1. deň

Horná Mariková, Modlatín – Vlkov – Ráztoka – sedlo Malý Javorník – Malý Javorník – sedlo Bukovina – Stratenec – Pavelečná – Závorská – Potoky – Tisňavy – Podťaté – Velké Karlovice

Nebolo až takou tragédiou, že sme išli neskorším autobusom, no s hodinou navyše po asfaltke a zotmievaním po 18.30 h sa napokon ukázalo ako neriešiteľné pre dorazenie až do chaty Bumbálka, kde sme mali dohodnuté ubytovanie. Na začiatku sme sa zastavili na obecnom úrade pre pečiatku a podebatovali sme s pani na matrike o pekných kreslených kalendároch obce, ako aj o ruine RS Rybník. Cesta hore dolinou po asfaltke ubehla vcelku rýchlo, a keď sme začali od dreveného kostolíka v Ráztoke, stúpať hore po žltej, zostala nám z nej v pamäti len krásna galéria drevených sôch okolo kaplnky, kúsok pred hodne ošumelým hotelom Ráztoka.

Stúpanie na hrebeň nás rozdelilo, a tak sme s Ivanom, po dosiahnutí sedla Malý Javorník, zhodili ruksaky z pliec a dali si keksíkovú pauzu. Slniečko krásne hrialo, mali sme najťažší úsek za sebou, a tak sme už všetci štyria vykročili po hrebeni k prvej rozhľadni nášho vandru. Počas hodiny sme sa zastavili pri smerovníku na Malom Javorníku, informačnej tabuli v sedle Bukovina a boli sme pri betónových krížoch na Stratenci. Rozhľadňa je maličká a výhľad od pomníka je do dolín na oboch stranách hrebeňa aj bez nej pekný. Vždy, keď tadeto prechádzam, zarazí ma dátum bojov – 3. 5. 1945. Päť dní pred podpísaním kapitulácie fašistického Nemecka, a to bola hranica Protektorátu!

Ďalší postup som mal naštudovaný a popísaný na papieri, pretože som naplánoval zostup neznačene, kolmo dolu od pamätníka. Októbrové čučoriedky nám chutili a opäť som sa veľmi potešil, keď sme trafili presne pramene potoka pri hranici a kúsok za nimi lesnú cestu. Ivan si totiž opäť zabudol doma GPS mašinku a veľmi mi neverili. Lesná cesta nás popri potoku doviedla k asfaltke od Slušovických chát a po nej sme došli až do Velkých Karlovic. Napriek tomu, že sme išli po asfaltke, bola to veľmi pekná trasa. Na zelených úbočiach sa nachádzali drevenice, všetky udržiavané, lúky kosené. Pásli sa ovečky, tam kozičky či koníky. Skoro rakúska idyla. V oknách muškáty, drevené postavičky, v Tisňave drevená kaplnka. Hoci som musel zavolať na chatu, že tam dnes nedorazíme a dúfať, že zoženieme nové ubytovanie, boli sme tak uchvátení okolím a modrou oblohou, že sme si až pospevovali do kroku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvé vytriezvenie nastalo, keď krčma a penzión U Valchářů bola zatvorená. Pivári už mali pípeť. Ako náhradné ubytovanie som plánoval hotel Miloňov, ale Ivan s Paľom sa rozhodli, že ignorujúc všetko, pôjdeme cez celé Karlovice až k železničnej zastávke a do krčmy a penziónu U Muzea. Ukázalo sa, že je to zafajčený pajzel, kde (asi pripitý) čašník nás ani po pol hodine nebol schopný ubytovať. Tak sme sa autobusom vrátili späť ku kaplnke Cyrila a Metoděje a vybrali sa hľadať ubytovanie na druhom konci obce. Všade nás odmietali, že majú ubytovaných robotníkov, školu v prírode alebo jednoducho zatvorené. Napokon sa nad nami zľutovali v penzióne Dolinka.

2. deň

Velké Karlovice – Nad Lanternou – rozhľadňa Miloňová – Miloňov – Pod Polanou – Polana – Vysoká – Nad Třeštíkem – Třeštík – chata Súkenícka – Črták – Makovský priesmyk – Trojačka – Makov

Ráno síce bolo hmlisté, ale my sme boli vyspatí, Anku neboleli výrastky na chodidlách, chatár nám ukázal najkratšiu cestu na rozhľadňu Miloňová, a tak sme plní optimizmu vyrazili. Po ceste sme vyšli k hotelu Lanterna a od neho hore lúkou k zosilňovaču. Ukázali sa nám krásne spätné výhľady. Náučný chodník k rozhľadni je perfektne vyznačený a má rôzne obtiažnosti. My sme sa vybrali po zelenej, najkratšej a najstrmšej trase. Hodinu po odchode z penziónu sme stáli pod rozhľadňou. Veľmi sa nám páčila a najmä mne, lebo je to typ, čo mi nerobí problém vystúpiť hore. Výhľady síce boli limitované zamračenou oblohou, no aj tak sme si ich pochvaľovali. Na obzore vykúkala zo stromov aj naša posledná rozhľadňa na Čartáku.

