Trasa

Sútok Jakubianky a Toráča – dolina Toráča – Stavisko (pod Zámčiskom) – pod Kuligurou – Siminy – Čurov jarok – Medzijarky – sútok Jakubianky a Toráča

Takto som v lete nahovoril kamoša Vila, znalého miestnych kopcov, na kráľovnú "Levočákov" - Čiernu horu (1289 m), no dopadlo to nie bohvieako. Tak v polovici októbra sa tam vyberáme opäť, tentoraz na druhý najvyšší vrch - Siminy (1287 m). Zámerne vyberám tento termín, keď je jeseň na vrchole a príroda je najkrajšia. Môj parťák odhaduje peší výstup na 2 hodiny, ale doteraz to dával iba na bicykli. Ráno okolo 9-tej prefrčíme cez dedinu Jakubany – nezačíname túru tu, ale pokračujeme ďalej po asfaltke do kopcov za dedinu. Prichádzame k prvej odbočke doľava cez riečku Jakubianka, odstavíme auto pri sklade dreva a ide sa. Počasie vôbec nie je ideálne, obloha je sivá, ale aj tak sa teším, že som tu. Zatiaľ je sucho, no okolo obeda má prísť front s dažďom. Snáď to do obeda celé otočíme. Prezúvam sa do ľahšej turistickej obuvi, pretože plán je taký, že by sme mali ísť stále po lesných cestách. Ako som ale viackrát v minulosti spomínal, u mňa sú plány často len na to, aby sa nakoniec porušovali.

Prejdeme mostíkom cez riečku a púšťame sa dolinou potoka Toráč. Cesta je široká, prispôsobená nákladiakom, voziacim drevo. Levočské vrchy sú v posledných rokoch známe masívnou ťažbou a doslova vyholenými svahmi (rozsiahle holoruby). Tu ale zatiaľ nič také nevidieť, v doline sú normálne lesy, až trochu neskôr pri obzretí vidieť nejaké holé miesta na jednom hrebeni. Prekvapenia ešte len prídu... Onedlho stretáme nákladiak, ládujú ho drevom a chlapík sa nás pýta kam ideme. Určite sme vyvolali nejaké podozrenie, keďže tu asi žiadni turisti nechodia. Povieme kam smerujeme, potom nastupuje obligátna otázka, či sa nebojíme vlkov, pousmejem sa nad tradičným strašením "bububu vlk ťa zje" a ideme ďalej. Šliapanie cestou je pomerne nezáživné, pretože rád by som bol niekde hore a cvakal pekné scenérie. To si ale ešte musíme pekne vyšliapať kus štreky. Tak aspoň pokukujem na jesenné farby lesa a statočne šomrem popod nos, že slnko vôbec nesvieti a fotky budú na dve veci.

Postupne sme ale vyššie a vyššie a krajina sa mení, už tu máme holoruby. Horu nad nami identifikujem ako Zámčisko (1236 m) a chcem ísť aj na ňu. Vilo ma ale brzdí a hovorí, že na Siminy sa o chvíľu cesta prudko stočí a Zámčisko až nabudúce. A skutočne cesta sa o chvíľu prudko stočí doľava, a keď sa otočíme máme pekný pohľad na severnú časť Zámčiska. Onedlho nás obieha ďalší nákladiak, pristavuje pri nás a vnútri spoznávame chlapíka, čo sa nám prihovoril dole. Opäť čo-to povyzvedá a dokonca nám ponúka vyvezenie, to ale odmietame. Motor zahučí a nákladiak mizne za zákrutami. Teraz ešte netušíme, že chlapíka dnes ešte stretneme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zrazu mi Vilo hovorí, že o chvíľu prídeme na jeho obľúbené miesto, kde sú najkrajšie výhľady stúpania. A skutočne, prichádzame na veľkú lúku Stavisko, schádzame z cesty a vychádzame na jej vyššie partie. Po ohliadnutí máme krásny výhľad do útrob pohoria, na to všetko pozerá ich kráľovná Čierna hora a za ňou sa črtajú obrysy vrcholcov Vysokých a Belianskych Tatier. Skutočne impozantný pohľad, no neodpustím si opäť šomranie na plechovú oblohu a žiadne slnečné lúče. Tak krásne fotky by tu mohli vzniknúť. No dobre, horko-ťažko sa s tým zmierujem, dávame pauzičku a vychutnávame si jeseň dookola nás. Medzitým si obzeráme rozložitý masív Simín, ktorý je z tejto strany kompletne zalesnený. Čaká nás ešte kus cesty, pretože lesná cesta na ich vrchol ide dosť dookola.

Keď z lúky postúpime cestou ešte vyššie, Tatry sa ešte viac ukazujú a pod nimi sa objavuje aj inverzia. Je však značne schovaná, pretože rozložitý masív Čiernej hory nedovolí veľa vidieť. Byť teraz tam, boli by sme si pohľady vychutnali naplno. Nič s tým neurobíme. Čo ma veľmi milo prekvapuje sú čučoriedky, už som ich v tejto dobe absolútne nečakal. V lete na Čiernej hore bolo toľko čučoriedok, čo som v živote nikde inde nevidel. Takže nastupuje prestávka na chutné občerstvenie tesne pod vrchom s perfektným názvom Kuligura (1250 m). No fajn, môžeme pokračovať, odtiaľto by to už nemalo byť ďaleko. Bol to ale iba optický klam.

Opäť sa prudko stáčame doľava na hrebeň a otvára sa nám nový svet. Ukazuje sa nám mohutná hora Kopa (1230 m) a postupujúc ďalej sa nám čím ďalej tým viac obnažuje. Myslím tým, že ukazuje nám svoje rany – masívne holoruby. Okrem toho sa nám ukázala Ľubovnianska vrchovina s Ľubovnianskym hradom, poľské Beskydy na horizonte a neskôr aj Čergov. Všetko to boli pre mňa neokukané a pôsobivé výhľady. V údolí rieky Poprad sa ešte nachádzali zvyšky hmly, čo je znamením, že musela byť pekná inverzia aj tu. Prišli sme neskoro. Zrazu sa pri nás ocitá lesník vojenských lesov a hneď sa dávame do reči. Pýtame sa na šelmy, hospodárenie a všeličo iné. Hovorí, že prednedávnom tu mali dva dni medveďa a eviduje tu dve svorky vlkov. Jednu vraj videl 8-člennú. To musel byť zážitok! A nešťastné vymydlené plochy alebo ináč povedané megaholoruby? Vraj tu majú každý rok kalamity. Buď kôrovca alebo víchrice. Tak nám to vysvetlil a väčšina dreva ide na export. Človek, keď vidí holé kopce, tak ani nevie, čo si má o tom pomyslieť. Doteraz sme pri výstupe poväčšine videli lesy a zrazu bum, strašná päsť na oko, celý východný svah Simín bez porastu a svahy Kopy je to isté. Úplná skaza. Zalesňujú to a možno o 10 rokov tu bude svieža mladina.

Čo nás ešte zaskočilo, bola skutočnosť, že ďalej sme nešli po ceste, ale hrebeňom. A na ňom množstvo konárov po spracovaní kalamity. Ďalej sme stretli Rómov z Ľubice, ktorí makali ako lesní robotníci. Prehodili sme pár slov a neustále sme sledovali náš cieľ, ktorý bol naozaj blízko, ale vďaka komplikovanému terénu s haluzinou ďaleko. Tu sme vyrobili peknú časovú stratu. Ale nielen tým, pretože takéto miesta bez lesov ponúkajú fantastické výhľady. A tie sme si dopriali dosýta. Nastáva paradox, že človek sa teší a zároveň je zarmútený z toho všetkého. Siminy nakoniec máme na dosah, v poslednom úseku sa vnárame do lesa a nachádzame samotný vrchol hory, ktorý je zalesnený a nič z neho nevidieť. Dávame si na ňom obed, veď už aj poludnie bolo. Samotné vyteriganie hore, nám trvalo asi 3,5 hodiny. Ajaj, veď o chvíľu by mal prísť sľubovaný dážď.

Rozhodujeme sa pomerne rýchlo o ceste späť. Krížom dole cez les smerom na západ k potoku Toráč. Jednoducho nadivoko po chodníčkoch lesnej zveri. Vlastne ani nevieme, čo nás takto čaká a začíname zostup. Ideme hneď zostra prudko dole. Chodníčkov od lesnej zveri je skutočne dosť, no my si nakoniec razíme svoju cestu za nosom. Čo ma veľmi príjemne prekvapilo bol krásny starý les, až sa mi nechcelo veriť, že na opačnej strane vrchu sú vymydlené svahy. Nachádzalo sa tu množstvo mŕtveho dreva, polámané a vyvrátené stromy, rôzne lišajníky a machy na nich, divočina ako vyšitá. Najprv len čisté ihličnany a v nižších polohách aj s bukmi krásne sfarbenými do jesenných farieb. 30-metrové stromy neboli výnimkou, skôr pravidlom. Vek porastu som odhadol aj na 100 rokov, čo sa mi neskôr potvrdilo preverením na lesníckom GIS-e. A na Kope som podľa programu dokonca našiel 170-ročný porast!

Zostup strmým terénom neskôr skomplikovalo množstvo skaliek, schovaných pod popadaným lístím, takže sem-tam bol aj nejaký pád. Odniesol si to nakoniec polarizák, ktorý sa po páde rozletel. Keď sme sa dostali do vyschnutého koryta plného skalísk (Čurov jarok), už ma to prestávalo baviť. Našťastie onedlho sme sa ocitli na lesnej ceste, ktorá nás vyviedla na lúčinu Medzijarky. A na nej máme zrazu šok! Déjà vu? Vidíme poľovnícky posed presne taký istý ako na lúke Stavisko, kde sme oddychovali ešte pri výstupe. Aj poľana pôsobí takmer identicky a aj posed je tak isto na okraji lúky. Chvíľu sme z toho úplne zmagorení a rozmýšľame, ako sme sa opäť dostali na rovnaké miesto, veď sme išli úplne iným smerom. Nakoniec vysvitlo, že lúčiny sa len dosť podobajú a posedy sú iba náhodne podobné. Odľahne nám, prejdeme lúkou, opäť sa napojíme na lesnú cestu, prejdeme okolo poľovníckej chaty a čochvíľa sa ocitáme pri potoku Toráč. To je jasný znak, že sme blízko auta. Kým k nemu prídeme, sľubovaný dážď sa dostavil. A koho ešte stretneme, predsa do tretice chlapíka z nákladného auta. Hovorí nám, že sme si to s dažďom presne naplánovali. Mali sme šťastie, že sa front o 2 hodiny omeškal. Samotný zostup zo Simín trval takmer 1,5 hodiny.

Záver

Ide o trasu, ktorá je kompletne neznačená turistickými značkami. Preto ju vôbec neodporúčam ľuďom, ktorí majú slabší orientačný zmysel alebo sa boja zablúdenia, pretože v takom prípade pomoc tak ľahko nenájdete. A naopak, odporúčam oblasť tulákom, vyhľadávajúcim ľudoprázdne končiny. Pretože tu stretnete jedine zver alebo lesných robotníkov a na zvážniciach nákladiaky. Turista je tu skôr podozrivý element. A je to aj cyklistický raj vďaka nekonečnému množstvu kvalitných lesných ciest.

Poznámka:
Vojenský obvod Javorina je zrušený od 1. 1. 2011, čo znamená, že pohyb je tu odvtedy legálny a nie sú už potrebné žiadne výnimky na vstup.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek