Túra

S Cigánkou na túre

21.11.14
Mnohokrát vo svojom živote som si to šinul autom na ďaleký hornatý sever Slovenska, tešil som sa na chvíle, ktoré strávim s kamarátmi na horách alebo pri slastnom zjazde po lyžiarskom svahu. Vždy, keď som si to hasil po diaľnici pri Púchove, pútal moju pozornosť veľmi ostrý a špicatý vrch, ktorý mi pripadal tak, akoby ani nepatril tam, kde ho vidím. Vlastne ho je vidieť z veľkej diaľky a doslova provokuje každého turistu, ktorému spočinie na ňom zrak. Už počujem otázky: „Ako to, že si na mňa ešte nevyliezol? Ani si nevieš predstaviť, aké úžasne chvíle pri pohľade zo mňa môžeš zažiť."

Takáto otázka môže ovplyvniť každého chlapa, keď ju dostane od príťažlivého objektu ženského rodu, a vo mne rezonovala veľmi dlhý čas, neustále sa opakovala. A keď som sa od kamaráta dozvedel, že dotyčný kopec domáci volajú „Cigánka“ nebolo nad čím váhať. Rozhodol som sa pri prvej vhodnej príležitosti na všetky provokačné otázky „Cigánky“ zareagovať a ukázať milému kopcu, že v žiadnom prípade nepatrím ešte do starého železa.

Hneď na začiatku túry, ktorú som si vybral, nastali nečakané menšie problémy s príjazdom, ale nenechal som sa nimi odradiť, a preto som sa pokúsil nahovoriť kamoša Fera na túru s tým, že by nám jeho dcéra zabezpečila príjazdový a odjazdový servis. Veru, veru, som tvor pohodlný a vôbec som nečakal, že ho tak ľahko prehovorím. Na dôvažok sa cestou ku mne pridal ešte kamarát Juraj, a tak sme vyrazili vedno spoznať pre nás ďalší, ešte nepoznaný kus slovenskej krajiny.

Trasa

Považská Bystrica, Považské Podhradie – Lopatina – Záklapie – Klapy (Cigánka) – Udiča – Upohlav – Zábavy – Holíš – Nimnica, Dolný Salaš

Nebudem sa ale zbytočne ešte hlbšie zabárať do namiešanej úvodnej kaše, a preto prejdem radšej hneď k meritu. Spomínaným servisným autom sme sa dali priviezť ku kaštieľu v Považskom Podhradí, ktorý je pre verejnosť uzavretý. Odtiaľ sme sa pustili cestou, označenou žltou turistickou značkou, ktorá nás viedla priamo ku sedlu Lopatina. Trasa vedie popri rozpadnutom Považskom hrade, z ktorého sú nádherné výhľady na údolie Váhu, Veľký a Malý Manín i na Manínsku tiesňavu. Odbočka k hradu je dlhá asi 500 metrov. Počasie bolo žiaľ dosť nevľúdne, nefotogenické, a keďže z nášho turistického trojlístku na hrade už dvaja boli, tak sme ho v neprospech tretieho, ktorý sa musel prispôsobiť, jednoducho obišli. Ale ubezpečovali sme ho, že sa tam určite ešte vrátime. Cestou po žltej značke sa nám aj tak otvárali krásne panoramatické výhľady na údolie rieky Váh smerom k Bytči. Ešte stále po žltej značke, sa pomalým krokom plazíme dlhým, tiahlym stúpaním až do sedla Lopatina.

Od sedla sa napájame na modrú turistickú značku, ktorá nás vedie severne od osady Uhry. Išli sme cestou, ktorá viedla cez les a bola poriadne rozbitá. V duchu sme vedno dúfali, že nepotrvá dlho a situácia sa zlepší. Moje nahlas vypovedané tušenie bolo správne – po chvíli sa nám pred zrakmi objavila pre turistu vyzývavá hora – „Cigánka“, ktorá sa na nás usmiala a priťahovala do svojich osídiel pôvabnými štíhlymi úbočiami. Pred nami začínajú defilovať prvé pekné výhľady, kocháme sa nimi a ani nevieme akým pričinením, sme v sedle pod Cigánkou. Pri upokojovaní pľúcnych ventilov sme debatovali o tom, že sa odtiaľto dá ísť aj poľnou cestou popod Cigánku do osady Udiča, ale to len pre prípad, ak by niekto nemal chuť okúsiť ostré vnady-svahy Cigánky.

My sme sa tu napojili opäť na žltú turistickú značku a vystúpali sme na najvyššie miesto trasy. Cesta hore je pomerne strmá, chodník je úzky, trošku sme si pofučali, ale zvládli sme to, veď sme boli ešte len v prvej polovici trasy. Ani neviem ako a boli sme hore. Vítali nás nádherné výhľady na ohyby Váhu v Nosickej priehrade medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Bolo síce zamračene, sem-tam trošku spŕchlo, pokropilo všetko a všetkých, ale nám to vôbec neprekážalo. Bola radosť pozerať sa na scenérie pod nami. Cigánka má veľmi ostrý hrebeň, pri mrazivom alebo veľmi mokrom počasí treba byť veľmi opatrný. Zo severnej strany sú dosť strmé lesné svahy a z južnej je skalná stena, vďaka ktorej sa otvárajú dych vyrážajúce výhľady na juh ponad Váh a na kopce Strážovských vrchov. Jednoducho paráda. Treba ale dodržiavať nepísané, ale dôležité pravidlo, že ak sa chcete poriadne porozhliadať a odfotiť si krásu, zastavte sa! Tu to platí dvojnásobne, chodník je úzky, vlhký, nebezpečne šmykľavý. Je na ňom dosť lístia a jedno pošmyknutie môže mať fatálne následky pre nohy a svaly postihnutého. Hrebeň Cigánky je poriadne ostrý, na niektorých miestach má možno len meter na šírku, ale tadiaľ to obchádzame popod skalné steny. Nie sú síce vysoké, ale buď z jednej, alebo z druhej strany pre turistu s našim vybavením, neschodné. Chodník stále klesá dolu, niekde prudko, inde omnoho prudšie, potom sa na chvíľu vyrovná. Akoby nás Cigánka nechcela vypustiť zo svojho kúzelného objatia, ponúkajúceho lesné rozkoše, ale následne nás zhadzuje k ďalšiemu prudkému zostupu. Sú miesta, kde sa treba pri vlhkom počasí a šmykľavom teréne otočiť bruchom ku kopcu a používať pravidlo troch istých bodov. No teda, ženská – vymýšľa si na nás rôzne spôsoby, ako nás potrápiť, ale my sa veru nedáme.

Konečne sme dolu pod Cigánkou a ocitáme sa na lúke, kde sú opäť krásne výhľady na okolitý reliéf kraja. Začíname mať dosť šmykľavého zostupu na vlhkých popadaných listoch a mokrých skalách, preto schádzame miernym klesaním do dediny Udiča. Veru musíme sa vydýchať – ženská jedna, ale nám dala zabrať! A čo chlap robí, keď sa potrebuje na iné myšlienky dostať?! V Udiči – prvá krčma a už sme si nechali načapovať a hodnotili sme doterajšiu trasu pri pivku a kofole. Boli sme veľmi spokojní a hlavne bolo fajn, že zostup máme za sebou.

Mali sme dosť času, trasu som mal naplánovanú až do kúpeľov Nimnica, takže sme ďalej nestrácali drahocenný čas nažhaveného turistu, dopili sme a pobrali sa ďalej. Za Udičou sme začali znovu stúpať do mierneho kopčeka. No, bolo to celkom dlhé a tiahle stúpanie, aspoň nám sa to tak zdalo s plným, kde-tu žblnkotajúcim bruchom tekutín. To ale nebol adrenalín, čo na Cigánke, no bola stále obďaleč a robila nám nepriamo spoločnosť, vykukovala a žmurkala na nás pri každom našom obzretí sa. Vôkol sa rozprestierala kľudná, pohodová krajina Považia, polia boli zazimované, všetko čakalo na prvý sneh, ktorého bolo uplynulú zimu pomenej. Hmm, ale to sme vtedy ešte nevedeli.

Po žltej sme sa dostali do malého sídla Upohlav. Je to tiché miesto, ktoré na nás dýchalo atmosférou pokoja. Pomaly sme ho prechádzali, kroky mojich spoluvandrovníkov sa skracovali. To preto, že sa im dostala do uší informácia o ďalšom stúpaní na opustený salaš Zábavy a do kopca Holíš. Viac-menej mi bolo jasné, že do Nimnice pravdepodobne nedôjdeme, ale vôbec mi to neprekážalo. Za Upohlavom sme sa dali do stúpania a prekvapili nás nádherné pasienky, ktoré okolo nás rozprestreli velikánske zelené trávnaté koberce, ktoré pôsobili ako zostrihnuté na jednu výšku. O to sa určite postarali poslušné prírodné kosačky zo stáda oviec zo salaša v Nimnici. Po stranách pasienkov hrdo postávalo zopár stromov, ktorých koruny sa ošatili do pestrých zemitých farieb jesene, ktorá bola aj minulý rok veľmi pekná. Míňali sme solitérne brezy, ktoré sa taktiež pýšili okrasou z farebného lístia, jednoducho nádhera, aj sme zabudli na to, že sa znovu ťaháme do kopca.

V sedle Zábavy sme sa opäť pokochali pohľadom na vzdialenú Cigánku a taktiež aj oba Maníny, ktoré sa dali matne tušiť v nezreteľnom výhľade z pravej strany. Bol som milo prekvapený, aký krásny kus krajiny som pre seba znovu objavil. Tešil som sa na ďalšiu cestu po pasienkoch k vrchu Holíš. Síce slnko nesvietilo, nedalo sa do mäkkej, voňavej trávy vyvaliť, ale aj tak bolo príjemne. Prešli sme okolo kríža, ktorý stál pri turistickej trase v zoskupení s dvomi veľkými stromami a pomaly sme začali tušiť blízkosť vrchu Holíš. A bol pred nami celkom strmý stupák. Lenže kdesi v bruchách kamošov sa ozvali usilovne hrajúci hudci. Na strome našli tabuľku s odbočkou k salašu v Nimnici, tak ich zvábila vidina dobrého papaníčka. No nič, ja som bol veľmi zvedavý na to, ako to tam hore vyzerá. Tak som opäť dostal trošku zabrať pri blatovom výstupe na vrch. Strmý, ale krátky výstup sa mi odmenil nádhernými výhľadmi na údolie Váhu podo mnou a Nosickú priehradu. Keby bolo aspoň o niečo krajšie počasie, verím tomu, že by ma ťažko odtiaľ ťahali. Úžasné výhľady predčili všetky moje očakávania, jednoducho nevysloviteľná krása a nádhera. Váh sa podo mnou vlnil, pohľad na Nosickú priehradu a vrchy za ňou i samotnú Cigánku bol jednoducho veľkolepý. Pred zrakom som mal takmer celú trasu, ktorú sme v ten deň absolvovali. Až na výstup od Považského hradu, ale to bolo len minimum trasy. Samozrejme ostrý špic Cigánky všetkému dominoval. Po otočení hlavy o 180 stupňov je parádny pohľad smerom na Púchov a Váh, lenivo sa tiahnuci smerom k impozantnému Dunaju. Na jeho mieste by som sa tiež neponáhľal a bolo by mi ľúto, že mám taký krásny kus krajiny za sebou.

Rýchlo som zbehol z Holíša, nechcel som veľmi zdržiavať hudobníkov, ktorých neustále vyhrávanie v bruchu kamošov, som počul až hore. Napojili sme sa na poľnú cestu, ktorá nás pomedzi rôzne záhradkárske a lesné domčeky priviedla až k reštaurácii na salaši Nimnica. V žalúdku nám mimoriadne usilovne vyhrávala cigánska kapela, asi z nás chcela vyhnať všetky hriešne myšlienky na ich krásky. Lebo čo je prednejšie u chlapa, než myšlienky na opačné pohlavie? No predsa žalúdok a dobré jedlo dá zabudnúť na všetky predchádzajúce hriešne myšlienky. A tak sme hudcov utíšili a seba uspokojili.