Po pol hodine kochania sme vykročili po „kočíkovej trase“ dolu. Nezvolili sme si najkratšiu trasu k nástupu na hrebeň Vizovických vrchov, lebo parťáci vyslovili nedôveru k môjmu itineráru a toto bola istota. Klesali sme pomaly lesom a keď „kočíková“ trasa odbočila doľava, my sme išli rovno, až sme došli ku asfaltke a po nej dolu do Miloňova. Tu sme sa napojili na modrú a začali znovu stúpať. Napriek zamračenej oblohe, bolo dosť teplo a všetci sme kráčali v tričkách. Minuli sme odbočku k chate Miloňov i hotelu Miloňov a žltá nás vyviedla k poslednému domu, vysoko nad obcou. Na ceste nás vítal brechotom obrovský bernský salašnícky pes. Neublížil nikomu a ešte ho panička sfúkla, že to má zakázané.

Čím sme stúpali vyššie, tým bola aj hmla hustejšia. Chalupy Pod Polanou sme na lúke skoro nevideli. Keď sme sa napojili na červenú, mysleli sme si, že je koniec stúpaniu. Omyl! Čakal nás ešte celkom slušný stupák na Vysokú, najvyšší vrch Vizovických vrchov. V prístrešku sme našli dve prekvapené ženy. Mysleli si, že dnes nikoho nestretnú. My tiež.

Keďže sme dosiahli najvyšší bod nášho vandru a bolo poludnie, dali sme si občerstvovaciu pauzu. Mal som na pamäti odchod autobusu z Makova do Bytče, a tak som napokon kolegov dvihol na odchod. Čakalo nás len klesanie. K prameňu Rožnovskej Bečvy sme nešli, veď vody sme mali dosť. Pri zostupe sa nám z hmly na ľavej strane vynorila krásna drevenica, celá obložená drevom nachystaným na kúrenie. To bol signál, že sa blížime do civilizácie. O chvíľu sme boli na lazoch Nad Třeštíkem a potom aj pri chate Třeštík. Samozrejme, že bola zatvorená. Nuž sme si len obzreli drevené úle z pňov, krásne farebné sane, starú mláťačku. Čakalo nás posledné stúpanie k chate Súkenická. Bola tu škôlka v prírode, a tak sme dostali obed, vynikajúcu cesnačku, pivko, kávu. Ťažko bolo dvíhať parťákov od stola a mne bolo jasné, že autobus z Makova nechytíme. Trasa po červenej bola jasná, kľúče od rozhľadne sme nepýtali, veď pre hmlu vežu skoro ani nebolo vidno, nieto ešte z nej a tak som vyštartoval sám, že skúsim autobus chytiť.

Rozhľadňu, v ktorej by som určite nemal problémy s výstupom, lebo sa ide po schodišti v uzatvorenej budove, som len odfotil a mazal som dolu. Pri pamätníku prechodu 1. Československej partizánskej brigády Jána Žišku na územie Protektorátu som bol za 30 minút a rozhodol som sa ísť dolu po ceste, snáď niekoho stopnem. Žiaľ, nezastal mi nikto. Uhýbal som sa kamiónom, dumal nad zbytočnosťou bývalej obrovskej colnice nad Makovom, usmieval sa nad tabuľou konkurenta NBS vo výkupe slovenských peňazí a hlavne prepletal nožičkami. V Makove na železničnej stanici som bol presne 30 minút po odchode autobusu. Nasledoval presun do Turzovky, Čadce, Žiliny. Keď som sa navečeraný vrátil na žilinskú stanicu a začal si robiť zápisky, dorazil zvyšok partie, ktorá došla rovno z Makova vlakom.

Záver

Posledný rozhľadňový vander roku 2014 nedopadol celkom podľa mojich predstáv, ale to ma neodradí od plánovania ďalších na rok 2015. Veď na Morave je ešte množstvo rozhľadní, ktoré stoja za návštevu. A počas zimy pobehám naše v Trnavskom kraji.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek