Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Zdychavská krajina pod Kohútom
Zdychavská krajina pod Kohútom Zatvoriť

Túra Lazy Muránskej Zdychavy a lesy Stolice

Laznícke osídlenie v okolí Muránskej Zdychavy sa mi dostalo do povedomia až po vyznačení turistickej trasy, prechádzajúcej tamojším krajom. No najhlavnejším dôvodom boli fotografie v galérii Hikingu s dreveničkami nad horským údolím. Keďže mi takéto horské usadlosti "zaváňajúce dávnou atmosférou" a ukryté v útrobách Slovenského rudohoria vždy imponovali, bolo len otázkou času, kedy sa sem vydám na prieskum. Aby som si trasu spestril, zaradil som do nej aj časť blízkeho hrebeňa Stolických vrchov.

Vzdialenosť
34 km
Prevýšenie
+1583 m stúpanie, -1558 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 08.11.2013
Pohoria
Slovenské rudohorie: Stolické vrchy a Spišsko-gemerský kras - Muránska planina (Ochranné pásmo Národného parku Muránska planina)
Trasa
Voda
potôčiky pri Faltenovom sedle, prameň nad sedlom Harová
Nocľah
poľovnícky posed na Stolici (bivak)
Doprava
Revúca (bus) / Červená Skala (vlak, bus) - Muránska Huta (bus)
Červená Skala (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Termínovo som sa rozhodol pre koniec jesene. Nemá to hlbšiu myšlienku, bolo to spontánne, zo dňa na deň. Moje voľno malo byť z hľadiska počasia opäť všelijaké. Prvý deň krásny slnečný a druhý sychravý a upršaný. Dlho som uvažoval, kam sa vydám, aby som si podmienky vychutnal naplno. Nakoniec voľba padla na Stolické vrchy. Prvý deň navštívim zdychavské lazy a druhý deň sa prejdem zalesneným hrebeňom, kde mi daždivé počasie vôbec nebude prekážať. Naopak ešte zvýrazní krásu tamojšieho prostredia. Opäť sa preto vrhám do spoznávania ďalších zaujímavých zákutí Slovenského rudohoria.

Trasa

Sedlo Predná hora – Muránska Zdychava – Skalica – Faltenovo sedlo – sedlo Harová – Stolica – Slanské sedlo – sedlo Telgártska Priehybka (Rejdovská Priehyba) – sedlo Severná lúka – dolina Stračaník – Červená Skala

Neskorá jeseň na Prednej hore

V neskoré ráno vystupujem z autobusu v sedle Predná hora. Z údolia Muráňa sem zasahuje horná hranica inverznej oblačnosti. Bol by to krásny pohľad, keby mi nezavadzali stromy. Listnáče vo svahu Šiancov sú opadané, iba smrekovce sú pekne žltooranžové. Príliš sa nezdržiavam, keďže do cieľa je ďaleko a času málo, hoci tu panuje pekná ranná idylka. Po tom, čo sa turisticky ustrojím, začínam stúpať červenou značkou, ktorá ma zakrátko vedie popred krásny zámoček, v ktorom sídli známa liečebňa OLÚP. Fotím si ho iba z diaľky a popri peknej drevenej loveckej vile bulharského cára Ferdinanda Coburga sa vnáram do lesíka, v ktorom sa ukrýva viacero chatiek. Po chvíli sa vykotúľam na lúkach v lokalite Lúčanské. Okolité prostredie je nádherne farebné. Prejdem celou lúkou, po krátkom výstupe trávnatým svahom spravím čelom vzad a padá mi sánka.

Predo mnou sa totiž otvoril perfektný výhľad. Pod nohami lúčka, nad ktorou je zalesnený svah lokality Predná hora, kadiaľ som sem došiel. Na ňom sa miešajú chatky so stromami všetkých druhov od smrekov po brezy. Hoci je mnoho z nich opadaných, môžem hovoriť o dokonalej poézií farieb. A všetko dopĺňa ostýchavá Kráľova hoľa s mrakom prevaľujúcim sa cez jej vrchol. Jednoducho, nevysloviteľná nádhera, ani sa mi nechce pokračovať. Ale ako vždy si dám povedať a vykročím ďalej. Chvíľu ešte lúkou a potom opäť v lesnom poraste. Cesta je blatistá a plná vlhkého popadaného lístia. Na rázcestí vľavo a za kótou Orlová (940 m) najprv pozvoľna a neskôr prudšie klesám. Začínajú sa objavovať prvé čistinky, následne akási stodola a odrazu sa porast otvára a ocitám sa akoby v inom svete.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dávne Slovensko ožíva

Moja záľuba v objavovaní zabudnutých kútov ma priviedla do malebnej lazníckej krajiny Muránskej Zdychavy. Stojím nad údolím Zdychavy a s rozžiarenými očami sledujem roztratené osídlenie pod majestátnym zalesneným Kohútom atmosférou akoby zamrznuté v čase. Sadám si do trávy, vyberám obed a začínam vnímať cinkot zvoncov pasúcich sa kráv či štekot vlčiaka uviazaného pod orechom. Keď po chvíli ku statku podo mnou príde paholok na drevenom konskom povoze, dych dávneho Slovenska je nepopierateľný. Autenticita, s akou sa mi predstavuje drsný život na samotách, mi zostane ešte dlho v pamäti. Po dôkladnom nafotení okolia schádzam kúsok nižšie k spomenutému statku, kde sa so mnou púšťa do reči asi 80-ročný domáci pánko. Pýta sa odkiaľ som a čo ma sem priviedlo, hovorí o ťažkom živote na okolitých grúňoch. Je to veľmi príjemný rozhovor.

Medzitým do údolia prifúklo od Revúcej inverznú oblačnosť, čo je úžasný pohľad hodný ďalších fotografií. Škoda akurát, že sa slnko ukrylo kamsi za mraky. Úvozovou cestou sa dostávam k nižšie položeným chalúpkam v rôznom štádiu zachovalosti. Kľukato pomedzi drevené plôtiky schádzam až na dno údolia do samotnej dediny k peknej kaplnke. Odtiaľto stúpam bočnou uličkou a neskôr úvozom k ďalším domčekom. Slnko opäť zvíťazilo, roztopilo inverziu a začalo naplno zvýrazňovať farbami hýriace okolie. Oddychujem, fotografujem a vychutnávam si absolútnu pohodu. Všade navôkol domčeky a prekrásna laznícka krajinka. Červená značka ma pomedzi ploty vedie až k posledným samotám, kde opäť krátko debatujem s miestnym chlapíkom. Potom sa ešte naposledy rozhliadam po rozprávkovom kraji a dúfam, že sa sem čoskoro vrátim. Krátko na to vliezam do bukového lesa.

Strmá cesta na hrebeň

Šliapem kolmo na vrstevnice, vďaka popadanému lístiu je poriadne šmykľavo, potím sa ako uprostred leta. Našťastie kamenistá cesta po čase ubieha do traverzu a serpentínou sa vyšvihne do pásma smrečín. Keď toho začínam mať dosť, objavuje sa rázcestie zvané Skalica s turistickými tabuľkami a s obďaleč stojacou poľovníckou chatou Anka. Chcem červenú značku doklepnúť, a tak ako inak, pokračujem v stúpaní. Cesta zanedlho vedie okrajom malého rúbaniska s výhľadom, pre dnešok posledným. Mám možnosť vidieť, že oblačnosť zahaľuje hrebeň s Kohútom (1409 m). Okrem toho sa mi v protisvetle črtajú krivky Muránskej planiny a inverziou ešte stále zatopené údolia pod ňou. Dychtivo očakávam záver stúpania a po opätovnom vstupe do lesa sa konečne ocitám vo Faltenovom sedle.

Batoh padá na zem, mám za sebou 700-metrové stúpanie z Muránskej Zdychavy, takže si potrebujem poriadne odfúknuť. Sedlo je plytké a vôkol sa rozprestiera nádherný smrekový les. Pred oči sa mi tlačia spomienky na môj prechod hrebeňom Stolických vrchov v roku 2009 a som rád, že sa tu odvtedy nič nezmenilo. Okrem rázcestníka tu stále stojí tabuľa označujúca hranicu ochranného pásma NP Muránska planina. Čas neúprosne ubieha a keďže do cieľa je ešte ďaleko, treba sa pobrať o dom ďalej. Vyberám si zeleno-modrú hrebeňovku, vedúcu úzkym chodníčkom. Doslova po pár metroch prichádzam k pomníčku vojakom padlým počas SNP. Pamätám si ho z minula, ale teraz je pekne obnovený a doplnený o časť zbrane a lavičky. Len ľutujem, že nemám viac minút na vychutnanie si atmosféry miesta.

Do opustených strašidelných smrečín Stolice

Pokračujem chodníčkom v smrečinách obrastených machom a lišajníkmi. Zakrátko preskakujem cez malé potôčiky, tečúce cez chodník do hlbín záveru Kohútskej doliny. Atmosféra hustne a hovorím si, že k dokonalosti chýba len hmla. Chodník začína stúpať a neveriacky hľadím pred seba. Ako naschvál sa totiž objavuje spomenutá hmla. Míňam pár čistiniek s hustým čučoriedím, kde sa vplyvom podmienok takmer nedá fotiť. Dostávam sa do rovinatého hrebeňového úseku Lehotskej hole, kde hmla pozvoľna mizne. Romantický úzky chodníček sa napája na poriadne rozjazdenú a rozbahnenú cestu. Presne takto si ju pamätám z minula. V okolitom hustom smrekovom lese panuje také šero, že po pár minútach som nútený skončiť s fotením. Aspoň začínam naplno vstrebávať opustenú strašidelnú atmosféru, ktorá sa na mňa valí zo všetkých smerov. Párkrát sa mi zdá, že pred sebou vidím siluetu vlka, ale zakaždým je to len vývrat. Bojím sa statočne, až si hovorím, že som to možno prehnal. Odrazu prichádza vyslobodenie v podobe rázcestníka v sedle Harová.

Dokumentačne si ho odfotím a ihneď začínam zdolávať posledné metre na vrchol Stolice. Podľa času by teraz malo zapadať slnko, ale tu je taká tma, akoby bola polnoc. Po chvíľke kľačím pri prameni a za svetla čelovky dopĺňam vodu do oboch fliaš. Potom opäť naberám výšku v neskutočne temnom lese. Našťastie, nič netrvá večne a za pár okamihov dorážam k rázcestníku na vrcholovej lúčke Stolice (1477 m). Je tu tma tmúca a preto len cvakám rázcestník a následne vykročím tušeným smerom na Slanské sedlo. Po pár metroch tak trochu "naverímboha" odbáčam doprava na lúku s mne známym posedom. Ťažko sa orientuje a som rád, že tu nie som prvýkrát. Našťastie lúku triafam a po pamäti mierim k slabej siluete na opačnom konci.

Hurá, konečne som doma! Vliezam dnu a porovnávam so stavom spred roka. Lavica, na ktorej budem spať, je síce na klátikoch, ale "na oplátku" sú dve z troch okien rozbité a bez možnosti opravy. Chystám večeru, telefonujem a popri tom vykúkam von, lebo tam sa dejú veci. Mesačné svetlo mi odhaľuje podivné divadlo. Polovica lúky je zahalená závojom hmly a druhá je bez neho. Bizarné a nevídané, ako sa to všelijako prevaľuje. Badám i blikajúcu Kráľovu hoľu. No po chvíli sa mordor rozprestiera všade navôkol. Pripravujem ešte čaj, keď zrazu varič zachrčí a zhasne. Aha, došiel plyn v kartuši. No nič, stávajú sa aj horšie veci, tak bude len polovlažný. Keďže na mňa začína doliehať chlad a nemám nič lepšie na práci, rozkladám pelech a snažím sa zaspať.

Vietor, dážď, hmla, chlad a nečakané prekvapenie

Noc bola síce dlhá, ale napriek tomu som veľa nespal. Príčinou bol hukot vetra, ktorý sa v jej priebehu rozfúkal a mykal s posedom natoľko, že som si myslel, že ho zvalí. Okrem toho sa rozpršalo a padla hustá hmla, že keď som zasvietil čelovkou von, nedosvietila ani na zem. A tieto podmienky panujú vonku aj teraz, keď raňajkujem. Zvyknem ich nazývať "podmienky, do ktorých by človek ani psa nevyhnal". Ale vzhľadom na predpoveď som tipoval, že takto bude a preto som práve tu. Pomaličky balím všetky "prkotinky" a zliezam pod chalúpku na stračích nôžkach.

Okolo je naozaj hustá hmla, sťa plnotučné mlieko alebo jogurt. Normálne ani neviem, kadiaľ ísť. Plný neistoty kráčam lúkou tušeným smerom na modrú značku. Keď dorážam na okraj lesa, viem, že som správne a po pár metroch stojím na chodníku. Všetko vyšlo tak, ako som chcel, možno aj lepšie a nesmierne si to užívam. Pomalým tempom klesám v ústrety Slanskému sedlu blatistým chodníčkom. Počasie je ako stvorené na potulky tajomnými smrečinami vrcholových partií Stolice. Jediným problémom je, že sa mi stále dookola rosí objektív a musím ho neustále utierať od kvapiek. Odrazu registrujem pohyb a znenazdajky sa predo mnou objavuje človek. Som v šoku, v tomto počasí a týchto končinách sa musím poštípať, aby som uveril. Chlapík vraj ide na Stolicu. Je to prvý človek, ktorého som tu kedy stretol a kazí mi tak doterajšiu nulovú bilanciu. Pokračujem v strmšom zostupe, až o chvíľu brzdím v prístrešku v Slanskom sedle.

Tajomné smrečiny na hrebeni Kyprova

Dopĺňam tekutiny a trochu oddychujem. Dobieha ma chlapík, ktorý z kríkov vyberá bicykel a krátko na to fujazdí preč. Moja trasa odtiaľto vedie modrou značkou zvlneným hrebeňom Kyprova (1390 m). Na tento úsek som zvlášť zvedavý, lebo pred štyrmi rokmi ma poriadne nadchol. Práve tu vtedy vznikol môj mimoriadne pozitívny vzťah k hustým tajomným smrečinám. A hneď začínam zhurta, v strmom kopci naberám výškové metre veľmi pomaly. Navyše široká cesta je blatistá a klzká. Sklon nepoľavuje, a tak často postávam. Chlácholím sa myšlienkou, že je to posledné stúpanie dňa. Keď konečne dosahujem vrchol kopca, mám takpovediac vyhrané. Odrazu kráčam vodorovne a začínam si naplno obzerať okolité prostredie.

Cesta sa pozvoľna mení na úzky chodníček, kľukatiaci sa mokrým čučoriedím a trávou. Hustá hmla v tunajšom krásnom smrekovom lese a vývraty vytvárajú priam mysterióznu atmosféru, presne podľa môjho gusta. Otáčam sa za každým vrznutím i šuchnutím. Chýba len jediné, nejaký macík bežiaci okolo. Doslova sa poflakujem a výrazne prekračujem čas prechodu. Vôbec mi to neprekáža a som hlavne rád, že oproti minulosti sa tu prakticky nič nezmenilo. Z lesného šera vychádzam na podlhovastú lúku, na ktorej okraji sú zaujímavé historické tabuľky. Na jednej je slovenský a na druhej ešte československý znak. A na oboch neaktuálne označenie Ochranného pásma CHKO Muránska planina. O pár metrov ďalej predo mnou preletia dva tetrovy, až mi tuhne krv v žilách. Zážitky ako z tajných snov. Následne hustým čučoriedím klesám k rázcestníku v sedle Telgártska Priehybka alebo tiež Rejdovská Priehyba.

