Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Lúka pod kaplnkou Brezová
Lúka pod kaplnkou Brezová Zatvoriť

Túra Púchov – rozhľadňa na Finiši – Pruské

Rozhľadňové vandre nás oslovili, a tak sme sa s Ctiborom vybrali koncom septembra na tretí tohtoročný vander. Ivan mal rodinné povinnosti, Anka bola vo Vysokých Tatrách a Paľo sa zľakol ranného dažďa. Za cieľ vandra sme si vybrali dvojníka rozhľadní na Tlstej hore a Čubovom kopci – rozhľadňu neďaleko Valašských Klobouků na kopci Finiš. Ako bonus mali byť hrady Lednica, Brumov a Vršatec.

Vzdialenosť
66 km
Prevýšenie
+2130 m stúpanie, -1608 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 27.09.2014
Pohoria
Biele Karpaty (CHKO Biele Karpaty), Vizovická vrchovina, Považské podolie
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 827 m n. m.
  • Najnižší bod: 242 m n. m.
Voda
kyselka v Keblí (Slatina), pumpa v Hornej Breznici, prameň pri kaplnke Brezová, prameň v Hluboké doline
Nocľah
rozhľadňa na Finiši (bivak)
Doprava
Púchov (vlak, bus)
Valašské Klobouky (vlak, bus) - Brumov (vlak, bus)
Pruské (bus) - Ilava (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)

1. deň

Púchov – Keblie – Horná Breznica – Lednica – sedlo pod Hromádkovou – colnica Zápechová – Nad Nedašovou Lhotou – Nedašova Lhota – Nedašov – Návojná – Hluboké údolí – RS Královec – rozhľadňa na Finiši

Aby sme nemali problémy so spojmi, rozhodli sme sa začať vander rovno zo železničnej stanice v Púchove. Stanica je názornou ukážkou, ako to u nás neskutočne pomaly napreduje. Už dva roky v nej nefunguje staničná budova, ale unimobunková náhrada a rok je rozkopaná trať. Most ponad železnicu zbúrali, a tak sme sa v miernom dáždiku presunuli ponad železničnú trať po lávke pre peších. Dážď meteorológovia nepredpovedali a hoci asi po hodine prestal, lúky boli mokré a naša negoretexová obuv veľmi rýchlo premokla.

Cez mesto sme sa za 30 minút presunuli do osady Keblie. Je tu prameň kyselky a z informačnej tabule sme sa dozvedeli okrem iného, že na okolitých svahoch rastie marinka voňavá, ktorá cez vojnu nahrádzala fajčiarom tabak a že jesienky obsahujú jed kolchicín, pomocou ktorého v starovekom Grécku odstraňovali nepohodlných ľudí.

Blatom a mokrými lúkami

Nad obcou v lese má poľovnícke združenie Dúbrava krásnu drevenú chatu s veľkou, krytou terasou, kde by sa vyspalo aj 10 ľudí. Tu sme zhodili z ruksakov nepremokavé kryty a zo seba bundy. Hoci bolo ešte pod mrakom, nebola zima, nefúkal ani vietor, ale bolo veľmi vlhko a dusno. Blatistou lesnou cestou sme stúpali smerom na Hornú Breznicu. Ak aj bola šanca na nejaké výhľady, pre hmlu sme nič nevideli. Za pol hodinu sme od chaty prišli ku krížu Na Trojici. Voľakedy tu fungovala gravitačná železnička, pomocou ktorej zvážali drevo z Dlhej Lúky do sklárne v Lednických Rovniach. Od tohto bodu sme začali klesať do Hornej Breznice. Vyšli sme na rozsiahle lúky, ktoré totálne premočili našu obuv a nás čakalo ešte skoro 30 km. Z hmly ale vykúkali okolité kopce. Nechali sme značku značkou a čo najkratšou cestou sme sa snažili dostať na cestu do dediny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pred miestnymi potravinami sa nachádza torzo podivného, asi parného stroja. Ctibora vo vnútri oslovili klasické vlnené podkolienky a kúpil si hneď dvoje. Vraj aby mu v noci nebolo v spacáku zima. V obci majú pekný kostolík so súsoším Cyrila a Metoda. Oproti nemu je altánok s pumpou na pitnú vodu. Neobslúžili sme sa, mali sme zásoby z domu. Začali sme od neho opäť stúpať mokrými lúkami. Napravo sa nám ukázala rozhľadňa na Tlstej hore, kde sme boli pred 12 týždňami. Keď sme sa z lúk dostali do lesa, normálne sme sa potešili. Ale len na chvíľu, lebo čoskoro sme vyšli opäť na lúky nad Lednicou. Keď sme si skracovali cestu cez sad, vyplašili sme srnku, ktorá sa asi bola pásť na popadaných jablkách.

Ako sme klesali poľnou cestou do dediny, ukázal sa nám v plnej kráse hrad Lednica aj s celým bralom. Pred vyše troma rokmi sme s Milanom cestou z Lednice parádne zakufrovali, a tak som veril, že nás Ctiborov tablet prevedie neznačeným terénom do Zápechovej bezchybne. Po informácii, že krčma je zatvorená, sme sa rozhodli naobedovať na autobusovej zastávke. Vybral som si varič a ohrial som si šošovicu s párkom. Lenže som zistil, že som doma nechal príbor! Zachránila ma Ctiborova čajová lyžička.

Po obede sme vykročili popod Lednický hrad po asfaltke dolinou popri Hromádkovom potoku. Keď sa asfaltka stáčala prudko doprava, my sme pokračovali lesnou cestou rovno. Dosť ma zaskočili dve autá, nie terénne, ktoré po nej išli oproti nám. Napokon skončila aj lesná, spevnená cesta a my sme sa ocitli pred dilemou, ktorou z troch cestičiek sa vybrať. Kým sa Ctibor radil s tabletom, odskočil som si pozrieť v lese asi trampskú chatku. Za ňou je krytý prístrešok, kde by sa v čase núdze dalo skryť, inak sú všetky otvory zamrežované. Ctibor napokon vybral strednú, zlatú cestu. Dostali sme sa ňou až pod Hromádkovú. Tam sme zistili, že mapa sa nezhoduje so skutočnosťou a vybrali sme sa doľava po vrstevnici. Chodník skončil zapadaný drevom na brehu potoka a pod strmým svahom. Ctibor sa odmietol naň škriabať, hoci som asi o 50 metrov vyššie tušil cestu a tak sme sa dali neskutočne rozbahnenou cestou dolu. Prišli sme na rázcestie, kde doprava išla panelová cesta a doľava lesná. Ctibor vybral ľavú. Mňa zaujala šachorina, ktorá vysoko pôsobila akosi nepatrične. Za ňou som objavil veľký krmelec, kde by sa dalo parádne v suchu prespať. Po krátkom stúpaní, keď sme sa skoro dostali nad miesto, odkiaľ som sa chcel škriabať do svahu, Ctibor sa podľa GPS rozhodol odbočiť doprava do hory a začali sme klesať. Celí zablatení a mokrí sme sa dostali na asfaltku niekde medzi Nebrovou a Zápechovou. Keďže sme nenašli mostík cez potok, ani cestičku dohora, vybrali sme sa doprava smerom k bývalej colnici. Mali sme už po zuby blata. Rozhodli sme sa ísť síce dlhšou, ale suchou cestou cez dediny na moravskej strane.

120 decibelov dychovky

V sedle sú pekné Božie muky a informačná tabuľa o CHKO Biele Karpaty. Že sa skleróza nevypláca, nás presvedčil plagát s prosbou, aby ten kto našiel fotobrašňu s objektívmi a príslušenstvom, ju za odmenu vrátil majiteľovi. Preťali sme červenú, mne došla baterka v hodinkách a z ampliónov začala revať dychovka. Normálne sme si museli zapchávať rukami uši, ináč sa nedalo kráčať dedinou. A miestni s úsmevom na tvári kosili trávu. Akurát že kosačky nebolo počuť. Na námestí v Nedašovej Lhote sme si dali kofolu, kávičku a keksíky. Z kulturáku sa cez okná valila dychovka a z plagátov sa usmievali politici. Normálna predvolebná romantika. V krčme sme si nabrali pitnú vodu na večeru a vykročili súvislým radom domov cez tri dediny k červenej značke. Na námestí pred školou nás zaujala informačná tabuľa o Náučnej stezce Hugolína Gavloviča medzi Valašskými Klobouky a Pruským. Je to však pre cyklistov.

V Návojnej sme zabočili pri Dome sociálnych služieb doprava a začali stúpať na Královec. Pri smerovníku Hluboké údolí je studnička. Z asfaltky sme odbočili časom na lesnú cestu, ktorá nás priviedla k asfaltke a RZ Královec. Dali sme si pivko, ja teda nealkoholické a navyše čerešňové, poobdivovali medaile mašéra, asi chatára, ako aj jeho psíkov a ponáhľali sa k rozhľadni. Úžasný západ slnka sme nestihli vyfotiť, lebo než sme vyšli na rozhľadňu, aj posledný kúsok krvavo červeného slnka zapadol za obzor. Ale aj tak sa bolo čím kochať. Výhľad je naozaj kruhový a ničím nerušený. Napokon sme zbehli na prvú plošinu, vybrali karimatky, spacáky, uvarili si večeru a keďže o 19.30 h bola tma, po 20-tej sme už chrneli.

2. deň

Rozhľadňa Na Finiši – Valašské Klobouky; Brumov – Tarantové – Holý vrch - Pod Okršliskom – kaplnka Brezová – sedlo Biely vrch - Vršatské Podhradie – sedlo Chotuč – Pruské

V teplých spacákoch sme sa vyspali doružova. Vstali sme pred 7.00 h a hneď som vybehol hore na rozhľadňu. Správne som tušil, čakali ma tam fantastické výhľady. Údolia boli zahalené oblakmi z inverzie. Dole v údolí sa zelenožltý vláčik do nich schovával a opätovne vynáral. Dlho som sa kochal a fotil, až ma hlad zahnal variť raňajky. Ctibor po porade s tabletom navrhol, aby sme zbehli po červenej dole na vlak, previezli sa do Brumova a po žltej prešli na hranicu.

Napriek otlakom smelo vpred!

Bežeckou páskou som si zalepil otlaky, ktoré vznikli odmočením starej kože a dúfal som, že trasu bez väčších problémov prejdem. Vody sme mali ešte dosť, a tak sme sa pobalili a krásnym, slnečným ránom vykročili do Valašských Klobouků po Náučnej stezke Královec. Tesne pred mestečkom je v lese pekná drevená kaplnka postavená v roku 2006 Jarolímom Šuchmom, ako poďakovanie za uzdravenie.

Za tunelom popod železničnú trať sme odbočili doprava a boli sme na stanici. Mali sme 40 minút času do odchodu vlaku, a tak som vybral cancák a v kľude dorobil zápisky zo včera. Vyrušil ma len krik pani vedľa mňa: „Pozrite veverička!“ Nuž bola to lasica a fotoaparát som z brašny samozrejme nestihol vybrať.

Sprievodca nám vo vlaku vystavil lístky so zľavou – Skupina 2. Kedy to bude možné aj na Slovensku? Bez zoznamu, mena vedúceho, čísla IK. Vystúpili sme v Brumove. Vláčik zmizol v rannej hmle, zrazu bolo chladno. Oko fotografa potešila pavučina so striebrom guličiek rosy. Zišli sme do mestečka, prezreli si pekné námestíčko, pofotili ho, ako aj hrad nad ním a v slnkom prežiarenom dni vykročili dosť strmým stúpaním po žltej doľava nahor. Za poslednými domami sa rozprestierajú lúky s elektrickými ohradníkmi a za nimi si ovečky hryzkali trávu. My sme sa mohli začať kochať perfektnými, panoramatickými výhľadmi. Napravo pod nami bol veľký ovocný sad a cez neho sa presúval zvyšok inverzných mrakov. V diaľke hrebeň Bielych Karpát, pod nami hrad nad mestečkom. Človek si vtedy povie, život je krásny!

Vyšli sme na lúčnatý hrebeň, vybrali sladkosti a mlsali očami i bruškom. Za stromami remízky bola prvá z mnohých chát, ktoré tvoria v lese malú obec. Napokon sme z lesa vyšli na lúku, ktorá nás tiahlym stúpaním vyviedla na ďalší lúčnatý hrebeň. Odmena za stúpanie bola vo forme panoramatických výhľadov s vďakou prijatá. Nasledovalo klesanie lesom k sedeniu pri informačnej tabuli o poľovnom obvode Sidonie, až napokon žltá skončila na štátnej hranici Pod Okršliskom. Prestúpili sme na červenú, ktorá nás cez obrovskú, krásne pokosenú lúku s luxusným dvojposchodovým posedom doviedla ku kaplnke Brezová. Od nej sme po modrej plánovali ísť k Vršatským bradlám.

Davy nedeľňajších autoturistov

Sedeli tu dve mamičky s deťmi. Dali sa s nami do reči a potvrdili môj predpoklad, že auto majú zaparkované pri chate Vršatec a sem si odskočili na nedeľňajšiu prechádzku. Keďže bolo poludnie a bol tu prameň, nabrali sme si vodu, vybrali zásoby z ruksakov a naobedovali sa. Po celý čas sme v lese nestretli ani nohu, no tu sa to zrazu hmýrilo ľuďmi. Rovina, parkovisko, slnečný deň a zrazu je ľudí plný les! Vybrali sme sa proti prúdu čistých ľudí a dosť nechápavo hľadeli na naše nohavice, zablatené vyše kolien! Minuli sme slziaci prameň naľavo vo svahu, vyvedený žľabom zpod koreňov mohutného stromu. Pri chate Vršatec bolo áut ani pred nákupným centrom, a tak sme len prešli medzerou medzi bralami a upaľovali dolu do dediny. Samozrejme, že sme stíhali fotiť Vršatské bradlá zo všetkých možných uhlov. Slnko fakt pálilo, a tak sme sa potešili, keď sme konečne v sedle Chotuč odbočili z modrej na zelenú a opustili asfaltku.

Otlaky začínali pripomínať, že ideme dlho. To sme ešte netušili, aké prekvapenie nám nachystali značkári na trase. Najprv sme minuli odbočku, nakoľko zo širokej lesnej cesty nebola vyznačená a uzučký chodníček, prudko klesajúci doprava, sme si nevšimli. Z lesa sme vyšli na lúky s Náučným chodníkom Mikušovské bralá a logicky sme predpokladali, že značka ide po zreteľnej poľnej ceste. Omyl! Z lúk zamierila doprava do polomu, húštinou do kopca a napokon strmo, klzkým svahom doľava, podľa mňa na cestu, z ktorej odbočila z lúk do lesa. Schodné s paličkami a v absolútnom suchu! Inak pokus o zabitie sa! Síce sme kráčali po totálne rozbahnenej ceste, ale opäť sme mohli sa tešiť z nádherných výhľadov, ktoré špatila len jazva kameňolomu pre cementáreň Ladce.

Nohy naozaj štípali, a tak sme Pruské privítali ako vykúpenie. Ešte sme zažili perličku, keď nás pani so psom upozornila na výra, sediaceho v dutine stromu pri Vodárni. Sladkú bodku za vandrom sme urobili v miestnej pizzerii pri zákuskoch a kofole. Autobus nás odviezol do Ilavy a rýchlik Súľov do Bratislavy. S Ctiborom sme sa rozchádzali na stanici s prísľubom ešte aspoň jedného rozhľadňového vandra do konca roku.

Fotogaléria k článku

Najnovšie