Túra

Zbojská – Klenovský Vepor – Bukovina – Strelníky

15.12.14
Začínam vo zvolenskom supermarkete, lebo normálny obchod je ďaleko. Kupujem jedlo na 2 až 3 dni. Nenechám si pokaziť náladu čudnými tovarmi v čudných plastových obaloch. Ploskačku v nemenovanej predajni nepoznajú a situáciu zachraňuje staničný bufet. Kľúč od auta potom odovzdávam manželke. Pálim za sebou most.

Horehronská strela

Vlak je rýchlik Horehronec. Viac Horehronec, ako rýchlik. Oproti starým časom je o poznanie čistejší a prázdnejší. Amplión hlási stanice. Sprievodkyňa je pekná, usmieva sa a nevyvoláva vo mne inštinktívnu hrôzu. V každej stanici pristúpi jeden-dvaja cestujúci, občas nejaký vystúpi. Sympatická sprievodkyňa má všetko pod kontrolou. Zvyknutý na rýchly pohľad na krajinu spoza volantu si slastne užívam obrazy za oknom kupéčka. Všetko sa mi páči, okrem stokovitého Hrona.

V Brezne prestupujem do iného vlaku. Aj keď neviem, či je slovo "vlak" vhodné, lebo je to len jeden červený vagónik, miestnymi nazývaný "motorka". Vpredu má displej s nápisom Tisovec. Čuduj sa svete, sprievodkyňa je pekná, usmieva sa a cítim sa v jej vagóniku vítaný. Lístok mi kontroluje pomocou nejakej elektronickej vecičky a sľubuje, že mi zastavia v stanici podľa môjho výberu. Pristupujú domorodci, všetci sa poznajú a oslovujú sa menami. Ich slovenčina je mäkká a spevavá. Zľahka ma ovanie vôňa alkoholu a niečoho údeného. Som v útulnom vlaku. Vagónik sa trasľavo a namáhavo prediera členitým terénom. Geto v Halnoch je spoľahlivo nemenné, odkedy si ho pamätám. "Malý Gándhí" na peróne mi pozerá do očí dlho a neúprosne. V krajinke za oknom ubúdajú asfaltové plochy a plechové haly. Pribúdajú ovce, kravy a traktory. Na obzore ma vítajú kopce, do ktorých sa idem na pár dní zanoriť. Vystupujem na zastávke Zbojská. Ďalej pôjdem po svojich. Nemôžem si odpustiť návštevu slávneho salaša v sedle Zbojská. Na rozlúčku s civilizovaným svetom si tam aplikujem halušky a dve pivá. Táto kombinácia mi príjemne vylepšuje už aj tak dobré fyzické a duševné rozpoloženie.

1. deň

Zbojská, ŽST – sedlo Zbojská – Zbojnícky dvor – sedlo Zbojská – sedlo Diel – sedlo Bánovo – sedlo Machniarka – Rozsypok – Klenovské Blatá – sedlo pod Vartou – útulňa Varta

Mimochodom – mám v pláne prejsť po Rudnej magistrále zo sedla Zbojská niekde po Poľanu. Je to úsek, ktorý mi chýba do kolekcie. Prvú noc by som chcel stráviť v útulni Varta pod Klenovským Veprom a druhú niekde v okolí Zákľuk. Tak mi to vychádza podľa mapy. Je koniec októbra a nad strednou Európou je priklincovaná obrovská nehybná tlaková výš. Dni sú slnečné a noci mrazivé a hviezdnaté. Lepšie to ani nemôže byť. Takticky vyrážam uprostred pracovného týždňa, aby som minimalizoval možnosti stretnutia s inými ľuďmi.

Zo sedla Zbojská ležérnym krokom kráčam lúkou v ústrety drevenému zbojníkovi Jakubovi Surovcovi. Slnko je dosť nízko a svieti mi do očí. Nestresujem sa, mám čas, do bivaku to nemám ďaleko a skorý príchod znamená večernú nudu. Vnáram sa do lesa a zisťujem, že to nebude len taká sranda. Cez chodník a všade navôkol sú popadané vývraty, musím ich preliezať, podliezať či obchádzať. Značka často chýba, alebo je vyblednutá a oproti nízkemu slnku sa veľmi zle hľadá. Postupne sa prebíjam na rozsiahle rúbaniská vrchu Dielik, kde kalamitu spracovali. Samá húština a malinčie, značka len sem-tam. Chvíľkami celkom kvalitne blúdim a napokon schádzam do sedla Diel. Z dôvodu rekonštrukcie cesty medzi sedlom Zbojská a Bánovom tadiaľto jazdia v etapách autá. Rýchlo preč.

Ďalej je to pohodlný pochod po lesnej ceste až do sedla Machniarka. Fotím sa na samospúšť a baterky vo foťáku zdochýnajú. Foťáčik sa v batohu 3 dni ponesie ako barón. Dokumentáciu tak bude zabezpečovať môj pogumovaný praveký mobil. V podvečernom osvetlení napokon prichádzam k útulni Varta. Nikde nikoho, ticho ako v hrobe, obloha sa sfarbuje do tmavomodra. Teplota vzduchu veľmi rýchlo po západe slnka klesá, vzduch je iskrivý a príjemne očistný. Sedím na verande, varím si čaj a vylepšujem ho troškou hruškovice. Horúca, voňavá para sa mi kúdolí okolo vyštípanej tváre. Ruky si zohrievam na plechovej šálke. Kamarát Mesiac sa kĺže pomedzi hviezdy. Všetko je nehybné a hlboko tiché. Ja tiež. Chlad ma zaháňa do spacáku okolo 19-tej. Vyberám si apartmán v podkroví. Upadám do spánku blízkeho hibernácii a prebúdzam sa po 11 hodinách.

2. deň

Útulňa pod Vartou – sedlo pod Vartou – Klenovský Vepor – Machnáčov grúň – Šopisko – Tri chotáre – Kysuca, Uhliarka – Sedmák – Dlhý grúň – sedlo Tlstý javor – Obrubovanec – Zákľuky – Hronček (Hrončok) – Betónka – sedlo Jasenová – Bukovina – strelnícky salaš

Suunto ráno ukazuje teplotu -3 °C. Ktovieako v apartmáne nekúrili. Opäť je krásna inverzia, všetko je pokryté námrazou, obloha modrá. Slnko sa opiera do skál na Klenovskom Vepri. Je to obraz, ktorý mi dávajú ku rannej káve, popíjam ju v omračujúcom tichu zakutraný v páperovom kokóne. Po raňajkách balím, naberám vodu z primrznutej studničky a vyrážam na cesty kľukaté. V rámci rannej rozcvičky stúpam na vrchol Vepra. Krv prúdi, vzduch troška páli v nose, pľúca sa rozkošnícky naťahujú ako bábätko vybalené z perinky. Čaute jedle, čaute smreky, čaute sivé lávy, čaute machy a šebestové. Servus drevený zbojník číslo dva (Juraj Jánošík). Zo slnkom zaliateho predvrcholu - Jánošíkova skala si obzerám zasnežené Tatry a svet v inverznom závoji tam dole. Hlásim polohu domov svojim. Pohoršujú sa nad dĺžkou môjho spánku. Nehanbím sa ani trochu, veď som na relaxačnom pobyte.

Hrebeň Vepra je prekvapivo ostrý a strmý zostup orientačne náročný. Chodníček je zapadaný lístím a značky sú bledé a sporadické. Schádzam na lesnú cestu a pohodlne kráčam striedavo lesom, občas rúbaniskami a čistinkami. Ako Inman, keď sa vracal do Cold Mountain. Machnáčov grúň, Šopisko, Tri chotáre. Smerom na juh sa priestor otvára, prechádzam okrajom rozľahlých lúk. Javorina, Kysuca. Odolávam pokušeniu zájsť do Sihly na pivo, míňam vymretú Kysucu a pokračujem cez Sedmák do sedla Tlstý javor. Je poludnie a čas na niečo pod zub. Spoločnosť mi robia mlčanliví partizáni.

Študujem mapu. Môj pôvodný predpoklad bol, že druhú noc prespím niekde na Zákľukách. Mapa (postaršia) tvrdí, že sú tam salaše a voda. Už teraz vidím, že tam asi prídem príliš skoro. No veď sa uvidí. Hlavne sa teším na vodu, lebo zásoba zo studničky pod Vartou mi došla a na inú som zatiaľ nenarazil. Opúšťam spoluležiacich partizánov v sedle Tlstý javor a pokračujem vo svojej ceste. Trasa vedie väčšinou lúkami, občas lesom. Slnko sa hanblivo skrýva za strieborné cirusy a vzduch je hneď chladnejší. Už mi nesvieti do chrbta, ale stále viac do tváre. Cesta je pohodlná a trochu nudná no určite sa sem vrátim na kamošovi - bajku. Teraz sa mu, chalanovi, zatvorenému v pivnici ako Kampušová, štikúta, tak naňho myslím. Dlho sledujem pomerne čerstvé medvedie stopy, asi je tiež turista, keď išiel taký kus po značke. Okolo 14-tej stojím na vrchole hrebeňa Zákľuky. Okrem jednej burinou zarastenej zrúcaniny nikde žiadny salaš. Studničky možno sú, ale hľadať ich do strmých svahov nejdem. Takže tu nocovať nebudem.

Pozerám opäť do prefíkanej mapy. Tak mi vychádza, že by som sa mohol do tmy prebojovať na Ľubietovskú Bukovinu, tam poznám dobré miesta na bivak a viem, kde je voda. A navyše, mám to tam rád. Musím ale zostúpiť okolo 500 výškových metrov do doliny Kamenistého potoka a potom vystúpiť podobných 500 výškových metrov na okraj kaldery Poľany. Odtiaľ to zvládnem aj pri svetle čelovky, mám tam môj prirodzený areál.

Dupocem dolu strmým chodníkom. Som celkom rád, že je zapadaný krehkým jesenným lístím, ktoré nahlas šuchoce a oznamuje moju prítomnosť niektorým tvorom. Les je tmavý, hustý a tichý, presne v takom by som býval, keby som bol Pu. Chvíľkami si prenikavo písknem na píšťalke v pracke prsného popruhu na batohu. Ozýva sa naďaleko. Dosahujem dno doliny a vybieham na asfaltku pri priehrade Hronček (Hrončok). Naberám ľadovú vodu z prvej bystrinky, ktorú stretnem a hltavo pijem. Rúrky v mojom hrdle sú šokované.

Na turistickej tabuľke píšu, že do sedla Jasenová to má po zelenej značke trvať 2.10 h. To je dosť, ale mohol by som to do tmy stihnúť. Stúpam opäť strmo hore, postupne naberám stratenú výšku. Asi nie som na veľmi frekventovanej trase, je podvečer, a tak pískam na batohovej píšťalke pomerne často. Dokonca spievam, veď kto z ľudí by ma tu mohol počuť. Včera bolo 28. októbra, a tak dávam aj tatíčkovu Masarykovu "Ej synku, synku doma-li si". Tá mi celkom ide.

Po hodinke som v sedle Jasenová. Nie som po prudkom zostupe a výstupe úplne rozbitý, ale veľa mi nechýba. Ako zvyknem, opäť posúvam hranice v oblasti ľudskej dehydratácie. Ľadová voda mi viac ubližuje, ako prospieva. Zo sedla pokračujem po modrej smerom na Bukovinu, zdravím sa s kamošmi partizánmi a vychádzam na otvorené rúbaniská. Slnko, presne na západe, sa so mnou lúči variáciami na tému oranžovej a červenej. Čau Slnko. Šťuk, zapínam čelovku. Som hrdina, lebo som si dal nové baterky. Moji kamaráti, pri ktorých sa príživnícky potkýnam a plichtím s polozdochnutou čelovkou, by ma pekne pochválili. Veď preto som do nových bateriek investoval, lebo som vedel, že pri mne so svojimi ultraxenónhalogénkami nebudú.

Som na lúkach Ľubietovskej Bukoviny, spoznávam moje obľúbené solitéry, ich čierne obrysy sa črtajú oproti tmavomodrej oblohe. Ovzdušie je po zotmení v priebehu okamihu o niekoľko stupňov chladnejšie, na tráve sa veľmi rýchlo tvorí srieň. Konečne prichádzam k opustenému strelníckemu salašu, v ktorom chcem prenocovať. Ešte si odchádzam nabrať vodu ku napájadlám obďaleč a zaliezam dnu do zrubu. Zima je rovnaká ako vonku, no cítim sa bezpečne a útulne.

Snažím sa nafúknuť karimatku a skrehnutými ústami mi to veľmi nejde. Trasiem sa od zimy a vyčerpania. Som veľmi, veľmi smädný. Vliezam do spacáku, štartujem varič a zohrievam si za hrniec vody. Teplá voda s pomarančovým šumákom je ako balzam, vlieva sa do mňa ako čerstvá krv do grófa Draculu. Ešte jeden hrniec a potom ešte jeden, len tak na chuť. Už je mi dobre, už sa netrasiem ako štrkáčova riť, už som sa zahrial a napil. Ako zlatý klinec programu sa podáva čínska slížovica. A ako dezert dve až tri kolieska salámy. A aby si to nemyslelo, že to zožral pes, čľapnem si hruškovice. Potom už len nehybne ležím zababušený v spacáku, obklopený vlastným teplom a ovečkovitým pachom, celý uvoľnený, vláčny, tichý, oddychujúci, odovzdaný prírode.

3. deň

Strelnícky salaš – Minca – Vtáčnik – Strelníky

Budím sa opäť po 11 hodinách bezvedomia. Cez dýchací otvor v spacáku vykúkam jedným zalepeným okom. Pomedzi škáry dreveného zrubu presvitá sivé svetlo. Ticho v nehybnom bezvetrí je ohromujúce. Nič sa nehýbe, nespievajú vtáčence. Aj moje svaly sú ako po konskej dávke kurare a nechcú sa rozhýbať. Presne na východe vychádza Slnko a to ma vyláka von na raňajky. Dávam si samé dobré veci a tiež čaj a horúcu, veľmi sladkú kávu. Dnes ráno dávajú v teleráne dlhé tiene smrekov na zamrznutej tráve a zasnežené Tatry v modrom opare.

Balím a v spoločnosti svojho dlhočizného tieňa vyrážam smerom na Mincu a Strelníky. Medvede kráčali chvíľku predo mnou po blatistej ceste minimálne v dvoch veľkostiach. Cestou sa zastavujem v zrube pri Minci. Vždy keď idem okolo, sú tam opekači, a tak som si ho zblízka nikdy neobzrel. Teraz tu nie je nikto. Hotel partizán, tak sa píše na priečelí. V knihe návštev čítam, aké problémy majú vlastníci s opilcami a bordelármi. Asi aj nabudúce prespím niekde inde. Strmo klesám lesom a lúkami až do dediny Strelníky, inak zvanej Šajba. Pri prvom dome dvaja chlapi svorne pozerajú pod kapotu nahnitej Felície. Je štvrtok a sú to prví ľudia, ktorých od utorka stretávam. Ak nerátam partizánov a dvoch drevených zbojníkov. Čaute chlapi.

Na námestí čakám na autobus a pozorujem ranné dianie. Na rohu obchodu stoja okolo plastovej fľaše s jabĺčkovým vínom dobrí ľudia. Jeden z nich má veľkú vodováhu, aby bolo jasné, že je murár. Na lavičku ku mne si prisadá miestny pastier. Viem to podľa jeho vône, gumofilcákov a baranice. V ruke si nesie prekvapivo nealkoholické pivo. K nemu si zapráža borovičkou z malinkej fľašky skrytej vo vrecku nohavíc. Núka aj mňa, ale zamachrujem a odmietam. Mávne rukou a vysloví: "Nahaj tak."

V autobuse je teplo a drieme sa mi. V zrkadliacom sa okne vidím svoj divoko zježený účes vytvarovaný čiapkou, ktorú som si dnes zložil po troch dňoch a dvoch nociach. Cez uličku sedí dosť škaredá baba a číta modlitebnú knižku. V Slovenskej Ľupči pristupuje holohlavé prasa v bunde tchor štajnar. Za ním kultivovaný mladík v okuliaroch a s notbukom. A dve krásne dievčatá, ani jedna si ku mne nesadne. Viem, ktovieako nevoniam...

Autor ilustračných fotografií: Tomáš Trstenský

Fórum 36 príspevkov
Zbojská – Klenovský Vepor – Bukovina – Strelníky 24/10/18 19:27 36 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Názor O rúbaniskách (nielen) v národných parkoch Mediálny priestor na mňa útočí emotívnymi textami o „odlesňovaní“ slovenských (nielen) národných parkov. Situácia je dokumentovaná fotografiami obrovských „holín“. Vinníkmi sú raz „lesníci“, raz „ochranári“. Vyjadrenia sú tvrdé a často škaredo hejterské. Pojmy sa miešajú s dojmami, „protivníci“ sú zakopaní v zákopoch a pália po sebe naverímboha. Aktivisti A sa fotia s „holinami“ z pol kilometrovej vzdialenosti, aby nebolo vidno mladé stromčeky. Aktivisti B sa fotia s tou istou plochou z dvojmetrovej vzdialenosti, aby bolo vidno mladé stromčeky. Jedni veria v „bezzásahový režim“, iní veria v „zasahovanie“. Z dvoch rôznych textov som sa s prekvapením dozvedel rovnakú teóriu o tom, čo ma na škole zle učili a čo ma vôbec neučili. Dokonca kade-tade čítam, že iba niektorí ľudia „MAJÚ PRAVDU“ a niektorí nie. 09/10/17 Michal Diviak Iné
Príbeh Pokladní z Kauflandu Obstarožná Karosa s noblesou a hrdosťou bojuje s kilometrami na nočnej diaľnici niekde v maďarských pampách. Mieri na juhovýchod. Transylvánsky expres plný dobrodružných klientov dobrodružnej cestovky. Štyridsať ľudí natiahnutých vo funkčných bielizniach podriemkava v rozpálenej plechovej krabici. S nimi štyria sprievodcovia, som jedným z nich. Noc je dusná a horúca. Ráno, na konci mučivej jazdy, vystúpime v doline riečky Riu Mare na mieste zvanom Gura Zlata. Po dvaja sprievodcovia si vezmeme po dvadsiatke klientov a vydáme sa na púť rumunskými pohoriami Retezat a Vilcan. Odkázaní len na seba, bez kontaktu s civilizáciou, len s tým, čo máme v batohoch. 09/12/16 Michal Diviak Príbehy
Názor Krátka exkurzia do lesníctva Už nejaký čas vnímam debaty typu „ochranári versus lesníci“. Sú to debaty často veľmi výdatné a niekedy aj zaujímavé. Zaujímavé je aj to, že iba zriedka debatujú o veľmi zložitých odborných témach skutoční ochranári so skutočnými lesníkmi. Sú to skôr teologické dišputy, v ktorých obe „strany“ majú akúsi svoju vieru, ktorú si dosť zúrivým spôsobom navzájom vnucujú. A ak si nevnucujú, tak sa aspoň neakceptujú. 26/06/15 Michal Diviak Zaujímavosti
Najnovšie články na titulke
 
Extra Štátne lesy TANAP-u neuznávajú niektoré pralesy a rúbu v nich Kým LESY SR v pralesoch vymapovaných občianskym združením PRALES nezasahujú, ich sesterská organizácia Štátne lesy TANAP-u spochybňuje existenciu viacerých pralesov a rúbe v nich. ŠL TANAP-u fungujú samostatne, na dohode medzi Lesmi a mimovládnymi organizáciami PRALES a WWF o nezasahovaní v pralesoch sa nezúčastňujú. dnes Soňa Mäkká Publicistika
Túra Veľkofatranská magistrála (stretnutie s medveďom) Na Veľkofatranskú magistrálu som sa chcel vydať už od konca jari. Čakal som však na to, kým zmizne posledný sneh z hrebeňa. Koncom apríla som z okna vlaku videl, že na hrebeni je už len pár fľakov snehu, a tak som hneď celý natešený začal vyberať termín, kedy sa tam vyberiem. Rázny škrt cez rozpočet mi urobilo upršané májové počasie, a tak sa sem nakoniec dostávam až v prvom letnom mesiaci jún. včera Pavel Forgáč Veľká Fatra a Choč
Útulňa Žliabok Počas túry v okolí Loviec som bol pod sedlom Rakyta príjemne prekvapený skromnou, ale napriek tomu takmer ideálnou útulňou. Pre turistov, prechádzajúcich hlavným hrebeňom Tribeča, sa takto ponúka možnosť prespať pod strechou, v krásnom prostredí, navyše hneď pri vodnom zdroji. 14/09/19 Pavol Timko Tribeč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zbojská – Klenovský Vepor – Bukovina – Strelníky 24/10/18 19:27 36 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie - Veporské vrchy
      Slovenské stredohorie - Poľana
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1338 m n. m. – Klenovský Vepor
    • min: 650 m n. m. – tajch Hrončok, Strelníky
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2329 m
    • klesanie: 2411 m
  • Vzdialenosť
    • 53 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 27.10.2014
  • Štart trasy
    • šírka: 48.7467 ° SŠ
      dĺžka: 19.841 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.72173 ° SŠ
      dĺžka: 19.39396 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.68831 ° SŠ
      dĺžka: 19.785 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 48.69199 ° SŠ
      dĺžka: 19.43576 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • útulňa Varta pod Klenovským Veprom, strelnícky salaš na Bukovine
  • Voda
    • sedlo Zbojská (Terkin prameň na stanici, Zbojnícky dvor-Salaš Zbojská), sedlo Bánovo, Machniarka (pri chate), pod Vartou (pri útulni), Kysuca-Uhliarka (pri usadlosti), salaš Obrubovanec, Hronček, Bukovina (2 pramene)
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Brezno (vlak, bus) - Pohronská Polhora (vlak, bus) Strelníky (bus) - Banská Bystrica (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.8 (0.26)