Ivanov vrch, Praporec a Šimonka z Hlinného

Trasa

Hlinné – Hlinianska jelšina – Ivanov vrch – Pod Praporcom – Javorová – Praporec – sedlo Obracaná studňa – Šimonka – sedlo Grimov laz – Zlatá Baňa, Temný les

Hlinianska jelšina

Hlinné - obec s vyše 1800 obyvateľmi, v nedeľu o 7.00 h ráno zívala prázdnotou, teda až na našu skupinu, ku ktorej sa pripájajú lokálni sprievodcovia. Práve oni poznajú tajomné skratky. Spolu s orientačným zmyslom „veľkého šéfa“ to bola naša záruka, že sa dostaneme všade, kde chceme. Vyrážame k prvej zastávke, k Hlinianskej jelšine. Nad cintorínom pred gréckokatolíckym chrámom sa začínalo brieždiť, a to sa jednoducho nedá nefotiť. Aladin by najradšej videl deku, ale prišlo krásne ráno. Za dedinou bočíme doprava a opúšťame značku cestičkou cez pole. V lesoch treba občas prebrodiť blatistý potôčik. Nakoniec, Hlinianska jelšina je popísaná ako veľmi vlhké územie. Prírodná rezervácia vyzerá ako džungľa, aj so zaujímavým močiarom po našej pravej strane. Nechávame ho na pokoji a obchádzkou smerujeme k hranici chráneného územia.

Výrazná lesná cesta vedie k smerovníku Hlinianska jelšina, odkiaľ pokračujeme po značke na Ivanov vrch. V teréne sa striedajú rovinaté úseky a stúpania. Ani nie 8 minút od spomenutého smerovníka sa po ľavej strane otvára prvá možnosť vyhliadky. Oplatí sa ju využiť, pokochať sa juhovýchodnou časťou pohoria. Onedlho sa napravo vyskytlo rúbanisko, a komu neprekáža predrať sa pár metrov mladým porastom, bude mať na dlani dolinu Tople s priľahlými kopcami. Aby nádhery na trase nebolo málo, o chvíľu prichádzame na lúku. Síce chýba možnosť sadnúť si na lavičku a nasávať krásy prírody, no prečo sa na minútku nezastaviť?

Na Ivanov vrch

Ivanov vrch je od posledného spomenutého miesta vzdialený len hodinu chôdze. Počítajúc od dnešnej túry poznám štyri možné prístupové trasy:

1. Modrou TZT od Hlinného,
2. Lesnou cestou priamo od Javorovej (najkratšia cesta, ak ideme od Zámutova a Rudlova),
3. Skratkou, ktorou sme zišli na zelenú od Zlatej Bane (vyznačená v trase pri článku),
4. Skratkou zo zelenej (trasa je vhodná, ak sa ide z Hanušoviec nad Topľou).

Vrchol nesklamal, inverzia v dolinách umocňovala dojmy z výhľadu na Praporec, Šimonku, Čiernu horu a Oblík, plus ako bonus srna utekajúca cez kopce. Dosť fúkalo, takže sme sa príliš nezdržiavali, snáď na jednu kolektívnu fotku. Skratka, ktorou sme zišli dole je pekne viditeľný chodník. Stačí len ísť po okraji skalistého hrebeňa, a každý si ju všimne. Pozostatky ľadu kládli zvýšené nároky na techniku chôdze, ale oteplenie zničilo väčšinu popadanej inovate.

Praporec a Šimonka

K lesníckej chate Javorová to je ozaj neďaleko. Miesto je ako stvorené pre oddych v čase i nečase. Dá sa opekať, stôl s lavicami je naviac pod strechou. Hneď vedľa je prameň čerstvej vody, aj latrína. Luxusná výbava pre nenáročného tuláka. Občerstvujeme sa, niektorí z nás oslavujú, tak padajú aj obligátne prípitky. Aspoň sa ľahšie pôjde do kopca. Plánujeme dosiahnuť Praporec. Mohli by sme sa vrátiť na rázcestie pod Praporcom, ale je aj iná možnosť – po zvážnici vystúpiť kolmo nahor. Hovoríme si, prečo nie - skrátiť si cestu sa oplatí. Pred finálnym útokom na vrchol naša trajektória pretína lesnú cestu v tomto bode. Stúpanie na Praporec je z tejto strany dosť strmé a naviac to vyzeralo na poľadovicu. Aj to zavážilo, aby sme hľadali iné možnosti ako sa dostať na Šimonku. Pár vrcholových fotiek, príchod hororovej hmly a pokračovalo sa celkom príjemným chodníkom k sedlu Obracaná studňa. Koho trápi smäd, upravený prameň pri rázcestníku pomôže. Hoci rázcestník nie je zakreslený na TuristickaMapa.sk, v teréne ide o významný orientačný bod. Zelenú značku križuje zimná lyžiarska trasa a Hermanovský turistický okruh – červené lokálne značenie spájajúce Krížne cesty, Obracanú studňu, popod Šimonkou smeruje k Hermanovskému hrebeňu, zatáča na Kuriu horu a okolo Hermanovských skál opäť končí na Krížnych cestách. No a v neposlednom rade tu začína neoficiálny chodník na Šimonku, pomerne prešliapaný napriek tomu, že vedie cez prírodnú rezerváciu. Dokonca, kto ide z najvyššieho vrchu Slanských vrchov, si môže všimnúť naľavo od žltej značky na strome nastriekaný nápis „Obracaná studňa“. Slová prvej vety úvodu sú potvrdené. Stretávam tu zhodou okolností Stana Ďuricu, ďalšieho autora Hikingu, ako sa ponáhľa dole. Škoda, že sme bližšie nepreskúmali formáciu skál na hrebienku, vychádzajúcom z hlavného masívu. Lokalita by si vyžadovala trocha pozornosti (nielen) od fotografov.

Osobne si nepamätám, aby som na Šimonke často zažíval časy dobrej viditeľnosti, zvyčajne keď prídem, víta ma opar. Dnešok bol výnimkou, uvideli sme všetko, čo je dosť vysoké na to, aby sa vystrčilo spod periny inverzie. A Vysoké Tatry majú na to správny názov i výšku. Cestou dolu na južnom, vykosenom svahu stojí za to vyjsť spoza stromov a užiť si výhľad na Makovicu. Hodinky hlásili 13-tu hodinu a bolo treba myslieť na spoločnú opekačku. K Temnému lesu sa dá zísť aj oveľa skôr ako za 50 minút podľa Hikeplannera, napríklad keď mi v lete nad hlavou dunela búrka, zvládol som to za polovicu. Pri asfaltke zo Zlatej Bane do Červenice stojí prístrešok s ohniskom a pribudli informačné tabule. Po prechádzke ľadovým kotlom, spomenutým v článku, je to ďalšia zdokumentovaná túra čiastočne mimo značiek. Slanské vrchy vedia ponúknuť mnoho tomu, kto sa odváži ísť do neznámych zákutí.

Záver

Nedalo sa nevšimnúť, že na viacerých miestach vrátane Grimovho lazu a Ivanovho vrchu postavili drevené tabule, zatiaľ bez obsahu. Zaujímalo by ma, čo sa na vrchoch plánuje. Taktiež, neuškodilo by porozmýšľať nad rozšírením značených ciest o spomenuté trasy. Šimonka – Obracaná studňa, Obracaná studňa – Praporec sa ukázali byť atraktívne, a hlavne, podstatne šetriace čas. Prepojenie Ivanovho vrchu so zelenou značkou popísanou skratkou by bolo vítané, lebo chodník je naozaj využívaný a dobre priechodný.