Jubilejna pot, 2010

Prvýkrát som vyšiel na Prisojnik v roku 2010, keď som robil trojdňový okruh z Trenty. Záverečný deň som išiel z chaty Pogačnikov dom na strmý Razor, plochú Planju, a pri schádzaní do sedla som sa obiehal so starším Slovincom. Keďže Slovinec to tu poznal, v sedle som ho uplatil keksami a navrhol som, že sa k nemu pridám. Po výstupe na špicatý Razor som mal srdce v gatiach, potreboval som kráčať vo dvojici.

Za sedlom sme za pomoci minikramlí vyliezli členitú stienku a ocitli sme sa v Zadnom okne. Je nádherné. Nie je veľmi široké, je však veľmi vysoké a pomerne hlboké. Hore pod stropom lietali nejaké dravce. Oknom sme prešli z južných úbočí na severné a mne začali rôsolovatieť kolená. Chodník vedie po úzkej štrkovej lavici, ktorá asi 10 až 20 metrov pokračuje šikmo nadol a ukončuje ju strmý skalný zráz. Neskutočne som sa bál. Držal som sa Slovinca ako kliešť a snažil som sa hľadieť na jeho nohy, chodník, skaly, laná... len sa nepozrieť doprava, kde je priepasť.

Nakoniec sme to úspešne zvládli a vyliezli sme na Prisojnik (2547 m). Pokochali sme sa výhľadom na Mangart, Jalovec, Bavški Grintavec, Razor, Triglav a rozlúčili sme sa. Málo používanými chodníkmi som zbehol na asfaltovú cestu, ktorou som dokráčal do Trenty.

Kopiščarjeva pot a Jubilejna pot, 2012

V roku 2012 som sa vybral do Júlskych Álp (Julijske Alpe) lepšie vystrojený. Zatiaľ čo pred dvomi rokmi som mal iba cyklistickú prilbu, tentoraz som so sebou ťahal ferratový set. Na Prisojnik som vyrážal zo sedla Vršič (1611 m), kde je veľké platené parkovisko. Minul som nejaké ruiny z prvej svetovej vojny a kosodrevinou som prišiel pod skalu, na ktorej niektorí ľudia vidia ženskú tvár. Tu začína Kopiščarjeva pot, technicky asi najnáročnejšia zaistená cesta v Slovinsku. Jej obtiažnosť je C.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kopoščarjeva pot je ľahko prístupná, preto je hojne navštevovaná. Stretal som na nej davy turistov. Cesta je bezpečná, železa je neúrekom. Sú tu malé aj veľké kramle, kolíky, a stovky metrov oceľového lana našponovaného medzi skobami s veľkými očkami. Na pár miestach sa stúpa hore strmými žliabkami a na jednom sa treba plaziť šikmým komínom, avšak cesta nie je extrémne exponovaná.

Po zdolaní ustupujúcej skalnej steny sa vystúpi na šikmý štrkový svah. To je miesto, z ktorého vidno obrovské Predné okno, lenže to je ešte na kus cesty. Človek si vzdialenosť uvedomí, keď si všimne, akí maličkí sú ľudia, lezúci cez okno. Nad Predným oknom sa Kopiščarjeva pot napája na nenáročný chodník vedúci z Vršiča na Prisojnik. Aj tu sú ešte nejaké laná, ale ferratový set nepotrebujete. Z Prisojnika som sa vybral trasou, ktorou som stúpal v roku 2010. Volá sa Jubilejna pot a vedie cez zadné okno. Ide sa dlho po štrkových laviciach, pod ktorými je priepasť, no zatiaľ čo pred dvomi rokmi ma pri pohľade nadol chytal závrat, v roku 2012 mi to neprišlo také nebezpečné. Za uplynulé dva roky som si na také pohľady zvykol.

Hanzova pot, 2014

Na Prisojniku som bol dvakrát, no uplynulé leto som sa tam vybral opäť. Zlákala ma Hanzova pot. Podľa niektorých webových stránok je najnáročnejším turistickým chodníkom v Slovinsku. Aj tu je zaistená cesta, tá však nie je tak náročná ako Kopiščarjeva pot. Jej obtiažnosť je B/C. Lenže Hanzova pot prekonáva 1300 výškových metrov a oferratovaná je celá trasa! V roku 2011 sa časť svahu zosunula, preto Hanzovu pot uzavreli a ľudia, ktorí sem zavítali, písali o množstve padajúcich kameňov. Koncom roka 2012 istenie obnovili a chodník opäť otvorili. Hanzova pot je teda pomerne nebezpečná a náročná na kondíciu. Okrem toho, v jej dolnej časti je veľké a poriadne strmé snehové pole, na ktorom nie je žiadne istenie. Kvôli snehovému poľu sa sem odporúča ťahať mačky a čakan. Keď si k tomu pridáte sprchu na začiatku chodníka, získate celkom dobrú predstavu o tom, čo vás čaká.

Spal som v obľúbenom kempe neďaleko Villachu a o 7.30 h som vypínal motor na parkovisku pri Koči na Gozdu (1226 m). Na chrbát som si vyložil veľký batoh, hodil som očkom na sivú oblohu a vyrazil som. Z parkoviska treba pár metrov zísť do koryta Suhej Pišnice. Avšak už v schádzaní človek vidí na protiľahlom svahu úhľadné serpentíny, ku ktorým treba zamieriť. Po zlezení úsypiskových kužeľov sa pokračuje rímsami. Tie sú poplácané krížom-krážom. Zahýbajú doprava, doľava, obtáčajú sa okolo rebier, aby vzápätí strmo uskakovali nahor. Sú z nich pekné pohľady, no v stúpajúcej hmle som začínal mať problém s orientáciou. Značenie je dobré, len som zrazu nevedel, či idem ešte stále na západ, alebo už na juh, či na východ. V týchto častiach chodník križuje zopár potokov, pričom jeden sa do žľabu rúti z poriadnej výšky. Vodopád ma osprchoval, hoci uprostred leta v ňom nebolo veľa vody.

Kúsok vyššie som prišiel k známemu snehovému poľu. Je obrovské a dosť strmé. Končí zrázom. Nasadil som si mačky a opatrne som snehom prekráčal. Myslel som, že to najnáročnejšie mám za sebou. Mýlil som sa. Kúsok za snehovým poľom je rázcestie, na ktorom možno odbočiť na Kopiščarjevu pot do Predného okna. Pokračoval som Hanzovou cestou. Problém bol v tom, že na nej boli snehové polia, ktoré mali byť koncom júla roztopené. A k tomu sa pridala hmla. Takže situácia bola taká, že som pekným značeným chodníkom prišiel k veľkému snehovému poľu. Na ňom po včerajšom daždi nebolo vidno žiadne stopy. V niektorých smeroch sneh končil hmlou, v iných zvislou skalou, na ktorej nebola žiadna značka. Čo teraz? Rozhodol som sa, že snehové pole obídem. Pôjdem tesne popod skaly, aby som v hmle čosi neprehliadol. Ako píšem, bolo to náročné. Radšej som sa však teperil hore ako dole, pretože snehové polia často končili strmými zrázmi.

V hornej časti Hanzovej poti je vyhliadka Hudičev steblar. Vyliezol som na ňu, no z chuchvalcov oblakov trčali iba najbližšie skalné veže. Ježili sa všade naokolo. Záverečné úseky som išiel striedavo po snehu a po skale so sériami kramlí. Súhlasím s názorom, že Hanzova pot je náročný chodník, a to najmä v hmle a snehu.

Cesta dolu

Vrchol Prisojnika býva obsypaný ľuďmi, ale teraz som hore stretol iba štvoricu Čechov, ktorí plánovali pokračovať na Pogačnikov dom. Budú mať čo robiť, aby to v týchto podmienkach do večera stihli. Z Prisojnika som pokračoval smerom k Zadnému oknu, no ešte pred ním som z hrebeňa odbočil na juhozápad. Je tu málo používaný, na pár miestach zaistený chodník. Pretínalo ho zopár snehových jazykov, na najväčšom som si radšej opäť nasadil mačky. Zo záveru výletu stojí za zmienku schádzanie zo sedla Vršič po starej ceste. Používali ju dovtedy, kým tu počas vojny ruskí zajatci nepostavili novú širšiu cestu. Aby som nefrfľal, že mi dnes na Prisojniku nevyšlo počasie, v schádzaní pod sedlom Vršič začalo pršať.

Záver

Keď sa turisti od nás vyberú do Slovinska na hory, ich prvým a často jediným cieľom je Triglav, najvyššia hora Júlskych Álp. Je to škoda, lebo Prisojnik je zaujímavejší a ponúka viac trás rôznej obtiažnosti.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek