Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Inverzia na Zákľukách (autor foto: Tomáš Trstenský)
Inverzia na Zákľukách (autor foto: Tomáš Trstenský) Zatvoriť

Túra Zbojská – Klenovský Vepor – Bukovina – Strelníky

Začínam vo zvolenskom supermarkete, lebo normálny obchod je ďaleko. Kupujem jedlo na 2 až 3 dni. Nenechám si pokaziť náladu čudnými tovarmi v čudných plastových obaloch. Ploskačku v nemenovanej predajni nepoznajú a situáciu zachraňuje staničný bufet. Kľúč od auta potom odovzdávam manželke. Pálim za sebou most.

Vzdialenosť
53 km
Prevýšenie
+2329 m stúpanie, -2411 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jeseň – 27.10.2014
Pohoria
Slovenské rudohorie - Veporské vrchy Slovenské stredohorie - Poľana
Trasa
Voda
sedlo Zbojská (Terkin prameň na stanici, Zbojnícky dvor-Salaš Zbojská), sedlo Bánovo, Machniarka (pri chate), pod Vartou (pri útulni), Kysuca-Uhliarka (pri usadlosti), salaš Obrubovanec, Hronček, Bukovina (2 pramene)
Nocľah
útulňa Varta pod Klenovským Veprom, strelnícky salaš na Bukovine
Doprava
Brezno (vlak, bus) - Pohronská Polhora (vlak, bus) Strelníky (bus) - Banská Bystrica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)

Horehronská strela

Vlak je rýchlik Horehronec. Viac Horehronec, ako rýchlik. Oproti starým časom je o poznanie čistejší a prázdnejší. Amplión hlási stanice. Sprievodkyňa je pekná, usmieva sa a nevyvoláva vo mne inštinktívnu hrôzu. V každej stanici pristúpi jeden-dvaja cestujúci, občas nejaký vystúpi. Sympatická sprievodkyňa má všetko pod kontrolou. Zvyknutý na rýchly pohľad na krajinu spoza volantu si slastne užívam obrazy za oknom kupéčka. Všetko sa mi páči, okrem stokovitého Hrona.

V Brezne prestupujem do iného vlaku. Aj keď neviem, či je slovo "vlak" vhodné, lebo je to len jeden červený vagónik, miestnymi nazývaný "motorka". Vpredu má displej s nápisom Tisovec. Čuduj sa svete, sprievodkyňa je pekná, usmieva sa a cítim sa v jej vagóniku vítaný. Lístok mi kontroluje pomocou nejakej elektronickej vecičky a sľubuje, že mi zastavia v stanici podľa môjho výberu. Pristupujú domorodci, všetci sa poznajú a oslovujú sa menami. Ich slovenčina je mäkká a spevavá. Zľahka ma ovanie vôňa alkoholu a niečoho údeného. Som v útulnom vlaku. Vagónik sa trasľavo a namáhavo prediera členitým terénom. Geto v Halnoch je spoľahlivo nemenné, odkedy si ho pamätám. "Malý Gándhí" na peróne mi pozerá do očí dlho a neúprosne. V krajinke za oknom ubúdajú asfaltové plochy a plechové haly. Pribúdajú ovce, kravy a traktory. Na obzore ma vítajú kopce, do ktorých sa idem na pár dní zanoriť. Vystupujem na zastávke Zbojská. Ďalej pôjdem po svojich. Nemôžem si odpustiť návštevu slávneho salaša v sedle Zbojská. Na rozlúčku s civilizovaným svetom si tam aplikujem halušky a dve pivá. Táto kombinácia mi príjemne vylepšuje už aj tak dobré fyzické a duševné rozpoloženie.

1. deň

Zbojská, ŽST – sedlo Zbojská – Zbojnícky dvor – sedlo Zbojská – sedlo Diel – sedlo Bánovo – sedlo Machniarka – Rozsypok – Klenovské Blatá – sedlo pod Vartou – útulňa Varta

Mimochodom – mám v pláne prejsť po Rudnej magistrále zo sedla Zbojská niekde po Poľanu. Je to úsek, ktorý mi chýba do kolekcie. Prvú noc by som chcel stráviť v útulni Varta pod Klenovským Veprom a druhú niekde v okolí Zákľuk. Tak mi to vychádza podľa mapy. Je koniec októbra a nad strednou Európou je priklincovaná obrovská nehybná tlaková výš. Dni sú slnečné a noci mrazivé a hviezdnaté. Lepšie to ani nemôže byť. Takticky vyrážam uprostred pracovného týždňa, aby som minimalizoval možnosti stretnutia s inými ľuďmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zo sedla Zbojská ležérnym krokom kráčam lúkou v ústrety drevenému zbojníkovi Jakubovi Surovcovi. Slnko je dosť nízko a svieti mi do očí. Nestresujem sa, mám čas, do bivaku to nemám ďaleko a skorý príchod znamená večernú nudu. Vnáram sa do lesa a zisťujem, že to nebude len taká sranda. Cez chodník a všade navôkol sú popadané vývraty, musím ich preliezať, podliezať či obchádzať. Značka často chýba, alebo je vyblednutá a oproti nízkemu slnku sa veľmi zle hľadá. Postupne sa prebíjam na rozsiahle rúbaniská vrchu Dielik, kde kalamitu spracovali. Samá húština a malinčie, značka len sem-tam. Chvíľkami celkom kvalitne blúdim a napokon schádzam do sedla Diel. Z dôvodu rekonštrukcie cesty medzi sedlom Zbojská a Bánovom tadiaľto jazdia v etapách autá. Rýchlo preč.

Ďalej je to pohodlný pochod po lesnej ceste až do sedla Machniarka. Fotím sa na samospúšť a baterky vo foťáku zdochýnajú. Foťáčik sa v batohu 3 dni ponesie ako barón. Dokumentáciu tak bude zabezpečovať môj pogumovaný praveký mobil. V podvečernom osvetlení napokon prichádzam k útulni Varta. Nikde nikoho, ticho ako v hrobe, obloha sa sfarbuje do tmavomodra. Teplota vzduchu veľmi rýchlo po západe slnka klesá, vzduch je iskrivý a príjemne očistný. Sedím na verande, varím si čaj a vylepšujem ho troškou hruškovice. Horúca, voňavá para sa mi kúdolí okolo vyštípanej tváre. Ruky si zohrievam na plechovej šálke. Kamarát Mesiac sa kĺže pomedzi hviezdy. Všetko je nehybné a hlboko tiché. Ja tiež. Chlad ma zaháňa do spacáku okolo 19-tej. Vyberám si apartmán v podkroví. Upadám do spánku blízkeho hibernácii a prebúdzam sa po 11 hodinách.

2. deň

Útulňa pod Vartou – sedlo pod Vartou – Klenovský Vepor – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – Kysuca, Uhliarka – Sedmák – Dlhý grúň – sedlo Tlstý javor – Obrubovanec – Zákľuky – Hronček (Hrončok) – Betónka – sedlo Jasenová – Bukovina – strelnícky salaš

Suunto ráno ukazuje teplotu -3 °C. Ktovieako v apartmáne nekúrili. Opäť je krásna inverzia, všetko je pokryté námrazou, obloha modrá. Slnko sa opiera do skál na Klenovskom Vepri. Je to obraz, ktorý mi dávajú ku rannej káve, popíjam ju v omračujúcom tichu zakutraný v páperovom kokóne. Po raňajkách balím, naberám vodu z primrznutej studničky a vyrážam na cesty kľukaté. V rámci rannej rozcvičky stúpam na vrchol Vepra. Krv prúdi, vzduch troška páli v nose, pľúca sa rozkošnícky naťahujú ako bábätko vybalené z perinky. Čaute jedle, čaute smreky, čaute sivé lávy, čaute machy a šebestové. Servus drevený zbojník číslo dva (Juraj Jánošík). Zo slnkom zaliateho predvrcholu - Jánošíkova skala si obzerám zasnežené Tatry a svet v inverznom závoji tam dole. Hlásim polohu domov svojim. Pohoršujú sa nad dĺžkou môjho spánku. Nehanbím sa ani trochu, veď som na relaxačnom pobyte.

Hrebeň Vepra je prekvapivo ostrý a strmý zostup orientačne náročný. Chodníček je zapadaný lístím a značky sú bledé a sporadické. Schádzam na lesnú cestu a pohodlne kráčam striedavo lesom, občas rúbaniskami a čistinkami. Ako Inman, keď sa vracal do Cold Mountain. Machnáčov grúň, Šopisko, Tri chotáre. Smerom na juh sa priestor otvára, prechádzam okrajom rozľahlých lúk. Javorina, Kysuca. Odolávam pokušeniu zájsť do Sihly na pivo, míňam vymretú Kysucu a pokračujem cez Sedmák do sedla Tlstý javor. Je poludnie a čas na niečo pod zub. Spoločnosť mi robia mlčanliví partizáni.

Študujem mapu. Môj pôvodný predpoklad bol, že druhú noc prespím niekde na Zákľukách. Mapa (postaršia) tvrdí, že sú tam salaše a voda. Už teraz vidím, že tam asi prídem príliš skoro. No veď sa uvidí. Hlavne sa teším na vodu, lebo zásoba zo studničky pod Vartou mi došla a na inú som zatiaľ nenarazil. Opúšťam spoluležiacich partizánov v sedle Tlstý javor a pokračujem vo svojej ceste. Trasa vedie väčšinou lúkami, občas lesom. Slnko sa hanblivo skrýva za strieborné cirusy a vzduch je hneď chladnejší. Už mi nesvieti do chrbta, ale stále viac do tváre. Cesta je pohodlná a trochu nudná no určite sa sem vrátim na kamošovi - bajku. Teraz sa mu, chalanovi, zatvorenému v pivnici ako Kampušová, štikúta, tak naňho myslím. Dlho sledujem pomerne čerstvé medvedie stopy, asi je tiež turista, keď išiel taký kus po značke. Okolo 14-tej stojím na vrchole hrebeňa Zákľuky. Okrem jednej burinou zarastenej zrúcaniny nikde žiadny salaš. Studničky možno sú, ale hľadať ich do strmých svahov nejdem. Takže tu nocovať nebudem.

Pozerám opäť do prefíkanej mapy. Tak mi vychádza, že by som sa mohol do tmy prebojovať na Ľubietovskú Bukovinu, tam poznám dobré miesta na bivak a viem, kde je voda. A navyše, mám to tam rád. Musím ale zostúpiť okolo 500 výškových metrov do doliny Kamenistého potoka a potom vystúpiť podobných 500 výškových metrov na okraj kaldery Poľany. Odtiaľ to zvládnem aj pri svetle čelovky, mám tam môj prirodzený areál.

Dupocem dolu strmým chodníkom. Som celkom rád, že je zapadaný krehkým jesenným lístím, ktoré nahlas šuchoce a oznamuje moju prítomnosť niektorým tvorom. Les je tmavý, hustý a tichý, presne v takom by som býval, keby som bol Pu. Chvíľkami si prenikavo písknem na píšťalke v pracke prsného popruhu na batohu. Ozýva sa naďaleko. Dosahujem dno doliny a vybieham na asfaltku pri priehrade Hronček (Hrončok). Naberám ľadovú vodu z prvej bystrinky, ktorú stretnem a hltavo pijem. Rúrky v mojom hrdle sú šokované.

Na turistickej tabuľke píšu, že do sedla Jasenová to má po zelenej značke trvať 2.10 h. To je dosť, ale mohol by som to do tmy stihnúť. Stúpam opäť strmo hore, postupne naberám stratenú výšku. Asi nie som na veľmi frekventovanej trase, je podvečer, a tak pískam na batohovej píšťalke pomerne často. Dokonca spievam, veď kto z ľudí by ma tu mohol počuť. Včera bolo 28. októbra, a tak dávam aj tatíčkovu Masarykovu "Ej synku, synku doma-li si". Tá mi celkom ide.

Po hodinke som v sedle Jasenová. Nie som po prudkom zostupe a výstupe úplne rozbitý, ale veľa mi nechýba. Ako zvyknem, opäť posúvam hranice v oblasti ľudskej dehydratácie. Ľadová voda mi viac ubližuje, ako prospieva. Zo sedla pokračujem po modrej smerom na Bukovinu, zdravím sa s kamošmi partizánmi a vychádzam na otvorené rúbaniská. Slnko, presne na západe, sa so mnou lúči variáciami na tému oranžovej a červenej. Čau Slnko. Šťuk, zapínam čelovku. Som hrdina, lebo som si dal nové baterky. Moji kamaráti, pri ktorých sa príživnícky potkýnam a plichtím s polozdochnutou čelovkou, by ma pekne pochválili. Veď preto som do nových bateriek investoval, lebo som vedel, že pri mne so svojimi ultraxenónhalogénkami nebudú.

Som na lúkach Ľubietovskej Bukoviny, spoznávam moje obľúbené solitéry, ich čierne obrysy sa črtajú oproti tmavomodrej oblohe. Ovzdušie je po zotmení v priebehu okamihu o niekoľko stupňov chladnejšie, na tráve sa veľmi rýchlo tvorí srieň. Konečne prichádzam k opustenému strelníckemu salašu, v ktorom chcem prenocovať. Ešte si odchádzam nabrať vodu ku napájadlám obďaleč a zaliezam dnu do zrubu. Zima je rovnaká ako vonku, no cítim sa bezpečne a útulne.

Snažím sa nafúknuť karimatku a skrehnutými ústami mi to veľmi nejde. Trasiem sa od zimy a vyčerpania. Som veľmi, veľmi smädný. Vliezam do spacáku, štartujem varič a zohrievam si za hrniec vody. Teplá voda s pomarančovým šumákom je ako balzam, vlieva sa do mňa ako čerstvá krv do grófa Draculu. Ešte jeden hrniec a potom ešte jeden, len tak na chuť. Už je mi dobre, už sa netrasiem ako štrkáčova riť, už som sa zahrial a napil. Ako zlatý klinec programu sa podáva čínska slížovica. A ako dezert dve až tri kolieska salámy. A aby si to nemyslelo, že to zožral pes, čľapnem si hruškovice. Potom už len nehybne ležím zababušený v spacáku, obklopený vlastným teplom a ovečkovitým pachom, celý uvoľnený, vláčny, tichý, oddychujúci, odovzdaný prírode.

3. deň

Strelnícky salaš – Minca – Vtáčnik – Strelníky

Budím sa opäť po 11 hodinách bezvedomia. Cez dýchací otvor v spacáku vykúkam jedným zalepeným okom. Pomedzi škáry dreveného zrubu presvitá sivé svetlo. Ticho v nehybnom bezvetrí je ohromujúce. Nič sa nehýbe, nespievajú vtáčence. Aj moje svaly sú ako po konskej dávke kurare a nechcú sa rozhýbať. Presne na východe vychádza Slnko a to ma vyláka von na raňajky. Dávam si samé dobré veci a tiež čaj a horúcu, veľmi sladkú kávu. Dnes ráno dávajú v teleráne dlhé tiene smrekov na zamrznutej tráve a zasnežené Tatry v modrom opare.

Balím a v spoločnosti svojho dlhočizného tieňa vyrážam smerom na Mincu a Strelníky. Medvede kráčali chvíľku predo mnou po blatistej ceste minimálne v dvoch veľkostiach. Cestou sa zastavujem v zrube pri Minci. Vždy keď idem okolo, sú tam opekači, a tak som si ho zblízka nikdy neobzrel. Teraz tu nie je nikto. Hotel partizán, tak sa píše na priečelí. V knihe návštev čítam, aké problémy majú vlastníci s opilcami a bordelármi. Asi aj nabudúce prespím niekde inde. Strmo klesám lesom a lúkami až do dediny Strelníky, inak zvanej Šajba. Pri prvom dome dvaja chlapi svorne pozerajú pod kapotu nahnitej Felície. Je štvrtok a sú to prví ľudia, ktorých od utorka stretávam. Ak nerátam partizánov a dvoch drevených zbojníkov. Čaute chlapi.

Na námestí čakám na autobus a pozorujem ranné dianie. Na rohu obchodu stoja okolo plastovej fľaše s jabĺčkovým vínom dobrí ľudia. Jeden z nich má veľkú vodováhu, aby bolo jasné, že je murár. Na lavičku ku mne si prisadá miestny pastier. Viem to podľa jeho vône, gumofilcákov a baranice. V ruke si nesie prekvapivo nealkoholické pivo. K nemu si zapráža borovičkou z malinkej fľašky skrytej vo vrecku nohavíc. Núka aj mňa, ale zamachrujem a odmietam. Mávne rukou a vysloví: "Nahaj tak."

V autobuse je teplo a drieme sa mi. V zrkadliacom sa okne vidím svoj divoko zježený účes vytvarovaný čiapkou, ktorú som si dnes zložil po troch dňoch a dvoch nociach. Cez uličku sedí dosť škaredá baba a číta modlitebnú knižku. V Slovenskej Ľupči pristupuje holohlavé prasa v bunde tchor štajnar. Za ním kultivovaný mladík v okuliaroch a s notbukom. A dve krásne dievčatá, ani jedna si ku mne nesadne. Viem, ktovieako nevoniam...

Autor ilustračných fotografií: Tomáš Trstenský

Fotogaléria k článku

Najnovšie