Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Tatry z vyhliadky na Veľkej skale
Tatry z vyhliadky na Veľkej skale Zatvoriť

Túra Predvianočná túra Braniskom a Bachurňou

Len pár dní pred Vianocami sme opäť navštívili Bachureň a Branisko. Je to už naša predvianočná tradícia. Vždy sme sa tešili z množstva snehu a poriadne mrazivej zimy. Ale tento rok to bolo skôr jarné počasie, ktoré nás sprevádzalo. Či už po snehu alebo po blate – Branisko a Bachureň sú stále príťažlivými pohoriami.

Vzdialenosť
27 km
Prevýšenie
+1309 m stúpanie, -1309 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 20.12.2014
Pohoria
Šariš: Branisko a Bachureň
Trasa
Voda
prameň pri útulni Chotárna, studňa v obci Lačnov
Nocľah
útulňa Chotárna na Mindžovej
Doprava
Levoča (bus) / Lipany (vlak, bus) - Vyšný Slavkov (bus, parkovisko pri Karčma u Tini)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)

Naplánovanie túry tak, aby sme išli čo najmenej po trase, kde sme už boli, je každým rokom náročnejšie. Po zistení, že s verejnou dopravou je to mizéria, volíme presun autom do Vyšného Slavkova. Pôvodne sme sa mali všetci stretnúť pri kameňolome, nakoniec sme len štyria. Ostatní vyrážajú až pred obedom na krátku túru z Lipoviec priamo na Mindžovú. Neprekáža, aspoň nám medzitým zakúria a prídeme do tepla.

1. deň

Vyšný Slavkov – Suchá dolina – Markušov – Tunelová brána – Veľká skala – Boldigáň – Lačnovské sedlo – Lačnov – Magura, sedlo – Buče – sedlo Buče – Mindžová – útulňa Chotárna

Dnešným cieľom bol najvyšší vrchol Braniska – Smrekovica. Dúfali sme v pekné rozhľady. Hneď, ako sa k slovu dostalo slnko, hmly z dolín trochu ustúpili a nad nami sa zjavila modrá obloha, bolo jasné, že rozhľady budú parádne. Šliapeme po žltej značke smerom na Zelenú skalu. Zdiaľky počuť brechot psov, krik a streľbu. Je zrejmé, že kdesi pred nami je spoločná poľovačka. Sme si vedomí, že riskujeme, keď smerujeme priamo za hlukom. Veríme, že turistická značka bude rešpektovaná ako miesto, kde sa pohybujú turisti a kde by mali byť ľudia očakávaní a neohrozovaní. Z neďalekej lúky však na nás kričí poľovník, aby sme sa otočili a išli preč. Poľovačka prebieha presne v oblasti, kadiaľ vedie značka. Sme nahnevaní, hromžíme, nadávame, ale musíme rešpektovať nerovnicu našej prírody - poľovník > turista.

Našťastie, nič nie je stratené a na výber máme ďalšiu trasu, vedúcu dolinou Antalovho potoka, cez Markušov, Tunelovú bránu a Veľkú skalu na Boldigáň. Trasa pri pohľade do mapy nevyzerá zaujímavo, ale volíme ju ako najlepšie riešenie. Po prudšom stúpaní nás prekvapuje veľmi pekná príroda. Stúpame čarovným hrebienkom so skalnými stenami a výhľadmi do doliny. S Nikou trocha zaostávame za kamarátmi vpredu, ale užívame si pohodu. Nika zrazu spozornie a šepne mi, že čosi pod nami šramotí. Nehybne stojíme a čakáme, čo vylezie spoza ostrého hrebienka pod nami. Vyplašený diviak. Zastavil sa asi 15 metrov pred nami a vetril. My sme si už v duchu obzerali okolité stromy... Po chvíli sa pobral, našťastie, nerušene ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Značka nás stále vedie do kopca. Prichádzame ku skalným vežičkám a pomedzi ne vychádzame na vyhliadkové miesto – Veľká skala. Je škoda, že vyhliadka nie je zakreslená v mape, pretože ponúka Levočské vrchy s typickými smrekovcovými lesíkmi a Tatrami v pozadí ako na dlani. Nebyť nepríjemného vetra, vychutnávame si ich ešte poriadne dlho.

Značka ďalej pokračuje hrebeňom k Boldigáňu. Míňa pekné zmiešané lesy s mnohými hlavovými, atypicky pokrútenými bukmi. Nečakane, je tu aj jeden krátky úsek zabezpečený reťazou. Pod vrcholom Boldigáňa (939 m) sa nachádza vyhliadková lúka. Vyčnievajú najmä typické kopčeky okolia Prešova – Stráž, Lysá Stráž a Šarišský hradný vrch.

Ďalej smerujeme k lačnovským lúkam zelenou značkou. Ďalší úžasný zážitok nám prináša jeleň, ktorého sme museli vyplašiť. Kráčali sme práve hlboko vymytou cestou, keď to pred nami zašušťalo a elegantným dlhým skokom len pár metrov od nás cestu preskočil zdatný jeleň. Boli sme dlho v úžase. Nádhera.

V Lačnovskom sedle máme na výber, buď sa vydať starou - zrušenou značkou do sedla Magura, alebo prejdeme lúkami až k Lačnovu a novšou, zelenou značkou vystúpime do sedla. Samozrejme, volíme možnosť spoznať novšiu trasu. Cesta je samé blato. Slnko je nízko, veď je čas zimného slnovratu, ale stále má svoju silu a príjemne hreje. Máme pred sebou len vrchol Buče (1005 m) a náš cieľ – Mindžovú. Úsek prechádzame dosť rýchlo, láka nás predstava vykúrenej útulne Chotárna, dobrého jedla, vareného vínka a príjemnej spoločnosti.

Na vrchol Mindžovej prichádzame práve v okamihu, keď slnko začína klesať za horizont. Chvíľu si ešte vychutnávame západ slnka a potom sa oddávame pohode na najútulnejšej útulni. Noc prichádza skoro. Pri svetle ohňa, sviečok a čeloviek máme konečne čas pozhovárať sa, dať si niečo chutné a navariť si voňavé vínko. Dnu je príjemne teplo, naopak, vonku začala poriadna fujavica. Skúšam fotiť pekne osvetlené doliny a Prešov, ale vo vetre to nezvláda ani statív. Spíme už pred polnocou. Zavýjanie vetra je dobrou uspávankou.

2. deň

Útulňa Chotárna – sedlo Buče – Lipovce – Lačnov – Lačnovské sedlo – Roveň – Vyšný Slavkov

Ráno je presným opakom včerajšieho dňa. Vonku stále fučí a začalo dosť husto snežiť. Počasie je pod psa. Plán vyjsť na Smrekovicu dnes zamietam hneď zrána, s čím súhlasí aj zbytok kamarátov. Po raňajkách chceme zísť k Lipovciam, prejsť cez Lačnov a cez lačnovské lúky sa vrátiť do Vyšného Slavkova k autu.

Zo sedla Buče klesáme k Lipovciam a potom asfaltkou smerujeme do Lačnova. Kamarátom ukazujem miestnu atrakciu – gravitačnú anomáliu pri Lačnove. Vyskúšali sme si ju aj my. Nejde však o žiadnu senzáciu, je to len očný klam a dôkaz, že ľudský mozog sa dá veľmi ľahko oklamať.

Lačnovské lúky prechádzame pomerne rýchlo a zastavujeme sa pri smerovníku Roveň, kde máme na výber z dvoch možností. Bud pokračovať červenou pásovou značkou, ktorá smeruje na juhozápad okolo rezervácie Na bani, a druhá novšia - miestna značka (tiež červená) má smer severozápadný a vedie ponad Podhorský potok (Vyšnoslavkovské vodopády) a vychádza pri poľnohospodárskom družstve. Obe značky majú približne rovnaký čas zostupu.

Po necelej hodine sme vo Vyšnom Slavkove. Nedeľné poludnie spravilo z dediny tiché miesto. Stretávame len minimum ľudí. Kamaráti okamžite zaliezajú do potravín uhasiť smäd pivom a mne s Nikou ostala úloha vyšliapať si až ku kameňolomu po auto.

Záver

Tešíme sa domov na prípravu vianočných dobrôt, stavanie stromčeka, koledy, rodinu... A k tomu všetkému si nesieme domov krásne zážitky z neveľkých, ale čarovných pohorí Branisko a Bachureň. Musím skonštatovať, že najväčším prekvapením dvoch dní pre mňa bolo objavenie nádhernej vyhliadky na Veľkej skale, o ktorej asi mnoho turistov ani len netuší z dôvodu, že nie je naznačená nikde v mape a pritom by sa mohla stať ďalším vyhľadávaným miestom pohoria Branisko.

Fotogaléria k článku

Najnovšie