Valčianskou dolinou cez bunkre SNP

Trasa

Valčianska dolina – Šindelná dolina, ústie – partizánske bunkre – rázc. pod Skalkou – Pivnica – Valčianska dolina

Po stopách partizánov a sparťanov

Keď už leto turistike neprialo, treba plnohodnotne využiť aspoň babie leto. A tak sme prijali pozvanie známych z Valče. Auto sme odstavili na parkovisku vo Valčianskej doline. Ihneď nás zaujali vyrezané rozprávkové postavičky z Madagaskaru, z Doby kamennej, švárni slovenskí junáci Maťko a Kubko, Pat a Mat či zlobor Shrek.

Vydali sme sa ďalej Valčianskou dolinou. Vychutnávali sme si hrejivé slnečné lúče a krásnu jesennú scenériu všade navôkol. Po zhruba 2 kilometroch chôdze po asfaltovej ceste sme sa konečne odpútali od civilizácie a zabočili doľava na lesnú cestu, značenú asi mesiac starou (novou) žltou značkou. Netrvalo dlho a narazili sme na prvých domácich - chystačov dreva. Istotne neboli prví, stopy ťažby boli všade navôkol. Po pár metroch sme zastali pri značkách „Partizánske bunkre“. Prvá bola umiestnená (ak sa nemýlim) v roku 2007 pri prvej rekonštrukcií úkrytov a druhá v roku 2012 po druhej rekonštrukcií.

Po boku jedného z obnoviteľov sme následne zabočili doľava na lesnú zvážnicu. Keby človek chcel, mohol si by si spraviť aj bahenný zábal. O pár výškových metrov to však bolo lepšie, slnečné lúče pôdu dostatočne vysušili. Prvé náročnejšie stúpanie bolo za nami a opäť sme sa kochali krásnymi mohutnými bukmi a smrekmi. Tu sa začali objavovať prvé známky prechodu sparťanského vojska cez územie. Biele pásky „SPARTAN RACE“ povešané na konároch zohavili jesennú krásu. Človek by ich aj pozbieral, ale kam to kvantum neporiadku odložiť? A tak sme sa, ignorujúc biele pásky, vydali ďalej do kopca.

Pomaly sa sklon začal zväčšovať, preto menej trénovaní turisti fučali. Pred nami sa zrazu rozjasnilo. Stromy, ktoré kedysi chránili partizánov, už pár rokov nestoja, aj ich postihla vetrová kalamita. Rysuje sa však krásny nádejný porast. Konečne sme dorazili k bunkrom. Po náročnejšom výstupe prišla zaslúžená odmena. Na jednej strane bolestivý pohľad na kalamitisko, na druhej rešpekt a úcta k ľuďom, ktorí bojovali za národ v nehostinných podmienkach. Privítala nás informačná tabuľa, pod ktorou je umiestnená turistická knižka. Po jej preštudovaní som zostala príjemne prekvapená. Historické miesto navštívili turisti z Česka, Poľska, Veľkej Británie či Austrálie. Vtipné zážitky zlepšili už tak fajnú náladu. Momentálne sú zrekonštruované dva bunkre. Prvý je „spálňa“. Žiadny luxus nečakajte. Tunajší partizáni spali na drevených latách. Druhý je veliteľský bunker, ktorý bol počas kalamity zasiahnutý spadnutým stromom, strecha bola kompletne zničená, a tak ju miestni museli v roku 2012 opraviť. Za veliteľským bunkrom bola kuchynka.

Po dlhej ceste sme boli viac hladní ako unavení, a tak sme hneď otestovali ohnisko, či plní svoj účel. Pečené klobásky a slaninka padli vhod. Slniečko príjemne hrialo a keď zašlo, ohrial nás ohník a nešoférov pálenka. Ponúkli sme aj ďalšie štyri páry, ktoré absolvovali výstup tesne po nás. Aspoň tu sme spravili aký-taký poriadok, ktorí tu nechali vedúci "sparťanov". Na záver nechýbala spoločná fotografia, autogramiáda do knihy a pokračovali sme opäť nahor po žltej.

Stúpanie bolo znova kvalitné, ale mali sme čo spaľovať. Dostali sme sa na lesnú cestu a zároveň aj na najvyšší bod výstupu. Odtiaľto sa nám naskytol krásny výhľad na slovenskú zem, hrajúcu všetkými farbami. Po chvíli sme opäť stretli partiu chystačov dreva, ale takých odvážlivcov som ešte nevidela. Klasickou priemerkou by buka nezmeral a hrče by sa mi rátať tiež nechcelo. Ale staručká V3S odvoz istotne zvládla.

Pokračovali sme ďalej, pred nami sa zjavila lúka a vrch zvaný Pivnica. Sem sa v zime dostanete aj sedačkovou lanovkou. Opäť sa naskytol krásny výhľad na Turčianske Teplice či vrch Tlstá vo Veľkej Fatre. Keďže bol pokročilý čas a chceli sme toho ešte veľa stihnúť, odklonili sme sa od žltej a strihli sme to cez zjazdovú trať rovno nadol. Opäť pripravujú novú zjazdovku, rovno pod lanovou dráhou. Hádam sa stĺpy budú uhýnať lyžiarom...

Pri zostupe som len krútila hlavou nad tým, čoho všetkého je človek schopný. Dnešná zjazdovka bol kedysi jeden kus skaly, koľko roboty to dalo, kým sa tadiaľ zviezol prvý lyžiar. Dole v reštaurácii na nás čakalo jedno dobre vychladené pivko - a bolo zaslúžené. Obdivovali sme, ako sa rekreačné stredisko za pár rokov rozrástlo. Je to raj pre všetky vekové kategórie turistov. Odporúčam Valčiansku dolinu navštíviť nielen v zime na lyžiach, ale aj v lete či na jeseni na dvoch nohách alebo kolesách horského bicykla. Turistických chodníkov a cyklotrás je v okolí neúrekom.

Opäť raz sa potvrdilo, že neplánované akcie sú najlepšie. Slovensko je najkrajšie na jeseň. A keď vystihnete babie leto, lepší relax ako turistika v prírode neexistuje.