Zhrnutie

Popísaná trasa je veľmi zaujímavá, ale v mokrom a mrazivom počasí je treba, ako som spomínal, byť viac opatrný pri prechode vrchu Klapy (Cigánka), aby sme ho nazvali aj pravým, oficiálnym menom. Napriek tomu, je to pohodová turistická cesta s krásnym vyvrcholením na vrchu Holíš, z ktorého sú neskutočne krásne, dych vyrážajúce výhľady.

Fórum 8 príspevkov
S Cigánkou na túre 01/12/14 12:25 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Strata ferratového panictva „Vlado, tak som dala svoju prvú ferratu!“ - zaštebotala mi susedka pri našom stretnutí. Som veľký ješiťák, ako každý chlap, a zasiahlo ma to. Tento oznam mi spravil jazvu na mojom srdci. Tvár mi od závisti zbledla, následne sa na nej vystriedala celá paleta dúhových farieb. Preglgol som slinu horkú ako blen. Vkĺzla do môjho vnútra, bolestivo zasiahla a rozžeravila otvorenú ranu mojej ješitnosti. 31/12/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Túra Chorvátsko – Staza Ante Premužića očami dovolenkára Konečne autom hore! Moje pologule v zadnej časti tela sú poriadne zlepené. Ktovie, či sa niekedy od seba aj odlepia. To je ale hudba budúcnosti. Strach a opatrnosť veru zapôsobili na moje telo efektom zvýšenej potivosti. Ale čo už, keď som sa na toto nechal prehovoriť. Veru ísť serpentínami na chorvátskom pobreží do výšky 1200 metrov na 10 km je celkom pekný a stresujúci zážitok. Hlavne pre nás – cestných pirátov rovinatých ciest. Na rovine sa môžeme predvádzať, ale úsek serpentín zo Sv. Jure po dedinku Oltari je celkom náročný na sústredenie pri jazde, ale zvládol som ho. 26/11/19 Vladimír Popluhár Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. 15/11/19 Vladimír Popluhár Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž Ako sme označovali vrcholy pre nový OTO Ak sľúbi niekto niečo spraviť, som tak naivný, že si myslím, že to aj spraví. Po vyše dvoch mesiacoch čakania na označenia vrcholov pre nový OTO 24 vrcholov MK v BSK a zistení, že sľub zostal sľubom, vzal som veci do svojich rúk. Známa mi vytlačila na A4 označenia štyroch kopcov nad Bratislavou, a keďže som mal deň dovolenky, mohol som vyraziť. Kamarátka sa pridala, „lebo ve dvou se to lépe táhne“. dnes Miroslav Svítek Malé Karpaty
Túra Rysy a Kôprovský štít – s búrkou o preteky Na sobotu som mal dohodnutý výstup na Gerlachovský štít a v prípade nepriazne počasia bola v zálohe aj nedeľa. Počasie bolo však dobré takmer celý víkend a pokaziť sa malo až v nedeľu poobede. Najskôr som nemal v pláne ostať aj druhý deň v Tatrách, keďže nie som veľký nadšenec tohto pohoria, ale nakoniec som si povedal, že keď už som tu, tak vybehnem niekam aj v druhý deň. včera Pavel Forgáč Vysoké a Belianske Tatry
Túra Novoročná túra na Velickú poľanu Ako na Nový rok, tak po celý rok, hovorí sa. Nebolo by od veci chodiť na túru každý deň, bavím sa v duchu na tomto porekadle, keď šliapeme z Nového Smokovca mladým lesom. Vybrali sme sa po našej obľúbenej žltej značke, ktorá vedie na Sliezsky dom. Vieme, že aj keď sú Tatry cez sviatky plné, tu budeme mať celkom súkromie. 23/01/20 Soňa Mäkká Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
S Cigánkou na túre 01/12/14 12:25 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Javorníky
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 290 m n. m.
    • min: 654 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 704 m
    • klesanie: 680 m
  • Vzdialenosť
    • 13 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 2014
  • Štart trasy
    • šírka: 49.1434 ° SŠ
      dĺžka: 18.4611 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.15193 ° SŠ
      dĺžka: 18.35534 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Považská Bystrica (vlak, bus) - Považské Podhradie (bus)
      Nimnica (bus) - Púchov (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.81 (0.25)