Príjemné spomienky verzus krutá realita

Skladám batoh a robím si krátku pauzu. Pršať síce prestalo, ale dážď stále visí vo vzduchu. Odtiaľto budem masív Kyprova traverzovať žltou značkou do sedla Severná lúka. Úsek si z minulosti pamätám ako príjemný, sčasti chodník, sčasti zvážnica. Tak idem to toho a uberám sa rozmočenou zarastenou cestou. Okolo je ešte stále celkom pekný smrekový les. Zanedlho sa dostávam do poriadne močaristého a zatrávneného úseku, kde mám problém prejsť. Hmla robí prostredie stále dosť príťažlivým. Lenže začínam si uvedomovať, že mi tu čosi nehrá. Už som mal byť v časti s úzkym chodníkom a namiesto toho si dávam bahenný kúpeľ na zjavne novovybudovanej lesnej zvážnici. Keď sa objavuje mne neznáme rúbanisko, naplno mi doklepne, že úsek chodníčka v papradí odišiel do histórie a definitívne zostane len v mojich spomienkach. Som dosť otrávený, pretože samotná cesta i okolie sú kvalitne rozrýpané. Už len mechanicky kráčam a keď si želám, aby som bol v sedle, porast sa otvára a ocitám sa na križovatke s tabuľkami hlásiacimi: Severná lúka.

Dažďom otravovaný v neznámej dolinke

Odfúknem si na znak oddychu a po cvaknutí tabuliek sa tradične rozhliadam dookola. Kvôli mlieku toho veľa nevidieť, a tak zbytočne nešpekulujem a vyberám si neznačenú zvážnicu. Na záver sa totiž chcem prejsť neznámou dolinou potoka Stračaník, ktorá by síce nemala byť nejako extra malebná, ale napriek tomu ma dlhšie zaujíma. Klesám do údolia a postupne sa dostávam z područia hmly, ktorá zostáva nado mnou. Na tradične rozbahnenej križovatke lesných ciest míňam auto s pofajčievajúcim chlapíkom, ktorý ma bude o chvíľu predbiehať. Nižšie sa objavuje ohradená chatka, kde sa začína "milovaný asfalt".

Vykračujem si rozširujúcou sa dolinou, v ktorej pribúda rúbanísk i veľkých holých strání. V jednom mieste ešte skúšam akúsi búdu, ale z pohľadu nocovania je to slepá ulička, keďže je v zúboženom stave. Z oblohy sa spúšťa dážď, ktorý následne prestáva, lenže všetko sa to niekoľkokrát opakuje, až je to otravné. Akoby sa počasie nevedelo rozhodnúť, čo chce. Dolina sa stáča, ale koniec je stále v nedohľadne. Naťahuje sa ako guma na gatiach. Potom predsa podchádzam železničnú trať a ocitám sa na hlavnej ceste medzi Červenou Skalou a Telgártom. Posledný úsek na železničnú stanicu v Červenej Skale je len brnkačka. Ako to už býva zvykom, nasadám do Horehronca - jediného rýchlika v týchto končinách, a fičím domov, kde ma čakajú ešte volebné povinnosti.

Záverečné zhodnotenie

Čo iné než samé pozitíva môžem vysloviť pri záverečnom zhodnotení. Opäť som navštívil doteraz nepoznanú krajinu, ktorá sa mi hlboko zapísala do srdca. Starodávnou atmosférou dýchajúce lazy Muránskej Zdychavy majú všetky predpoklady na to, aby ma nadchýnali aj pri ďalších návštevách, ktoré určite budú nasledovať. Taktiež som spokojný s mojou revíziou v smrečinách na hrebeni Stolických vrchov. Ani po štyroch rokoch sa tam nič nezmenilo a stále oplývajú rovnakým čarom a tajomnom akým si ma vtedy podmanili. Sychravé počasie to všetko umocnilo. Akurát ma mrzí, že práve kvôli nemu som sa musel vzdať západu a východu slnka a prerušiť tak svoju tradíciu. Ale zmena je život a určite budú ďalšie šance. Som hlavne rád, že som spoznal novú oblasť ukrytú v útrobách Slovenského rudohoria, ktorú môžem odporúčať všetkým tulákom i fotografom.

Fotogaléria k článku

Najnovšie