na čo pozerať. Sprava steká nádherný prameň zo stráňky plnej ostrozeleného machu. Miestami dolina pripomína časť niektorých dolín Slovenského raja. Dostávame sa k tzv. Robotníckej ubytovni, kde sú stajne a nejaké budovy (opustené). Stúpanie sa zmierni. Cesta už nie je asfaltka, ale poriadna štrková zvážnica. Stále pokračujeme okolo potoka, keď tu cesta prudko zabáča vpravo. Značka však pokračuje okolo už len potôčika rovno dolinôčkou. O chvíľu kdesi mizne a my nenachádzame pokračovanie. Porovnanie s mapou nám hovorí, že smer máme dobrý a tak neohrozene postupujeme lesnou opustenou cestou dúfajúc, že značka sa čoskoro objaví. Lenže, horkýže slíže – značky nikde. Asi po hodine sa napájame opäť na poriadnu zvážnicu a tej sa držíme. Náš cieľ je znova Nižná Kľaková a my už zospodu tušíme sedlo. Keď už toho máme plné kecky, narážame na vodu, ktorá križuje zvážnicu a keď pozrieme hore, tak vidíme váľovy, z ktorých som predvčera bral vodu. A tak hurá – hore strminou lesom k váľovom a od nich sme už o 20 minút zasa na Nižnej Kľakovej.

Je poludnie, 10 kilometrová cesta so stúpaním 800 metrov nám trvala 4 hodiny. Pri útulni robíme veľký oddych. Varíme obed, kávičku i pálenôčka príde na radu. Vylihujeme a relaxujeme a po dvoch hodinkách sa spúšťame stále po žltej do doliny Stožky. Prudko zostupujeme, keď asi po 10 minútach narážame na drevený smerovník "voda", ukazujúci vľavo do stráne. Tak tu je tá hore avizovaná voda. Nuž, myslím si, že značenie malo byť trochu iné, napr.: voda – po žltej značke 10 minút a potom vľavo. Nám sa na zostupe otvára panoráma tej prekrásnej doliny, ktorá by si isto zaslúžila väčšiu propagandu medzi turistami. O necelú hodinku sme pri chate v doline a za ďalších 5 minút pri horárni Stožky. Keď sme boli na Muránskej planine pred 17 rokmi, tak sme spali v budove bývalého mlyna. Pokračujeme teda ďalej po žltej a vidíme, že mlyn ešte stále stojí a dokonca sa pred ním buduje nejaká informačná tabuľa. My pokračujeme po žltej cestou okolo potoka a asi po 500 metroch vidíme 30 metrov nad cestou bývalý zrubový salaš s ohniskom, drevenou dlážkou a peknou polohou. Je rozhodnuté. Tu dnes končíme. V potoku zasa robíme veľkú hygienu spojenú s praním, varíme a večer zasa pri ohni. Salaš je schopný prichýliť aj 15 i viac ludí, pretože má aj dobrú povalu.

Do Tisovca dolinou plnou ovadov

Ráno mierne stúpame po žltej a asi o 40 minút sme na červenej značke a za ďalších 10 v sedle Burda. Nezdržiavame sa a spúšťame sa po zelenej značke dolinou okolo potoka Rimava do Tisovca (411 m). Najprv je to pekná dolina so starými opravenými chalupami. Neskôr však začne peklo. V doline sa pasie a tak sa na nás vrhá spústa ovadov a my úplne zúfalo mažeme dolinou oháňajúc sa všetkým, čo máme po ruke. Prvýkrát v živote som tu videl chodiť kravu po kolenách. Na vemene mala toľko ovadov, že aby sa ich zbavila, kolenačky ťahala vemeno po tráve. Prisahám. Neskôr sa dostávame z oblasti pasenia a množstvo ovadov klesá. Zastaviť sa však nedá. Zvyšuje sa teplota a dolina sa zatvorí do lesa. Sme unavení, spotení, doštípaní, nohy dobité a už vieme, že sme urobili chybu pri plánovaní trasy. Planinu sme nemali opustiť. Trinásť kilometrov dolinou a zostup do 35 stupňovej horúčavy v Tisovci nám zobralo celkom dosť elánu i síl. Hneď prvý obchod pri ceste je náš a fľaškový Steiger len zasyčí. V strede mesta navštívime reštauráciu, najeme sa, dáme ešte nejakú Plzeň a už ťaháme za mesto po modrej značke. Definitívne končime pri stanici vleku na Rejkovo.

Klenovec

V noci sme vypili všetku vodu a preto rozhodujeme ísť bez raňajok a pri prvom potoku zastaviť a najesť sa. Lenže situácia sa mení. Sme oveľa nižšie, ako na planine a preto je tu podstatne horúcejšie a ovady sú takmer všade. Naviac chodníkom do Klenovca, kadiaľ naposledy pred nami išli len značkári a značka sa stráca. Nadivoko sa spúšťame do Blatného potoka, naberáme nie práve najkrajšiu vodu a nachádzame značku. Vychádzame vedľa ovčína, kde nás opäť čaká peklo ovadov. S batohom na chrbáte, v horúčave na slnku, bez raňajok, s nadváhou a hore kopcom úplne zúfalí utekáme hore do sedla Babiná (650 m), kde sa konečne zbavujeme útokov. Sme totálne prepotení. Robíme pauzu a konečne raňajkujeme.

Prehopneme sa cez ohradený pasienok a dolinou začíname schádzať do Klenovca. Párkrát sa nám otvorí pohľad na vodnú nádrž Klenovec, ktorá však nie je na kúpanie. O 11.30 vchádzame do Klenovca. Náš prvý dojem je, že celý Klenovec je spitý. V krčme opití nezamestnaní, no katastrofa. Jediná reštaurácia obsadená deťmi z letného tábora a obliehaná cigánčatami. Záver ako z hororu. Vyťahujeme zásoby, dám dve pivká a končíme. Autobus o 14-tej hodine nás odváža do Zvolena a odtiaľ ďalší spoj domov.

Lepší by bol iný záver...

Lepšie by asi bolo, keby sme sa po výstupe zo Stožkov do sedla Burda spustili po modrej k horárni Klátna a dolinou za Nehovým vystúpali po žltej zasa na Studňu na Muránskej planine. Odtiaľ sme mohli po zelenej pokračovať až do Červenej Skaly.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek